ASO - 9. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Special

Zakaždým, keď premýšľam o tom, ako som ho mohla zabiť, mi žlč stúpa hore krkom a musím ju potlačiť späť dole. Večera bola fiasko. Sotva som zjedla sústo a nakoniec som si jedlo natlačila na tanier a so zemiakovou kašou si vytvárala rôzne vzory. Našťastie bola Mimi tak zaujatá Westonom, že si to ani nevšimla. Takmer nad ním slintá, niečo podobné robí Mokey tesne predtým, než jej dáme pamlsok. Celá táto situácia ma núti frustrovane škrípať zubami. Mimi sa zo všetkých síl snaží hrať dohadzovačku, zatiaľ čo ja stále spracovávam všetko, čo sa stalo. Prechádzajú mnou všetky emócie.

Nebudem klamať - do značnej miery tiež slintám nad tým mužom. Ibaže je to pod bezpečným úkrytom mojich rias a obrúska. Môj pohľad sa neustále upiera na drsné strnisko a pamätám si, aké to bolo, keď ma pobozkal. Nakuknem, ako mu jeho štvorcová čeľusť prežúva jedlo, ako jeho pery obopínajú vidličku a moje hrdlo sa stiahne, takmer ma udusí. Našťastie pre Mimi, nemusí to svinstvo skrývať. Je staršia a už jej to je jedno. Čo sa týka Mokeyho, toho psa nabudúce nechám vonku, keď sem prídem. Možno by ho jej brechot vydesil, keby bola vonku na verande a nespala na Codyho posteli.

Jeb odchádza asi o hodinu neskôr a tvrdí, že sa musí dostať späť do mesta. Je čas vyraziť.

„Honey Bear, nemôžeš sa vrátiť skôr ako v nedeľu?“ Pýta sa Cody. Toto je časť, ktorú nenávidím. Prinúti ma to počuť hlas Sashy a moje brucho sa krúti od žiaľu.

„Kiež by som mohla, veľký chlapík. Vieš, že neznášam byť od teba ani minútu.“ Kľaknem na jedno koleno a objímem jeho malé telíčko. Je malý, ale bucľatý.

„Budeš mi chýbať.“ Jeho paže ma silno stláčajú.

„Ty mi budeš chýbať viac.“

Venoval mi na tvár nedbalý bozk a hovorím: „No, teraz sa tam nebudem môcť umývať celý týždeň, pretože to bol nejaký druh špeciálneho cukru, ktorý si mi práve dal.“

„To nebol cukor. To bola pusa.“

„Mne to pripadá rovnaké.“ Jemne ho zovriem v nose. „Teraz budeš pre Mimi dobrý malý muž a budeš sa učiť v škole.“ Natiahnem päsť a čakám, kým jeho malá narazí do mojej. Dáme si rukou a smejeme sa.

Po poďakovaní Mimi za úžasné nedeľné jedlo ma Weston nasleduje a kráča so mnou k Vespe.

„Takže, aké máš plány?“ pýta sa.

Aké mám plány? Nemám nič iné, ako ísť domov a dokončiť svoju prácu.

„Do toho a opýtaj sa ma to,“ poviem. Nie je potrebné kráčať okolo horúcej kaše.

„Môžem prísť? Myslím, že mi dlžíš. Koniec koncov, chýba mi polovica zadku.“

„Nikdy na to nezabudneš, že?“

„Nikdy.“

„Nasleduj ma.“ Zostáva v odraze môjho spätného zrkadla celú cestu späť. Potom, čo obídem zadnú časť budovy, aby som zaparkovala, kráčam dopredu a nájdem ho, ako ma čaká.

„Kde si zaparkoval?“ Pýtam sa.

„Tam.“ Ukázal prstom a ja vidím jeho obrie nákladné auto objímajúce obrubník asi o pol bloku ďalej.

„Kde je tvoje luxusné čierne športové auto?“

„Doma. S nákladným autom jazdím častejšie.“ Ukazuje na A Special Place a pýta sa: „Nevadilo by ti, keby som niekedy večer prišiel na večeru?“

„No, ako vidíš, je to reštaurácia, nemôžem ti to zakázať.“ Snažím sa to zahrať s vážnou tvárou a na chvíľu si myslím, že sa z toho dostanem, keď mi odpovie: „Vždy ma môžeš znova streliť.“ Jeho oči tancujú radosťou a tá bublina smiechu, ktorú som držala, vybuchne. „Možno by som mal investovať do nejakej nepriestrelnej vesty,“ dodáva.

Keď tam stojíme a stále sa smejeme nad jeho malým vtipom, obaja počujeme ženský hlas, ktorý volá: „Weston? Weston Wyndham? Neverím, že som tu na teba narazila.“

Nakuknem mu cez rameno, keď sa otáča, aby zistil, o koho ide. Vidím vysokú, krásnu blondínu, možno má niečo cez dvadsať a je oveľa sofistikovanejšia ako ja.

