ST - kapitola 6,7

Autor: Iveta

6. kapitola

Hodil do seba pohárik a chrbtom dlane si zotrel kvapky z brady.

 Jeho priatelia sediaci oproti nemu sa rehotali tak veľmi, že boli v tvárach červení a Leona sa takmer skotúľala z kolien svojho priateľa.

 „Do frasa! To sa nestalo!“ erdžal ako skutočný kôň Radovan, pridŕžajúc svoju priateľku za pás na mieste, aby neskončila pod stolom.

 „Prisahám, že áno. Vyhodil ma z bytu, že si ho potrebuje vyhoniť. Vraj som ako jeho odporný tieň. Naozaj bol tak rozvášnený, až som sa bál, že ho na mňa vytasí, keď si ho cez tepláky stisol,“ pokračoval vo „veselej“ historke, uvádzajúc dôvod, prečo ich všetkých zvolal na poslednú chvíľu.

 Nebolo pravidlom, že by bol iniciátorom barových stretnutí. A hlavne teraz ich väčšinou odmietal prijať pre brata, ktorý nepotreboval byť provokovaný Tadeášovím popíjaním.

 „Prestaňte, to nie je vôbec na smiech,“ ozval sa  Teodor, ktorý sedel v tichosti, tak ako vo väčšine prípadov, ťukajúc niečo do svojho Iphonu. „Musí to byť naozaj ponižujúce a depresívne byť sledovaný svojim malým bratom. A ešte k tomu, keď je to  našou premúdrelou hlavou Morlorom...“

 To si vyslúžilo ďalšiu salvu smiechu, tentokrát len s Tadeášovým pretočením očí.

 Ani nevedel, prečo ho volali Morlor, keď bol o takmer štyri roky mladší a tá korytnačka bola stará niekoľko tisícročí.

 „Som predsa tu a on je doma, nie?“ bránil sa, ignorujúc smiech na jeho úkor. „A  dovoľ mi zas a znova zopakovať... Je to tá Morla, nie Morlor!“ upozornil po stýkrát, ale aj tak ho  nik nepočúval.

 „Na VHS ho Átrej oslovoval Morlore! A nie Morla!“ začal s ním Teo znova tú istú hádku a on to už radšej nechal tak.

 „V každom prípade, Morlor! Tým som len chcel povedať, že žiadnemu dospelému, svojprávnemu človeku by sa nepáčilo, ak by bol  sledovaný ako jeden z pasažierov  vlaku putujúceho do Birkenau,“ zamudroval nakoniec ešte trošku Teo, lebo on sa naozaj rád počúval.

 Aj keď bol v ich skupinke za šaša a bol si toho vedomý, stále miloval svoje perly, čo púšťal z úst.

 Zrejme mal pravdu, ale jeho brat bol  už dvakrát na neúspešnom detoxe. Len chcel, aby sa to teraz nepomrvilo. Na tom predsa

nebolo nič zlé. Šlo mu o jeho dobro. O nič viac.

 „Je slabý a neschopný sa dosť odhodlať. Len som chcel dohliadnuť...“

 „Zlatíčko, sú bitky, ktoré si každý z nás musí vybojovať sám. To, že ho budeš držať v bubline bez kontaktu s okolím a dávať pozor na každý jeho krok ničomu neprospeješ. On sa potrebuje naučiť žiť a spoliehať sa na seba. Musí chcieť nájsť vôľu, ale ak ho ty iba podkopávaš ako s tým má začať? Keď vidí, že ani jeho najbližší mu neveria? Akoby si mohol veriť on sám? Potrebuje podporu a nie bachara,“ zapojila sa Leona, ktorá doliala Becherovku a sama zdvihla svoj štamperlík v znamení, že si majú do seba kopnúť ďalšie kolo aj oni.

 Mala pravdu. Namiesto toho, aby brata podporoval  a pomáhal mu, ho istým spôsobom ponižoval a vlastne sa k nemu choval rovnako ako jeho otec.  Aj keď nie úmyselne.

 Dopraje mu viac voľnosti. Nakoniec sám nemal už takmer žiadny spoločenský život. Zo školy do práce potom rýchlo domov a dokola stále to isté.

 Keby sa s jeho bratom dalo aspoň riadne porozprávať, ale bol zalezený vo svojej izbe a iba minimum času trávil v spoločnej miestnosti.

 Už sa cítil pomaly ako Anna. Chýbal len spev do jeho kľučky a mohli si zahrať travesti verziu Ľadového kráľovstva.

 „Znieš ako niekto so skúsenosťami,“ prehodil Teodor, stále ťukajúc do toho hlúpeho telefónu.

 „Dedko sa upil k smrti. Tiež nezvládol nechlontať.“ Mykla plecami a oprela sa viac do hrude Radovana, ktorý jej vtisol krátky bozk na rameno.

 To nebolo páve povzbudzujúce. Naozaj nechcel, aby sa jeho brat  upil. Až mal zrazu neskutočnú potrebu vstať a klusať domov. Zatvoriť sa s ním a prinútiť ho nátlakom pochopiť, že alkohol nie je cesta. Možno by mohol pracovať s už získanými poznatkami Pavlova.

 Vytvoriť u neho podmienený reflex, lebo je jasné, že u terapeutov a ani u medikamentóznych „nútičov“  žiadny výsledok nie je zrejmý.

„Poďme sa zahrať hru. Ja neviem... pravda alebo čin? To by mohla byť zábava.“ Zatlieskala, poskakujúc na Radových kolenách ako malé dievčatko. Len aby zmenila tému a dusno, čo vzniklo.

„A čo máme trinásť? Mám tu rozohranú hru...“ Zakýval na ňu telefónom, po ktorom sa natiahla a vychmatla mu ho z rúk.

„Ach, Teodor, čo keby si sa trošku venoval aj svojim priateľom? Už mi naozaj lezie na nervy, ako neustále pozeráš do tej odpornej mašiny! Budeme sa hrať a hotovo. A keďže som túto genialitu vymyslela ja, začínam!“ Neváhala, položila svoj pohárik ležato na stôl a zatočila.

Samozrejme, že pohárik ukázal na neho, sedeli naozaj hlúpo, takže na lavičke oproti nim trom bol len on.

Pretočil oči nad jej nadšením v očiach a kývnutím brady ju vyzval k základnej otázke.

„Tak, môj sladký, sexy medvedík... Pravda alebo čin? Vyber si ale čin, s tým je väčšia sranda. V pravde budeš aj tak klamať. Ako všetci,“ mudrovala, berúc mu výber.

„Čo mám urobiť? Len, prosím ťa, rozvážne, áno? Nech nie som vyvedený z baru s doživotným zákazom, alebo neskončím na záchytke pre pohoršovanie, či niečo ešte horšie.“

Zasmiala sa, tľapkajúc dlaňami do rytmu hudby o dosku stola zatiaľ, čo vymýšľala niečo vtipné.

„Á, už to mám... Vidíš to sexy kučeravé dievča v ružovom tope? Choď a vypýtaj si číslo od jej priateľa, že sa ti jeho sestra naozaj pozdáva, že ju chceš pozvať na rande...“

„Vážne, Leo, koľko máš rokov? Naozaj sa chystáš tento rok preberať diplom zo sociálnych vied?“ podpichol ju Teodor, stále namosúrený, že mu vzala telefón.

