ST - kapitola 8,9

Autor: Iveta

8. kapitola

 V aute vládlo ticho. Nebolo nepríjemné. Skôr napäté a plné očakávania.

 Nikolas to musel cítiť tiež. Zatiaľ, čo držal pohľad fixovaný cez čelné sklo, jeho prsty bubnovali v rytme tenzie ich zarytého mlčania, ku ktorému sa obaja odhodlali.

 Snažil sa nenadskakovať  po každom Nikolasom výraznejšom nádychu, v očakávaní pokusu a načatie rozhovoru, ktorému sa tak či onak nakoniec nevyhnú.

Sám mal priveľa otázok, aj keď vedel, že nebol dosť odvážny, aby ich mužovi sediacemu v jeho aute nakoniec skutočne položil.

 Začal by tou, ktorá ho trápila najviac: Cítiš ku mne ešte niečo málo z toho, čo pred rokmi?

 Pokračoval by tou desivejšou: Myslel si na mňa občas počas posledných rokov?

 Trošku z verzie zavrhnutej odkopnutej hystreky: Koľkým mužom po mne si vyznal lásku?

 Najviac hodnú bytosti s ovariami: Miloval si ich tak veľmi ako mňa, alebo  pre teba znamenali viac?

 Ale boli to hlúpe a hlavne skutočne nevhodné otázky.

 „Takže tu teraz bývaš?“

 Bolo prvé, čo za desať minút intenzívneho ticha vypustil z tých krásnych úst a Tadeáš  až bojoval s uchechtnutím.

 Naozaj mal pocit, že mu každú chvíľu vybuchne hlava pod nátlakom otázok, rodiacich sa mu v hlave. A jeho trápi toto?

 „Áno, môj byt. Darček k maturitám. Výhoda byť synom realitnej maklérky. Dostaneš to najlepšie z ponuky.“

 Nik vyštekol do smiechu, kývajúc hlavou s neskrývaným posmeškom.

 Naozaj mu ten typický Nikolasov štekot chýbal.  Sarkazmus obsiahnutý vo svojej plnej sile v jednoduchom zvuku.

 „Ach, tie deti zazobancov. Ja som dostal od otca ako darček trojtisícové hodinky, kupované v päťdesiat percentnej zľave a bol som chvíľu od dramatického plaču s hodinovým objímaním oboch mojich rodičov.“  Jasný Niklasov humor. Nikdy si neodpustil pripomienky.

 Aj keď to vždy bral s nadhľadom. Nikolas nebol ten závistlivý typ. Skôr rád pripomínal, že veci, čo kúpia rodičia, sú síce fajn a cesta je jednoduchšia a menej kostrbatá. No nič sa nevyrovná vlastnému úspechu a radosti z vecí, čo si človek zaobstará sám vlastnou prácou.

 Spôsob, ako si chudobní ľudia plátajú  rany, získané pri ceste za vytúženým cieľom a mlžia za tými múdramy závisť, pri pohľade na tú vydláždenú ľudí narodených so zlatou lyžicou v hube.

 „Ja naozaj nemôžem za to, že som sa narodil do lepšie situovanej rodiny. Ale, ak ťa to upokojí, si na tom stále lepšie než ja. Máš fantastických oboch rodičov. Tam, kde je pre teba tvoj milujúci otec, pre ktorého nie je podstatná tvoja sexuálna orientácia, tam je môj sebecký tatko, ktorý viac hľadí na svoje meno a postavenie, ako na šťastie syna.“ Mal  to byť pokus o nadviazanie  na Nikolasov uštipačný humor, no na tvárach oboch mužov sa stratil aj ten najmenší náznak úsmevu, ktorý tam blondiak svojim chytrým vyhlásením vyčaril.

 Bola to totiž čistá pravda, ktorú by ani ten najlepší satirik - výťaz súťaže one man show nebol schopný podať ako vtip.

 Obaja si potykali so Samuelovým egocentrizmom a manipulatívnou povahou z prvého radu.

Boli hlavnými aktérmi, hrdinami, ktorým doprial riadnu ochutnávku.

 Možno  sa na tom raz naozaj dokáže zábavať. No nie dnes.

 Otočil sa Nikolasovi chrbtom. Nechcel, aby postrehol ako sa ho jeho vlastná poznámka dotkla.

 Ale Nikolas nebol hlúpy. Dva roky nie sú tak dlhá doba, aby mohol zabudnúť ako v Tadeášovi čítať.

Vyhýbal sa  jeho ľútostivému pohľadu a radšej sa sústredil na odomknutie zámku vchodových dverí.

 „Takže teraz bývaš s Danom.“

 Skôr Dan býval u neho, ale akosi ho prešla chuť od slovičkárenia.

 Pustil ho prvého a len prikývol, stále neveriac svojmu hlasu.

 Chvíľu zostal pred dverami, sledujúc, ako sa Nikolas dostáva zo svojej jesennej bundy, pod ktorou mal čierny sveter s V golierom. Chcel zatvoriť a znova otvoriť dvere, aby sa presvedčil, či je to skutočné. Či po tých týždňoch hrania sa na člena pátracej skupiny  Interpolu nezošalel.

 „Stali sa sračky, Niki. Medzi otcom a Dantonym to naozaj nebolo posledné roky pekné. Dan predal byt. Vrátil mu peniaze a prenajal si malý bytík blízko centra. No ten prepadol pri jeho alkoholických excesoch. Tak býva u mňa.“

 Videl, že Nikolas len ťažko pracuje s informáciou o bratovom alkoholizme.

 Boli najlepší priatelia celé roky.  Nevedomosť o tak závažnom životnom probléme ho nemohla nechať pokojného. Na to ho poznal až príliš dobre.

 „Čo sa stalo? Dan bol vždy úzkostlivý, ale nikdy by ma nenapadlo, že by to mohlo skončiť alkoholizmom,“ zaujímal sa, dostávajúc sa aj zo svetra, než zostal len v bielom tričku.

 Ted musel zavrieť oči ako puberťák, čo sa snaží nezízať obdarenej spolužiačke na kozy.

 Naozaj mal slabosť  na to jeho pevné a šľachovité telo. Cítil sa  ako úchyl, keď len z pohľadu na neho v tričku začal slintať a jeho aktívna myseľ mu podsúvala spomienky, ktoré boli zrazu príliš jasné a vtieravé.

