IC - 16. kapitola

Překlad: Eowyn

Adrian

Trvalo niekoľko dní, pokým sa Nadine zotavila. Spálená koža sa jej ošupovala po častiach a vedel som, že ju to muselo bolieť, ale nechala ma postarať sa o to, a nebojovala. Po niektorých ranách jej zostala koža citlivá a jemná, ale po čase sa to zahojí úplne. Ale s oddychom a jedlom sa zotavovala. Žalúdok mala ešte precitlivený, ale dával som jej po troche kúsky kokosu a vajíčka, alebo som ju kŕmil zaváranými broskyňami a ananásom z plechovky a tiež pečené ryby. Tie mala rada. Nebol som rád, že míňam toľko z našej malej zásoby, pretože by sme mali šetriť na horšie časy, alebo na prípady nebezpečia. Ale mali sme k dispozícii dostatok len kokosu a rýb.

Jedného dňa, keď som prišiel z lovu za našou každodennou večerou, našiel som Nadine sedieť a usmievať sa.

„Pozri!” Povedala. Našla nejakú drôtenú sieťovanú vec pochádzajúcu z lietadla.

„Na čo to bude Spýtal som sa.

 „Na chytanie rýb. Vyzerá to ako pasca na morského raka. Želala by som, aby tu bol,” povedala. „Umieram po jeho chuti.”

Uškrnul som sa na ňu. Bola taká rozkošná, keď bola vzrušená kvôli niečomu. „Ale aj tak, nezamiešame si tu maslo, bejby. A okrem iného, je to severoamerická delikatesa.”

„Na tom nezáleží,” povedala. „Jedla by som raka na akýkoľvek spôsob, keby som mohla.” Potom sa zamračila a potiahla si prameň vlasov. „Možno by sme mohli uloviť nejaké jedlé morské škeble. Ale iba, ak by si ich mohol ty uvariť. Neznášam nárek morského raka, keď sa varí.”

Smial som sa, zatiaľ čo som pripravoval rybu. Urobila grimasu a pozrela sa preč. „Taká žena ako ty, ktorá loví kriminálnikov sa správa ako zbabelec, keď sa varí rak? Ježiši. A mimochodom, Nadine, rak nemôže nariekať.”

„Nariekajú,” povedala. „Už si ich varil?”

„Samozrejme,” odpovedal som. „Je to zvuk vody v klepete. Kôrovce nie sú schopní náreku ako cicavce. Nemajú žiadne hlasivky.”

„Ver tomu, čo chceš,” zahundrala, ale líca sa jej sfarbili do červena.

„Keby som nemal celé ruky od rýb, capol by som ťa po zadku,” povedal som jej, ako keby hrozba mohla urobiť tú prekliatu vec, aby sa dostala k nej.

„Prečo?” Mykla hlavou mojim smerom.

„Pretože si tvrdohlavá ako fras.”

Zamračila sa a oči jej padli na tašku v rohu miestnosti. „A kedy sa chystáš mi dať moje veci?”

„Keď sa mi bude chcieť a budem pripravený,” pripomenul som je. Nechcel som, aby si myslela, že sme tu na rovnakej úrovni. Bola tvrdohlavá a vzdorovitá. Neboli sme priatelia, neboli sme vlastne ani milenci a bolo pre mňa kľúčové, aby sa zamerala na to, aby ma poslúchala.

Zamračila sa ale neodpovedala. Po chvíli sa otočila na mňa.

„Myslíš, že by sme mohli ísť obaja dnes k vodopádom?” spýtala sa. „Ešte som nemala poriadny kúpeľ odkedy mi je lepšie.”

Prikývol som a položil som rybu do vedra so studenou vodou a ruky som si umyl v druhej nádobe. „Behal som a pitval ryby,” povedal som jej. „Dočerta, hneď by som sa potreboval okúpať.”

Pokrčila nos ale usmiala sa. „Chystala som sa povedať ti čosi, ale..”

Tento krát by som jej už naozaj dal jednu po zadku. Rozbehla sa, zapišťala, zatiaľ čo som zhrabol veci, ktoré budeme potrebovať. O pár minút neskôr sme už mierili k vodopádom.

„Bol si niekedy vo Francúzsku?” spýtala sa.

Pokrútil som hlavou. „Pokým som sa nepresťahoval na miesto môjho posledného bydliska, nikdy som nebol v inej krajine.”