„To si radšej vypýtam od neho. Nemám rád tento druh dievčat...“ sledoval preafektovanú hus, s kilom ružového pastelového lesku na perách a ešte väčším množstvom make-upu na tvári.

Mal vďaka ockovi pár skúseností a odstrániť ten mastný sajrajt z vtáka je takmer nemožné.

„Hej, tak to by som si pozrel. Skončil by si so zlomeným nosom.“ Znova sa rehotal Radovan tým jeho konským spôsobom, no Tadeáš na to nereagoval.

Za tie dva roky, čo sa snažil dostať cez Nikolasa skúsil randiť so všetkým, čo sa ponúklo. Takže sa v ňom jeho Bi - radar dostatočne prebudil a dokázal vycítiť, ak bol niekto na dve strany alebo len na tú jednu. A tento chalan bol rozhodne na obe. Zo spôsobu ako okukoval všetko, čo sa okolo neho mihlo, bolo jasné, že by to číslo od neho  dostal.

Pravdepodobne bol pekne otrávený zo svojej spoločnosti, ale mala pekné prsia a jasne vypatlaný mozog z dialógu, čo k nim v kúskoch doliehal... takže mal istý koitus.  Naozaj chvíľu zvažoval, že by sa medzi nich vtesnal a hodil s ním reč. Malú poslal  do stoky, kam patrí a on by sa zabavil. Mal už značne pod parou a ten chlap vyzeral dobre.

Blonďavé vlasy v odrastajúcom army strihu a pestované, svalnaté telo.  Naozaj sa na neho dobre pozeralo.  A naozaj mal rád bozkávanie mužov.

Aj keď sa so svojimi pokusmi nikdy ďalej nedokázal pohnúť, to bozkávanie si bez pocitu výčitiek vychutnával. Len Boh vedel, ako ďaleko to vždy dotiahne Nikolas. Nemusel mať výčitky, ak by to  s týmto dostal až do finále.

„Och, Bože! Ja som to vedela! Nie je možné, aby bol tak krásny, vtipný a inteligentný chalan na ženy. No  nehovorila som ti to, Rado?“ Jej piskot ho vytrhol z prepaľovania pohľadom toho muža a s úškrnom človeka nad vecou sa sústredil na ňu.

Nebude jančiť iba preto, že ho nazvali homosexuálom, že o tom jeho kamarátka po večeroch diskutovala so svojim partnerom.

Nakoniec, mali pravdu. Z popierania a tvrdenia, že iba Nikolas ho dokáže vzrušiť, už vyrástol.

„Som bisexuál, zlatíčko, mohol by som skladať ódy na tvoje telo a prsia v rovnakej chvíli ako na pery tvojho chlapa.“ Zazubil sa na ňu a žmurkol na Radovana, ktorý po ňom hodil arašidovú chrumku a vystrel mu midlla.

„Má naozaj krásne ústa, že? To bolo prvé, čo ma na ňom pred rokmi upútalo.“ Stisla kútiky úst jej Rada medzi prstami a stlačila ich k sebe až pripomínal rybiu papuľu a  vtisla mu na ne tvrdý bozk.

Trošku zostal prekvapený. Nechvastal sa na počkanie so svojou orientáciou. Nie, že by mu to robilo problém a skrýval sa. Ale napriek tomu očakával zhnusenie aspoň z mužskej časti skupiny. No Teodor ďalej hypnotizoval Leonin výstrih, kam schválne strčila telefón, lebo vedela, že sa neopováži na jej prsia zaútočiť a Radovan zas žmúril oči na neho, každú chvíľu pripravený mu struhnúť za očumovanie naozaj pekných pŕs jeho dievčaťa.

To ho upokojilo a on sa spokojný s vyškerenou tvárou ignorujúc jej poznámku o kamarátových ústach oprel chrbtom do steny boxu.

„Takže s niekým chodíš? Ak áno, dones ho nabudúce. Naozaj. Nemusíš ho pred nami skrývať. Sme tvoji priatelia a určite na teba nezanevrieme pre orientáciu.“ Tlačila na neho Leona no on ju len odmávol.

Radšej by veru priznal, že sa obával, ako by vzali skutočnosť, že má vzťah s mužom ako tú svoju prekliatu úbohú pravdu, že je vlastne už dva roky stále platonicky zamilovaný do  svojho bývalého s ktorým sa oficiálne nikdy nerozišiel. A aj keď sa pokúšal skúsiť byť so ženami a mužmi a raz sa mu dokonca podarilo s oboma pohlaviami naraz, stále nebol schopný mu to urobiť a byť s niekým iným. Patril mu.

„Vážne, kámo, ak niekoho máš, dones ho. Nemám s tým problém a isto ani Teodor.“ Pridal sa Rado a buchol menovaného päsťou do ramena, nútiac ho odtrhnúť oči od hrude Leony, ktorá sa predklonila a dráždila ho ukazujúc mu trčiaci kúsok z jeho telefónu.

„Leo, daj mu ten poondený telefón, lebo mu vylúpnem oči, ak bude moje dievčatá ešte sekundu okukovať.“

S nespokojným cmuknutím a pretočením očí mu ho vrátila a ten provokatér si ho priložil k nosu a zhlboka sa nadýchol, šúchajúc si ho o líce.

„Hmmm... Vanilka a med. Cítim ťa z neho princezná. Aj teplúčko tých dvoch krások,“ provokoval typickým  Teodor štýlom, čo Tadeáša aj Leonu rozosmialo.

„Držte ma lebo mu ublížim! Prisahám, ty nadržané prasa, že ak ešte raz pozrieš na moju ženu, vypichnem ti oči!“

Strhla sa slovná bitka, kde Radovan zúril, Leona sa tvárila, že ho upokojuje, skrývajúc pobavenie a Teodor sa bez okolkov rehotal.

Toto boli jeho priatelia, úplní šialenci, ktorí sa naozaj neprezentovali ako čochvíľa tridsiatnici.

Nalial si a s pokojom si pochlipkával bylinkový likér. Bolo to tak na desať minút, než sa upokoja a Rado tiež skončí v bolestnom smiechu.

„Dobre, dobre. Iba som ťa provokoval, pre Krista! Nebi ma! Radšej sa sústredím na našu bukvičku. On by si isto dal povedať, čo? Tedík?“ Bránil sa pred útokmi dvoch párov rúk,  skrývajúc tvár za predlaktia, zatiaľ čo na Tadeáša provokačne zakýval obočím a vyzývavo si oblízal vrchnú peru.

Bol to klaun, ale zasa, prijali ho aj s myšlienkou, že je teploš.

A naozaj bol z toho až trošku dojatý. To, samozrejme, nikdy neprizná.

„Prepáč, Teo, ale som na blondiakov. Nie si môj typ,“ snažil sa tváriť ľútostivo, no mal  pod parou a bol príliš rozjarený zo skutočnosti, že jeho priatelia sú stále jeho priatelia.

Mohol vidieť, ako Teo hodnotil jeho slová, než jeho ožratej hlave konečne docvaklo čo povedal.