 Silou úplne zlomenej vôle sa prinútil vrátiť k rozhovoru. Nikolas sa pýtal na Dana... Nepozerať po jeho ramenách a ani napnutej časti toho bavlneného, prekliateho trička, ktoré obopínalo jeho prsné svaly.

 Nemal pätnásť. Mal dokázať držať oči a sústredenie mimo nevhodných častí tela a predstáv, čo by s nimi robil.

 Zatriasol hlavou.  Dan...

 „Ako som ti povedal, isté veci s otcom. Zvládal všetko. Svojim vlastným spôsobom. No potom sa to všetko dostalo do bodu, keď to už zvládať  nešlo. Za ten čas, čo si bol preč, sa zmenilo a pokazilo príliš veľa vecí, Nik. Je toho toľko, že jeden obed stačiť nebude.“

 Nikolas sebou viditeľne trhol, akoby snáď  Tadeáš vznášal obvinenie a vyčítal mu jeho odchod z ich životov.

 A to rozhodne nerobil.

 Nemal právo.

 To Nikolas bol ten, čo vďaka nim takmer stratil všetko.  Kôli Tadeášovi a jeho nadržanej pubertálnej nenásytnosti.

 Nikolas k nemu pristúpil o malý krok bližšie nesúhlasne krútiac hlavou. „Nechcem, aby si to vnímal ako jednorázovú, náhodnú udalosť. Tadeáš, nechcem to tak.  Ak by to bolo len na mne, táto situácia by medzi nami nikdy nevznikla.“

 To bolelo, ale zaslúžil si to.

 Teraz, keď si spätne prehral všetko, čo urobil, čo navyvádzal, aby Nikolasa ochránil,  mu bolo až zle. Bol hlúpy.

 Ak by v tej situácií boli znova, urobil by to inak. Nemohol si byť istý, že by sa pod silou otcovho vyhrážania, znova nepresťahoval. Pravdepodobne by to urobil znova. Ale nešukal by všetko živé.  Ak by mohol vrátiť čas, nikdy by tak Nikolasa nezradil.

 Mal pravdu. Nemuseli skončiť takto. Nevedomý celé roky, čo sa s tým druhým deje.

 Ak by nebol hlupák, neprepadol sebaľútosti a snažil sa s Niklasom udržať aspoň ako taký kontakt. Toto jasné odcudzenie  a neistoty by nemali kedy vzniknúť. Nikdy by neodišiel, s upišťanou ženskou s penisom medzi nohami a vagínou namiesto prdele, do Rakúska.

 Nikolas si musel všimnúť  bolestnú grimasu na jeho tvári lebo sebou znova trhol. Akoby mu videl do hlavy a mohol vidieť všetky tie špinavosti a odpornosti, čo urobil. Koľko dievčat oprel  a koľko drog užil.

 Teraz, keď tu bol  s ním. V jeho byte, to zrazu všetko bolo tak slizké, ťažké, ako jeden z tých zlých snov, ktoré človeka prenasledujú ešte zvyšok dňa. Len s tým rozdielom, že toto bolo skutočné.

 „Ted, och, nie. Nemyslel som to tak.“ A zrazu bol pri ňom.

 Jeho jemné rúčky dievčaťa držali jeho tvár v dlaniach  a on sa cítil ako malý  chlapec, ktorý je iba jedno žmurknutie od srdcervúceho plaču.

 Zabudol, že vlastne nemá právo byť na Nika čo i len trošku nahnevaný. Šukal ženy, zatiaľ čo bol muž, ktorého miloval v jeho rodnom meste  verný a oddane čakajúci. Nezastrašený konfrontáciou so Samuelom.

 „Viem, že som to zničil, Nikolas. To, čo sme mali. Ale miloval som ťa a nevedel som ako inak  prinútiť otca aby ti dal pokoj. Ja som len...“ odmlčal sa.

Boli to  hlúpe výhovorky, len slová, ktoré už vykonané činy nevymažú.

 „Miloval?“ spýtal sa neveriacky Nikolas a na jeho tvári sa objavilo jemné a váhavé zamračenie.

 Prikývol, stále nechávajúc tvár v jeho rukách. Bolo príjemné ho cítiť. Tak prekliate príjemné.

 Chcel viac, chcel ho objať a ukradnúť si aspoň chvíľku. Cítiť jeho pevné telo, držať ho. Nemal však odvahu.

 „Miloval...“ vydýchol Nikolas, čo prinútilo Tadeáša zdvihnúť pohľad.

 Znel smutne a sklamane.

 „Stále to tak je. Ani na sekundu to nebolo inak.“  Vyhlásil rozhodne, vystierajúc sa do svojej plnej, zastrašujúcej výšky.

 Ani nevedel, prečo to urobil. Nechcel, aby ho Nikolas videl zlomeného, pri vyznávaní pretrvávajúcich citov.

 „Milujem ťa, Nik...“

 Nenechal ho dopovedať.  Jemne pritisol svoje pery na tie jeho. Netlačiac na neho. Len ich sladko láskal, ťahajúc cez ne mučivo pomaly tie svoje.

 „Som odporný sebec.  Nemal by som ti to robiť. Ale nevládzem sa držať od teba ďalej. Tak strašne si mi chýbal, Tadeáš.  Posledné dva mesiace som šalel z túžby vidieť ťa  a sľúbil som si, že ak sa náhodne stretneme,  doprajem si ešte kúsok z tvojej spoločnosti, než odídem. Bál som sa, že to nestihnem.“ Stále šepkal do jeho pier.

 Mal na jazyku uštipačnú poznámku o telefónoch, ale odpustil si to. On sám to neskúsil a chcel zvaliť ich stretnutie, o ktoré sa pokúšal, na šťastnú náhodu.

 Nezvládal už to Nikolasové vychutnávanie si jeho úst.

 Vedel ako  jeho  právniček miluje bozkávanie. 

 Bozkával sa s množstvom ľudí. Ale nikto nebozkával ako on. 

 Jemné, pomalé, lenivé trenie pier kombinované nevinnými otretiami pootvorených úst, slabé vsatie, otretie, poláskanie jazykom, uhryznutie, vsatie, otretie, vsatie, vsatie.