„Weston, kde si bol? Nevidela som hádam roky,“ vyhlasuje.

„Áno, bol som zaneprázdnený.“

Nakloní sa, aby ma zahliadla, a hovorí: „To vidím.“ Jej hlas nesie ostrosť pohŕdania, keď ma skenuje od hlavy po päty. Nepochybne som pod jej triedou. To, ako pokrčí nos, by v skutočnosti viedlo človeka k presvedčeniu, že možno potrebujem kúpeľ.

Keď sa opäť sústredí na Westona, pýta sa: „Predpokladám, že prídeš budúci týždeň na finančnú zbierku.“

„Zbierka?“ pýta sa.

„Hádam si nezabudol?“

Pretrie si spánok a povie: „Ja, ach,“ potom luskne prstami. „Sakra, skoro som na to zabudol.“

Vyjde z nej smiech, ktorý mi pripomína kostolné zvony, a slečna Prominenta hovorí: „Och, Weston, nech tvoj otec nepočuje takéto veci. Po všetkých peniazoch, ktoré jeho spoločnosť venovala, by dostal mozgovú príhodu.“

„Áno, dobre, nie som si istý, či ju aj tak nedostane.“

„Ako to myslíš?“ pýta sa.

„Ale nič. Myslím, že sa uvidíme budúci týždeň, Kelsey.“

Nakloní sa, pritlačí svoje hodvábne oblečené telo na jeho a pobozká ho na líce. „Môžeš sa na to spoľahnúť.“ Potom odchádza.

Bola by som veľká klamárka, keby som povedala, že vôbec nežiarlim.

„Rozhodne je pekná,“ hovorím. „Je to tvoja priateľka?“

„Kto? Kelsey? Moja priateľka? To nemôžeš myslieť vážne?“

„Prečo, myslím to vážne.“

„Tá žena by ma rozhrýzla a vypľula, keby som jej dal šancu. Mary Kelsey Thornwell má pazúry dlhé desať centimetrov a neexistuje nič, čo by urobila radšej, ako ich ponoriť do bohatého muža. Nie, nie je, ani nikdy nebude mojou priateľkou. Tú ženu sotva tolerujem.“

To je úľava. „Nevyzeralo to tak.“

„Samozrejme, že nie. Nikdy nemôžeš poskytnúť takýmto ženám dojem, že nimi pohŕdaš. Navždy by ti zničili život. Jediný spôsob, ako ma niekedy nechá natrvalo na pokoji, je, keď sa ožením. A ten niekto sa nebude zaujímať o moje peniaze ani o to, kde ju môžu dostať v spoločnosti.“ „Takže sobáš so zlatokopkou teda nie je na tvojom zozname.“ Nikdy som nechápala, ako si žena môže vziať muža len kvôli jeho peniazom.

„Presne tak. Odmietam si niekoho vziať, len preto, že patrím do jednej z najvplyvnejších rodín v Atlante.“

„Ani by som nevedela, kto sú najvplyvnejšie rodiny v Atlante. A úprimne, ani ma to nezaujíma.“

„Sú to najbohatšie a najstaršie rodiny na juhu. Tie, ktoré vlastnia skoro všetko - nehnuteľnosti, politika, také veci. Bohužiaľ, je to svet, v ktorom som vyrastal.“

Pokrčím plecami. Neviem, čo ešte povedať, a pýtam sa: „Ideš? Ku mne?“

Prikývne a nasleduje ma. Keď vstúpime dovnútra, pýta sa: „Naozaj ťa to nezaujíma, však?“

„Boháči?“

„Áno, o spôsobe, akým pracujú a manipulujú.“

Vyzliekam bundu a odložím batoh. Keď sa mu postavím tvárou, poviem: „Videl si, kde som vyrastala. V srdci som vidiecke dievča. Presťahovala som sa sem, aby som kúpila bar, a potom som ho rozšírila do reštaurácie, pretože milujem variť. Podľa mojich štandardov som dopadla celkom dobre - dosť dobre na to, aby som pomohla Mimi a podporovala Codyho, a aby som ušetrila slušné množstvo peňazí. Pre Codyho som dokonca založila univerzitný fond. Nie som finančne zdatná, ale Jeb mi pomáha a veľa čítam. Som tiež šetrná. Ako v tomto byte. Je tu všetko, čo potrebujem. Vieš? Aby som ti odpovedala, nezaujímam sa o takých ľudí. Nikdy nebudem príliš bohatá, takže si s tým nemusím robiť starosti.“

„Závidím ti tvoju slobodu.“ Jeho oči skenujú byt a vidím v nich túžbu.

„Prečo?“

„Pretože ja som uväznený a neviem, ako uniknúť.“

„Nerozumiem.“ Podľa mňa má svet na dosah ruky, ale keď ho sledujem, najmä jeho oči, nevidím tam šťastie. Namiesto toho vidím opak, človeka, ktorý sa snaží z niečoho vymaniť.