CV - 17. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Vivi

Prišlo to z ničoho nič, keď sa mi Prescott otvoril. Nečakala som, že bude zdieľať také intímne podrobnosti o svojom živote, ale robí ho to oveľa viac ... ľudským. Chladný exteriér, ktorý zobrazuje, je nahradený niečím menej potlačeným. Pripomínal mi bezstarostného Prescotta z Crestview, aj keď vtedy nič zo svojho života nezdieľal. Dnešný Prescott je uzatvorený tak pevne, ako v trezore a stiahnutý, ale je tiež domýšľavý, arogantný a konfrontačný. Teraz už chápem prečo. Alebo aspoň začínam do toho trochu nahliadať. Ak je to jedna situácia s jeho otcom, môžem si len predstaviť, aké to muselo byť, vyrastať s ním.

V hlave sa mi objaví obraz môjho otca, ako jeden rok krájal morku na Deň vďakyvzdania. Bol to najhorší krájač moriek vôbec. Behal okolo jedálenského stola a vydával zvuky, ktoré som považovala za krikľavé. Nie som si istá, či také naozaj boli, ale naháňal ma a ja som sa vyhrážala, že nezjem ani sústo z toho vtáka. Keď skončil so zmrzačením mamkinho majstrovského diela, povzdychla si a potom sme sa všetci pred jedením smiali. Nikdy sme nevedeli, či to urobil zámerne, alebo skutočne nedokázal prísť na to, ako správne rezať. Zomrel skôr, ako nám to mohol povedať. Nikdy som neocenila tie časy ... až, keď bol preč. Deň vďakyvzdania bol odvtedy dosť osamelý. Snažili sme sa to vynahradiť, ale nakoniec sme to vzdali a išli sme sa najesť. Otec bol jednoducho nenahraditeľný.

„Aká bola večera?“ Spýta sa Eric a preruší moje spomienky.

„Och, bolo to trochu rýchle. Prescott sa necítil dobre a museli sme odísť. To mi pripomína.“ Chytím jedlo, ktoré som nezjedla, a rozbalím ho.

„Hmm. Vonia úžasne.“

„Mmm. To áno.“

„Dúfam, že nemá z jedla žalúdočný problém.“

Po prehltnutí môjho sústa poviem: „Ja tiež. To by znamenalo, že to možno dostanem aj ja. Uf.“ 

Potom Eric vidí pani Wolfovú. „Čo to do čerta je?“

„To ma čakalo v aute, keď ma vyzdvihol.“ Vysvetľujem mu význam, ktorý je za tým.

„Neobťažuje sa s malým intímnym darčekom, však?“

„Och, neviem. Čokoláda nebola extravagantná.“

„Nie, myslím, že nie. Hej, chcel som sa ťa opýtať. Čo robíš na Deň vďakyvzdania? Je to vo štvrtok, vieš.“

„Áno.“ Snažila som sa si to nepripomínať, ale táto spomienka mi to vrátila plnou silou.

„Takže?“

„Och, Eric, Eric. Mám toľko plánov.“ Robím prehnaný povzdych.

„Poď so mnou k mojim rodičom.“ 

„V žiadnom prípade.“

Eric je veľmi milý a starostlivý a skutočnosť, že ma pozval, je super milá. Nemyslím si však, že by som emocionálne zvládla vtrhnutie do šťastnej rodinnej idylky práve teraz. Jeho držanie tela klesá a spolu s ním aj výraz. „Prečo nie?“ pýta sa. „Milovala by si moju rodinu. Sú najlepší. Užiješ si toľko zábavy.“

Skočím do reči: „To nie je tým. A je mi ľúto, že si to tak vzal. Deň vďakyvzdania je pre mňa ťažké obdobie.“ To nebolo to najlepšie, čo môžem povedať. Takže to zjemním slovami: „Okrem toho v stredu večer pracujem.“

Okamžite sa poteší. „O to viac, aby si potom prišla. Práca nebude problém. Môžeme odísť vo štvrtok skoro ráno. Bude tam moja sestra a brat, aj starí rodičia. Vmestíš sa do tam, Viv. V skutočnosti si pravdepodobne budeš myslieť, že tvoje priezvisko je Thompsonová a nie Renardová.“