 Hodiny ležali v posteli a nechal ho milovať jeho ústa bez toho, aby skutočne vnikol do jeho úst.

 Ale to bolo v dobe, keď jeden druhého mali doslova po ruke. Boli spolu každý jeden deň. A aj keď si tieto hodinové muchlovačky nemohli dopriať stále, pre prítomnosť Dantonyho v byte, vždy našli spôsob ako si ukradnúť aspoň letmý bozk.

 Ale teraz, po troch rokoch hladu po ňom, mu skrúcalo prsty na nohách, zauzlilo žalúdok a v hrdle sa formoval výkrik ranej šelmy, keď Nikolas znova lenivo potiahol svoju spodnú peru cez obe Tadeášové.

  Vsal mu rozochvenú vrchnú a väzniac ju medzi svojimi perami ju opakovane hladil jazykom.

 Spleť jeho neukojených nervových zakončení vyslala podnet až do jeho slabín a tá rozkoš z predstavy, že by toto robil omnoho južnejšie ho takmer knokautovala.

 Vzal Nikolasovu hlavu do dlaní, berúc si trošku šéfovania pre zmenu do rúk on. Čím si vyslúžil Nikolasov smiech a voľnú ruku v podobe jeho dobrovoľného  hodenia sa do steny.

 Nebol opatrný a vychutnávajúci si. Nebol Nikolas.

 Bol hladný a umieral túžbou. Jeho srdce bilo zbesilým tempom človeka po maratóne s náchylnosťou k infarktu a jeho krv búšila v hlave, v oboch jeho hlavách, až sa musel zaprieť jednou rukou o stenu.

 Uhryzol ho a potom bez ostychu vrazil jazyk do jeho úst.  A tak ako vždy, Nikolas mu tvrdosť opätoval. Ťahajúc jeho tričko šikovnosťou majstra cez trup a hlavu.

 Trošku do Tadeáša  sotil, dostávajúc ho od seba na dva kroky. Rýchly sken jeho dospelejšej, vypracovanejšej muskulatúry a spokojné mľasknutie ho ješitne potešilo, ale nedal Nikolasovi viac času na prehliadku.

 „Vyzeráš ešte lepšie, ako si pamätám. Si tak krásny. Stále môj!“  zavrčal Nikolas, tlačiac Tadeáša  po chodbe k dverám.

 „Navždy len tvoj,“ zastonal, keď skončil znova na stene, no tento krát sa už Nikolas nevrátil k jeho ústam. Jeho horúci dych a mäkké pery dráždili jeho krk pomaly sa presúvajúc až ku kľúčnej kosti.

 „Ach... Kur...“ Zahryzol si do spodnej pery, keď mu prešiel jazykom po bradavke a nemotorné ruky sa mu snažili rozopnúť tesný gombík na rifliach.

 Cítil ako sa Nikolasovi triasli  nedočkavosťou  no odmietal odtrhnúť ústa od Tadeášovho tela. A on bol príliš veľký hajzel, vychutnávajúci náruživosť, ochormujúcu jeho vyždy vyrovnaného Nikolasa, aby mu to ulahčil.

 Chcel ho na kolenách, cítiť jeho dych na svojom...

 Gombík povolil a než stihol skloniť pohľad od plafóna späť na tvár jeho znovunájdeného milenca, Nikolas bol na kolenách a jeho horúce ústa sali jemnú kožu v časti, kde sa spájalo stehno so slabinami.

 A to už nebolo tak vtipné. Z tej intenzity pocitov a vnemov sa mu zadrhol dych a jeho srdce bolestivo tĺklo. 

 Príliš rýchlo, príliš nahlas.

 Hučalo mu v ušiach, pred očami sa mu zatmelo a naozaj bol chvíľu pred odpadnutím.

  Nikolas mu nedal čas. 

 Rozhodne sa s ním nehral bez milosti sal kožu na jeho koreni láskajúc ju špičkou jazyka.

 To bolo všetko, čo mohol zvládnuť. Bolo to príliš. Jeho žalúdok sa krútil a dych sa strácal bez splnenia účelu.

 „Nik...“ zaprosil bez dychu no nepočúval ho.

 Skúsil to znovu no získal len posunutie jeho úst  nižšie.

 Vplietol prsty do jeho jemných vlasov a zaťahal, nútiac ho sa sústrediť.

  Bol stratený rovnako ako on, možno ešte viac.

  Jeho oči boli omámené a pery opuchnuté s povýšeneckým a provokačným polo úsmevom.

 Ten smrad vedel príliš dobre, ako ho zničiť len hraním sa.

  „Ak nechceš, aby som dostal infarkt alebo ma ranila mŕtvica, prosím, spomaľ. Sú to tri roky, čo sa ma naposledy dotkol niekto iný okrem mňa.  A skutočnosť, že po tej prekliatej dobe si to práve ty, tiež nepomáha.“ Podal to s humorom a vedel, že sa Nik zasmeje.

 Čakal hlúpu poznámku, alebo ignorovanie a schválne dráždenie. Ale Nikolas stál na nohách. Omnoho pevnejších a istejších ako mal teraz on. A jemne vplietol prsty ľavej ruky do Tadeášových vlasov zatiaľ čo druhú nechal na jeho boku nežne ho hladkajúc, akoby sa potreboval ubezpečiť,  že zostanú v nálade, aj napriek vražedne vážnemu výrazu, čo mal na tvári.

 „Odkedy sa ťa nedotkol nik okrem teba?“

  Musel byť chorý bastard, lebo pri tom autoritatívnom no jemnom  tóne sa krv znova hnala dole. Veľmi rýchlo a veľmi účinne.

 „Od konfrontácie v škole. Keď si za mnou prišiel. Ja... chcel som... Nechcel som ti ubližovať. Nenávidel som sex s nimi a chcel som ho mať len s tebou. Ale z jasných dôvodov sme v tom čase nemohli... Tak som ho proste nemal. Myslel som, že po maturite, keď  sa vrátim domov si to všetko vynahradíme. Ale...“ Nedopovedal. Ani nevedel, čo by mal povedať.

 Tú časť príbehu poznal už aj Nikolas.

 Nálada bola preč. Visel takmer bez života a aj napriek tomu, že mal byt vykúrený mu začala byť akosi zima.