„Ako, nie som tvoj typ? Som, do pekla, každého typ! Mám krásne hnedé vlasy, dokonalý úsmev, plné pery a telo, ktoré mi môže každý závidieť. A dobre vieš, že moje zlatíčko má monštruózne rozmery boli sme pár krát spolu šťať.“ Zrazu stál na nohách a s tvárou strčenou v tej Tedovej ho zatlačil viac do steny čalúneného boxu.

Tadeáš sa smial, keď ho tlačiac dlaňou do čela dostal ďalej zo svojho osobného priestoru.

„Drž sa, do prdele, ďalej!“

„No tak, len sa na mňa pozri a povedz, že nie som na ošukanie,“ nástojil, znova si sadajúc na svoje miesto. Schválne vystrkujúc zadok v tesnom denime.

Ted len pokrútil hlavou, stále sa smejúc, keď si vymenili s Leon tajný pohľad.

Bol to šialený narcista, ktorý potreboval ešte aj od gaya počuť ako je sexy, aj keď na mužov sám nebol.

Vedel, že pokiaľ mu nedá to, čo chce, bude otravovať a vystrkovať zadok a iné časti tela pokiaľ ho nezlomí.

„Okej, fajn. Máš naozaj šukatelný zadok. Aj keď to nič  nemení na tom, že proste  milujem blondiakov.“ Nemal rád tieto teplošské reči.

Nikdy neslintal nad pohľadom na penis, dokonca ani nad tým Nikolasovím. Aj keď predstava, že by ho mohol zasa cítiť...

Leona a Rado to už vzdali, odmávajúc ich „rozhovor“ šli radšej na parket, kopulovať cez oblečenie. Lebo to, čo predvádzali mohol tancom nazvať iba človek, čo mal naozaj bujnú predstavivosť.

„Takže, koľkých chlapov si mal? V čom je to iné ako byť so ženou? Nechal si sa šukať aj do zadku,  páčilo sa ti to?“ vychŕlil Teodor, spiklenecky sa k nemu nakláňajúc cez stôl.

Neveriacky nadvihol obočie, sledujúc zvedavú tvár svojho priateľa.

Ani v šestnástich, keď ho žrala zvedavosť za živa, nevyhŕkol toľko osobných otázok na Nika. Aj keď pravdou bolo, že ak by mal odvahu, spýtal by sa presne na tieto otázky.

„Len jedného. Je to menej obmedzené, viac priamejšie a sakra, lepšie. Nemal si dobrý sex, kým si nebol s chlapom. Vieš, čo si vravia dievčatá, že dievča vie ako dievča pobozkať. Lebo vedia, čo má dievča rado? Tak to je úplná pravda aj obrátene.“ Na poslednú neodpovedal.

 Bolo to príliš a naozaj nemyslel, že bol jeho priateľ pripravený dostať otvorenú odpoveď.

Už po vyhlásení, že sex s chlapom je lepší sa tváril, akoby mal jeho mozog vytapetovať steny baru.

Potajme sa na ňom zabával, vyzýval ho pohľadom zatiaľ, čo spracovával Tadeášovú odpoveď a obom im nalial. Teodor potreboval posilniť.

Mohol vidieť ako v ňom spustil zvedavosť. Jeho kamarát pravdepodobne hodnotil získané informácie a skúmal seba, ako veľmi ho zaujíma vlastná štúdia získaných informácií.

Pristihol sa premýšľať, či sa takto tváril aj on, keď dostal od Nikolasa pár odpovedí na chúlostivejšie otázky.

„Tak a ako si sa cítil, keď si ho nechal... oplatil ti to  potom? Muselo to byť ponižujúce, ja by som nedovolil, aby sa niekto k môjmu zadku čo i len priblížil.“

To bolo zaujímavé vyhlásenie, nakoľko mu ani nie pred desiatimi minútami vytŕčal zadok, ale zrejme si uvedomoval, že Tadeáš nie je hrozba a jeho zvierač je v úplnom bezpečí.

„Mal si už niekedy s dievčaťom anál?“ spýtal sa, odmietajúc mu na to priamo odpovedať.

Pre neho to bola trtkačka, no pre Teda  to bolo milovanie.  Bol hlúpy, že si tak strašne bral Teodorove vyhlásenie, ale nevedel si pomôcť. Miloval Nikolasa a všetko, čo spolu robili, bolo dokonalé. A miloval každý okamih. Ale  muž oproti nemu to nemohol pochopiť.

Jeho kamarát na otázku odpovedal typickým som borec úsmevom a prikývnutím, čo zasa Tadeáša prinútilo pretočiť oči.

„A čo ti povedala potom? Páčilo sa jej to?“ skúšal ísť na neho jeho zážitkami. Len dúfal, že ten chlap nebol v posteli sebecký drbko.

Zamračil sa na  Tadeáša, ale keďže nebol typ človeka, čo by sa nerád zdieľal tiež prikývol.

„Skurvene to milovala. Nakoniec si to potom pýtala sama.“

Snažil sa neodfrknúť si nad jeho výrazom tváre a namyslenom tóne. Bol to taký trubiroh, že naozaj nerozumel, ako mohli byť priatelia.

„Tak vidíš. Ešte dáka debilná homofóbna poznámka?“

Tea  až trhlo pri vypustení tej otázky. A na tvári sa mu objavil previnilý výraz.

„Kámo, sorry. Nechcel  som sa ťa dotknúť. Vážne, kurva... sme v pohode, nie?“ Strieľal rukou medzi nimi až ju nakoniec zaparkoval na Tadeášovom ramene a silno ju stisol.

„Nie som homofób, prisahám, kámo. Vieš, že keď mám nadzindzané som na zabitie. Si naozaj super chalan a som si istý, že je fajn aj tvoj priateľ. Sľubujem, že keď ho donesieš, budem slušný!“

Keď bol opitý, bol naozaj na hospitalizáciu.

„Hej, upokoj sa, bro. Nie som naštvaný. A nie som s ním. V skutočnosti som s ním nebol už skoro tri roky.“ Bolo to ešte úbohejšie, keď si uvedomil, že v júny to budú tri roky, čo sa s ním naozaj osobne videl, rozprával sa s ním, dotkol sa ho, držal ho, cítil ho.

„To si s nikým nebol už tri roky? To je... si v peknej sračke.“

„Kto je v sračke?“ zaštebotala Leona, načahujúc sa po pohári s džúsom.

„Tu mladý nevidel svojho priateľa tri roky a takú istú dobu nezasunul. Ako niekto môže žiť len na honičke?“ polemizoval Teodor a jeho chvíľka strachu a prosenia bola v prach.

„No, tomu sa hovorí milovať, ty šuchnem všetko, čo má dieru...“

Obhajovala ho Leona, no nevenoval ich diskusii pozornosť.

Jeho telefón zvonil oznamujúc neznáme číslo.

Povedal nikomu, že si ide vziať hovor a nestaral sa, či ho niekto z nich počul. Boli zabraní v jednej zo svojich hádok, ktorá neskončí kým nepríde na ranu iný dôvod. On sa už naučil hádať s nimi alebo sa na nich zabávať.

