IC - 5. kapitola

Překlad: Eowyn

Nadine

Zobudila som sa niekedy uprostred noci. Sny o havárii lietadla, kričanie a bolesť. Únava ma vrátila opäť do driemoty plnej nepokoja. Pomaly som sa zobúdzala. Uvedomovala som si slnko, ktoré nakúkalo cez okno. Na moment som si pomyslela, že to bol len zlý sen, ale potom som ucítila jeho za sebou a vedela som, že to nebol len sen, ale niečo horšie ako tá najstrašnejšia nočná mora.

Zatvorila som oči a pokúšala som sa ustáliť dych, dúfajúc, že si nevšimne, že som už hore. Keby som nebola v jeho zajatí, keby nebol mužom, ktorý mal v úmysle ma mučiť, cítila by som sa takmer dobre. Minulú noc, ešte keď sa svietilo, vyzliekol sa do boxeriek. Bol to vlastne prvý raz, kedy som si dovolila pozrieť sa poriadne na neho. Moje telo začalo na neho odpovedať, bez akékoľvek môjho povolenia a v mojom ospalom traumatizovanom mozgu som sa snažila odôvodniť si, že keď už som sa chystala tu uviaznuť s takýmto chlapom, mala by som si to čo najviac užiť, koľko sa len bude dať.

Bol vyšší ako ja, svalnatý a silný. Vedela som, že musel stráviť veľa času dvíhaním činiek, keď sedel vo väzení a potom na neskôr aj na ostrove, kde som ho našla. Pretože veľkosť, rozloha jeho ramien a rúk a tvar jeho brušných svalov nie je náhodný. Bol to muž, ktorý trénuje a trénuje tvrdo. Nie je ani gram tuku na jeho svalnatom tele, ktoré je ako vytesané zo žuly. Mal hranatú silnú čeľusť, ktorú pokrývalo tmavé strnisko, ktoré malo tmavú farbu podobnú jeho obsidiánovým očiam. Tie boli orámované silným tmavým obočím. Keď šiel zhasnúť svetlo, videla som spôsob, akým sa jeho chrbát pokrytý čiernymi tetovaniami, vlnil. Je zosobnenou silou. Tiež som vytrénovaná, ale tak o päťdesiat kilogramov ľahšia ako on, a to je jasnou nevýhodou. 

Keď bola jeho ruka obtočená okolo môjho pásu, nebola som imúnna voči pocitom. A musela som si priznať, v slabej chvíli, takmer sa mi to páčilo. Ale potom som si spomenula, s kým som vlastne tu, a že sa potrebujem dostať z tejto postele. Nikdy predtým som nespala s nasadenými putami a bolo to skurvene nepohodlné. Napriek faktu, že som nič nejedla a nepila viac ako dvadsaťštyri hodín, potrebovala som použiť kúpeľňu.

Och, vlastne. Nie je tu žiadna poriadna kúpeľňa. Je tu len malá provizórna kúpeľnička, ktorá ak by fungovala, mala by tečúcu vodu, ale nie pokým som spútaná.

Pokúsila som sa vykrútiť spod jeho ruky, ale spútané ruky mi zabránili v tom, aby sa mi to podarilo. Mala som kŕč v krku, z toho, že som spala celú noc v jednej polohe a bolelo ma celé telo. Tepalo mi hlave, v mieste, kde som sa udrela. Ale nie všetka bolesť bola spôsobená haváriou.

Zadok mi pulzoval od bitky od neho. Miesto, kde ma bil bolo pomliaždené a citlivé. Tento muž je zviera, a najhoršie na tom je, že ešte len začal.

Vedela som, že sa prebudil, keď som zacítila dĺžku jeho vtáka tlačiť sa mi oproti zadku. „Si už hore, miláčik?” zamrmlal.

Slovo „miláčik” znelo totálne ironicky a spôsobovalo mi mrazenie.

