AWF - 18. kapitola

Překlad: Yogi_22

Margot

Ráno som bola na hrane. Kvôli priveľkému množstvu kávy som bola nervózna, spala som príliš málo na to, aby som bola pokojná, a priveľa času som myslela na Jacka, aby som sa cítila v pohode. Necítila som sa vo svojej koži. Ráno som strávila snahou dobehnúť prácu pre ostatných klientov, ale nemohla som sa sústrediť. Do nekonečna ma totiž rozptyľovali citlivosť medzi nohami, bolesť v brušných svaloch a spomienka na to, ako boli moje nohy omotané okolo neho.

Prestaň s tým! Nikdy sa to nestalo!

Po obede som sa prešla po pláži v nádeji, že sa trochu ponaťahujem a vitamín D mi pomôže. Nepomohol. Skúsila som si zdriemnuť, čo bola katastrofa, pretože to, čo som robila bola vlastne lož a ja som si predstavovala každý centimeter Jackovho nahého tela (dobrá vec bola, že som mala výhľad z toho stromu), a prehrávala som si v hlave každú sekundu šukačky, ktorá sa nikdy nestala. Podráždená som sa posadila a schmatla telefón. Pripadala som si, že potrebujem niekomu zavolať, ale predtým ako som zavolala Jaime, zaváhala som z dvoch dôvodov – prvý, povedala som, jej, že si to s klientom nerozdám, a druhý, nehodlala som predstierať, že som to neurobila. Povedať jej to však nebol krok správnym smerom. Namiesto toho som stále mohla zavolať Claire, pomyslela som si. Ale musela by som začať od začiatku nakoľko ešte nevedela nič o Jackovi, ale – v ruke mi zazvonil telefón.

Volala mi mama.

Zdesila som sa. Moja matka bola tá posledná osoba, s ktorou som práve teraz chcela hovoriť, ale poslušne som prijala hovor.

„Haló?“

„Ahoj, Margot. Tu je tvoja matka.“

Nezáležalo na tom, koľkokrát som jej povedala, že sa nemusí predstavovať, nikdy to nedokázala neurobiť. „Ahoj mami. Ako sa máš?“

„Fajn. Ráno som si zahrala tenis a chystám sa stretnúť sa s tetou Dodie na obed.“

„To znie fajn.“ V jej svete sa nič nemenilo.

„Takže musím bežať,“ povedala ako keby to nebola ona kto mi volá, „ale chcela som ti len dať vedieť, že sa môžeš vrátiť domov kedy len chceš. Trippa prichytili in flagrante so servírkou v country klube. Zo všetkých miest akurát v pánskych šatniach! Prečo by akákoľvek žena chcela ísť práve tam mi je záhadou.“

Padla mi sánka. „To fakt?“

„Áno, to je všetko čo ti môžem povedať. Mimi Jewettová je celá bez seba, ale ak sa opýtaš mňa, musela to vidieť prichádzať, to ako sa o tebe a tom incidente všade šuškalo.“

„Správne.“

„Takže neviem čo máš v pláne, ale buď naspäť na zbierku Historickej spoločnosti na kampaň tvojho otca koncom mesiaca. Sme hostiteľmi a je to dôležité pre ockovu kampaň.“

„Aká je téma.“

„Veľký Gatsby.“

„Zase?“

„Ľudia majú radi tradície, drahá.“

Vzdychla som si. Bolo úplne zbytočné hádať sa s Muffy na tému tradícií. Jej život bol na tom založený. Môj tiež, aspoň z väčšej časti. „Budem tam. Ahoj, mami.“

Položila som telefón a pozrela sa z okna na jazero. Takže vďaka Trippovi (tomu idiotovi), som sa znova mohla ukázať doma. A aj keď som tu mala zaplatených ďalších deväť nocí, vedela som, že poflakovať sa tu dlhšie než bolo potrebné zrejme nebol dobrý nápad. Pretože čím viac som myslela na Jacka Valentiniho, tým viac som ho znova chcela vidieť, lepšie ho spoznať.

Znova ho bozkávať.

Dotýkať sa ho.

Cítiť ho v sebe.

Počuť ho šepkať mi v tme.

Prísť na to, prečo tá chémia medzi nami bola taká dobrá.

Bol to jednoduchý príklad toho, že sa protiklady priťahujú? Alebo v tom bolo čosi viac?

Vzdychla som si, vzdala pokus snažiť sa vyriešiť túto hádanku a priznala si pravdu. Neexistuje žiaden spôsob, aby toto fungovalo. Mala by som jednoducho odísť.

***

Upratala som chalupu, zbalila si tašky a zavolala Georgi, vysvetlila som jej, že kvôli rodinnej naliehavosti odchádzam skôr než som plánovala, ale budem k dispozícii na telefóne alebo FaceTime alebo Skype alebo čokoľvek už bude chcieť použiť, aby sme zostali v kontakte. Poďakovala mi za môj čas a povedala, že sa mi ozve hneď ako prediskutujú všetky zmeny. Takisto som zavolala Ann, majiteľke chalupy, a povedala jej, že odchádzam skôr než očakávala, ale chápala som, že peniaze nedostanem naspäť.

„Tak to nerada počujem. Akurát sa chystám preč, tak mi nechajte kľúč na linke.“

„Neodchádzate dnes večer, však?“ Povedala. „Aspoň počkajte do rána. Blíži sa totiž poriadna búrka.“

Zamračila som sa, pozrela sa von oknom, ale nevidela som nijaký dôkaz o blížiacej sa skaze. Možno bola Ann ako moja matka, ktorá si myslela, že každé mrholenie znamená monzún. Ale šoférovala som staré auto, ktorého predné stierače neboli najlepšie. Do rána som počkať mohla. „Myslím, že do rána by som počkať mohla.“

„Myslím, že to by bolo najlepšie, drahá. Ak mi pošlete správu, keď budete odchádzať, ocenila by som to.“

„To urobím. Vďaka.“

Tvárou v tvár večeru osamote a žiadnemu jedlu v chladničke som sa rozhodla prejsť sa do mesta pešo a dať si niečo pod zub a prípadne aj pohár vína. Na ceste von som si pomyslela, že si vezmem dáždnik, ale už som bola von z dverí a zdalo sa mi, že by mi to bolo nanič.

Oh, dobre. Práve teraz bola obloha pomerne jasná, voda bola pokojná a len letný vánok povieval závesmi. A navyše nebudem vonku tak či tak dlho.

Šla som do mesta, hrdá na seba, že si pamätám cestu a zámerne som si zvolila iný podnik, než ten, kde som videla pred dvoma dňami Jacka. Bolo to priamo pri vode, plne obsadené letným davom na večeru, hosteska sa zdala trochu nesvoja, že má usádzať na miesto iba pre jedného. „Môžem sa posadiť k baru,“ povedala som jej. „To nie je problém.“

Vyzerala vďačne. „Super. Je to priamo tadiaľto vo vedľajšej miestnosti.“

V momente ako som vošla som ho zbadala. Mala som sa zrejme hneď otočiť a odísť, až na to, že ma zbadal tiež. Sedel pri bare, v ruke mal pivo, otočil sa a pozrel sa priamo na mňa ako keby vedel, že som tam. Stretli sa nám oči a on pomaly naklonil fľašu. Pulz mi letel tryskom.

Sakra. A teraz čo?