SM - 11. kapitola

Autor: Iveta
Kor.: Noemi

Sledovať  doktora Housa, piť Birella a vychutnávať si Nikolasove ruky snažiace sa ho prehovoriť na trochu láskania boli najlepšou časťou dňa.

Ani nemal výčitky, že sa ulial z práce a jeho kolega bude na roztrhanie. On pracoval na zmluvu. Ted mal len dohodu, z ktorej mu nekvaplo tak veľa, aby sa šiel pretrhnúť.

Ale nebolo to len pre Nikolasa, ktorý sa s ním flákal. Teda, skôr leňošil, lebo na nič viac vraj nemal silu. Dnes mal  jeho brat veľký deň a chcel byť doma, pripravený oslavovať, keď sa vráti z pohovoru.

Všetci traja vedeli, že to bola len hlúpa formalita. Tá práca bude jeho. Výhoda známostí a spoločnej študentskej minulosti. No to neznamenalo, že by sa z toho Dan alebo on sám vedeli tešiť menej.

Všetko bude iné, keď bude mať prácu. Keď bude môcť čas využiť produktívnejšie ako v utápaní sa  v sebabôle.

Mal trochu obavy, že by sa chcel odsťahovať, keď sa ustáli. A to zistenie ho samého   prekvapovalo. Nevedel, kde sa to v ňom vzalo, ale aj keď ich spolubývanie nebolo práve najružovejšie, stále bolo fajn vracať sa do bytu, kde niekto bol.

Bude mu smutno. Niežeby to priznal nahlas. To nikdy.

Dan bol hajzlik a vedel by sentiment obrátiť razom na sarkazmus.

„Kde si?” spýtal sa ho Nikolas, prehrabujúc mu vlasy prstami, aby ich udržal z jeho tváre a mohol mu nakloniť hlavu pre lepší prístup k jeho perám.

„Všade a nikde.” To bolo naozaj šalamúnske.

„Vieš, že sa nemusíš obávať, že? Je to len formalita. V skutočnosti, pravdepodobne už podpisuje zmluvu a je oboznamovaný s pracovnou dobou a spôsobom, ako bude jeho  deň prebiehať.”

Ale čo ak mu preskočí a on si to rozmyslí? Alebo si to rozmyslí ten týpek a pošle Dana do kelu? Zničilo by ho to. A on by ho stratil už zrejme natrvalo.

„Chceš, aby som ťa trošíčku pobozkal a priviedol ťa na iné myšlienky?” navrhol a vsunul ruku do Tadeášových teplákov darujúc mu zubatý úsmev.

Mal rád tohto nového Nikolasa. Niežeby bol frigidný v ich začiatkoch pred rokmi, ale na rozdiel od Tadeáša, vedel myslieť aj na viac než na sex. Teraz sa zdalo, že nechce nič viac len mať jeho maličkos stále pod sebou a v sebe.

Úsmev mu opätoval objímajúc ho okolo zápästia. „ Záleží od toho, kde presne ma chceš pobozkať?”

„Kam by si chcel? Možno by som mohol začať na tvojich drzých ústach, a pokračovať až k tvojmu pen…”

Musel ho pobozkať.

Mal rád slovo penis znejúce z  jeho úst. Ešte radšej ho v nich  mal. A naozaj mal chuť. No gaučové dostaveníčko nebolo správne načasované. Jeho brat sa mohol každú chvíľu vrátiť.

„Moje ústa už nie sú drzé. Už sú len fatálne talentované. Musíme sa presunúť do spálne, aby som ti to mohol ukázať.”

Ako napriek, zaštrngotal kľúč a obaja sa od seba odtiahli, trošku nespokojní a zadýchaní.

Nikolas sa k nemu znova pritúlil, tlačiac jeho tvoriacu sa erekciu do boku stehna, čo ho zabíjalo tým najtrýznivejším spôsobom.

„Vyberte si vtáky z rití, bukvice!  Som v byte za tri, dva…”

„Vieš, že sa mi tento humor na tebe páčil omnoho viac ako na ňom? Prečo si ho zatratil a daroval ho jemu?” šepkal Nikolas ohryzávajúc mu ušný lalôčik.