Odložím vidličku a kráčam k nemu, kde ho najsilnejšie objímem. „Si najlepší spolubývajúci v celom šírom svete a neviem, čo by som robila, keby som ťa nestretla. Vážne.“

Objíma ma späť. „Mám pocit, že sa blíži veľké ale.“

„No, áno, áno, blíži. Deň vďakyvzdania je jedným z tých sviatkov, ktoré boli pre mňa vždy skutočne výnimočné. Vieš, ako niektorí ľudia milujú Halloween, pretože sa radi prezliekajú? Alebo Vianoce, pretože milujú zdobenie? Ja to mám tak s Dňom vďakyvzdania. Bol to najobľúbenejší sviatok môjho otca. A preto každý rok dostávam depku. Čo je dosť zlé. Preto nechcem prísť. Nemá to nič spoločné s tvojou rodinou. Viem, že ak sú ako ty, musia byť úžasní.“

„Nemôžeš byť sama, Viv. To by jednoducho nebolo správne. Celý čas budem na teba myslieť a potom bude môj Deň vďakyvzdania zničený.“

„Ale, sklapni. Okrem toho chcem byť sama. Nevidíš? Je to môj spôsob, ako mať otca a mamu stále pri sebe.“

„Je pre mňa ťažké to tak vidieť.“

„To preto, že stále máš rodinu. Tak choď a buď s nimi a urob mi láskavosť. Nikdy ich neber ako samozrejmosť.“ Teraz je rad na ňom, aby ma objal.

Nasledujúce dva dni prejdú bez slova od Prescotta. Som zámerne zaneprázdnená, takže na to príliš nemyslím. Napíšem mu správu, aby som ho skontrolovala, on odpovie krátkou správou, že je mu lepšie, ale práca ho zamestnala. Správa je trochu strohá, ale ignorujem to a pokračujem vo svojom dni.

Potiahnem smenu v reštaurácii a potom idem priamo do The Meeting Place, takže mám pred sebou dlhý deň. Keď skončím v reštaurácii, som už unavená, takže si neviem predstaviť ako sa budem cítiť o jednej ráno. Jedinou motiváciou je predstava peňazí, ktoré zarobím.

Dnes večer máme dosť práce. Myslím, že je to preto, že zajtra je Deň vďakyvzdania a väčšina má deň voľna. Aj preto som súhlasila s prácou. Reštaurácia je zatvorená, čo znamená, že sa môžem vyspať.

V piatok ráno mám pohovor na pozíciu v jednom z hedžových fondov v meste. Potrebujú vo svojej firme nový softvérový systém a hľadajú niekoho, kto by im nejaký špeciálne navrhol. Uvažujem nad tým, že sa vzdám nádeje na nájdenie skutočného zamestnania a možno budem len robiť konzultačnú prácu, alebo dokonca tieto krátkodobé projekty. Aj keď by som túto prácu zbožňovala, bolo by skôr sklamaním pobozkať myšlienku výhod.

„Hej, Vivi, potrebujem nejaké olivy, HNEĎ,“ volá Lucas. Na boku baru máme špajzu, ale keď idem nejaké zohnať, žiadne tam nie sú.

„Už došli. Vybehnem a zoženiem ich.“

„Urob to rýchlo. Mám pár zákazníkov, ktorí čakajú na jedlo.“

Keď ho míňam, podám mu svoje zásoby a hovorím: „Použi ich. Hneď som späť.“

V zadnej časti baru je sklad, tak sa predieram miestnosťou, uhýbam zákazníkom a stolom, až kým sa nedostanem na chodbu vedúcu k kúpeľni. Dvere sú po mojej pravici, tak ich otvorím a zapnem svetlo. Malá miestnosť je prehľadne usporiadaná, a tak rýchlo zbadám, na ktorej poličke sú olivy. Keď sa natiahnem po téglik, začujem, ako sa dvere zatvárajú, a zrazu ma zozadu chytia ruky a strčia do steny. Telo sa tlačí proti môjmu, zatiaľ čo moja ruka je ťahaná a krútená dozadu tak silno, že kričím. Ale ruka mi prekryje ústa a nos, takže ťažko dýcham.

