N9 - 4. kapitola

Překlad: Yogi_22, zplus

Ben

Čo to do pekla robím?

Sťahuje sa do New Yorku. Je to len večera. To je všetko.

Ale vážne, čo to do pekla robím? Nemal by som to robiť.

Natiahnem si rifle a prejdem ku svojej skrini, aby som našiel čisté tričko. Práve keď si ho naťahujem cez hlavu, otvoria sa dvere.

„Hej,“ povie Kyle, oprie sa o zárubňu. „Milé, že si pre zmenu aj doma.“

Ježiš.

Nie teraz.

„Chceš si dať so mnou a Jordyn večeru?“

„Nemôžem. Mám rande.“ Prejdem k bielizníku a vezmem voňavku. Nemôžem uveriť, že sa ku mne Fallon dostala tak blízko, aby ma dnes ovoňala. Je to trochu trápne.

„Oh, hej? A s kým?“

Vytiahnem z bielizníka peňaženku a schmatnem bundu. „S mojou priateľkou.“

Kyle sa zasmeje, keď prekĺznem okolo neho a zamierim do chodby. „Priateľkou?“ Vie, že ja priateľky nemávam, takže ma nasleduje ako tieň, aby získal viac informácií. „Vieš, že keď poviem Jordyn, že ideš na rande s frajerkou, bude sa ma vypytovať, pokým mi nepraskne hlava. Takže mi radšej vysyp niečo, s čím môžem prísť.“

Zasmejem sa. Má pravdu, jeho priateľka by rada vedela všetko o všetkých. A z nejakého dôvodu, odkedy sa k nám nasťahovala, myslí si, že sme už rodina. A pokiaľ ide o rodinu, robí obzvlášť hurhaj.

Kyle ma nasleduje rovno ku vchodovým dverám, celú cestu až k môjmu autu. Chytí dvere skôr, než ich môžem zabuchnúť.

„Viem, kde si bol včera v noci.“

Prestanem sa pokúšať zabuchnúť dvere a padnem dozadu na sedadlo. A máme to tu zas. „Tvoja priateľka má veľké ústa, vieš to?“

Nakloní sa ponad dvere, pozerá dole na mňa s rukami založenými na hrudi. „Má o teba starosti, Ben. Všetci máme.“

„Som v poriadku. Veď uvidíš. Budem v poriadku.“

Kyle na mňa niekoľko okamihov mlčky pozerá, tentoraz mi chce veriť. Ale už toľkokrát som mu sľúbil, že budem v poriadku, že to nepadá na úrodnú pôdu. A ja to chápem. Ale netuší, že tentoraz je to vážne iné.

Vzdá to a bez slova zabuchne dvere. Viem, že sa mi len pokúša pomôcť, ale to nemusí. Veci sa naozaj zmenia. Vedel som to v okamihu, ako som dnes uvidel Fallon.                        

***

Pred vchodové dvere sa dostanem presne o 17:05. Som tu skoro, ale ako som povedal...odchádza do New Yorku a ja ju už znova nikdy neuvidím. Päťdesiat minút navyše s ňou nie je ani zďaleka toľko, koľko by som chcel.

Dvere sa otvoria takmer okamžite ako na ne zaklopem. Amber sa na mňa uškrnie a o pár krokov ustúpi.

„Ahoj Fallonin priateľ, o ktorom som nikdy nepočula.“ Ukáže na gauč.

„Nemyslíš, že by potrebovala moju pomoc so sprchou?“

Amber sa zasmeje, ale potom náhle prestane, tvár jej zvážnie a vyzerá seriózne. „Nie. Sadni si.“

Glenn sedí na gauči, oproti miestu, kde som nútený si sadnúť. Prikývnem a on nadvihne varovne obočie. Hádam, že toto je ten moment, pred ktorým ma varovala Fallon.