„Áno,” odpovedala som. „Potrebujem cikať, takže by som ocenila, keby si mi odomkol putá, aby som si mohla urobiť, čo treba.”

„Nie som si taký istý, či je potrebné dávať ich dole kvôli cikaniu,” povedal.

Zatlačil mi vtákom oproti zadku, ako keby mi chcel pripomenúť, čoho je schopný, potom sa odtiahol a capol ma po zadku takmer nežne, než sa vybral preč z postele.

Kretén.

 „Máme dnes veľa na práci, takže poďme na to.”

Pokrútil hlavou. „Mám rannú erekciu napriek tomu, že som zdieľal posteľ s niekým ako si ty,” zarýpal si. „Potrebujem sprchu funkčnú čo najskôr.”

Sprosťák, hovoril mi rozum. Ale iná časť môjho tela sa tešila. Ak mal na mysli, že sa o to postará sám, znamenalo to, že nepremýšľa o tom, aby ma znásilnil. Aj keď po včerajšej noci som si nebola tak istá.

Prešiel okolo postele na bok a natiahol si nohavice. Nasmerovala som svoj pohľad inam. Odmietala som pozerať na to, ako sa mu vlnia svaly na bruchu a na spôsob, akým sa mu vinula tmavá línia chlpov na hrudi až smerom k boxerkám.

Mohol vyzerať žhavo ako peklo, ale bol netvorom. Skurveným netvorom.

Podišiel na moju stranu postele, chytil ma za ruku a ťahal ma do hlavnej miestnosti. Nepovedal skoro nič, len niečo zamrmlal a vystrčil ma von. Ukázal ľahostajne smerom dopredu ku nejakým kríkom. „Nie sú tam žiadne tŕne, choď.”

Otočila som sa a pozerala za ním s ústami dokorán. „Ísť? Len tak ísť. Tam, kde ma môžeš vidieť?”

Potriasol hlavou s posmešným výrazom na tvári si prekrížil ruky cez prsia. „Nedám ti ani hovno súkromia. Mala by si sa na to čo najskôr zvyknúť. Ale teraz ti dám dve možnosti. Zostaneš spútaná a ja sa otočím chrbtom, alebo ti dám dole putá a neotočím sa.”

Neveril mi. Nemala som mu to za zlé. Nemala som ani najmenší úmysel spolupracovať s ním.

„Fajn,” precedila som pomedzi zuby. „Zostanem spútaná, ale nebudeš sa pozerať.”

Uškrnul sa. Síce sa otočil, ale stále bol skurvene blízko. Avšak príroda volala a už som nemohla ďalej špekulovať. Otočila som sa od neho, pokúšala som sa oklamať samú seba tým, že som sa na neho nedívala, neuvidí ani on mňa. Zápasila som s nohavičkami, keď som sa pokúšala si ich dať dole. Napokon sa mi to podarilo, ale nebolo to jednoduché s putami na rukách.

„Neznášam tie sprosté putá,” povedala som mu. „Sú nepohodlné, a nie sú určené na to, aby sa používali na človeku dlhodobo. Sú len na dočasný účel.” Už mi odreli kožu a okolo rúk urobili červené značky, ktoré boli už viditeľné aj keď som ich nemala nasadené.

„Vymyslím neskôr niečo iné, keď sa usadíme,” povedal. To ma prekvapilo. Žiadne sprosté komentáre, alebo jedovatý sarkazmu.

Avšak, potom mi došlo, čo vlastne mal na mysli.

„Musíme sa postarať o základné veci,” povedal, keď ma viedol späť do nášho príbytku.

„Jedlo, voda, bezpečie.  Zaplatíš mi za to, že ti zachraňujem život.” Kútik jeho úst sa zvihol hore. „Svojim tréningom.”

Rozhodla som sa neodpovedať.