„Dobrý večer, pri telefóne SamantaHoštiaska. Službu vykonávajúca asistentka záchrannej služby. Váš brat vás má vo svojom mobile ako núdzový kontakt. Hovorím s TadeášomHagarom?“

Jeho svet sa zmrštil a mozog vypovedal službu. Ani si nebol istý, či vydal ten škrek dosť nahlas, aby to mohla považovať za komunikáciu a tak sa po uvoľnení hrče z hrdla snažil zachovať ako dospelý a rozumný človek.

Odpovedal jej bez toho, aby sa zastavil v chôdzi aj napriek tomu, že netušil kam mieri.

„Čo... čo je s Dantem?“  Vykoktal, dúfajúc, že nič vážne. Veď ako inak by vedeli, v akom sú rodinnom stave?

„Bol účastníkom autonehody. Našťastie vodič nestratil kontrolu nad riadením a skončil len s malými zraneniami. Previezli sme ho na traumatológiu. Bol plne pri vedomí. Viac vám povie ošetrujúci lekár.“

„Takže je v poriadku?“

„Bol mierne dezorientovaný, ale pri množstve alkoholu v jeho krvi to nebolo nič neobvyklé. Viac však ukáže vyšetrenie.“

Takže pil. Žiadna potreba masturbácie. Chlast, to bolo to, čo potreboval.

Poďakoval a dokonca bol tak stratený v hneve a sklamaní, že sa zabudol spýtať do ktorej z nemocníc ho previezli.

Oklamal ho. Podviedol a zradil. Dostal prvú príležitosť a hneď zlyhá.

Až mal naozaj chuť ho vytrestať a  neísť za ním.

Mal by to urobiť.

 No aj napriek tomu sa snažil vygoogliť čísla do nemocníc v meste, aby mohol na informačke zistiť, či tam nebol práve prevezený jeho poondený brat.

****

Rozrazil dvere plný jedu. Jeden by neveril aké ťažké je dostať informácie o prítomnosti pacienta v zdravotníckom zariadení. Vypočúvali ho akoby bol podozrivý zo spolčenia sa s Usamom a to naozaj neprospievalo jeho už tak rozdráždeným nervom.

„Skončil som!“ vykríkol hneď ako sa dostal k posteli svojho brata, ktorý tam ako pán veľkomožný ležal a nechal sestričku, aby mu upravovala stojan s infúziou.

Vyzeral v poriadku pár odrením a podliatin na tvári. A aj keď bol naozaj na zrútenie odľahlo mu, že ten blbec naozaj nebojoval o život. Upokojenie obáv o jeho stav a skutočnosť, že tam boli ho vytočili ešte viac.

„Tadeáš,“ začal no on ignorujúc sestričku pristúpil k jeho posteli a bez ľútosti mu vrazil päsťou do ramena.

Mohol byť rád, že to nebol jeho odporný ksicht. Chvíľu naozaj túžil pridať k tým modrinám jednu z jeho tvorby.

„Pane, nemôžete...“ zastavil sestričkine snahy o vysvetlenie zásad slušného správania zavrčaním a ona sa s jej úbohými päťdesiatimi kilami postavila pred Danteho pripravená toho stroskotanca naozaj chrániť.

„Zavolám ochranku ak neopustíte...“ pokračovala no on si len odfrkol za rameno ju odstrkávajúc z cesty.

„Nezaujímaš ma.  Je koniec, Dan. Už mám toho dosť. Celé roky som tvojim fackovacím panáčikom, znášam tvoje nálady a vrtochy. Bránil som ťa pred otcom. Bol prekliatou vtierkou aj v čase, keď sme sa už len hádali. Vždy som sa staral. Vždy som tu bol, pripravený na okamih, keď pripustíš, že ti na mne tiež záleží, že aj napriek tomu, že nemáme jedného otca stále sme bratia. Prehltol som každý jeden podraz, každú intrigu, ktorú si ukul, len aby aj mňa otec nenávidel. Dokonca som sa tváril, že to čo si urobil mne a Nikolasovi nebolo nič v porovnaní našeho súrodeneckého puta. A vieš čo je na tom všetkom smutné, Dan? Že to tak vlastne aj bolo. Nikto, ani Nikolas nedokázal byť viac ako môj starší brat. Vzal som si ťa k sebe a dúfal, že by sme si mohli k sebe pri spoločnom bývaní nájsť cestu. Vidíš aký hlúpy som?  Myslel som, že ti môžem veriť. Ale ty si ma zradil, Dan. Zasa si mi len dokázal, že s tebou  strácam čas. Nakoniec mal otec vo všetkom pravdu. Si hovno.  Už ma viac netrápiš. Pre mňa za mňa sa upi k smrti. Len nabudúce si daj aspoň toľko námahy a snaž sa do toho nezatiahnuť aj nevinných ľudí. Ten šofér tam mohol mať rodinu, deti, nemusel zvládnuť riadenie a vďaka tvojej opitej nerozvážnosti mohli skončiť v nemocnici aj oni, alebo ten úbožiak v base. Uvedomuješ si to vlastne?“ Zhlboka sa nadýchol a cúvol o krok, nedávajúc bratovi možnosť mu na to čokoľvek povedať hneď pokračoval. Už miernejším hlasom, pripravený na odchod.

„Keď ti oznámia, že budeš prepustený, zavolaj. Prídem  po teba. Naďalej si pre mňa za mňa bývaj v mojom byte. Je mi to jedno. Ale uvidím v ňom jednu fľašu, padáš a je mi jedno či na ulicu alebo trebárs do rite. Chlonci si vonku. U mňa si môžeš vyspať opicu, napriek všetkému, neznesiem predstavu, že si niekde na ulici ako skutočná troska, ak, samozrejme, v tempe tvojho pitia nejaká vlastne niekedy príde.“ Bez rozlúčky sa pohol preč.

„Ted...“ vzdychol jeho brat no už bolo neskoro. Nemal záujem.

„Ted, prosím... Nechcel som... Ja len... Je to tak ťažké...“

Tadeáš si odfrkol, než prešiel k dverám a venoval svojmu bratovi posledný pohľad.

„Nakoniec ste naozaj boli pre seba stvorení. Ona bola tiež slabá a svojou závislosťou zničila všetkých, ktorým na nej záležalo. Možno by si si mohol spomenúť na jej pohreb a jej matku, ktorá sa zrútila počas pochovávania jej dcéry. Lebo ak budeš takto pokračovať tiež skončíš v zemi a naša mama v blázinci. Nezvládne, ak ťa stratí. Ale, vidíš, si príliš veľký sebec, aby si dokázal myslieť na niekoho iného. Ale to už tiež  nie je môj problém. Číslo máš.“

7. kapitola

Cítil sa ako lev v klietke, do ktorej sa sám uvrhol. Stále musel myslieť na to, čo povedal bratovi. 

Bol taký nahnevaný, sklamaný a cítil sa zradený. Vložil do brata dôveru a on sa ju ani nesnažil využiť. Vyhodil ju z okna.

Avšak nič nemohlo zmeniť skutočnosť, že ho tie slová mrzeli. Nedokázal na neho kašľať, nestarať sa o neho. Bol jeho brat. Keď bol malý, dokonca ho považoval za hrdinu.

