N9 - 2. kapitola

Překlad: Yogi_22, zplus

Ben

Vložím si hlavu do dlaní a čakám, kým sa vráti z toalety.

Vlastne by som mal odísť.

Ale nechcem odísť. Mám pocit, že som jej skazil deň, keď som sa pochytil s jej otcom.

Snažil som sa byť prívetivý, ale do života tohto dievčaťa som neprekĺzol s nenápadnou eleganciou líšky. Vpadol som do neho s jemnosťou slona v porceláne.

Prečo som mal vôbec pocit, že musím zasiahnuť? Prečo som si myslel, že som schopný zvládnuť, čo jej na plecia naložil vlastný otec?

Pravdepodobne je na mňa teraz nasraná, a to sme boli na falošnom rande len polhodinu.

To je presne ten dôvod, prečo nemám skutočnú priateľku. Nedokážem to dokonca ani len hrať bez toho, aby som sa nepustil do hádky.

Ale práve som jej objednal teplého lososa, takže by som to nejako mohol dať do poriadku, nie?

Konečne vyjde z toalety, ale akonáhle zbadá, že stále sedím na jej strane boxu, zastane. Z toho výrazu jej tváre je jasné, že si bola istá, že keď sa vráti, budem už preč.

Mal som byť dávno preč. Mal som zmiznúť už pred pol hodinou.

Mohol som, mal som, už je to aj tak jedno.

Postavím sa a ukážem jej, aby si sadla. Podozrivo ma pozoruje, keď vkĺzne na svoje miesto. Ja sa nakloním ku druhému boxu a vezmem si odtiaľ notebook, tanier s jedlom a svoje pitie. Všetko to dám na jej stôl a potom si zaberiem miesto, na ktorom jej kreténsky otec sedel len pred niekoľkými minútami.

Pozerá sa dole na stôl, zrejme rozmýšľa, kam sa podelo jej jedlo.

„Vychladlo,“ poviem jej. „Povedal som čašníkovi, aby ti priniesol druhý tanier.“

Strelí po mne očami, ale hlava sa jej nehýbe. Neusmeje sa ani mi nepoďakuje. Proste len...pozerá.

Zahryznem do svojho burgera a začnem prežúvať.

Viem, že nie je plachá. Mohol by som to vedieť zo spôsobu akým odvrávala otcovi, takže som práve teraz trošku zmätený z jej mlčania. Prehltnem svoje sústo a napijem sa sódy, po celý čas s ňou udržujem očný kontakt bez jediného slova. Kiežby som mohol povedať, že som psychicky pripravený na brilantné ospravedlnenie, ale nie som. Zdá sa, že mi hlavou behá len jedno, a to vedie k dvom veciam, na ktoré by som práve teraz myslieť nemal.

Jej kozy.

Obe.

Viem. Som úbohý. Ale ak tu máme len tak sedieť a čumieť na seba, bolo by fajn, keby ukázala aspoň maličký výstrih, namiesto toho, aby nosila tričká s dlhým rukávom, ktoré nechávajú všetko len na predstavivosti. Vonku je tak...26 stupňov. Mala by byť v niečom menej...mníšskom.

Pár, ktorý sedí o niekoľko stolov ďalej sa postaví, a začne prechádzať okolo nás priamo k východu. Všimnem si, že Fallon od nich odkloní hlavu a vlasy si necháspadnúť do tváre ako ochrannýštít. Nemyslím si, že si uvedomuje čo robí. Vyzerá to ako jej prirodzená reakcia, ktorou sa pokúša zakryť to, čo ona vidí ako nedostatky.

Kvôli tomu nosí zrejme aj tričko s dlhým rukávom. Zakrýva to, aby každý nevidel čo má pod ním. A samozrejme, že ma táto myšlienka znova zavedie k jej prsiam. Sú takisto zjazvené? Koľko z jej tela sa to v skutočnosti týka?

Začínam ju v hlave vyzliekať, a to nie sexuálnym spôsobom. Som len zvedavý. Vážne zvedavý, pretože na ňu nedokážem prestať civieť, a to vôbec nie som ja. Matka ma vychovala s väčšou ohľaduplnosťou. Ale to, v čom moja matka zlyhala je, že ma nenaučila, že na svete budú aj dievčatá ako toto, ktoré vezme tieto spôsoby ledva do úvahy.

Prejde dobrá minúta, možno aj dve. Zjem väčšinu hranoliek, sledujem ako na mňa pozerá. Nevyzerá naštvane. Nevyzerá vydesene. A v tomto momente sa ani nesnaží zakryť jazvy, ktoré sa tak zúfalo snaží schovať pred všetkými ostatnými. Oči jej pomaly klesnú na moje tričko. Na chvíľu naň pozerá, potom presunie zrak na moje ramená, plecia, moju tvár. Prestane, keď sa dostane k mojim vlasom.

„Kde si bol dnes ráno?“

Jej neuveriteľne náhodná otázka ma zastaví uprostred prežúvania. Myslel som, že jej prvá otázka sa bude týkať toho, prečo som sa zaplietol do jej súkromného života. Dám si pár sekúnd, aby som prehltol, napijem sa, utriem si ústa a potom sa opriem dozadu.