Prikývla. „Nebola som tiež nejako ďaleko,” povedala, „alebo na veľa miestach. Avšak mama ma raz zobrala do Francúzska, keď som bola malé dievčatko. A pamätám si každý detail. A jeden z nich je návšteva vodopádov Sillans de Cascade.” Spôsobom, akým vyslovila ten názov znel ako maslo na jej perách, bohaté a zamatové, bez akéhokoľvek amerického prízvuku, na ktorý som bol zvyknutý.

 „Och, áno?”

„Tie vodopády boli väčšie. Obrovské. Nádherné. Ale aj tak, keď vidím tieto vodopády tu, pripomenie mi to vždy tú návštevu.”

Takže vodopády sú jej šťastné miesto. Prinášajú jej veľa krásnych spomienok. Budem si to pamätať.

„Jedinú spomienku, ktorú mám na vodopády, je návšteva Niagarských vodopádov, ktorú sme mali ako školský výlet na konci roka,” povedal som je. „A tiež boli skvelé, ale všetko, čo som si pamätal o tej ceste bolo, ako mi Frankie Deleanor ukradol peniaze na obed a ja som skončil pri tom, ako sa delím o starý chlieb s arašidovým maslom so slečnou Grave.”

„Fuuj,” povedala, ale usmievala sa. „To ako vážne si mal učiteľku, ktorá sa volala slečna Grave (Dôstojná)?”

 „Mal,” povedal som jej. „A naozaj bola, veľmi, veľmi.. dôstojná.”

Odfrkla si.

Došli sme k vodopádom práve vtedy, keď bolo slnko vysoko na oblohe, ale nevadilo to, pretože koruny stromov tienili a slnko cez ne len presvitalo a vytváralo obrazce tieňov na vodnej hladine.

Pod šatami na prezlečenie som jej priniesol prekvapenie. Nevedela, že tu mám zvyšok jej toaletných potrieb, holítko, ktoré som jej nabrúsil a všetky krémy a mydlá, ktoré mala so sebou. Prešla si ťažkými vecami, takže aj napriek našej poslednej interakcii s drzými komentármi, zaslúžila si trocha starostlivosti.

Naše veci som položil na breh a mávol som na ňu. Nepozerala sa preč zahanbene ako predtým, ale dívala sa mi do očí, keď si vyzliekala nohavičky. Dal som si načas. Užíval som si pocit jej holej pokožky pod mojou rukou, jej bradavky tvrdé, ako kamienky v mojich dlaniach a to ako sa jej pery jemne oddelili, keď potichu zastonala, keď som je pohladkal spodok pŕs.

„Si krásna,” povedal som jej. „Zakrývanie tvojho tela takým hovnom, ako sú podprsenky, rifle a štrikované svetre, je hriech.”

 „Och,” povedala a oči jej žiarili. „To hovoríš všetkým dievčatám.”

Natiahol som sa za jej vlasmi, ktoré mala v pripnuté v drdole na vrchu hlavy. Zlatá zamatová kaskáda padla na jej plecia a zakryla jej svieže prsia. Prehodil som jej vlasy z jedného pleca dozadu a jazykom som sa jej prisal na jednu tvrdú bradavku. Jej dych sa zasekol a privrela oči. Pokračoval v som v saní jej prsníka, zatiaľ čo druhá moja ruka jemne mnula ďalší hrot.

„Och bože, to je tak skvelý pocit,” povedala a pohodila hlavou dozadu. Nohy mierne rozkročila, aby som mal prístup k jej skvelej mušličke. Hladil som jej prsia a sal bradavky, striedajúc ruky a jazyk. Potom som rukami prechádzal po jej brušku, po mäkkosti stehien a pomaly smerom medzi jej nohy. Zastonala, keď som sa jej dotkol prvýkrát prstami a pohla bokmi.

Niekto bol pripravený na to, že sa urobí.

 „Priniesol som ti sem tvoju tašku,” povedal som. „A dnes dostaneš takmer všetko, čo bolo v nej.”

„Takmer?” Nadýchla sa a pohla panvou smerom k mojej ruke.

„Hej. Tú tašku s tvojimi hračkami nedostaneš späť.”

Zamrzla, v momente, keď jej svitlo. „Doprdele.”

Našiel som malú zamatovú taštičku a v nej hrubý vibrátor a dildo.

„Nepoznám nikoho, kto by si priniesol niečo takéto so sebou, aby som bol úprimný,” pripustil som. „Obzvlášť na služobnú cestu.”