Poznal Dana príliš dobre. Tadeášové vyhlásenie bude brať smrteľne vážne. Nedokáže v tom vidieť hnev a bolesť zo strachu, že by sa mu niečo stalo. Bude si myslieť, že na neho naozaj serie a to nemohol dopustiť.

Nevydrží čakať až do návštevných hodín. Vybuchla by mu hlava ak by mal vyčkávať ešte celé hodiny než sa s bratom porozpráva o včerajšku. O tom čo ho viedlo k tomu, aby zasa zlyhal a o svojom hlúpom výstupe.

Nevedel, či ho pustia, ak tam nabehne v čase obeda, ale musel to risknúť. Taktiež by mal zavolať matke a povedať jej, čo sa stalo, ale z neznámeho dôvodu nechcel, aby to vedela. Zbytočne by sa stresovala a jeho otec by zasa vypúšťal z úst perly. Nemal náladu ani na jednu časť z toho.

Nebol vážne ranený, počítal, že si ho tam nechajú najviac dva, možno tri dni. To nebolo tak dlho, aby matke prišlo zvláštne, že sa neobjavili pred dverami jej domu.

Areál sa hemžil sestričkami a doktormi. Čas obeda bol zrejme hektický pre pracovníkov v nemocničnom bufete viac akoby si mohol človek pomyslieť.

Sesterská izba bola prázdna, bolo počuť iba štrngotanie riadu a smiech sestričiek, ktoré chystali jedlo pacientom a zrejme čakali, kedy sa ich kolegyne vrátia, aby ich vystriedali a tiež si mohli ísť dať niečo pod zub.

Podlo to využil. Čo mu mohli tak najstrašnejšie urobiť? Vyviesť ho?

Ako zlodej po špičkách tíško prebehol okolo kuchynky chodbou rovno až k izbe brata.

„... ako ti vravím, má to ťažké, čakal ju u nej a ak by sused nezasiahol, mohla skončiť naozaj zle. Až ma striasa, keď si pomyslím, že by tam bol aj jej malý.“

„Chúďa dievča, akoby už toho aj tak nemala veľa... “

„No, ona si to zrejme vyhľadáva, keď sa teraz dopratala za hentým...“

„Prestaňte ju ohovárať predo mnou! Haló, som tu aj ja, jej najlepšia kamaráta, vy staré ropuchy.“

„Dávaj si pozo...“

Ženské kolektívy sú skutočne trestom božím. Naozaj by nechcel byť v koži doktorov a sanitárov. Tí musia mať hlavu ako melón než sa po šichte konečne dostanú domov a tam ich zrejem čaká ďalšia klebetnica.“

O dôvod viac prečo zostať sústredený na mužov.

„Môžeš mi povedať, čo tu robíš?“ Začul ženský hlas, ktorý ho zastavil pred vpádom do izby jeho brata a ako stará zvedavá baba zastavil a načúval.

„Ja? Som pacient, čo tu robíš ty? A nehovor, že pracuješ, lebo začnem naozaj zvažovať možnosť pekla. Nemôžeš byť všade, kam sa pohnem. Naozaj nie.“

„Pracuje tu kamoška zo strednej, a keďže mám z jej oddelenia bližšie k bufetu, chodievam po ňu ja. A vieš si predstaviť moje prekvapenie, keď som na tabuli zbadala tvoje meno. Musela som sa presvedčiť, či si to vážne ty.“

„Koľko mužov s menom DantonyHagara poznáš, dievča? Tu na Slovensku som jediný, možno v celej strednej Európe. Možno v celej Európskej únii.“

Otrávene cmukla, čo Tadeáša prinútilo k tichému smiechu.

Mal by prestať sliediť, ale nemohol si pomôcť. Mal hádku tých dvoch v priamom prenose.

„Prečo to stále robíš? Načo strácaš čas odvykačkou, keď si po dvoch mesiacoch znova tam, kde si začal? Ak to robíš iba preto, že ma rád vidíš, môžeš na to ísť aj inak a nie sa opíjať. Vážne. Tak u mňa nezaskóruješ.“

„Wau, tomu sa hovorí plný seba. Aby si jeden myslel, že sa človek ožiera iba pre neho,“ šomral Dan úplne nevzrušene.

Nebol vo svojej koži. To bolo jasné. Ich hádky na protialkoholickom boli omnoho produktívnejšie.

„Bol to pokus o vtip. Ale si naozaj totálne maslový.“ Zavŕzgala stolička a ticho prerušilo bratove zalapanie po vzduchu.

„Do rite, čo sa ti to stalo s tvárou? Och, nechaj ma hádať... spadla si... na päsť svojho priateľa presne šesťkrát, než ti z oka zostalo len to niečo neidentifikovateľné, že?“ A sarkazmus.

„Nie, bola to päsť môjho bývalého pacienta, ktorý odmieta pochopiť, že medzi nami nikdy nič nebude. Trošku to má v hlave pomotané a z riti si vycucal, že ma miluje a že vymlátenie duše z môjho úbohého tela a vyhrážanie sa zmiznutím môjho syna je skvelý spôsob ako ma prinútiť ho milovať.“

Zostalo ticho. Príliš dlho a on aj zabudol, čo chcel vlastne bratovi povedať, čo tam robil a kde bol. Čisto mužská nátura sa v ňom budila rozochvela všetky svaly v tele z potreby do niečoho buchnúť.

Nemal rád tento druh slabochov. Psychická porucha je jedna vec, tlčenie do žien, je však niečo, čo by sa malo trestať smrťou. Poznal pár dievčat, teraz už žien, ktoré by si možno naozaj zaslúžili zaucho, to ale neznamená, že má muž právo jej ho dať.

„Bola si na polícii? Prosím, povedz, že nie si hlúpa a bola si to nahlásiť. Kto je teraz s tvojim malým? Mala by si...“

„Bola som. Pátrajú po ňom. A syn je v škôlke. Opatrovateľky vedia, čo sa stalo a dohliadnu, aby sa k nemu nik okrem mňa a mojej matky nedostal. Viem si vyriešiť veci. Nie som dievča v nesnázích. Žijem iba s matkou a babkou od svojich trinástich a...“

„Iba tri ženy v byte? Ako si s ním chcete poradiť, ak sa vráti?“

„Poradíme, to nie je tvoj problém. Nie som tu pre to. Som tu, aby som zistila, prečo piješ, prečo to, do kelu, robíš, prečo sa ničíš? Si inteligentný muž. A si, Boh mi odpusť, naozaj sexy. Keby si sa sústredil na život a nestrácal sa v minulosti mohol by si mať ešte pekný život.“

„Čítala si moju zložku. Zrejme si bola tak nenásytná informácií, že si si prečítala aj prílohy od psychológa, že? Poznáš odpovede.“

„Neviem, je to kvôli tomu dievčaťu, čo sa zabilo, alebo nevlastnom otcovi, alebo spôsobe ako si prišiel na svet?“

„Zabil som ju. Zničil život matke aj otčimovi tým, že som sa narodil, a celé roky trápil brata lebo som si na ňom vybíjal sračky. A teraz je preč aj on. Nezostal mi nik. Som omylom. Tak pijem.“