 „Och, Bože. Môj sladký chlapec. Môj sladký, sladký chlapec,“ šepkal, zatiaľ čo obsypával jeho tvár malými bozkami.  „Je mi to tak strašne ľúto. Ted. Myslel som, že... ako som len mohol čo i len na chvíľu zapochybovať?“

 „Nemusíš sa ospravedlňovať. Mal si právo žiť, pohnúť sa a milovať niekoho iného. Po tom všetkom, čo som urobil...“ stíchol.

 Naozaj nechcel teraz znova vyťahovať svoje sexuálne eskapády.

 Nikolas ho pobozkal. Zúfalo. Hltal jeho ústa, pevne ho držiac  rukami vo vlasoch.

 „Nič pre mňa neznamenali. Tadeáš. Nikdy nemohli. Nemiloval som nikoho. Ani som k tomu nebol dosť blízko. Boli len ukojenie. Potreboval som teplo a telo.“

 Rozumel mu. Vedel, že nemal právo vyčítať. No bolelo to. Naozaj bolela predstava, že sa cez neho snažil dostať. Že sa miloval s niekým iným. Že sa zdieľal.

 Nepovedal však ani slovo. Nemal právo a vlastne na tom v tej chvíli nezáležalo. Bol znova s ním. Mohli začať odznova. Aj keď to bola len hlúpa fráza. Nikdy skutočne neskončili. Aspoň v jeho očiach nie.

 „Ukáž mi ktorá izba je tvoja. To prekliatie troch rokov je treba ukončiť,“ prikázal Nikolas znova ho berúc do dlane. 

 Konečne zaslúžená odmena.

****

Sprcha vypla akurát vo chvíli, keď stiahol špagety z plameňa.

 Musel sám sebe uznať, že sprcha jednotlivo bola predsa len dobrý nápad. Nikolasovi to však neprizná.

 Od rána nič nejedol a teraz, keď už bol skôr čas skorej večere jeho žalúdok nepríjemne bolel. To bol jediný dôvod, prečo nakoniec súhlasil, že pôjdu do sprchy zvlášť.

 Naposledy ochutnal omáčku a pre istotu do nej ešte pridal  za malú štipku škorice.

 „Voňalo to až do kúpelne. Myslel som, že hladom omdliem,“ posťažoval si z poza jeho chrbta Nikolas a než sa k nemu stihol otočiť už mu bral z ruky varešku a zubami stiahol trošku prevarenej rajčiny do úst.

 Strávili v posteli niečo cez štyri hodiny. Aktívny, vytrvalosť pestujúci  čas.

 Bol prekvapený, že vyčerpaním naozaj neodpadli.

Nechal ho, nech si ujedá veľkými vareškami z omáčky, zatiaľ čo naberal do misiek špagety.

 „Kedy majú prepustiť Dana? Vieš, premýšľal som o tom, ako si mi vravel, že sa mu nedarí zohnať prácu. Myslím, že by som mu mohol pomôcť.  Známy má známeho a ten si  svoju právnickú spoločnosť rozšíril o online poradcov.  Nie je to práca v kancli. Jediné, čo musíš robiť je byť počas šiestich hodín online. Kdekoľvek.   Ak je riešený problém zložitejší klient sa jednoducho presmeruje poradcom  na interných pracovníkov. Mohol by som sa popýtať, či sa nenájde ešte jedno voľné miesto. Možno by dokonca prijali aj do hlavného "stanu".  Práca by ho mohla trošku popostrčiť. Držať jeho myseľ zaneprázdnenú. Nemyslíš?“ Strčil si stále po stojačky trošku špagiet do úst a so slastným stonom sa oprel zadkom o kraj pracovnej dosky.

 Vedel, že je to dobrý nápad. V čase, keď horúčkovito pracoval  na vypracovaní právnických krokov a na vyhrabaní špiny na  toho sviniara,  čo nechal Didianu vyhodiť ako smeti na výpadovke, nežil pre nič iné. 

  Samozrejme, vyhral. 

  Ten zmrd skončil v base na pekných pár rokov no Danteho to  nasledujúce obdobie pokoja zničilo. Prišiel o prácu, o sústredenie. Stratený v alkohole.

 Musel zmeniť smer myšlienok. Privádzalo ho to k jeho priateľovi. K jednému z naozaj dobrých priateľov. 

 Nechcel teraz myslieť na Šimona. Bol jeho spriaznenou dušou a už takmer rok o ňom nepočul ani slovo. Naposledy mu vykričal, že nikdy nemal svedčiť proti Jánovi Fillerovi  pre neho známeho ako Johnny.

 Bál sa, že po ňom pôjdu jeho ľudia a ako čerešničku na torte mu práve on poslal jeho dievča na ochranu. Akoby mohol Šimon niečo zmôcť proti devine s tlmičom a tlupe búchačov s päťdesiatkami rukami.

 „...myslím, že by to bolo super. No poznáš Dana. Nemôžeš mu to len tak hodiť do tváre. Je príliš hrdý...“

 „Pamätám si. Neboj, nadhodím to, len tak, medzi rečou. Ak bude naozaj to voľné miesto, tak to nenápadne spomeniem a ak sa sám nechopí šance, tak mu to proste navrhnem. Potrebujem mu pomôcť.“

 A on ho potreboval pobozkať.

 Nikolas bol fantastický priateľ, verný a starostlivý a ten jeho hlúpy brat si ho nezaslúžil. Nie, že  by snáď on áno. Obaja mu ublížili a aj tak tu bol a oboch miloval a zachraňoval.

 Položil tanier s dopoly zjedenou porciou na linku a pritiahol si jeho tvár za vlasy, ešte vlhké sprchou, k sebe.

 „Ďakujem. Ďakujem, že sa snažíš  pomôcť.“ šepol mu do úst, neprehlbujúc jemnučkú pusu v bozk.

 Bol vďačný čomukoľvek, čo mu ho do života znova priviedlo.

 „Neďakuj za samozrejmosť, Tadeáš.  Je to...  Býval môj najlepší priateľ. Stále mi na ňom záleží. A ak viem pomôcť, urobím čo bude v mojich silách, aby  konečne našiel zmysel v bytí a prestal sa strácať.“

 Bolo naozaj pekné a upokojujúce vedomie, že zrazu nebol sám. Ak nerátal matku, samozrejme. Komu záležalo na jeho bratovi. Teraz už boli tím.   On, Nikolas a tá malá sexy jašterica.