„Nemala som ani šajnu, ako dlho budem preč,” odpovedala. Hýbala bokmi rýchlejšie pod mojou rukou. „A keby to bolo na dlhý čas, vlastne.. vieš, mám skoro tridsať.”

Vedel som. Našiel som jej peňaženku s identifikačnou kartou v taške.

„Hej,” povedal som.

 „Ty máš tridsať sedem,” vyhŕkla, pripomenúc mi tým, že vie detaily z môjho života. Ale teraz som bol ja jej väzniteľ. Neboli tu žiadne pochybnosti o našich rolách tu.

„Takže tridsať ročná je žena na sexuálnom vrchole,” zachvela sa na chvíľu a  ja som pokračoval v hladkaní jej záhybov. Jej dych sa stával rýchlejším a rýchlejším.

„Áno, hovorí sa to,” povedal som. „Ale v kruhoch sex klubov, sexuálny vrchol je len na začiatku tridsiatky.”

 „Naozaj?” spýtala sa. Chytila ma za plecia, aby získala stabilitu, keď sa blížila k vyvrcholeniu viac a viac.

„Áno,” precedil som pomedzi zuby, zatiaľ čo môj vták bol tvrdší a tvrdší, keď sa blížila k orgazmu.

„Ľudia toto pokladajú za druh afrodiziaka. Ale je to totálny mýtus, že ženská sexualita vekom klesá.”

„A to vieš, pretože…?”

 „OK, vlastne nie z osobnej skúsenosti,” priznal som. Odtiahol som ruku na zlomok sekundy, aby som jej pripomenul, že môžem, pretože v tóne jej hlasu bolo poznať zlosť. „Myslím si, že aj po tridsiatke je ešte stále mnoho času na sexuálny život.”

„Skvelé,” povedala a zachichotala sa.

Svaly sa jej stiahli tesne pred vyvrcholením. Priblížil som jej ústa k uchu a zašepkal, „už nebudeš potrebovať tie hračky, miláčik.”

„Ty si ich vyhodil?” spýtala sa, jej obočie sa stiahlo v sústredení.

„To je isté ako peklo, že som,” odpovedal som jej. A vyhodil som ich. Vzal som tú tašku a šmaril som ju tak ďaleko do mora, ako sa len dalo, aby ich už nikdy nevidela. Skurvené umelé kokoty. Napodobeniny vtákov? Hej. Ale nie pre moje dievča.

A nebanoval som ani trochu.

 „Len preto si potrebovala tie hračky, lebo si nikdy nebola s ozajstným mužom,” povedal som, pohol som prsty smerom dolu z jej klitorisu, aby som jej ich mohol zasunúť dnu. Prehla sa, ruky mi pritiahla tuhšie okolo krku. Šepkal som jej do ucha, „Nikdy si nemala ozajstného vtáka.”

Zareptala, „Tie hračky boli naozaj dosť drahé.” Tento krát som dal ruku úplne preč.

„Prosím, nie!”

„Prosím, čo?”

 „Pane, prosím, pane? Prosím, neprestávaj. Mrzí ma to.”

Dobre. Dostala svoju lekciu.

„Potom v poriadku,” povedal som. „Dobré dievčatko. Urob sa, kedykoľvek budeš pripravená.”

Ani nepotrebovala veľa času. S výkrikom, ktorý spôsobil, že sa mi postavili chlpy na rukách, sa urobila. Ruky mala ovinuté okolo môjho krku, aby sa udržala na nohách, zatiaľ čo kričala a zvíjala sa. Ježiši, bolo to tak dobré dať orgazmus žene, ktorá to vedela tak dobre oceniť.

Keď klesla na mňa, držal som ju, pokým sa jej nedalo opäť stáť. Potom som ju zdvihol na ruky a zamieril do vody. Myslím, že to mala rada, keď som ju držal v náručí. Položila si hlavu pohodlne na moju hruď. Bola tak malá, že bolo ľahké nosiť ju. Páčilo sa mi to.

Na okraji vody som ju položil na zem, tak že stála pri mne. Rýchlo som sa vyzliekol. Používali sme sprchu, ale sprchovanie bolo krátke a voda studená. Bolo pekné prísť sem a chvíľu sa zasa kúpať.