Amber prejde cez obývačku a sadne si vedľa Glenna. „Fallon mi povedala, že si spisovateľ?“

Prikývnem. „Ben Spisovateľ. To budem ja.“

Tesne predtým, ako na mňa vypáli prvú otázku, sa Fallon náhle objaví na chodbe.

„Hej. Myslela som si, že ťa tu počujem.“

Nebadať na nej, že by si dala nejakú sprchu. Otočím sa späť k Amber a ona pokrčí plecami.

„Nemôžeš ma viniť za snahu.“

Postavím sa a prejdem smerom do chodby, ukážem na Amber, ale pozerám sa na Fallon.

„Tvoja spolubývajúca je poriadne záludná.“

„To ona je,“ povie Fallon. „A ty si tu o hodinu skôr.“

„O 55 minút.“

„To je to isté.“

„Nie je.“

Otočí sa a odíde dozadu dverami svojej spálne. „Som unavená hádaním sa s tebou, Ben.“ Zamieri priamo do kúpeľne po strane jej izby. „Práve som sa dobalila. Ešte som sa ani nezačala pripravovať.“

Uvelebím sa na jej posteli. „Bez obáv. Už som si spravil pohodlíčko.“ Natiahnem sa a siahnem po knihe na jej nočnom stolíku. „Kým nebudeš hotová, budem si čítať.“

Nakukne cez dvere na kúpeľni a očami prebehne po knihe v mojich rukách. „Opatrne. Táto je dobrá. Mohol by si vďaka nej zmeniť názor na písanie románov.“

Nakrčím nos a pokrútim hlavou. Zasmeje sa a znova zmizne v kúpeľni.

Otvorím prvú stránku knihy, čakám, že ňou len prebehnem, ale skôr než sa nazdám, som už na desiatej strane.

Na sedemnástej strane.

Na dvadsiatej strane.

Na tridsiatej siedmej strane.

Ježiš, toto je ako droga.

„Fallon?“

„Áno?“ Povie z kúpeľne.

„Už si tú knihu dočítala?“

„Nie.“

„No, potrebujem, aby si ju dočítala skôr než sa presťahuješ do New Yorku, aby si mi mohla povedať, či zistí, že je v skutočnosti jej brat.“

Rýchlosťou blesku sa objaví vo dverách. „Čože?!“ Vrieska. „On je jej brat?“

Uškrniem sa. „Mám ťa!“

Prevráti oči a znova zmizne v kúpeľni. Nútim sa, aby som prestal čítať a odložil knihu bokom. Poobzerám sa po Falloninej izbe. Odkedy som tu bol pred hodinou už vyzerá inak. Všetky fotky z nočného stolíka odstránila a to som si ich nestihol pozrieť ani zbežne. Šatník má takmer prázdny, až na pár škatúľ na zemi.

Keď som sem prišiel, všimol som si, že stále mala šaty. Dúfal som, že nezmenila názor a nezbalila ich skôr než budem mať šancu zakročiť.

Kútikom oka zachytím pohyb, takže sa pozriem do kúpeľne. Stojí vo dverách.

Oči mi padnú najprv na jej šaty. Musím si dať v hlave príkaz, aby som urobil práve to. Pretože je tu dosť priestoru, ktorý odhaľuje jej výstrih, aby som sa cítil fajn a šťastný, ale nie som natoľko optimista, aby som bol schopný odvrátiť sa na tak dlho od jej tváre, aby som jej nečumel do výstrihu.

Neviem povedať, čo je na nej iné, pretože nevyzerá, že by mala na sebe vôbec make-up, ale vyzerá krajšie než predtým. Som rád, že som zatlačil na svoju šťastenu a požiadal som ju, aby si vypla vlasy, pretože si ich zopla do nejakého chaotického uzla na temene hlavy a fakt to schvaľujem. Postavím sa, prejdem tam, kde je opretá vo dverách. Zodvihnem ruku k zárubni a usmejem sa na ňu. „Zasrane nádherná,“ zašepkám.