Jeho zámerom je prežitie. Mojim tiež. Nevedela som, čo ten „tréning” vlastne presne obsahuje, ale nebola som z toho vôbec nadšená.

Doviedol ma späť do izby a k mojej úľave, vzal kľúče a odomkol putá. Prešla som si prstami po zápästiach. Trela som si ich, aby som zahnala bolesť a pálenie. Sadla som si poslušne na posteľ. Žalúdok sa mi krútil od hladu, v ústach som mala sucho ako v púšti. Po takom slabom spánku som sa cítila slabá. Potrebovala som niečo na živobytie.

„Ľahni si,” prikázal. Privítala som posteľ podo mnou, náhle som si pripadala unavená.

„Ruky pred seba.” Urobila som, čo mi prikázal. Nemohla som s ním bojovať. Nie teraz. Počkám pokým nebude správny čas.

Kľakol si predo mňa a vytiahol z vrecka nôž s vystreľovacou čepeľou. Hádala som, odkiaľ ho mohol mať, ale moje myšlienky sa stávali hmlistými a zmetenými kvôli nedostatku jedla. Zatlačil na gombík na boku a čepeľ vyskočila. Zdvihol roztrhané nohavice zo zeme. Poradil si s nimi rýchlo. Látku narezal na pásiky. Nebojovala som. Nohavice boli už nepoužiteľné. Ležali po zemi na pásy, ktoré si prezeral a mračil sa. Kľakol si bližšie ku mne a začal mi pásy ovíjať okolo zápästí, ale nie tak na tuho, ako boli putá, a nie tak tuho, aby sa nemohli hýbať. Keď bol spokojný so svojou prácou, vstal, skontroloval to a prikývol.

„Dobre,” povedal. „Toto bude fungovať na dlhší čas s putami.”

Žalúdok sa mi skrútil. Na dlhší čas? Bože. Myšlienka na nekonečné dni v jeho zajatí mi stiahla hrdlo a slzy mi zaplavili oči. Ale žmurkaním som ich zatlačila späť.

Nebola som ale žiadna obeť. Podarí sa mi uniknúť mu. A potom zaplatí za spôsob, akým so mnou zaobchádzal.

Kľačal predo mnou. „Idem nájsť niečo na jedenie a tiež vodu,” povedal. „Ty tu budeš ležať ako poslušné dievčatko. Rozumieš?”

„A kde by som akože kurva mohla ísť?” Odvrkla som mu.

Natiahol sa po mojich vlasoch, ale nepotiahol. Len mi nimi prešiel prstami tak, že som cítila na pokožke hlavy teplo jeho prstov predtým, než sklonil ústa k môjmu uchu. „Povedal som ti, že tvoj tréning začne dnes, Nadine.”

Bolo to prvýkrát, čo ma oslovil menom pripomínajúc mi, že sa neskryjem pred ním nikam.

„Ale najskôr, prvá vec, ktorú potrebuješ pochopiť,” začal trpezlivo, ako keby bol učiteľom, ktorý dáva inštrukcie svojmu žiakovi, „že už viac nemáš dovolené mi odvrávať. Budeš sa so mnou rozprávať slušne a s rešpektom, alebo budeš potrestaná.” Jeho dych bol horúci a šteklil ma na pokožke, ale bola to skrytá hrozba v ňom, čo spôsobovala, že som sa triasla. „Toto je pre teba posledné varovanie,” pokračoval. „Tento krát ti dovolím dostať sa z toho tým, že povieš „Mrzí ma to, pane.”

Chvela som sa ešte viac, keď sa jeho ruka utiahla okolo mojich vlasov, ako varovanie.

„Mrzí ma to, pane,” povedala som cez stisnuté zuby.

„Dobré dievčatko.” Pustil ma a vstal. Prekrížil si ruky cez hruď a pozeral sa na mňa. „Posuň sa dozadu, aby som mohol skontrolovať tvoju nohu.”