Nevedel. Mal rád svoj “lacný” druh humoru. Ale akosi z neho vyrástol. V čase keď mu otec vzal dôvod na  úsmev zanikol aj jeho zmysel pre hlúpy, sarkastický  vtip bezstarostného adolescenta.

Zdvihol sa na lakte a natočil hlavu aby mohol zazrieť nohy  jeho brata, ktoré mierili do kuchyne. Mal dobrú náladu. V jeho hlase počul smiech a dokonca si popiskoval, keď štrngotal s riadom.

Vstal a pohol sa do kuchyne sledujúc Dana ako na vyložené taniere nakladal teplé čínske rezance a  mäso voňajúce po mede a chilli papričkách.

Na kraji linky oddychovala fľaša s obrázkom červeného autíčka  od Pixar a on si nemohol pomôcť od širokého úsmevu.

„Oslavujeme niečo, keď si kúpil jahôdkové bublinky?” rehtal sa naťahujúc sa po hrdlo vysokej fľaše od  detského “šampankého” a detailne študoval Bleska s jeho typickým výškerom.

„Ešte si pamätám ako máš rád jahodové malinovky, vždy si ich vychlontal litre a potom si otravoval, že potrebuješ čúrať desaťkrát za noc.”

Trepal. Vôbec to nebolo desaťkrát.

Cítil trepotanie v bruchu z bratovho úspechu a nedokázal zmazať úsmev. Keď sa k nim v kuchyni pridal Nikolas a otvoril vrchnú časť linky, aby vybral vínové poháre, nemohlo mu újsť, že má rovnako vykrútenú tvár ako on.

Bolo to zrazu príliš dobré a on nechcel myslieť na to, čo sa môže pokaziť. Či je možnosť, že sa niečo pokazí.

Keď však Nikolas naplnil poháre a Dan naaranžoval večeru do stavu, v ktorom mu prišla dokonalá, zvážnel a jeho čierne oči sa upreli s vážnosťou do Tadeášových až  mu naskákala husia koža po celom chrbte.

„... ďakujem, Ted.  Že si to so mnou nevzdal, že si stál pri mne, a že aj napriek tomu, ako som sa k tebe choval si zostal bratom a priateľom.“ Nadýchol sa otáčajúc sa k Nikovi, ktorý od neho prevzal pohár so šumiacou detskou napodobeninou chlastu a venoval jeho bratovi zmerlivý úsmev s jemným pokývaním hlavy. 

„A tebe ďakujem, že si priateľ, že si späť, že si mi odpustil to, čo som ti urobil, čo som vám urobil. Nebyť vás, chalani, neviem, či by som to zvládol. Ste najlepší priatelia...“ pozdvihol pohár a uškrnul sa „... a ja som konečne zamestnaný! Tak pime a jedzme. Dnes je to všetko na mňa. A áno, Brum - brum. Budem s tebou chodiť cikať, aby si sa nebál bubáka, čo sa skrýva v sušičke...“

 

Taký idiot.

 Ale nič mu na to nepovedal len mu vystrel prostredník a hodil do seba tú sladkú bublinkovú vodu, akoby to bola pálenka a jemu hrozilo, že mu rozožerie hrdlo, ak ju bude dlho prevaľovať v ústach.

„Takže to vyšlo,“ usmieval sa úplne ignorujúc potrebu vysvetliť mu, že už nie je decko a nemôže mu tak hovoriť.

Bolo jasné, že to klapne, ale počuť to, prinieslo úplne inú úroveň pokoja a spokojnosti.

„Vyšlo,“ potvrdil a zvalil sa na stoličku hryzúc peru.

 Mal obavy. Bolo to na ňom zrejmé. Ale Tadeáš si sľúbil, že urobí všetko pre to, aby bol oporou a bol tu pre svojho brata za každých okolností. Nedovolí, aby znova stratil smer. Aby sklamal seba a skončil na dne.