„Sklapni, kurva. Myslela si, že si sa o mňa navždy postarala, nadobro sa ma zbavila, však? Prekvapenie. Som späť a teraz som na rade ja.“

Moja myseľ beží, keď sa mi zdvihne pulz. Som sústredená a myslím iba na jednu vec a to je dostať sa od neho preč. Jedno rameno mám k ničomu, ale ešte mi ostáva druhé. Lakťom mierim k tomu, čo, dúfam, je jeho solar plexus. Netrafím sa, buchnem do jeho hrudného koša, ale dá mi to priestor na krútenie. Prudko mi stúpa adrenalín. Rameno, ktoré mi vykrútil, ma bolí, ale sotva si to všimnem. Otvorím ústa a prinútim ho myslieť si, že budem znova kričať a jeho ruka vkĺzne do mojich úst. Zahryznem, ako len viem, ochutnávam jeho krv.

„Ty skurvená mrcha. Zaplatíš za to.“

Strháva mi tričko zo zadnej časti krku dole a od sily lietajú gombíky. Ale ešte som neskončila v boji. Kopnem nohou, ale nájdem len vzduch. Neprestávajúc, noha vyráža ako besná mulica. Ak ma chce znásilniť, musí pre to, preboha, bojovať. Strach ma poháňa a neprestanem, kým nebudem v bezvedomí, alebo mŕtva. Hlava ma bolí, keď mi vytrhne niekoľko vlasov. V okamihu prekvapenia ma otočí a udrie priamo do tváre. Úder mi trhne hlavou a narazí do steny. Som na chvíľu ohromená. Získal výhodu a znova a znova ma udiera päsťou do tváre, až kým nie som povestnou handrovou bábikou v jeho náručí. Musí ma uvoľniť, pretože skĺzavam na podlahu, keď ma kope do rebier.

Ja sa odtiaľto živá nedostanem, však?

Táto otázka ma desí, aj keď mám príliš veľa bolesti, aby som to chápala. Na chvíľu sa zastaví a niečo mi zamrmle, ale moja myseľ je zahmlená, takže nechápem, čo hovorí. Potom sa dvere otvoria, keď niekto zakričí moje meno. Môj útočník je zrazu preč a Lucas je tu. „Do riti, kurva.“ Potom zakričí: „Pomoc! Volajte deväť-jeden-jeden!“

Nikdy by ma nenapadlo, že sa Joe Delvecchio vráti a pomstí.

* * *

Sanitka prichádza o pár minút, zatiaľ čo Lucas sedí so mnou a drží ma za ruku.

„Zostaň v práci,“ mrmlem si, ale slová nevychádzajú tak, ako som chcela. Moje pery nefungujú. Keď sa ich dotknem, sú v prdeli a opuchnuté.

„Zavolal som niekoľko ľudí a je to v pohode. Nenechám ťa ísť samu.“

Záchranári ma nakladajú na vozík, keď cítim rozruch. Lucas mi stlačí ruku a hovorí: „Myslím, že teraz budeš v dobrých rukách.“

„Čo sa to kurva stalo? Kto to spravil?“ spýta sa chrapľavý hlas.

Nemusím hádať, kto to je. Lucas musel volať Prescottovi. Ako vedel, že sa s ním má spojiť? A z kade mal jeho číslo?

Zdravotníci ma začínajú brať.

„Vezmem to odtiaľto, Lucas.“

„Viem,“ hovorí. „Všetko, čo žiadam, je aby si dal vedieť ako je na tom.“

„Budeš to mať.“

Potom sa Prescott spýta lekárov, či môže mať minútu. Moje oči sú také opuchnuté, že ich ledva otvorím, ale on stojí vedľa mňa.

„Prescott?“

„Áno.“

„Ja sa veľmi bojím.“ Siahnem po jeho ruke. „Budeš ma držať za ruku?“

„Si zranená, Vivi. Nechcem –„

„Prosím.“

Teplá ruka zakrýva moju a to ma utešuje. „M-moja tvár. Aká?“

„Je prekrásna. Perfektná ako vždy.“

„Som na tom až tak zle, hm?“

„Teraz by si nemala rozprávať.“

„Mám vyrazené zuby?“ Pýtam sa.