Cítila som sa bezpečne na boku. Na chrbte som si pripadala viac vystavená, keď som mala na sebe len spodné prádlo. Ale nepozeral na moje telo a ani sa ma nedotkol tento krát, len ako kľačal, zdvihol mi nohu, aby prezrel ranu. „Veľmi dobre,” povedal. „Žiadna známka toho, že by tam bola infekcia alebo zápal, prekvapivo.” Prešiel mi rukou hore po lýtku smerom ku stehnu. Jeho oči boli na mne. Pripomínali mi, že ho nemôžem zastaviť. Ale otočil sa a odišiel preč dverami. „Vrátim sa čoskoro.”

Dvere buchli a zatvorili sa. Takto spútaná som mala malé šance. Takže som oddychovala a počúvala zvuky okolo mňa. Vánok šuchral listami za oknom a niekde v blízkosti som počula zurčanie tečúcej vody. Bola to čerstvá voda? Bože, dúfala som, že budeme mať zdroj pitnej vody. Bez neho by bola smrť z  nevyhnutná. Aj ak by sme našli nejakú balenú vodu na palube vraku lietadla, nebolo by jej viac ako na pár dní. Je to takmer upokojujúce ležať si len takto na posteli. Ranné zvuky prírody okolo mňa ma uspávali. Počula som od ľudí, ktorí uviazli na opustených ostrovoch, že zomreli kvôli dehydratácii. Pokúšali sa piť slanú vodu, aby zahasili smäd. Nefungovalo by to a zabilo by nás to.

Doma by som si práve dávala dve šálky espressa. Čo by som dala v tejto chvíli za jednu takú šálku. Moja mama robila najlepšiu kávu na svete. Také espresso s trochou napeného mlieka. Robila ho sladké a silné a vždy ma postavilo na nohy.

Spomienka na moju mamu bola živá a jasná. Ohromil ma náhly zármutok z jej straty. Stále som mohla vidieť jej pieskovo hnedé vlasy pretkané sivou s voľným drdolom nad krkom počas toho, ako gúľala cesto na domáci koláč a pri tom spievala mäkkým krásnym hlasom. Žili sme v prenajatej izbe, ale starší muž, ktorý vlastnil dom jej dovolí používať kuchyňu, keď piekla aj pre neho. Ako dieťa som mohla sedieť a pozorovať ju celé hodiny v kuchyni, ako varila a kontrolovala, či už jej chlieb dostatočne nakysol.

„Jedného dňa, Nadine, sa niekam dostaneš”, hovorievala. „Si nezdolná a odhodlaná.”

A bola som. Pozorovala som ako jej nemoc kradla iskru z očí. Keď som mala dvanásť rokov, brala som akýkoľvek job, aby som je mohla priniesť nejaké peniaze na účty, ktoré jej robili také starosti.

A teraz, keď som zatvorila oči a čakala na Adriana, premýšľala som.

Cítila sa ona tak? Bez nádeje a slabá, čakajúca na istú smrť, so žiadnou šancou uniknúť jej? Nenávidela som túto myšlienku.

Nemohla čeliť nemoci a smrť si ju nárokovala príliš skoro.

Nevzdám sa bez boja.

Stratila som pojem o čase. Možno uplynuli hodiny. Nevedela som. Premýšľala som, či som na pokraji delíria, keď vtom sa dvere príbytku otvorili a počula som ho vstúpiť dnu. Tupé dunivé zvuky hneď za dverami, potom svetlo vchádzajúce cez dvere stmavlo a jeho obrovské telo zaplnilo rám dverí.

 „Sadni si,” štekol po mne. Je to divné, ale zvládla som sa zdvihnúť do sedu. Žalúdok sa mi skrúcal od hladu, hlava sa mi točila. Bolo ťažké sformovať akúkoľvek myšlienku. Držal dve fľaše vody a dva balíčky s nejakými tyčinkami, ktoré vyzerali divne v tejto divočine. Vyzeralo to, ako keby sa práve vrátil z nejakej cesty do obchodu.