Po čase mu zostane už len Dan. Nikolas tu bol iba na okamih. Brat tu bude navždy.

Miloval by, ak by Nikolas nikdy neodišiel nazad za hranice. Ale to sa nestane.

 Predtým, než si ľahli na gauč s úmyslom uleňošiť sa do poobedňajšej siesty mal telefonát a aj keď nepočul druhú stranu, jeho odchod z miestnosti a šepkané krátke nemecké odpovede s odpornou tvrdosťou rakúskeho akcentu ho len usvedčili, že aj keď Nikolas tvrdil, že ho ľúbi, nemal v pláne zostať.

Ale kto by zostal v tejto diere “v srdci  Európy“ keď ešte aj o úbohých tridsať kilákov za hranicami ponúkajú lepšie podmienky na život blbým pastierom oviec?

To famózne jedlo mu zhorklo v ústach a na okamih bol zasa na Nikolasa naštvaný. Ale sám si mohol za pozíciu, v ktorej sa nachádzal. Nik mu povedal, že nezostane, že bude musieť odísť a on súhlasil.

Bol hlupák a zbabelec, že sa nesnažil presadiť si svoje. Ale v kútiku duše sa spoliehal na skutočnosť, že ho Nik počká. Možno nie na Slovensku, ale v tom štáte, kde už tá odporná nemčina znie akoby sa drhli kusom  vyschnutej kôrky chleba.

 „Rozmýšľal som, že by som si našiel niečo svoje. Potreboval by som však ešte aspoň dva mesiace. Nemám ani cent navyše a potrebujem si niečo  našetriť. Nájsť dáku garsónku...“

Tadeáš stuhnuto sledoval svojho brata s vidličkou na pol ceste k ústam.

 To si z neho robili všetci srandu?  Nechcel, aby odišiel. Prečo by mal odchádzať teraz, keď sa ich vzťah začal dávať do poriadku? Keď si po rokoch odcudzenia našli k sebe cestu a pracujú na všetkých atribútoch správneho fungovania súrodeneckého vzťahu?

Nechcel však vyzerať ako dieťa, čo trucuje iba preto, že už sa s ním jeho brat nemá náladu hrať a tak len prikývol. Napĺňajúc ústa veľkým sústom sklených rezancov.

„Hm... To vôbec nerieš, Dantony. Nemáš sa kam ponáhľať. Nevadíš mi tu. Naopak. Myslím, že sme spolu naozaj fajn tím. Čo?  Jasné, že ťa tu nebudem držať nasilu. No taktiež nechcem, aby si si myslel, že musíš odísť, aby si mi doprial viac súkromia, na ktoré som bol zvyknutý predtým. Zostaň tak dlho ako budeš potrebovať. Alebo neodíď vôbec. To je tiež jedna z možností, ktorá mi naozaj nie je proti srsti.“

Dantony na neho neveriacky vyklenul pravé obočie akoby ho testoval, či nezmení pod jeho pohľadom vyhlásenie.

A on ho rozhodne nemenil.

„Je to o tom na mňa dohliadať? Lebo ak áno, naozaj to nie je nutné. S alkoholom som na dobro skončil. Prisahám, že sa ho už ani nedotknem. Potrebujem tú prácu, nie len kvôli sebe ale aj... To je jedno. Teraz už to zvládnem.“

Veril mu. Nevedel prečo. Nemal by. Mal s jeho zaprisahávaním naozaj zlé skúsenosti.

Ale niečo sa dialo. Videl to na ňom. Nebolo to len o túžbe byť  znova plnohodnotný člen spoločnosti.

Potmehúdsky sa usmial. Ak bola jeho sestrička dôvodom snahy  nemohol jej byť vďačnejší. Možno sa potrebovali navzájom. A on dúfal, že jeho brat bude šťastný, že si dokáže odpustiť a konečne žiť pre niekoho skutočného  a nielen pre démonov, ktorých si vytvoril.

Bolo hlúpe a naivné vkladať toľkú nádej do ženy, ktorú zrejme ani jeden z nich už nikdy neuvidí. Ale dúfal, modlil sa...