„Čo?“

„Moje zuby. Mám všetky?“

Odkašle si. „Áno, sú všetky.“

„Olivy,“ poviem.

„Čo?“

„Olivy. Máme ich v sklade. Išla som po ne a on ma tam musel sledovať.“

„Kurva. Teraz na to nemysli.“

„Musím. Potrebujem ti to povedať pre prípad, že zabudnem. Musíš si pamätať podrobnosti.“

„Len vezmem telefón.“

Prečo by potreboval telefón? Tak sa ho pýtam.

„Nahrám, čo hovoríš.“

„Dobre.“ Hovorím mu všetko, čo si pamätám. „Myslela som si, že tam zomriem.“ Zhltnem slzy.

„Bude to v poriadku, Vivi. Budeš v poriadku.“

„Čo ak sa nezastaví?“

„Nerob si s tým teraz starosti.“ Jemne ma potľapká po ruke. „Postaráme sa o to, aby prestal.“

Záchranári zakročia a povedia, že je čas ísť. Potom ma dostanú do čakajúcej sanitky, kde sa zhromaždil dav. Všade blikajú svetlá a vidím dve policajné autá. Pripomínam si, že v jednom z týchto aut je aj Joe Delvecchio. Snažím sa nájsť Prescotta, ale vozík sa pohybuje príliš rýchlo. Potom ho muži zdvihnú a zasunú do vozidla. Vo vnútri je jasno a oni na mňa začínajú pripájať veci. Štípe ma, keď mi vpichnú ihlu do žily.

Prescott sa snaží byť so mnou vzadu, ale nedovolia mu to. Vysvetľujú, ak chce ísť so mnou, musí sa posadiť dopredu. Nakoniec to urobí a dvere sa zatvoria, keď vyrazíme.

Dorazíme do nemocnice a oni vykonajú všetky druhy testov, aby vylúčili vážne poranenie hlavy, ale moje zranenia zahŕňajú zlomeninu ruky a rebra, otras mozgu, modriny a porezanie na tvári. Moje ruky sú tiež porezané a pomliaždené. Lekári tvrdia, že budem mať chvíľu bolesti, ale nakoniec sa úplne uzdravím. To sú dobré správy. Prescott ma ten večer opustí iba raz a to, keď ma odviezli na röntgen. Okrem toho je neustále so mnou.

Na druhý deň povie, že musí ísť k starým rodičom. Som taká omámená, že väčšinu dňa prespím. Tú noc, keď sa zobudím, ho nájdem sedieť na stoličke vedľa postele.

„Hej,“ hovorí.

„Hej.“ Otvorím ruku a on do nej vloží svoju. „Ďakujem, že si tu včera bol so mnou.“

„V skutočnosti som neurobil nič.“

„Áno, urobil. Bola som vystrašená a pomohol si mi to zvládnuť.“

Pravda je, že som stále vystrašená, len to nespomínam.

„Vivi.“ Jeho hlas je plný úzkosti a ja zdvihnem oči k jeho. Nehovorí nič iné a nie som si istá prečo. Viem iba, že moja hlava je z liekov taká malátna, že ledva dokážem mať oči otvorené.

„Mala by si spať,“ počujem ho povedať. Prikývla som s úľavou, že zatváram oči.

V piatok ráno som prepustená z nemocnice. Musím zrušiť pohovor a vysvetliť, že ma napadli a zbili. Nie je to práve príbeh, ktorý by som chcela rozprávať potenciálnemu zamestnávateľovi.

Prescott ma vyzdvihne, a keď ma vedie domov, niečo navrhne. „Včera som o tebe povedal svojim starým rodičom. Báli sa, žeby si ostala sama, zvlášť keď Eric bude preč do nedele. Takže Starká, si myslela, že by si mala zostať u mňa. Náhodou s ňou súhlasím a ona má vždy pravdu, takže to navrhujem.“

Moja prvá myšlienka bola, ako vedel, že Eric je preč, ale okamžite ho nahradila myšlienka, že nechcem zostať sama . Nikdy som sa tak nebála a skôr ako si to premyslím, súhlasím s jeho návrhom.