 „Si to najlepšie, čo nás Hagarovcov mohlo postretnúť. Sľúb, že ma nikdy neopustíš.“ Zakýval obočím trošku  s posmeškom, púšťajúc ruky na nezbednú prechádzku.

 „Dúfam, že raz ti to budem môcť naozaj sľúbiť.“

 Tie slová boli dýkou. Ale nehneval sa za ne. Zradil ho, sklamal a aj keď tu znova bol, dôveru si musel  zaslúžiť. Vybudovať ju. Nanovo.

 A bol pripravený využiť každú voľnú chvíľu práve k tomu.  Možno by ho mohol prinútiť zostať na tak dlho, kým neskončí štúdium. Chýbalo už len pár mesiacov. Potom by mohol odísť s ním.

  Nasledoval by ho až na kraj sveta, ak by ho Nikolas chcel.

9. kapitola

Ráno bolo ťažké no omamné zároveň. Bol ubolený sakramentsky uspokojujúcim a dokonalým spôsobom. Ako, naozaj ubolený na každom kúsku tela. Bolel ho dokonca aj vták, a to si nebol do tej chvíle istý, či je niečo také vôbec možné bez nakopnutia.

Ale nakoniec, je to sval, zrejme si na ňom uhnal svalovicu. Nepoužil ho tri roky a teraz zrazu prešukal celý deň a zvyšok noci. No aj napriek tomu stvrdol, keď sa k nemu Nikolasove teplé a pevné telo pritislo a jeho ruka sa ospalo spustila po hrudi k brušným svalom a potom znova pomaličky hore.

V minulosti nemali mnoho príležitostí na spoločne strávenú noc v jednej posteli. Ale teraz, keď už bol dospelý a jeho otec nad ním nemal žiadnu moc sa z toho rozhodol urobiť samozrejmosť. Vedel, že to nebude možné zakaždým, ale minimálne trikrát do týždňa to tak bude. Bude v jeho posteli.

K jemným pohladeniam sa pridali malé bozky na rameno a Tadeáš sa spokojne zavŕtal viac do jeho objatia. Nežne bozkával každý kúsok jeho ramena, lopatky, krku, kam len dosiahol bez toho, aby príliš narušil ich lenivosť ráno.

Spôsob ako sa k nemu tisol, ako ho vdýchol po každom bozku a zúfalosť v každom trhanom nádychu Tadeáša znepokojovali neznámym spôsobom.

Paranoja.

Možno.

Bolo to zrazu príliš dobré.

Príliš krásne.

Príliš Nenikolasovské.

Nechal zatvorené oči a snažil sa zahnať strach. A zmyslené dôvody, prečo sa obávať.

Keď Nikolasov nos skončil v jeho vlasoch na krku a zamumlal im tiché vyznania, tíško zastonal.

Počuť od neho slová ako láska, život, navždy len ty bolo nádherné a desivé.

Akoby sa lúčil. A on nechcel, aby toto ešte skončilo.

Ak by nemusel, nevyliezol by z tej postele nikdy. Rakúsko nebolo ďaleko. Nie pre neho. Ale stále to nebolo na skok cez dve ulice.

„Dobré ráno, zajačik,“ podpichol ho Nikolas s úsmevom v hlase, lezúc na neho stále s opuchnutou tvárou od spánku.

„Aj tebe, ty starý zajac,“ smial sa cez bozky, zahadzujúc úzkosť.

Bolo veselé a pohodlné, že nezabudol na ich podpichovanie ohľadne vekového rozdielu.

Vždy vtipkoval, že je Nikolasov mladý zajačik, ktorého si vydržiava kupovaním mu piva.

„Si rozboľavený?“ zaujímal sa, rukou jemne stískajúc jeho stehno.

Bol k smrti odpálený, ale nenechá sa zahanbiť mužom takmer v tridsiatke.

„Nikdy nebudem dosť zničený na jedno rýchle, ranné kolo.“ A to bola tiež pravda.

„O trištvrte hodinu musím niekde byť a na rozdiel od teba, môj zadok, a každý kúsok mňa, bolí ako nikdy.“

Uškrnul sa na neho, prstom prechádzajúc po jemne zmodrenom hryzanci na Nikolasovom ramene a pohľadom preskenoval aj zvyšok jeho hrude a rúk. Bol si istý, že vyzerá rovnako zdevastovane. Cítil jeho zuby a satie ako by ubehli len minúty a nie hodiny.

Cena za nenásytnosť, než boli schopní spomaliť a neubližovať si. Aj keď, nepamätal si, že by ho to v tej chvíli bolelo.

„Štyridsaťpäť minút znie ako ideálny čas na rýchlu šesťdesiat devinu. Môj zadok potrebuje pauzu.“

Nikolas nespokojne cmukol s tvárou dospeláka, čo sa chystá vydržkovať dieťa za neposlušnosť.

„To máš za tú nedočkavosť, vravel som ti, že to tak skončí. V tvojom zadku nikto nebol tri roky.“

Pretočil nad tým oči a vzal iniciatívu do vlastných rúk. Doslova.

„Daj mi ešte dvadsať minút, Nikolas, a potom ťa hodím kam potrebuješ,“ sľuboval, vznášajúc sa nad jeho kľúčnou kosťou.

Voňal ako jeho sprchový gél, sex a zemitosť čerstvo zaschnutého potu. A on musel tú delikátnu vôňu, čo spolu vytvorili, ochutnať.

„Pätnásť,“ licitoval ten prekliaty blondiak, strkajúc ho zo svojho tela.

Pohol sa od postele preč a Ted mal takto z diaľky lepší výhľad na celé jeho telo, a tak mu neušlo, že vyzeral chudší. Ale pripisoval to stresu. Vždy pred skúškami schudol. Tá práca veľkého rakúskeho právnika si vyberala daň. Naozaj bolo dobre, že sa na pár mesiacov vrátil domov a jeho matka ho vykŕmi do zdravšej štíhlosti.

Nadvihol obočie, keď sa Nik zastavil pri dverách jeho izby a popohnal ho podupkaním nohou ako otrávená manželka, čo ju jej manžel hneď z rána otravuje sexom.