Používali sme túto kocku mydla, len keď sme sa kúpali, párkrát do týždňa. Bolo už menšie, a keď sa minie úplne, budeme si musieť vyrobiť vlastné z kokosu a z nejakých vecí tu na ostrove. Bol som s tým v pohode, aj s mojimi vlasmi, ktoré boli dlhšie, neupravenejšie, a rozmýšľal som o Nadine. Nebolo to pre ženu ľahké, mať tu pohodlie ako doma.

Šiel som do vody prvý, potom som natiahol ruku smerom k Nadine. Stála nado mnou. Vietor sa jej hral s vlasmi na pleciach. Niekoľko prameňov je zakrylo tvár a ona sa zasmiala a odhodila si ich. Jej nahé telo, trocha pokryté červeňou po nedávnom orgazme bolo obrázkom perfektnosti.

Keď som ju stretol prvýkrát, chcel som jej vyjebať z tváre to jej sebavedomie. Chcel som je naplniť pohľad hrôzou a spôsobiť, že jej bude búchať srdce od strachu z mojej blízkosti.

Ale nikdy som nemyslel na to, že by som ju znásilnil. Vzal som si, čo som chcel a ju vzal len na pokraj. Nechýbalo veľa, aby som ju pretiahol, takže som si robil v sprche kedykoľvek, keď som mal na to chuť. Presvedčil som sa o tom, že vie, že mi patrí, a že stratila svoje práva vtedy, keď zložila môj zadok k zemi a spútala ma. Odvtedy sme neboli na rovnakej úrovni.

Boli sme niekedy?

Ale moja túžba po pomste bola preč.

Ale moja potreba kontroly len rástla. Teraz som ju chcel preťahovať, pokým nezabudne, ako sa volá, pokým jej telo nebude bolieť od toho, ako ho naplním sebou. Pokým nebude vdychovať moju vôňu ako drogu, pokým nebude uštvaná potešením s mojím menom na svojich perách a neupadne do spánku od počítania orgazmov namiesto počítania ovečiek.

Kúpali sme sa v tichosti na tej strane, ktorá bola trochu bokom od vodopádov. Dal som si načas s jej mydlením. Keď už bola čistá, umyl som aj sám seba. Pozorovala ma. V očiach mala hlad, keď sa dívala na moje svaly na krku, na pleciach a na hruď. Pracoval som na sebe vo väzení a pokračoval som aj na ostrove a diéta bez tučného jedla a tvrdá práca pomohli. Pozerala na moje brucho, keď som ju umýval a prehltla. Ale keď sa jej oči stretli s mojimi, uhla pohľadom. Pohla sa okolo malej bariéry, ktorá oddeľovala priestor, kde sme sa kúpali od vodopádov a plávala preč odo mňa.

 „Opatrne,” káral som ju. Položil som mydlo na breh a nasledoval som ju. Otočila sa ponad plece, žmurkla na mňa a ponorila sa pod vodnú hladinu.

„Takže sa ideme hrať takto,” povedal som si predtým, než som sa ponoril za ňou. Zvrieskla, keď si uvedomila, že ju prenasledujem a  plávala rýchlejšie, ale o päť mojich silných záberov som ju chytil.

„Myslela si si, že sa dostaneš preč?” spýtal som sa.

Šlapajúc vodu sa otočila a pozerala na mňa. Nikdy by som neodhadol túto ženu, že by mala vôbec svoju hravú stránku, ale spôsob, akým si hrýzla peru a spôsob, akým vystrelila okolo mňa, mi povedal, že je toho v tomto smere viac ako som si mohol predstaviť.

„Nadine,” povedal som jej varovne. „Neopováž sa-“

Ale moje varovanie nepadlo na úrodnú pôdu, lebo sa ponorila do vody hneď predo mnou. Bol som tak prekvapený, že som stihol len zažmurkať a musel som šľapať vodu, lebo som stratil rovnováhu. Uháňala popri mne, ako malá strieborná ryba, ktorá sa vyhýba predátorovi, ale ja som ju mohol ľahko  dohnať. Plával som rýchlejšie a dostihol som ju hneď, keď sa vynorila.

Skríkla, keď som ju chytil, ale keďže som nestál stabilne, mohol som ju v skutočnosti len potiahnuť za nohy. Pokúšala sa odsotiť preč, ale držal som pevne. Vtom niečo upútalo môj pohľad a ja som ju nechal ísť.

„Bože,” zamumlal som. „Nadine, pozri.”