Usmeje sa a vystrčí hlavu. „Cítim sa hlúpo.“

„Ledva ťa poznám, takže sa nebudem hádať o tvojej úrovni inteligencie, pretože by si mohla byť aj pekne dutá ako drevo. Ale aspoň si pekná.“

Zasmeje sa a na jeden úder srdca sa mi pozerá do očí, ale potom jej pohľad padne na moje ústa a Bože, chcem ju pobozkať. Chcem ju pobozkať tak strašne, až to bolí. Teraz sa už nemôžem ani len usmievať, pretože som v príliš veľkých bolestiach.

„Je niečo zle?“

Zaksichtím sa a silnejšie stisnem zárubňu. „Vážne ťa chcem pobozkať, akože fakt strašne a robím všetko, čo je v mojich silách, aby som to ešte neurobil.“

Chytí sa vzadu za krk a obočie spojí zmätená dohromady. „To vždy, keď máš pocit, že chceš pobozkať babu, vyzeráš, že budeš zvracať?“

Pokrútim hlavou. „Kým som nestretol teba, tak nie.“

Vzdychne si a prejde okolo mňa. To nevyznelo tak, ako som zamýšľal. „Nemyslel som to tak, že pri myšlienke na bozkávanie s tebou je mi zle. Myslím to tak, že ťa chcem tak strašne pobozkať, až ma z toho bolí brucho. Niečo ako zmodrané gule, ale namiesto mojich vajec je to žalúdok.“

Začne sa smiať, oboma rukami si chytí čelo. „Čo len budem s tebou robiť, Ben Spisovateľ?“

„Mohla by si ma pobozkať a cítil by som sa potom lepšie.“

Pokrúti hlavou a prejde rovno k posteli. „Ani náhodou.“ Sadne si na posteľ a zoberie knihu, ktorú som práve čítal. „Čítam veľa romantických kníh, takže viem, kedy je to správne načasovanie. Ak sa budeme chcieť pobozkať, musí to byť hodné knižného príbehu. Po tom, čo ma pobozkáš, chcem, aby si zabudol na všetko o tej kočke Abithe, o ktorej si rozprával.“

Zamierim na druhú stranu postele, ľahnem si vedľa nej, tam, kde je opretá o rám postele. Prevrátim sa na svoju stranu a zodvihnem na lakti. „Abitha aká?“

Uškrnie sa na mňa. „Presne. Od tejto chvíle, keď stretneš nejaké dievča, bude lepšie, keď ju budeš porovnávať so mnou než s Abithou.“

„Používať ťa ako šablónu by bolo totálne nefér voči zvyšku ženskej populácie.“

Prevráti oči, myslí si, že si robím srandu. Ale vo všetkej počestnosti, myšlienka, že by som kohokoľvek prirovnal ku Fallon je smiešna. Žiadne porovnávanie nebude. Je to na figu, že som s ňou strávil len pár hodín a už som na to prišiel. Takmer si želám, aby som ju nikdy nestretol. Pretože ja žiadne priateľky nemávam a ona sa sťahuje do New Yorku a máme len 18 a tak...proste veľa...vecí.

Pozerám do stropu a zaujímalo by ma, ako to bude fungovať. Ako sa s ňou mám, do pekla, len tak dnes v noci rozlúčiť, vediac, že s ňou už nikdy nebudem hovoriť? Rukou si zakryjem oči. Želám si, aby som dnes do tej reštaurácie nikdy nevkročil. Ľuďom nemôže chýbať niečo, o čom nevedeli, že existuje.

„Stále premýšľaš nad bozkávaním ma?“

Znova nakloním hlavu na vankúši a pozriem sa na ňu. „Už som sa od toho bozku presunul. Vezmi si ma.“

Zasmeje sa a vystrelí z postele, takže teraz je ku mne čelom. Výraz má mäkký s náznakom úsmevu. Natiahne ruku a na krk mi zatlačí dlaň. Dych mám trhaný. „Oholil si sa,“ povie, keď mi prstom prechádza po sánke.