 „Tak? Ideš? Už máme len desať minút. Než musím s matkou na krvné testy. Zaberie to znova celý deň, kým budem môcť prísť.“

Nenechal ho čakať. Dal mu presne to, čo chcel a čo mal v pláne si vziať večer, keď sa vráti k nemu domov, do jeho náručia.

***

Brat mal byť prepustený o jednej. Bolo však krátko po tretej a stále trčali v jedálni traumatologického oddelenia. Sediac za jedným stolom, čakajúc na papiere. Bola to otrava a strata času.

„Prepáčte, máme tu frmol. Na pohotovosti máme príjmy, ktoré nám posielajú,“ sypala si popol na hlavu mladá sestrička ukradomky pozorujúc Dantonyho.

„To je v poriadku,“ zašomral si pod nos jeho brat tiež ju nenápadne čučiac.

Od príchodu, čo bolo pred takmer dvoma hodinami, mu nepovedal takmer ani slovo. Ale nemohol ho viniť. Tiež nebol v stave výrečnosti.

„Hm... k tomu včerajšku...“ začala nesmelo, pýriaca sa na celej tvári, no Dan ju znova len odmávol študujúc papiere, čo mu nesmelo strčila na jeho stranu stola.

„Povedal som, že sa k tomu nebudeme vracať. Som rád, že som to počul... Myslím... asi som to potreboval. Však viete, stroskotaný alkoholik so psychózami si nemá robiť zálusk na ženu, čo to má aj bez neho už tak viac než ťažké... Na chvíľu som zabudol, že takí ako ja nie sú hodní priateľstva a dôvery. Len ma mrzí, že som sa ovládol a nezhodil ju z balkóna, po tom, čo začala urážať ju.“

Sestrička zalapala po vzduchu, prekryla si ústa akoby to vyhŕkla ona a ľutovala to. Dan nevzrušene podpísal posledný papier, strhol si štítok zo zápästia a kyslím úškrnom jej kývol hlavou.

„Budem sa držať z cesty. Nie, že by som mal v pláne sa jej pliesť do života. Pekný zvyšok dňa, Sandy.“ Zasalutoval dvoma prstami a Tadeáš sa potkýnal o vlastné nohy, ako sa snažil čo najrýchlejšie si ich vymotať spod stola.

„Potrebuje niekoho kto dohliadne na ňu a malého. Na rečiach nezáleží. Dantony, potrebuje ochrániť. Tie staré ropuchy nie sú dôležité. Ich názor nikoho nezaujíma. A už vôbec nie ju. Ak by áno, neprišla by za vami.“

„Majte sa pekne, Sandra,“ zavrčal cez zuby, kľučkujúc pomedzi stoly, než sa konečne dostal k skleneným dverám vedúcim z oddelenia.

Nechal brata na pokoji až k autu. Vrčal a šomral si niečo popod nos ako človek naozaj hodný psychiatrickej ambulantnej starostlivosti.

„Čo to, do pekla, bolo? Čo sa stalo, že vyzeráš, akoby si mal chuť niekomu riadnu uvaliť?“

Len si odfrkol, zapínajúc si pás. „Mám chuť sa riadne napiť. Kto by povedal, že byť alkoholik je tak závažný priestupok voči spoločnosti, že stráca človek s touto hlúpou závislosťou možnosť na normálny a plnohodnotný život. Že stráca právo na čokoľvek. Len sme boli na bakóne od izby, kde som ležal a zatiaľ čo som ja fajčil, sme kecali. Nič sme nerobili. Bože, ani ma to nenapadlo. A staré si mysleli, že ich nebudeme počuť z vedľajšieho balkóna krákať a začali sa obúvať do mňa a potom aj do Emy. Iba preto, že prišla dvakrát v priebehu pár hodín. Doniesla mi len pojebanú minerálku a banány,“ zasmial sa, jemne a úprimne, než pokrútil hlavou. „Chápeš? Boli sme od seba pol metra a oni riešili sračky ako dáke pubertiačky, že sa po mne váľala. Že je jednou z tých dievčat, čo si vyhľadávajú problémové typy. A potom sa nechávajú ľutovať,“ zasmial sa, akoby si spomenul na naozaj dobrý vtip než znova pokrútil hlavou a pomasíroval si spánky.

„Že sme si to rozdávali už v čase, keď som bol pacient na jej oddelení. Keby to tak bola pravda. Nebolo dňa, čo by som si aspoň raz nepredstavil ako ju preťahujem v sprche v tom jej malom pracovnom oblečku.“

Nič nepovedal, iba ho počúval po zvyšok cesty. Prikyvoval no nevyzvedal. Aj keď brat sa naozaj rozrečnil a on bol v skrytu duše rád za otvorenosť. Že mu povedal všetko do najmenšieho detailu. Dan bol s nervami v koncoch, a tá časť ho naozaj mrzela, ale brat, ktorý celé roky túžil presne po tomto bol k smrti šťastný.

Zdieľal s ním trápenia. Zdôveroval sa mu. A to bolo to jediné, čo kedy chcel. Dôveru a podporu.

„Čo s tým budeš robiť?“ spýtal sa, keď zastavili pred ich bytom a vypol motor.

„Mal by som niečo? Nemyslím, že by som niečo mohol. To, čo povedali o mne, je pravda. Zničil by som ju, rovnako ako Didianu. Ničím všetkých a všetko. Neviem, či je to prekliatie, ktoré na mňa preniesol môj cigánsky stroskotaný otec, alebo som naozaj súci na kazajku, ale jedno je isté. Rozhodne pri tom všetkom nepotrebuje niekoho ako ja.“

„Dan...“

„Počuť tie sračky bolo kurva neskutočné. Keby vidíš jej tvár, braček. Ani si nie som istý, či si to všetko uvedomovala, keď za mnou prišla. Myslím, že ani počas našich hádok v nemocnici si naozaj neuvedomovala, čo som zač. Po spomenutí jej syna zobákom starej vrany zbledla a mašírovala preč. A dnes poslala svoju kamošku s hlúpym odkazom na papieriku, akoby sme boli školáci. Nemusela sa ospravedlňovať za útek. Nemusela vysvetľovať, že to nebolo o mne. Vlastne, tam ani nemusela byť. Nikto nemusí. Nikoho nenútim, aby mi venoval čo i len pohľad. Som zvyknutý byť neviditeľný. Samuel mi v dvadsiatich kúpil byt, len aby som zmizol naozaj a on sa nemusel ďalej tváriť, že nie som. Proste som naozaj v jeho svete prestal existovať.“

On to všetko vedel. Počul hádky rodičov, videl správanie svojho otca voči Danovi. Prežíval to všetko s ním.