„Ach, toľko sebaľútosti. Pripúšťam, že si to mal v minulosti ťažké, že rozhodnutia, čo si urobil, zrejme to dievča ovplyvnili. Ale nič z toho, čo sa jej stalo, nebola tvoja vina. Povedal si jej, aby to dieťa dala preč. A? Je tam toho. Ten čo splodil môjho syna ma zhodil zo schodov, keď som mu povedala, že si ho nechám. A vidíš. Mám krásneho chlapčeka. Mám mrde ťažký život ako slobodná matka, žijúca u chorej babky na invalidnom dôchodku s matkou, čo pracuje len po brigádach, ale milujem ho. Nezabíjam sa, bojujem. A rozhodne som ani raz nepomyslela, na interrupciu. Máme niečo spoločné, vieš? Obaja sme v živote narazili na psychicky narušených jedincov. Iným spôsobom, ale predsa, dostali nás na dno, ale keď sa vyštveráme konečne hore, budeme na seba právom pyšní.“

Typicky ženské žvásty nad ktorými pretočil očami, ale aj napriek tomu dúfal, že na brata zapôsobia ako kopanec a on sa pozviecha. Ak nie ten monológ z knihy osamelej, slobodnej mamičky, tak aspoň skutočnosť, že tá žena si naozaj prešla hnusnými vecami a stále bola silná, tvrdohlavá a plná života. Dokonca tak entuziastická a empatická, že prišla k jeho bratovi a snažila sa ho prinútiť začať žiť. Aj napriek tomu, ako s ňou jednal na jej oddelení.

Mal ju rád. Rozhodne sa svojou starosťou o tú stroskotanú bytosť na nemocničnom lôžku dostala na listinu jeho srdcu najbližších.

„Ty máš naozaj na piču vkus, čo? Jeden ťa zhodí zo schodov, druhý z teba vytlčehovná...“

Jej smiech bol ako malé rolničky nad dverami v malých obchodíkoch. Sladké.

„S pacientom som nič nemala. Naozaj. Posledné tri... Vlastne, štyri roky, keď počítam aj tehotenstvo... som nebola ani na jednom rande. Takže úprimne, netuším aký ten môj vkus je. Ale asi nebude v poriadku, keď tu sedím a strácam svojich drahých tridsať minút na jedlo s tebou.“

Počul vŕzanie kovu a tiché otrávené vzdychnutie.

„Pre ujasnenie. Ty si mi sem vpadla. Nenútil som ťa. Ale, aby si nepovedala, že som nevďačný hulvát. Zjedz toto jablko. Mne z jabĺk mravčí v zuboch.“

„Si pojebaný hulvát, o tom žiadna.“

„Ani nechcem vedieť aký slovník má tvoje decko. Ale stále to môžeš zvaliť na Tourettov syndróm, že?“

„Blééé, pred malým nehreším. A keď sa odtiaľto dostaneš navštívila by som na tvojom mieste stomatológa. Moja matka to mala rovnako celé roky a skončila s Paradentózou.“

Počul zahryznutie a potom sŕkanie a to bol podnet, ktorý ho prinútil vstúpiť.

Niekomu by to možno prišlo odporné a úplne porušujúce etiketu, a zásady konzumácie jablka, ak niečo také existuje.. no jemu sa naozaj páčilo ako ho jedla . Jej malé ústa boli sexy a pri vycuciavaní šťavy mali naozaj zaujímavý tvar skrútenia.

Stihol vojsť akurát pri druhom kole cuckania šťavy a mohol zazrieť bratov úchylný výraz prilepený na našpúlených ústach zlatovlásky Emy.

A potom sa stalo príliš veľa vecí naraz. Jeho brat si ho všimol, vzdychajúc jeho meno. Naozaj prekvapený. Neskrývajúc úprimnú radosť a nesmelý úsmev. A on mal v pláne mu tiež jeden venovať, ticho mu odkazujúc, že sú v pohode. Že prišiel, aby sa porozprávali... No nestihol skrútiť pery. Jeho úsmev stuhol rovnako ako on sám v okamihu, keď sa k nemu to éterické stvorenie otočilo a odhalilo krvou podliate ľavé oko, orámované tuhou čierňavou mäkkého tkaniva okolo neho.

Asi naozaj neskrýval šok, lebo to dievča si siahlo na oko a končekmi prstov pár krát jemne pritlačilo na viditeľne boľavé miesto.

„Nie je to tak zlé, ako to vyzerá, Pán Hagara. Môžete, prosím, zatvoriť ústa a prestať sa tváriť akoby ste si chceli ublížiť?“

Ona vtipkovala?

Jeho nervy boli na rozhraní šialenstva. Veľký brat, ktorým nikdy nebol ho menil na Hulka a ten, čo jej to urobil mal jediné šťastie, že nepoznal jeho identitu. Inak by čuchal fialky odspodu a ani ten najlepší kriminalista by jeho zdochlinu nedokázal nájsť. Nemohlo byť až tak ťažké použiť vápno a trochu tej žieraviny.

Zvažoval použite kyseliny bromovodíkovej, alebo možno hydroxid sodný? Nebol si istý. Rozhodne po príchode domov preštuduje podrobnejšie účinky a vlastnosti a vyberie viac vhodnú.

„Ako kyselinári...“ šomral si stratený v plánovaní, ignorujúc nechápaví pohľad dobytého dievčaťa.

„Prosím?“ spýtala sa, obracajúc sa k Danovi po odpoveď. No on len mávol rukou s uškľabkom.

„Neviem... Má chvíľky, keď sa stratí vo svojej hlave. Vieš, daň za skutočnú genialitu potvrdenú doktormi. Všetci nadpriemerní sú tak trochu mišuge.“

„Okej, myslím, že by som mala ísť. Díkes za jablko a popremýšľaj o tom. Nerob to pre nikoho. Urob to pre seba.“ Vyskočila zo stoličky a rozložila tie hlúpo veľké slnečné okuliare, čo ženy nosili. 

„A ty konečne zmeň vkus na chlapov. Nech sa nemusím na vrch všetkého ešte obávať aj o to, či si neskončila niekde pod schodiskom pokrkvaná v neprirodzenej polohe, s končatinami handrovej bábiky.“

 „Že ty už si aký vtipný, drbko. Hlavne mi neoxiduj na mojom odd. Jasné? Uvidím ťa tam a vysúkam ťa vetracou šachtou.“ Zdvihla na Dana ruku v krátkom pozdrave a Tadeášovi venovala sladký úsmev.

Och, áno. Bol ten krajší a milší z bratov.

„Nie je tvoje, iba tam pracuješ, ty panda!“ kričal za ňou s obrovským úsmevom na tvári.

„Pande môžeš vylízať, ty bozkávač nárazníkov!“

„Milovala by si to, ty frigidná nešťastnica!“

„Ale, vieš to aj lepšie... opri sa do toho!“ provokovala ho už pri dverách, zvierajúc kľučku zjavne bez úmyslu ju skutočne použiť.

 „Pozrite, ja môžem odísť a vy pokračujte v čomkoľvek čo tu robíte.“ Vyhlásil Tadeáš naozaj pobavený ich detinskými urážkami.

To ju prinútilo otvoriť dvere a bratovi zotrelo úsmev. Rozhodne v pláne nemal získať od nich túto reakciu.