Keď prišiel ku mne, zohol sa kontroloval ma, aby sa uistil, že som neurobila nič hlúpe, alebo nebezpečné počas jeho neprítomnosti. Ústa som mala plné slín z bezprostrednej blízkosti jedla. Pridržal si jednu fľašu rukou a odkrútil vrchnák. V jeho obrovských rukách vyzeral vrchnák ako malý trpaslík. Jedným prstom mi pridvihol bradu, pridržal ma a k perám mi posunul hrdlo fľaše. Pila som hltavo. Vychutnávala som si pocit studenej tekutiny, ktorá mi tiekla dolu vyprahnutým hrdlom. Ale príliš skoro mi ju odtiahol preč. Zafňukala som.

„Viac,” povedala som.

„Povedz to znova,” povedal to so zamračením.

Zadusila som v sebe ston. „Prosím, môžem dostať viac?”

Zdvihol obočie v očakávaní. Bože.

„Prosím, pane.”

 „Trocha neskôr,” povedal so zamračením. Nebral do úvahy moje prosby. „Mohlo by ti prísť zle, ak by si šla na to príliš rýchlo.”

Potom začal trhať obal. Snažila som sa vidieť na to, čo to je. Je to nejaký druh ovocno-obilnej tyčinky. Musel to nájsť v balíčku prvej pomoci, ktorá bola na palube. Pokúšala som sa dovidieť na druh príchute, na obale tyčinky, ktorú otvoril pre mňa. Zbadala som obrázok fíg. Kruci. Neznášala som práve tento druh.

Musel si všimnúť, že som na ňu pozerala so sklamaním. Zasmial sa ale pokračoval v jej otváraní. Ulomil z nej veľký kus. „Nanešťastie nie je teraz priestor na to, aby si bola vyberavá, miláčik. Otvor ústa.”

Nenávidela som pocit, že ma kŕmil ako psa vlastnou rukou a napadlo ma, že by som mu zahryzla do prsta, keď mi priblíži prsty k ústam. Ale mohol by ma za to potrestať. Ale to bol vlastne jeho plán. No potrebovala som jedlo.

Vložil mi jedlo do úst. Ústa sa mi zaplavili slinami, keď sa mi tyčinka dotkla chuťových pohárikov. Chuť fíg bola pre mňa hnusná, ale miešala sa s orechovou chuťou obilnín a sladkosťou. Bolo to znesiteľné. A potom, len čo som sa trocha posilnila, potrebovala som ho trocha rozhodiť.

Keď mi vsunul druhý kúsok na jazyk, zovrela som mu pery okolo jeho prstov, zatiaľ čo som mu pozerala do očí. Začala som mu cucať prst. Otvoril oči doširoka a zostal trocha prekvapený. Potom sa zamračil a potiahol ruku späť. Siahol po mojom spútanom zápästí, otočil mi ruku hore dlaňou a hodil mi zvyšok tyčinky na ňu. „Tak sa kŕm sama,” povedal a zdvihol sa na nohy. Pozoroval moje úsilie dať si jedlo do úst. Bola som neohrabaná, ale neústupná ako malé dieťa. Otvoril si druhú fľašu vody pre seba. Vtedy som si uvedomila, že uprednostnil moje potreby pred svojimi.

Prečo?

Napokon sme obaja dopili a dojedli tyčinky. Môj žalúdok stále zožieral hlad, ale po pár minútach, keď v ňom jedlo nabobtnalo, som bola spokojnejšia.

Bez toho, aby povedal čo len slovo, odišiel a nechal ma na posteli. Vrátil sa za pár minút s veľkou kovovou škatuľou.

„Je to skrinka s jedlom pre prípad ohrozenia,” povedal. „Vyplávala na breh. Vzal som všetko, čo som mohol.  Je toho len na pár dní, ale nájdeme aj nejaké alternatívne zdroje.”