Chcel otvoriť ústa a odpovedať bratovi, že to nie je  o dohliadaní. Že mu sľúbil, že to viac robiť nebude a je dosť chlapom na to, aby si dostál slova, no Nikolas prudko vstal  a jeho stolička sa s vrzgotom posunula po plávačke až nakoniec s rachotom dopadla na zem.

Obaja bratia vstali, rozbiehajúc sa za ním. 

Netušil, kam, no akosi sa zladili a dobehli k Nikolasovmu cieľu  v rovnaký okamih. Keď im on zatresol dvere od záchoda pred nosom a po chvíli kratšej ako sekunda bolo počuť len dávivé zvuky a čľupot vody.

„Takže, kedy ste mi mienili oznámiť, že ste zo mňa urobili strýka?“ prehodil Dantony, za čo si vyslúžil jeden spražujúci pohľad a Tedov lakeď do hrude.

Nemohol pochopiť, ako on sám mohol mať takto pribrzdený druh humoru.

Viac mu však pozornosť nevenoval. Zaprel sa rukou do dverí  a zatlačil.

„Nikolas,“ šepol ku krčiacej sa postave nad porcelánovou misou a bez opýtania vošiel za ním.

„Pojebaný Otče. Už nie znova...“ frfľal zoslabnutý s lakťami zapretými o kraj záchoda a tvárou v dlaniach.

Bez slova sa natiahol po čistý uterák na ruky z poličky, namočil ho a spúšťajúc sa na kolená ho podal Nikolasovi.

„Budem ok. Zbav sa tej vystrašenej masky, zlato. Môj žalúdok sem tam hnevá. A tá čína ho zničila. Potrebujem ho dať dokopy pilulami a zajtra budem zasa úplne v poriadku.“

Prikývol aj napriek tomu, že mu neveril. Nemal viac ako jednu vidličku. Aj to kojeneckú. Vedel, že si dáva pozor pre žalúdok na množstvo, čo skonzumuje. Všimol si, že začal jesť ako vrabec. Že niektoré jedlá úplne vylúčil, ale nikdy nemal potrebu pýtať sa. Až doteraz.

No zrejme to bude musieť odložiť. Nikolas vyzeral slabý a v bolestiach. Nechcel byť za grobiana a nútiť ho k rozhovoru.

„...pomôžem ti do postele,“ navrhol  mu berúc si od neho uterák, čo mu podával.

On však pokrútil hlavou. „Potrebujem sa dostať domov, Tadeáš. Budem ti tu nanič a potrebujem svoje lieky.“

Nevedel, že má lieky, ktoré musí brať. Bolo jasné, že v tom je viac ako občasné hnevanie. Človeka, ktorého občas hnevá žalúdok, netreba dopovať liečivami. Človek, ktorého občas hnevá žalúdok, nedrží diéty a nezvracia do úplného vyslabnutia.

Ale všetko to nechal tak.  Nepýtal sa. Bol rozpoltený medzi strachom a hnevom za to, že mu Nik nepovedal, že je to až také vážne. Že ho nepovažoval za osobu, ktorej je nutné povedať, že má až chronické žalúdočné ťažkosti, ktoré vyžadujú  liečbu.

Ďalší nával zvracania trhol telom jeho milovaného muža a on si tak ako to pre neho urobila jeho matka miliónkrát sadol za neho jednou rukou objímajúc jeho hrudník a druhú dlaň položil na jeho čelo. Držiac ho, snažiac sa ho ukotviť a dať mu oporu pri šklbaniach jeho svalov.

Vyčerpane si zaprel hlavu do Tadeášovho ramena a pomaly dýchal neotvárajúc oči. Využil to na použitie uteráka, ktorým mu utrel ústa a vtisol dlhý  bozk na spánok.

„Za chvíľu. Daj mi ešte minútu a...  A môžeme ísť,“ šepkal stále so zatvorenými očami.