Nemyslím si, že by sa nejaká moja časť mohla usmievať, keď sa ma takto dotýka, pretože nie je nič dobré na tom ako sa budem po dnešnej noci cítiť. Je to skurvene kruté.

„Keby som ťa požiadal o tvoje telefónne číslo, dala by si mi ho?“

„Nie,“ odpovie takmer okamžite.

Stisnem k sebe pery a čakám kým vysvetlí prečo nie, ale neurobí to. Len pokračuje v putovaní prstom tam a späť po mojej brade.

„Emailová adresa?“

Pokrúti hlavou.

„Máš aspoň pager? Fax?“

Zasmeje sa, znie to dobre počuť jej smiech. Atmosféra totiž príliš zhustla.

„Nechcem priateľa, Ben.“

„Takže sa so mnou rozchádzaš?“

Pretočí oči. „Vieš ako to myslím.“ Odtiahne ruku z mojej tváre a položí ju na posteľ medzi nás. „Máme len osemnásť. Sťahujem sa do New Yorku. Ledva jeden druhého poznáme. A ja som svojej mame sľúbila, že sa do nikoho nezamilujem pokým nebudem mať 23.“

Súhlas, súhlas, súhlas, a...čože?

„Prečo práve 23?“

„Moja mama vraví, že väčšina ľudí zistí čo od života chce, práve v tomto veku. Takže sa chcem uistiť, že viem, kto som a čo chcem od života skôr, ako si dovolím zamilovať sa. Pretože je jednoduché zamilovať sa, Ben. Tá ťažšia časť prichádza vtedy, keď chceš z toho von.“

To dáva zmysel. Ak ste Tin Man. (pozn. v preklade: plechový drevorubač z rozprávky Čarodejník z krajiny Oz, ktorý nemá srdce)

„Ty si myslíš, že dokážeš kontrolovať, či sa do niekoho zamiluješ?“

„Zamilovanosť možno nemusí byť vedomé rozhodnutie, ale dostať sa z nej ešte predtým, ako k nej dôjde, áno. Takže, ak stretnem niekoho, do koho by som sa potenciálne mohla zamilovať...len sa vzdialim z jeho blízkosti, pokým na to nebudem pripravená.“

Wow. Je ako mini-Sokrates, so všetkými tými životnými radami. 

Mám pocit, že by som si mal robiť poznámky alebo s ňou o tom aspoň diskutovať.

Úprimne, uľavilo sa mi, že hovorí všetky tieto veci, pretože som sa bál, že by ma opitá pobozkala a na konci noci ma ešte aj presvedčila o tom, že sme spriaznené duše. Pretože len Boh vie, že ak by ma o to požiadala, skočil by som do toho rovno po hlave, vediac, že je to tá posledná vec, ktorú by som mal urobiť. Chalani nehovoria babám ako ona nie, bez ohľadu na to, či sú proti vzťahom alebo nie. Chalani uvidia len kozičky, spolu so skvelým zmyslom pre humor a myslia si, že našli zasraný Svätý grál.

Ale päť rokov sa zdá ako celá večnosť. Som si pekne istý, že po piatich rokoch si túto noc nebude ani len pamätať.

„Urobila by si mi v tom prípade láskavosť a vyhľadala ma, keď budeš mať 23?“

Zasmeje sa. „Benton James Kessler, o päť rokov z teba bude príliš slávny spisovateľ, aby si si vôbec moje staré ja ešte pamätal.“

„Alebo možno ty budeš natoľko slávna herečka, aby si si pamätala mňa.“

Na toto neodpovie. Ak niečo, tak po mojom komentári zosmutnela.