Pozrela sa na mňa varovne. „Je to trik? Hovoríš mi, aby som sa pozrela preto, aby si ma mohol schmatnúť alebo také niečo?”

 „Nie, myslel som tým len to, že sa máš pozrieť,” povedal som tento krát s väčším dôrazom. Pozrela sa, kde som ukazoval, ale ja som využil výhodu príležitosti a schmatol som ju okolo pása. Bola ale príliš fascinovaná, aby nejako zareagovala. Tak som sa pozeral spolu s ňou. Z tohto miesta sme vždy videli vodopády len z diaľky. Nikdy som jej nedovolil dostať sa ku nim príliš blízko, hlavne preto, že som si nemohol dovoliť spustiť z nej oči a možno, že sme nikdy predtým neboli v tom pravom čase počas dňa. Zatienil som si oči a pozeral som na jasné slnečné svetlo, ktoré presvitalo zhora pomedzi stromy na určité miesto. Prižmúril som oči a videl som kmeň, kde kedysi musela byť obrovská palma. Búrka ju zlomila a teraz presvitalo slnko tam, kde predtým bolo len tmavo.

Voda rozprášená vodopádmi maskovala, čo bolo za ňou. Ale v jednom mieste vľavo sa delila. A odtiaľ, kde sme boli, sme mohli vidieť poza ne do hĺbky, do modrej hlbočiny. Za vodopádmi bola jaskyňa.

„Poďme,” povedal som jej. „Preskúmame to tam.”

Museli sme plávať tesne popri sebe, aby sme sa vyhli silnému dopadajúcemu prúdu vody, ale bol tam malý otvor, kade sa nám dalo prejsť. Nepovedali sme si ani slovo, pretože hluk vodopádov bol príliš silný, ale po prekonaním malej vzdialenosti, s v tichej malej jaskyni, sme mohli opäť rozprávať.

„Čo to je?” Nadine sa spýtala. Stojac v plytkej vode roztiahla ruky do široka.

„Vyzerá to ako nejaká malá svätyňa,” pokrčil som ramená a vyslovil. Bol tam skalný výstupok, kde sme mohli sedieť. Nad nami presvitalo slnečné svetlo, ktoré tam prenikalo pomedzi oblaky.

Viedol som ju až k okraju, zdvihol som sa a držal som ju rukou tak, aby som jej pomohol vykročiť. Skalný výstupok bol zohriaty od slnka. Pripojila sa ku mne a obaja sme sa pozerali dookola prekvapení. Jaskyňa za vodopádmi bola malá, ale dosť veľká na to, aby sme tam mohli stáť obaja. Za nami sme videli škvrny žiariacej zelenej.

„Vidíš to,” povedal som jej a vzal som ju za ruku. „Poďme sa tam pozrieť.”

Nasledovala ma bez slova. Museli sme sa vyšplhať vyššie, aby sme sa dostali k zeleni.

„Nechaj ma ísť prvého,” povedal som jej. Bola v bezpečí tam, kde sme sa nachádzali, ale chcel som si byť istý, že sa tam na druhej strane neskrýva žiadne nebezpečenstvo.

Zdvihol som sa, potom som rýchlo pozrel dookola, aby som sa uistil, že je to bezpečné. Čeľusť mi klesla, keď som uvidel opačnú stranu vodopádov a spomedzi pier mi unikol nízky hvizd.

„Čo to je? Chcem to vidieť!” povedala ako dychtivé dieťa, a keď som sa otočil ku nej, zatvorila ústa a vyzerala pokorne. „Prosím?”

Ponúkol som jej moju ruku a pomohol jej hore. Pripojila sa ku mne a obaja sme pozerali dookola obdivujúc tento malý kúsok raja.

„Je to ako.. záhrada,” vydýchla.

„Hej. Premýšľam, prečo sme to nemohli vidieť z vrchu.”

„Vlastne,” povedala a pozerala dookola, „myslím, že to by si nemohol vidieť odnikadiaľ kvôli skalám a stromom dookola. Je to.. nádherné.”

Boli sme len na krok od tropickej záhrady a pred nami bola krásna mäkká bujná tráva. Niečo na tom bolo, keď sme stáli hore a pozerali sa na to s očami otvorenými dokorán, na ten zázrak dookola. Cítil som potrebu dotýkať sa jej. Vzal som ju za ruku, pritiahol som si ju bližšie ku sebe tak, aby stála oproti mne. Zažmurkala hore na mňa v prekvapení, ale predtým, než mohla čokoľvek povedať, zohol som sa a pobozkal ju.