„Nikam ťa nesúrim, Nikolas,“ šepkal mu do krku, zvierajúc ho, aby sa ubezpečil... aby ho cítil  a vedel, že je v bezpečí.

„Úplne som sabotoval Dantonyho párty,“ vzdychol stále s mierne zaklonenou hlavou opretou do jeho ramena.

„Z toho si nič nerob, kámo. Mrzí ma, že si sa z tej číny, čo som doniesol, zgrcal!“ zahulákal do škáry pootvorených dverí Dan  čím si vyslúžil Nikolasov vyslabnutý smiech.

„Je to idiot,“ smial sa, a pomaly sa štveral na nohy.

„Nechceš si na chvíľu ľahnúť, nech sa ti upokojí žalúdok?“ Navrhol pomáhajúc mu na nohy.

Pokrútil hlavou a nechal sa podoprieť pri pomalom kráčaní do obývačky.

„Budem v pohode ak mi požičiaš dáku mikinu. Myslím, že som si obvracal sveter.“

Vidieť Nika v jeho veciach bolo vždy dokonalé. Mal úplne odlišný štýl a v jeho veciach vyzeral menej škrobene. Bol  viac obyčajný smrteľník, ľudskejší.

Pomohol mu posadiť sa na gauč a nenávidel, že mu Nik dovolil toľkú opateru. To mohlo znamenať jedine, že je naozaj so silami v koncoch.

Snažil sa čo najrýchlejšie vyhrabať z komody mikinu, keď  začul účelné šepkanie, ktoré ho prinútilo prestať s náhlením a tvorením hluku.

„ ...mal by si. Takto to nejde. Bude to horšie. Nenávidím to!“ Vrčal jeho brat natlačený v osobnom priestore jeho priateľa zvierajúc mu ruku vo svojich.

„Urobím to. Ja len... potrebujem viac času. Ešte chvíľu. Potrebujem ho. Dan, ak mu to poviem, stratím ho,“ šepkal na oplátku Nikolas. Pomedzi škáročku, zpoza ktorej ich sledoval zo svojej spálne akoby bol malé decko videl, ako ho Dan schmatol za jeho dlhý belostný krk a pritiahol si ho až k tvári.

„Milujem ťa. Vieš, že  áno. Ale prisahám, že ak môjmu malému  bračekovi ublížiš, sám ti pomôžem na druhý breh. Nehraj sa s ním, Nik.“

„Nehrám sa. Len ho chcem takéhoto. Všetko sa zmení...“

Dan sa odtiahol ťažko vzdychajúc. „Obaja vieme, že po tvojom návrate z Rakúska je zmena neodvratná. Stane sa to. Takže ak si naozaj rozhodnutý zostať, aj napriek tomu...“ obzrel sa, kontrolujúc, či sa Ted náhodou neobjaví a potom pokračoval, „musíš mu to povedať. Pripraviť ho na tú možnosť, že toto nie je navždy.“ Urobil to nezmyselné gesto nad hlavou znázorňujúc  okolie, zatiaľ čo Tadeášovi stiahlo vnútornosti do bolestnej hrče.

Bol vďačný bratovi,  že sa snažil vyriešiť jeho milostný život. No zároveň bol aj nahnevaný, lebo on nebol malé decko, ktoré potrebovalo hovorcu.

Nikolas ho miloval a Ted sa snažil chápať, nutnosť jeho odchodu. Nechcel to príliš rozpitvávať.

„Bude to tak dlho ako to bude možné. Nemôžem už viac byť bez neho.   Do Rakúska sa nevraciam a...“

Nevracal sa! Zostával.

To bolo všetko čo potreboval počuť. Ako blesk vyletel z izby s úsmevom šťastného šteňaťa a teplou podšívanou mikinou v náručí.

„Prepáč, že to tak trvalo, nevedel som nájsť túto mikinu. Je  zateplená, takže ti nebude tak chladno so zimnicou, čo máš.“ Najskôr mu chcel do nej pomôcť no nakoniec si to rozmyslela nechal ho samého. Len aby na neho mohol hľadieť.

Zostával.