Prikývla som, neurobila som mu radosť tým, že by som prehovorila.

„Poďme sa očistiť,” povedal. Lesk v jeho očiach ma zastavil na moment. Na moje prekvapenie, držal v rukách nejaký žltý balíček. Trvalo mi len pár sekúnd, aby mi došlo, že mal v rukách môj sprchový gél.

 „Kde si to našiel?” Nadýchla som sa. Patrilo to mne. A ak našiel toto..

Pokrčil ramenami. Vyzerá to, že sa to vyplavilo na breh,” povedal. Ale balenie bolo neporušené a nepoškodené od vody. Toto nebolo vyplavené samostatne.

„A nič ďalšie?”

Jeho výraz zostával ľahostajný. Mykol plecom. „Uvidíme, časom. A teraz, chceš to?”

Nechala som ho ublížiť mi, nechať ma spútanú počas spánku a kŕmiť ma rukou, ako keby som bola nejaké zviera. Ale teraz, uvedomenie, že mal moje veci a nechcel mi ich dať, ma privádzala do zúrivosti. Chcela som svoje oblečenie. Ak mal moju tašku, tak musel mať tiež aj môj ostatný majetok.

Vstala som, nedbajúc, že mám zápästie stále spútané. „Ty kokot,” vybuchla som. „Máš moje veci. Chcem ich! Vráť mi môj skurvený majetok.”

Potriasol hlavou. Bolo to jediné varovanie predtým, než prešiel krížom cez izbu tak rýchlo, že som ani nestihla mrknúť. Ani som nemala čas sa nadýchnuť. Úplne bez námahy ma prehol cez posteľ a držal ma dole bruchom. Počula som cinkot kovu, keď sa natiahol na dlážku, kde ležal jeho opasok. Mala som tu zasratú vec zakopnúť pod posteľ, keď bol preč.

„Nie!” Plakala som, zvíjala som sa pod ním. Snažila som sa dostať preč, ale držal ma pevne rukou na krížoch. Potom mi stiahol nohavičky dole. Spadli mi ku členkom. Kopala som a zvíjala som sa bez úspechu.

 „Povedal som ti, že tvoj tréning začne dnes,” oznámil mi nízkym hlbokým hlasom predtým, než ma udrel koženým páskom cez zadok. Bolesť mi vystrelila do kože. Nemohla som sa dostať preč, keď ma držal na mieste. Šľahal ma znova a znova. Nariekala som a pokúšala som sa vykrútiť sa, ale nebolo to možné. Jeho ruka bola na mne príliš silná a vedel, ako má držať niekoho v tejto polohe.

Samozrejme, že vedel. Toto je, po tom všetkom, čo urobil svojej poslednej obeti predtým, než ju zavraždil. Spomienka na fotku s jej ranami a jej zbité telo zaútočila na moju myseľ. Zatvorila som oči, zvíjala som sa pod údermi jeho remeňa a každý neznesiteľný úder bol nasledovaný ďalším.

 „Naučím ťa, kde je tvoje miesto,” štekal počas ďalšieho pevného úderu. „Nebudeš mi hovoriť, čo mám robiť, nebudeš drzá a nebudeš vzdorovať. Budeš ma poslúchať.”

„Nie,” zaplakala som chrapľavo, už s menším vzdorom. Potrebovala som, aby už prestal. Bolesť musela prestať.

Šľahol ma znova, práve tak silno ako predtým.

„Ospravedlň sa,” rozkázal mi, „Povedz, „mrzí ma to, pane.”

„Je toto-“ vydýchla som, odmietajúc vyhovieť mu, „nejaká zvrátená scéna, ktorú rád robíš v svojom klube? Šľahať dievča, ktoré prosí o milosť?” Šľahal ma nižšie po stehnách, spaľujúca bolesť bola neznesiteľná. Slzy mi zamlžili zrak a hrdlo sa mi stiahlo, ale neplakala som.