Rád videl na Danovej tvári úprimný úsmev. 

 Možno mal zostať za tými dverami a nechať ich nech sa zbližujú, alebo čo to robili.

„Príďte aj zajtra, Ema. Ja mám šichtu už od rána, takže nebudem môcť prísť skôr ako o tretej. Myslím, že by sa Danovi hodila tak príjemná spoločnosť. Môžete sa celý čas urážať. Čítal som štúdie, že človek, čo nadáva má omnoho lepšiu slovnú zásobu a aj inteligenčný koeficient. A pozrite sa na toho chudáka. Naozaj potrebuje zvýšiť IQ. Nebuďte bezcitná a zľutujte sa nad ním.“ Bolo to tak lacné, že ak by to nevypustil z úst on, vysmial by toho, čo ten splašok pustil do éteru.

„Zajtra bude prepustený, tak myslím, že nebudem potrebná.“

„Budem prepustený? Ako to môžeš vedieť?“

„Čítala som tvoj dekurz. Máš tam poznámku od primára. Zatiaľ naozaj nie som jasnovidec, pokiaľ ide o to. Ak by som bola, vedela by som zabrániť tejto ozdôbke na mojej tvári.“ Nasadila si slnečné okuliare a bola preč.

Bol jasné, že už ju zrejme neuvidia a musel si to uvedomiť aj jeho brat lebo si povzdychol a cmukol jedným kútikom úst.

Otrávený a viditeľne sklamaný.

„Čo to tu bolo, Dan?“ škeril sa, sadajúc si na stoličku, kde pred tým sedela tá hubatá sestrička.

„Neviem. Zadriemal som a keď som otvoril oči bola tu tá malá ploštica a pľula síru a oheň. Pozdieľala so mnou pár detailov zo svojho života a zvyšok je už nedôležitá minulosť.“

Nebolo to tak. Videl to na jeho pohľade prikovanom k dverám izby od chvíle ako odišla.

„Máš pre ňu slabosť,“ konštatoval, tľapkajúc ho po ramene. Za čo si vyslúžil odfrknutie a nespokojné zamrvenie.

„Iba pre tú hroznú podobu s Di... S ňou. Nič viac v tom nehľadaj.“

Žiadna podoba tam nebola. Možno len tie oči.

Didiana bola slabá, táto žena aj po nakladačke sršala energiou a životom. Hentá by sa utápala v depkách.

Zatiaľ, čo táto bola rozkošne maličká s chutnými krivkami dopĺňajúcimi jej drobnosť, Dida bola vysoká. Nie prehnane, ale rozhodne už nepatrila medzi sexy sladké krpane.

A zatiaľ čo táto bola starostlivá a snažila sa pomáhať aj ľuďom, ako jeho brat, čo sa k nej nechovali pekne, Dida bola sebec, čo ubližoval.

Nie, žiadna podoba.

„Ja tam nevidím žiadnu podobu. Keď si prezrieš tie je kukadlá ani tie nie sú úplne rovnaké. Ema ich má väčšie, svetlejšie, teplejšie. Jej tvár je guľatejšia, bez pieh, a má ten najrozkošnejší noštek aký som kedy videl. Ako taká malá guľôčka. Jej vlasy sú ako posypané zlatom a má naozaj krásny úsmev, úprimný a...“

„Môžeš, prosím, prestať básniť o tom dievčati? Vážne. Proste o nej nehovorme," zahriakol ho Dan, masirújúc si spánky.

No áno, jeho humor nebol vždy práve najlepšou voľbou.

Zvážnel a prikývol, nútiac svoje ruky k pokoju. Chcel sa nimi natiahnuť po tých bratových a to vôbec nebolo mužské správanie.

Splynutie s jeho homosexuálnym ja parazitovalo jeho organizmus a toxikovalo zaužívané mužské normy správania. Musel s tým niečo urobiť. Naozaj nechcel byť tým umrnčaným druhom teploška, čo radšej vystrkuje zadok ako zasúva...

„Som rád, že si prišiel, Ted. Celú noc som nespal. Mrzí ma, že som tak strašný úbožiak. Prisahám, že som nemal v úmysle piť. Len som chcel trošku času bez dozoru a potom som si bez teba v byte uvedomil ako sám v skutočnosti som. Nezostal mi nik. Žiadny priateľ s ktorým by som mohol zájsť na kávu, obed alebo s ním hodiť reč. Ty si bol posledné týždne... celé mesiace... jediný človek, ktorý to so mnou nevzdal. A zrazu si bol preč, so svojimi priateľmi a zabával si sa. Proste si... som dostal strach, že sa raz pohneš a budeš žiť svoj život, v ktorom si už na svojho slabého a psychicky narušeného brata nájdeš viac čas. Doľahlo to všetko na mňa. To, že nemám nikoho. Že som ťa brzdil, držal od tvojej partie celý ten čas. Mrzí ma to. Tak strašne. Nie len včerajšok. Ale všetko, čo sa počas tých posledných piatich rokov stalo. Včera som sa naozaj zľakol, že som ťa stratil. Skurvene som reval ako dáka pička z telenovely, čo naša matka sleduje. A potom som sa rehotal, keď som si uvedomil, ako teplé to bolo a potom som sa smial ešte viac, keď som si predstavil ako by si sa na mne ujebával, ak by si to videl. Ospravedlňujem sa...“

 Iba prikývol.

Bol rád, že začal jeho brat a pripustil, že urobil chybu a on tým vlastne nemusí všetku vinu vziať na seba. Aj napriek tomu, že povedal tie hrozné veci v amoku stále na nich bolo dosť pravdy. Teda na väčšine.

„Sme v pohode, Dan. V ten večer, pred tým, než mi zavolali, že si tu som mal rozhovor s priateľmi a Leona, kamoška... ma upozornila, že držaním ťa od spoločnosti a dohliadaním na teba ti ubližujem. A Teodor mi povedal, že ťa ponižujem a deptám.

A uvedomil som si, že majú pravdu. Chcel som ti pomôcť, nie ti ubližovať. Prisahám, že som nikdy ani nepomyslel na to, že by si to mohol vnímať ako obmedzovanie, alebo nebodaj deptanie. Chcel som to zmeniť. Mal som plán, ako zapracujeme na spoločnom čase a na tvojej socializácii. A potom som mal ten telefonát. Bál som sa o teba. Bol som strachom bez seba. Že si skončil so životom na jazyku. Cestou sem, som mal preludy ako sa to zopakuje a ako mne alebo matke raz ráno zavolajú, že ťa našli mŕtveho v priekope, zrazeného... opusteného. S neznámym vodičom, ktorého ani nebudú môcť príslušné orgány potrestať za neposkytnutie prvej pomoci a úteku z miesta nehody. Vybuchol som a... a povedal veci, ktoré som nemal.

Zajtra, keď ťa vyzdvihnem, skúsime veci inak. Nebudem bacharom, ale bratom a priateľom a ty sa budeš naozaj snažiť a vždy, keď na teba doľahne depka, povieš mi to a vymyslíme niečo ako ťa jej zbaviť. Mohli by sme začať chodiť boxovať, alebo na kickbox. Ty VanDamme a ja SashaMitchel.“

Teraz mu to konečne vyšlo a na tvári brata sa objavil skromný úsmev, ktorý doplnil pritakaním.