A naozaj nevedel, čo má urobiť, aby bolo všetko aspoň o trochu lepšie. Deň pred tým sa nazdával, že sa blýska na lepšie časy, no zrejme sa unáhlil. Zabudol na ľudí, čo radi riešia iných a do svojich tanierov nevidia.

„Srať sa na tie staré rašple. Môj otec ti môže vylízať. Pre mňa a matku si nikdy neviditeľný nebol. My sme tvoja rodina a sme tu pre teba nech sa už stane čokoľvek. A teraz už vážne, prestaň sa špárať v hovnách, a poďme sa najesť. Mám chuť na csabajkovú s extra feferónkami.“

„To znie dobre, ale mohol by si ma ešte pred tým hodiť k matke? Mám u nej zbierky a potrebujem na niečom zapracovať.“

Snažil sa skryť spokojný úsmev a aj zvedavosť a tak len prikývol.

Po návrate od matky, s náručou plnou tvrdých, obrovských a až nelogicky ťažkých väzieb a s rovnako ťažkým, preplneným žalúdkom sa rozhodli použiť výťah. Bolo viac než isté, že by sa po oddupaní schodov k druhému poschodiu, zgrcal z podoby.

Zapísal si mentálnu poznámku, nikdy nejazdiť k matke s naozaj prázdnym žalúdkom. Nikdy do seba nenahádzať všetko, čo pred neho matka položí a ak už nejde odolať tak sa snažiť dodržať pravidlo minútového žuvania.

Bodlo by pivo. Ale to sa skôr bodne do oka, ako si ho zadovážiť. Takže sa bude musieť uspokojiť s colou. Alebo sódou bikarbónou. Alebo čímkoľvek, čo uľaví jeho žalúdku.

Nakoniec s bratom nebolo reči ani doma. Strčil nos do kníh a dopĺňal to ťukaním do kláves notebooku. A tak sa nechal inšpirovať, vzal skriptá a sústredil sa na antickú literatúru.

Tiež sa obkolesujúc knihami, potrebnou literatúrou a bzučiacim starým notebookom, ktorý potreboval vymeniť čo najskôr za nový. Inak všetka jeho práca môže kedykoľvek skončiť v psom zadku.

Obaja bratia až poskočili, keď už pár hodín trvajúce ticho prerušil jačiaci Tadeášov telefón.

Jeho oči boleli a hlava sa mierne motala, keď vstal, pripravený nechať Homéra, Aischylosa a ostatných týpkov tak. Bol čas znova trošku drámy dvadsiateho prvého storočia v ich životoch.

 „Ahoj, prepáč, že dávam o sebe vedieť až teraz. Ale bol som so Záujčekom a má pre neho prácu. Nebude to síce priamo v kancli, iba ako online poradca, ale je to chalan z katedry, a dobre pozná Dana, nemyslím, že ho nechá dlho dusiť a posunie ho vyššie. Len potrebuje vidieť, že je Dan, však vieš... Dôveryhodný...“

„Si ten najlepší. Prídeš? Myslím, že s bratom potrebujeme obaja pauzu. Asi budem mať nočné mory o Kalypsó.“

„Tiež by som mal, ja by som mal radšej mokrý sen s Odyseeom alebo jeho synčekom.“

To si vyslúžilo Tadeášov smiech.

„Si taká bukvica,“ smial sa, vychutnávajúc si jeho smiech na druhej strane linky.

„Myslím, že by si pokojne mohol stvárniť Télemachosa. Sexy a silný.“

„Mastný, vlasatý a špinavý...“ doplnil Nikolasove snenie.

„V chitóne s kúskom pásky namiesto tých sexy treniek, čo stále nosíš. Bol by som v raji.“

„Si úchyl!“ opáčil otvorene plačúc smiechom.

 „Homosexualita je jedna z psychických úchyliek. Máš to aj zdokumentované. Nič nové si mi neoznámil. A práve ti zvoním,“ povedal so smiechom vo chvíli, keď sa ozval bzučiak.“

„Púšťam ťa,“ odpovedal už do telefónu od bytu a nezložil, kým nepočul v šedom slúchadle zvuk otvárania dverí.

Cítil sa ako zaláskovaný pubertiak. Zložil hovor na telefóne a otvoril dvere, utierajúc si posledné slzy smiechu. Chýbal mu. Tak strašne, že ak by nebol brat doma, zatiahol by ho do postele a pokračovali by tam, kde ráno skončili. Len pre istotu. Aby mu dokázal, že jeho verzia z prítomnosti je rovnako dobrá, ako tá jeho snová a násilná. Tiež dokázal byť dominant, keď Nikolas pekne poprosil.

„Ahoj,“ šepol, ťahajúc ho k sebe pre rýchly bozk.

Bol hrozný grobian, mal mu dať čas aspoň na vydýchanie tých schodov, ale zdalo sa, že to Nikolasovi nevadí, keď mu tíško zastonal do úst.

„Nikolas?“ Prerušil ich tiché požieranie sa v predsieni prekvapený hlas jeho brata.

„Čau, Dantony.“ Natiahol k nemu ruku a aj napriek tomu, že bol Dan naozaj prekvapený, natiahol sa po ňu a pevne ju stisol.

„Takže... Ste... Rád ťa vidím. Naozaj...“ koktal jeho brat, naprázdno prehĺtajúc.

„Tiež ťa rád vidím. Je to už čas, čo sme sa videli, čo?“ Skúsil sa uškrnúť a stisol Tadeáša, aby zasiahol do tej divnej chvíľky.

„Nebudeme stáť vo dverách chalani.“ Potiahol Nikolasa do bytu a nechal brata, aby ich nasledoval.

Ťažko sa zvalil do gauča a Tadeáš sledoval ako si pretrel čelo, tíško vypúšťajúc bolestivý výdych, než zdvihol hlavu s unaveným úsmevom na Dantonyho.