Najskôr stála stuhlo, ako keby nemala inú možnosť, len ma nechať bozkávať ju, ale potom, keď som jej zasunul ruku do jej blond vlasov, takmer bielych, vytiahnutých od slnka, potiahol som je hlavu dozadu, aby som mal lepší prístup k jej ústam, uvoľnila sa proti mne. Sunul som jej ruku dole po malom chrbte a pritlačil som si jej stred proti mne. Jej ruky sa mi ovinuli okolo krku. Všetko, čo sme robili, nás viedlo do bodu, že sme sa navzájom vyzliekali obrazne donaha v našej podstate, a v tomto bozku so slnkom žiariacim na nás dolu, ako s určitým druhom božskej láskavosti, sme si navzájom odpustili.

Bolo veľmi ľahké zdvihnúť ju do môjho náručia. Jej nohy sa mi obtočili okolo pása. Vták mi tlačil oproti nej a neprestávali sme sa bozkávať, pomaly objavujúc to, kým v skutočnosti sme. Boli sme teraz nahí a spolu. Pomaly som ju spustil do mäkkej trávy. Nepustila ma ani na moment, stále sa ma držala za plecia, ako keby som bol jej záchranné lano. A možno som aj ním bol. 

Podoprel som sa vedľa nej. Držal som ju podo mnou, ale dával som pozor, aby som ju nedusil. Ale bol som jej tak blízko, že naše telá zapadali do seba. Nebolo nič, čo by sa malo vysloviť, pretože sme to vedeli obaja.

Potrebovali sme to. Bol čas.

Pred nejakým časom mi povedala, že nemôže mať deti a ja som chcel vedieť prečo. Časom budem poznať celý jej príbeh. Ale v tejto chvíli, všetko, o čo som sa staral, bolo, že som sa chystal vziať si ju a nemusel som mať obavy z následkov.

Dnes sme to boli len my dvaja. Možno, že vždy to budeme len my dvaja.

Bozkávala som ju na čelo a na líca a potom som pohol ústa na jej čeľusť, pomaly sunúc jemné bozky po jej nežnej pokožke. Zatvorila oči a potichu vzdychala. Môj vták tvrdol medzi jej nohami, tlačil proti jemnej zamatovej koži dole. Jazyk som je ťahal pozdĺž krku. Jej sladko slaná chuť ma nútila tvrdnúť ešte viac.

„Chcem ťa,” mrmlal som jej do ucha, môj hlas chripel túžbou po nej.

Jej jediná odpoveď bola, že roztiahla pre mňa nohy. Vôňa jej ženskosti ma obklopila a privádzala do šialenstva.

Podoprel som sa lakťami po jej oboch stranách a pokračoval som v bozkávaní jej krku, pliec a hrude.

„Trénoval som to s tebou dobre,” povedal som jej. Keď som zatlačil hlavou svojho vtáka k jej vstupu. Bola klzká a vzrušením a pripravená, naučená, ako sa urobiť. „Aj keby si si to nechcela priznať, tvoje telo vie, kto je jeho pán.”

Obtočila mi ruky až k môjmu chrbtu, ale nepovedala ani slovo.

„Nikdy predtým si nebola so žiadnym mužom?” Spýtal som sa.

Potriasla hlavou ja som si všimol, že sa jej oči rozšírili a boli plné strachu. Dýchala?

Zdvihol som ľavú ruku a odhrnul som jej ňou vlasy z čela. „Uvoľni sa, Nadine. Nemusíš robiť nič, okrem toho uvoľnenia v tejto chvíli.”

Zhlboka sa nadýchla a vydýchla a trocha napätia z jej tela odišlo. Pobozkal som ju znova na krk, maznal som sa s jej jemnou kožou na krku a pomaly som sa zasúval do nej. Bola vlhká a navretá. Ľahko som kĺzal do vnútra jej záhybov. Fyzicky bola pripravená, ale potrebovala trocha viac, aby bola pripravená mentálne. Jej dych sa zastavil, ale stále sa ma držala.

„Pôjdem na to pomaly,” sľuboval som. Avšak chcel som ho do nej vraziť a preťahovať ju až do bezvedomia, pokým by sa ozvena jej kriku neodrážala dookola a pečať nášho milovania sa nevtlačila do tejto zeme. Ale potrebovala to pomaly. Jedného dňa ju budem trestať preťahovaním, ale teraz.. teraz to bolo iné.