„Dobre, ale...“

„Pane, čo tu hľadáte? Ešte nie sú návštevné hodiny. Musím vás poprosiť, aby ste opustili naše oddelenie a vrátili sa až v čase povolených návštev!" Vyrušila ich sestrička s veľkým šedým plastovým podnosom aj s adekvátnou plastovou pokrievkou, ktorá však neplnila svoj účel a izbu rozvoňala polievka a zrejme čína s ryžou. Jeho žalúdok na tú kombináciu vôní zareagoval zakňučaním, ako plnohodnotná žijúca bytosť.

Výnimočne súhlasil s tou starou ropuchou, čo jasne ohovárala ich malú Emu. Bol čas ísť a tiež sa najesť.

Kývol na brata, rovnako ako ich nová kamoška, keď odchádzala, a on mu kývol hlavou s úsmevom sa naťahujúc po malý pohyblivý stolík na jednej nôžke. Nedočkavo čakajúc na obslúženie sestričkou.

 Bolo do očí bijúce jeho spokojné vychutnávanie a prijímanie starostlivosti. Možno sa narodil, aby bol opatrovaný nemocničným personálom.

Nechal ho, nech sa naje a on sám premýšľal, či si niečo objedná alebo si urobí niečo rýchle. Nebol majstrom kuchyne. Zvládol minútky, najlepšie z polotovarov. Ale naozaj nevedel, čo s časom a hlavou plnou myšlienok na to úbohé dievča a tak sa rozhodol pre trochu varenia.

Mal jednu špecialitu, ktorá zázrakom chutila všetkým aj napriek netypickej kombinácií surovín. Bola určite dobrou voľbou pri potrebe relaxu.

Vybral si malý obchodík neďaleko námestia. Bol spokojný s vôňou zeleniny, ktorú tam predávali a do jeho rajčinovej omáčky potreboval naozaj voňavé a pekné rajčiny. Nie tie odporné oranžové veci, čo veľkoobchody nazývali kvalitným tovarom.

 Priložil si červenú rajčinu k nosu a zhlboka sa nadýchol, vnímajúc jej sladkú vôňu. Naozaj mal rád tú vôňu.

Spokojný ju vložil do mikroténového vrecka a načiahol sa po ďalšej, keď ho predbehla iná ruka, vyhadzujúc ju do vzduchu.

Sledoval trasu rajčiny, než skončila znova v mužskej ruke, ktorá vyrazila k tvári jej majiteľa.

 „Stále máš ten hlúpy a vtipný zlozvyk všetko ovoniavať,“ posmieval sa tiež si dopriavajúc hlboký nádych z červeného plodu, než ho s nespokojným nakrčením vrátil k ostatným a siahol po ďalšej.

Bol tu.

Prešli dva mesiace počas ktorých ho úpenlivo a zúfalo hľadal a zrazu stál pred ním. S jeho pokriveným úsmevom a lišiackym pohľadom.

Mal chuť ho schmatnúť za vlasy a oprieť ho o tú hlúpu zeleninovú debnu. A ohmatať každý kúsok z neho, neskončil by pokiaľ by naozaj neuveril, že nie je len prízrakom jeho unavenej mysle a prázdneho žalúdka.

„Ahoj, Nikolas. Myslel som, že si už späť v Österreichu.“ Znelo to presne tak neosobne ako dúfal a gratuloval si k úspechu a vnútornej sile.

„Najbližších pár mesiacov sa tam rozhodne neplánujem vrátiť.“ Hodil mu do košíka ďalšiu z rajčín a strčil ruky do jesennej semišovej bundy, ktorá mu neskutočne pristala. Vtipné bolo, že mal podobnú vo vlastnej skrini a určite v nej nevyzeral tak dobre.

Obopínala jeho ramená a pás ležérnou dokonalosťou. Zbožňoval ho v saku, ale pravdou bolo, že keď bol v pohodlnom oblečení obyčajných ľudí bol viac Nikolasom, ktorého miloval.

„Takže ste s priateľom prišli za rodinou, na sviatky?“ Bol taký úbohý, a priehľadný až sa začervenal no prekvapivo vyzeral Nikolas zmätený.

„Nemám priateľa.“ Tadeáš v duchu poďakoval Stvoriteľovi a už pokojnejší hodil do vrecka poslednú rajčinu.

 „Nechcel by si zájsť na kávu? Ak máš, samozrejme, čas...“ Nahodil sieť a už bolo len na Nikolasovi, či sa chytí alebo vykľučkuje.

Dúfal, že prijme pozvanie. No ak by odmietol aspoň by si bol konečne istý, že ho stratil a mohol sa snažiť pohnúť naozaj ďalej.

„Prestal som piť kávu. Dostal som po ťažkostiach so žalúdkom od mojej matky ultimátum. Bolo to buď seknúť s kávou alebo cigaretami a bez nich by som skončil predčasne plešatý. Aj keď teraz, keď som sa presťahoval na čas naspäť domov, skúša zasahovať aj do môjho fajčenia. Ale poznáš ma, som naozaj zlý, keď nemám nikotín...“

Prestal ho poriadne počúvať vo chvíli, keď odmietol pozvanie. Mal závrat, ktorý mu bral všetko sústredenie. Ešte pred sekundou si nebol vedomí, že by odmietnutie aj po tých rokoch odlúčenia mohlo tak hrozne bolieť. Boli predsa priatelia, nie?

„Ale, ak by si chcel, mohli by sme zájsť na obed. Teda, ak nemáš plán z tých surovín urobiť priateľke tvoje rajčinovo-škoricové šialenstvo.“ Kývol hlavou k jeho košíku, kde mal okrem rajčín ešte špagety, cesnak a mletú škoricu.

Chopil sa šance ako úplný zúfalec, ale nikto by ho nedokázal prinútiť, aby sa za to hanbil keď vyhŕkol, že nikoho nemá.

„Mám to pre seba. Potrebujem sa odreagovať. Tak som chcel skúsiť terapiu varením. Ak by si chcel mohol by si mi robiť spoločnosť. Zvykol som si, na brata a teraz, keď je v nemocnici mi ten byt príde desivo tichý a prázdny.“ Neklamal. Možno trošku mlžil, ale nebolo to klamstvo v pravom slova zmysle.

„ Čo je s Dantem? Je to vážne? Ach, nechajme si to na pokec pri jedle. Nie som tak hlúpy, aby som vedel odmietnuť tvoje špagety. Mohli by byť pokojne mojim posledným jedlom a umrel by som ako šťastný bastard.“

Snažil sa príliš netešiť, nedúfať, neslintať pri pomalom kráčaní k pokladni.

No Nikolas mu to neuľahčoval, keď sa brušká jeho prstov zakliesnili do tých jeho iba na krátky okamih, než ho predbehol, aby si vypýtal cigarety.

A vtedy to pochopil. Prišiel do obchodíku iba po cigarety. Mierne potočenie tela a pohľad za seba mu jeho tušenie len potvrdili.

Od pokladne bol dokonalý výhľad na kútik so zeleninou a ovocím. Obzvlášť na rajčiny.