„Vidím, že ti Tadeáš nepovedal, že sme na seba včera narazili a...“

„Vyzerá to viac ako len narazenie.“ Zrazu vyskočil z kresla a ukázal na to miesto ako ženská vidiaca pavúka. „Bože! Dúfam, že ste do seba v eufórií nenarážali aj tu. Naozaj, Tadeáš, viem, že je to tvoj byt, ale dúfam, že ti je jasné, ako nechutné je nechať ma sedieť na mieste, kde ste...“

„Pokoj, hysterka. Boli sme v mojej izbe. Ten gauč je príliš malý pre dvoch veľkých chlapov.Ledva by si tu zapracoval na tej svojej malej sestričke, čo je meter od zeme. Nemyslíš?“ posmieval sa, skrývajúc nepohodlie.

Spokojne sa vrátil na svoje miesto sledujúc Nikolasa a jeho prihlúply úsmev na tvári. Och, áno, čas skrývania bol rozhodne preč.

„Takže teraz ste znova spolu...“

 „Trávime spolu nejaký čas, než odíde späť do Österreichu,“ skočil mu do reči skôr, než stihol odpovedať Nikolas.

Nechcel, aby toto povedal Nikolas.

Potreboval, aby jeho brat videl, že je v pohode s myšlienkou, že si ním Nik kráti čas než zdvihne kotvy a vráti sa k životu, ktorý nechal v inom štáte.

„Trávime spolu nejaký čas,“ zopakoval Nikolas, ale viac sa k tomu nevyjadril. No jeho odtiahnutie sa na pár centimetrov od Tadeášovho tela povedalo všetko. A on ako hlúpa ženská cítil zadosťučinenie.

Tie slová sa ho dotkli. No tak to je smutné.

Jeho sa tiež dotklo, keď ráno vyznával v posteli lásku a potom mu v sprche povedal, že urobenie sa do jeho úst mu bude chýbať najviac.

V tej chvíli pochopil ako sa cítia kurvičky.

 „Je možné, s vašou minulosťou, len tráviť spolu čas?“ spýtal sa brat s obočím takmer až na strede čela.

To bola trefná otázka. Na ktorú v súhlase bez uvedomenia vypustil tvrdé hm.

 „Počul som od Teda, že máš problémy zohnať si prácu.“ Začal Nikolas a on mal chuť tresnúť si po čele.

Toto určte nebolo chodenie okolo horúcej kaše a nenápadné podsunutie myšlienky, že tú prácu chce.

„Nie je to tak ľahké. Teraz som to trošku domrvil a z hviezdneho absolventa práv som len abstinujúci alkoholik s právnickým titulom. Byť vedený pod touto diagnózou radikálne znižuje možnosť zamestnať sa. Nie je to tak akoby som bol trebárs zločinec, čo si odsedel štyri roky za lúpež a sociálny kurátor, mu behom pár týždňov nájde prácu pre znovu socializáciu.“

„No, to je blbé. Ale asi si zle hľadal. Ja som dnes úplnou náhodou stretol Záujčeka. A rozbieha dáky biznis ohľadom online poradenstva. Nechal mi na seba kontakt, že by sa s tebou rád v pondelok stretol, ak by si mal záujem.“

Brat zažmurkal, potom ešte raz a nakoniec pokrútil hlavou.

„To myslíš vážne? Len tak? Vyše dvoch mesiacov sa snažím. Bol som už aj v supermarkete vyplniť jednu z tých hlúpych žiadostí o skladníka. A teraz mi ponúkaš možnosť pracovať v mojom odvetví? A pýtaš sa ma či chcem? Kurva, chcel som byť skladník, Nikolas! Šesť rokov školy, rok a pol praxe, tri vyhrané prípady! Chcel som dopĺňať do políc mlieko a vysypávať rožky do tých hlúpych dávkovačov, či čo to je! Chcem to! Potrebujem! Nechcem byť za výdajovým pultom alebo krájať posraný salám!"

„Myslel som si to,“ usmieval sa na jeho brata a spokojne sa natiahol po Tadeášovú ruku, aby si mohol prepliesť prsty s tými jeho.

„Prečo to robíš? Nikolas, zradil som ťa. Ublížil ti tým a...“

„Buď už ticho, Dan. Poznám ťa celé roky. Nebudem klamať, že ma to, čo si nám urobil nenahnevalo a neublížilo mi to, ale viem, že si to nemyslel tak, ako to nakoniec vystrelilo. Samuel je nevypočitateľný. Nikto s istotou nevie ako zareaguje. Myslím, že ani on sám...“

Brat pokrútil hlavou, skákajúc mu do reči, mrviac sa v kresle.

„Prisahám, že som netušil, že sa ti začne vyhrážať, že ti zničí život. Nevedel som, ani by ma nenapadlo, že vezme brata na druhý koniec štátu. Chcel som, len, aby videl, že nikto nie je dokonalý.“

„To rozhodne nie je," súhlasil Nikolas. „Ale teraz už na tom nezáleží. Čo sa stalo sa neodstane. Nakoniec sme aj tak tu všetci traja tak ako pred rokmi.

Začneme od začiatku, my zapracujeme na nás,“ stisol Tadeášovi ruku a nežne sa usmiala než sa znova otočil k Danovi, ktorý venoval ich prepleteným prstom krátky, prázdny pohľad. „A ty tiež, v práci, ktorá ťa bude rozhodne napĺňať viac ako hlúpe sypanie rožkov. A ak sa osvedčíš môžeš dostať aj väčšie prípady. Braňo ťa pozná, vie, že dokážeš makať. Len potrebuje...“

„Vidieť, že znova neklesnem,“ dokončil Dantony a prikývol.

„A ty neklesneš!“ vyhlásil rozhodne Tadeáš, sledujúc rozhádzané zbierky zákonov po celom konferenčnom stolíku.

„Nemôžem. Už nechcem byť ten, na ktorého sa ukazuje prstom. Chcem tým svojim ukazovať ja.“

Ahojte, dievčatá.

Rada by som sa spýtala na váš úprimný názor. Neušlo mi, že niekto zaškrtol, že sa mu text nepáči. Mňa by zaujímalo, čo presne. Nikomu z nosa za úprimnosť neodhryznem. Pokojne sa do mňa pustite. Ivet