Sme ticho v našich polohách, tvárou v tvár na posteli. Aj s jazvami a očividným smútkom v očiach, je stále tým najkrajším dievčaťom, aké som kedy videl. Jej pery vyzerajú tak mäkko a vábia ma, snažím sa ignorovať ten uzol v žalúdku, ale zakaždým keď pozerám na jej pery, intenzita toho držať sa od nej späť, ma len núti strúhať grimasy. Snažím sa nepredstavovať si, aké by to bolo nakloniť sa dopredu a pobozkať ju, ale tým, že je pri mne takto blízko, si fakt želám, aby som mal prečítané všetky romány aké kto kedy napísal, pretože čo, do pekla, robí z bozku to, aby bol hodný knižného príbehu? Potrebujem to vedieť, aby sa to mohlo stať.

Leží na svojej strane, v šatách, ktoré má na sebe, veľká časť jej pokožky je odhalená. Môžem vidieť kde začínajú jazvy, priamo nad zápästím, celú cestu až k ramenu a krku, pokračujú až cez jej líce. Dotknem sa jej tváre tak, ako sa ona dotýkala tej mojej. Cítim, ako sa pod mojou dlaňou uhla, pretože sa dotýkam tej jej časti, na ktorú pred pár hodinami ani nechcela, aby som sa pozeral. Prebehnem prstom po jej sánke a potom kĺžem rukou po celej dĺžke jej krku. Všade, kde sa jej dotknem, stuhne.

„Vadí ti to?“

Strelí po mne tam a späť očami. „Neviem,“ zašepká.

Zaujímalo by ma, či som jediný, kto sa kedy dotkol jej jaziev. Mal som kedysi nehodu, keď som sa popálil pri pokuse o varenie, takže viem, aké to je, keď sa popálenina hojí. Ale jazvy sú oveľa trvalejšie ako povrchové popáleniny. Jej pokožka je na dotyk oveľa jemnejšia ako normálna pokožka. Oveľa krehkejšia. Pod končekmi prstov cítim niečo, vďaka čomu sa jej chcem dotýkať ďalej.

Dovolí mi to.

Niekoľko minút sme ticho, ani jeden z nás neprehovorí, zatiaľ čo jej prechádzam prstami po ramene a krku. Oči jej zvlhnú, ako keby bola na pokraji sĺz. To ma núti premýšľať nad tým, či sa jej to nepáči. Môžem pochopiť, prečo jej to je nepríjemné, ale z nejakého zvráteného dôvodu sa s ňou práve teraz cítim pohodlnejšie ako za celý deň.

„Mal by som to za teba nenávidieť,“ zašepkám, cestujem prstami cez jazvy na jej predlaktí. „Mal by som byť za teba  nahnevaný, pretože prejsť si týmto muselo byť neznesiteľne bolestivé. Ale z nejakého dôvodu, keď sa ťa dotýkam...páči sa mi, ako je tvoja pokožka cítiť.“

Netuším, ako na slová, ktoré mi vyjdú z úst, zareaguje. Ale je to pravda. Odrazu sa cítim za jej jazvy vďačný...pretože mi pripomínajú to, že sa mohlo stať ešte niečo oveľa horšie. V tom ohni mohla aj zomrieť, a práve teraz by tak nebola vedľa mňa.

Prebehnem rukou po jej pleci, dole po celej dĺžke ruky a potom znova naspäť. Keď sa moje oči stretnú s jej, vidím dôkaz jej plaču stekať po líci.

„Jedna z vecí, ktoré sa snažím si vždy pripomínať je, že každý máme nejaké jazvy,“ povie. „Veľa z nich je oveľa horších ako tie moje. Jediný rozdiel je v tom, že tie moje sú viditeľné a u väčšiny ľudí to tak nie je.“

Nepoviem jej, že má pravdu.

Nepoviem jej, že si želám, aby tak nádherná ako je ona zvonku, som bol ja zvnútra.