Bol som jediný, kto bol trestaný týmto pomalým mučením.

„Neublížim ti,” povedal som jej. Ako je možné, že takáto žena, tak krásna ako ona, nebola nikdy pretiahnutá mužom? Držala sa späť, zatvorená pred svetom a tým, čo jej ponúkal. Nikdy nikomu neverila. Bol som jediný, kto ju spútal, potrestal a držal som ju ako svojho zajatca.

Bol som ten jediný, ktorý jej to dal. Jej skutočné ja.

Dostal som sa cez tvrdý múr. Nikdy by nebola z tohto nič dala nedobrovoľne. Musel som si to u nej vybojovať, zboriť jej múry a teraz som to mal. Mohol som vidieť až do vnútra tejto ženy a prišlo to tak prudko, že mňa to roztrhalo na kúsky.

 „Drž sa ma,” šepkal som jej do ucha. Moje ruky boli po jej bokoch. Pritiahol som si ju bližšie, tak nežne ako sa mi dalo, a zasunul som sa do nej. Jej prsty sa zatlačili do kože. Zadržala dych.

„Dýchaj, Nadine.”

S pevným, ale jemným výpadom som si ju označil.

Nárokoval.

Označil za svoju.

Zatvoril som oči a ponoril som sa do tohto momentu. Jej mušlička mi stláčala vtáka, ako keby sme si to navzájom potvrdili.

„Tak prekliato tesná,” stonal som jej do ucha. „Ježiši.” Zdvihol som sa zasunul, pomaly prvýkrát, jemne som vytváral stály rytmus trenia, ktorý spôsoboval jej vzdychy do môjho ucha.

„Adrian,” šepkala, jej slová zneli skomolene.

„Si v poriadku?”

„Ježiši, Bože, áno, skurvene neprestávaj,” sipela. Zo smiechom som ju tľapol po stehne, ďalší výpad bol pevnejší, ako ten pred ním.

„Nehovor mi, čo mám robiť,” prikázal som jej so smiechom, ale bol som ňou pohltený, jej citrónovou vôňou, jej hodvábnou pokožkou, malými vzdychmi pri každom mojom náraze, pohodením jej hlavy dozadu, jej perami mierne oddelenými, ako keby umierala po vzduchu a ja som napĺňal jej pľúca. Mohol by som toto robiť hodiny, dni, navždy, len ja a ona a milovanie.

„Neubližujem ti?” zašepkal som.

Potriasla hlavou a držala ma ešte pevnejšie.

Zvýšil som tempo so snaživou starostlivosťou, opitý jej všetkým. Viezol som sa na lavíne, nemohol som zjednávať, ako pri nákupe. Bol som jediný, kto si ju podrobil, a bola jediná, ktorá ma držala v pevnom zovretí. Nepovedali sme ani slovo, ale žiadne sme nepotrebovali. Naše telá, zapletené v jedno v tichosti, nehovorili, lebo nemuseli, v rytme spoločného objavovania sa.

Bol som takmer na pokraji vyvrcholenia, keď sa jej dych zmenil na prudké vzdychy a hlavu hodila dozadu, v odovzdaní sa blaženosti. Bola tak skurvene krásna, nemohol som sa už držať späť. Urobil som sa so zakričaním naraz popri jej vyvrcholení. Naše zvuky rezonovali cez ticho a ozvenu, potom slabli tak, ako sme my pomaly klesali dolu do trávy.

Pohol som sa nabok, ešte stále v nej. Kurva, chcel som v nej zostať naveky.

Otočila sa ku mne, podrobená a pokojná. Jej oči boli sklopené smerom k línii mojich ramien.

„Budeme tu navždy, Adrian? Zostarneme tu a zomrieme?”

„Každý zostarne a zomrie.”

Čo ju prinútilo sa pýtať na toto?

„A čo my?” spýtala sa.

Zdalo sa, že bola v tej chvíli podrobená a tichá, ale strach sa predral na povrch. „Neviem,” povedal som. Dopekla, keby som tak vedel.

„Ale aj tak, som s tým v poriadku,” povedal som jej. Vieš.. žiť a zomrieť tu. Radšej by som zomrel tu a slobodný, ako žil kdekoľvek inde.”

Prikývla pomaly, zvažujúc.

Nebol som si však istý, či súhlasila.