Nikdy neplačem. A ani v tejto chvíli som sa nechystala.

Bolesť bola takmer k nevydržaniu, ale prežijem to.

Musím.

 „Toto nie je žiadna scéna,” povedal. „Takže môžeš kričať nejaké bezpečné slovo, až pokým nezachrípneš. Nič ma nezastaví pokým sa nepodvolíš.”

Údery jeho opasku spomaľovali, ale ešte stále dopadali jeden za druhým. Opasok svišťal vo vzduchu a počula som ho spolu s tupým zvuk kože opasku, ktorý dopadal na moju nahú kožu.

„Môžem počkať aj celý..”

Úder..

„Skurvený..”

Úder..

„Deň!”

 „Dobre, mrzí ma to!” Zakvílila som. Myslela som si, že sa chystám zomrieť. Nikto nemohol vydržať toľko bolesti, ktorú mi spôsoboval.

„Mrzí ma čo?”

Nie.

Úder opasku pristál na spodnej strane môjho zadku, na koži, ktorá bola citlivejšia ako inde a ja som zavila od bolesti.

„Mrzí ma to, pane!” Nakoniec som povedala, môj hlas sa triasol od vzlykov, ktoré zo mňa vyrazili.

Ale ešte stále som neplakala, aj keď som stratila dôstojnosť pri tomto netvorovi. Stisla som zuby a ignorovala som, že sa mi zahmlieval zrak. Trénovala som celé roky a vštepovala som si, že slzy sú len odpoveď na emócie, nie na bolesť. Neplakala som ani keď som pochovávala svoju mamu, jej krehké telo vychudnuté až kosť. Nedovolím tomuto mužovi mať radosť z toho, že ma prinúti plakať.

Hodil opasok na zem, ale držal ma stále na mieste.

„Budeš ma poslúchať, Nadine,” povedal presvedčivo. Použil moje meno, aby som sa cítila hnusne. Nie je to nikto, kto by mi mohol byť na blízku. Je to môj mučiteľ.

Prikývla som, polepšená len trochu. Bolesť ma takmer lámala.

„Na kolená!”

Pustil ma a zdvihol z postele. Nohavičky som mala stále okolo členkov. Holý zadok sa mi chvel. Žalúdok sa mi krútil a hádala som, čo sa chystal urobiť teraz.

Kolená mi udreli o drevenú dlážku. Bolesť mi vystrelila v zranenej nohe. Vstal predo mnou, ruky mal vbok. Keď moje oči skĺzli na jeho boky, urobila som grimasu. Jeho vták bol tvrdý a črtal sa pod nohavicami.

„Už si niekomu fajčila?” spýtal sa konverzačným tónom a sadol si na kraj postele.

Žalúdok sa mi stočil od nevoľnosti. Nevedel, že som nikdy žiadnemu mužovi nedovolila položiť ani prst na mňa a môj plán bol, že to nikdy ani nedovolím.

„Nie.”

Natiahol sa a chytil ma za vlasy. „Dlhuješ mi za to, že som ti zachránil život,” povedal. Sledovala som hrču v jeho nohaviciach. Nie je nijaká možnosť, že sa z toho dostanem. Chcel, aby som mu vyfajčila a mohol ma prinútiť.

Vtedy, zdalo sa, že z nejakého dôvodu zmenil  názor. Napravil si ho a vstal.

Nabudúce, keď sa rozhodneš odvrávať mi, budem vynaliezavý v tom, aby som na oplátku použil tvoj jazyk vo svoj prospech,” sľuboval. „Ale teraz pôjdeš so mnou.”

Ako keby som mala na výber.

Samozrejme, putá mi nechal na zápästiach. Ale urobím čokoľvek aj nemožné, keď mi ich dá dole. Ale nie tu, a nie teraz.