„Čo tým myslíš?“

Ukáže na moje vlasy. „Máš strapaté vlasy.“ Ukáže na moje tričko. „Máš na sebe rovnaké tričko, ktoré si mal včera.“ Oči jej padnú na moje prsty. „Nechty máš čisté.“

Ako vie, že mám na sebe rovnaké tričko ako včera?

„Takže, prečo si odišiel v toľkom zhone odtiaľ, kde si sa dnes ráno zobudil?“ Opýta sa.

Pozriem sa dole na svoje tričko a potom na nechty.

Ako do pekla vie, že som mal dnes ráno naponáhlo?

„Ľudia, ktorí sa o seba nestarajú, nemajú také čisté nechty ako máš ty,“ povie. „Ale je to v rozpore s tým fľakom od horčice na tvojom tričku.“

Pozriem sa dole na tričko. Na škvrnu od horčice, ktorú som si až doteraz nevšimol.

„V burgeri máš len majonézu a nakoľko sa horčica sotva konzumuje na raňajky, a ty hltáš svoje jedlo ako keby si nejedol od včera, je viac ako pravdepodobné, že táškvrna od horčice je z jedla, ktoré si mal včera na večeru. Evidentne si sa takisto dnes ešte nepozrel ani do zrkadla, pretože by si zrejme nevyšiel z domu, ak by tvoje vlasy vyzerali takto. Alebo si sa osprchoval a zaspal skôr, ako si si vysušil vlasy?“ Dotkne sa svojich vlasov a prehrabne si ich prstami. „Pretože s tak hustými vlasmi ako máš ty, sa ti vlasy zvlnia, keď pôjdeš spať s mokrou hlavou. Je nemožné ich upraviť bez toho, aby si ich znova neumyl.“ Nakloní sa dopredu, prechádza po mne zvedavo očami. „Ako sa ti sakra podarilo, aby si mal tú ofinu hore? To spíš na bruchu alebo čo?

Ona je čo? Detektív?

„Ja...,“ neveriacky len čumím. „Hej. Spím na bruchu. A meškal som na hodinu.“

Prikývne ako niekto, kto to už vedel.

Čašník sa objaví s čerstvým jedlom a doleje jej vodu. Už otvára ústa, že jej chce niečo povedať, ale ona mu nevenuje pozornosť. Stále pozerá na mňa, ale jeho smerom zašomre ďakujem.

Vyzerá, že je na odchode, ale skôr ako odíde, zastaví sa a otočí sa znova k nej. Zopne ruky spolu, zjavne je nervózny spýtať sa na čokoľvek, čo už má na jazyku.

„Váš otec je Donovan  O'Neil?“

Pozrie sa hore na čašníka s nečitateľným výrazom. „Áno,“ povie rozhodne.

Čašník sa usmeje a nad jej odpoveďou sa uvoľní. „Wow,“ povie, pokrúti fascinovane hlavou.

„Aké je to úžasné, však? Mať za otca Maxa Epcotta?“

Neusmeje sa ani neuškrnie. Nič na jej tvári nenaznačuje, že túto otázku už musela počuť miliónkrát predtým. Čakám na jej sarkastickú odpoveď, pretože na základe toho ako reagovala na nezmyselné komentáre svojho otca, neexistuje, aby tento úbohý čašník vyviazol bez úhony. Vo chvíli, keď si už myslím, že prevráti očami, uvoľní nahromadený dych a usmeje sa. „Bolo to absolútne neskutočné. Som tá najšťastnejšia dcéra na svete.“

Čašník sa uškrnie. „To je vážne super.“

Keď sa otočí a odíde, znova sa na mňa pozrie. „Na akú hodinu?“ Opýta sa. Chvíľu mi trvá, kým mi dôjde, na čo sa pýta, pretože sa stále snažím spracovať tú kravinu čo nakecala tomu čašníkovi. Takmer som ju požiadal o vysvetlenie, ale potom som si to prebral znova. Som si istý, že je pre ňu jednoduchšie dať ľuďom odpoveď, v ktorú dúfajú, než skutočnú pravdu. Zrejme je tá najlojálnejšia osoba akú som kedy stretol, pretože ak by bol ten chlap mojim otcom, ja by som to určite nepovedal.

„Tvorivé písanie.“

Zamyslene sa usmeje a zodvihne vidličku. „Vedela som, že nie si herec.“ Zje kúsok lososa a skôr než sústo prehltne, už krája ďalšie. Niekoľko nasledujúcich minút strávime v úplnom tichu, zatiaľ čo obaja dojedáme. Svoj tanier dočista vyjem, ale ona ten svoj odstrčí skôr, ako má vôbec dojedenú ani nie polovicu.

„Takže, niečo mi povedz,“ povie, nakloní sa dopredu. „Prečo si myslíš, že som potrebovala zachrániť s tou kravinou ohľadom falošného priateľa?“

A je to tu. Je na mňa naštvaná. Tak nejako som aj myslel, že by mohla byť.

„Nemyslel som si, že potrebuješ zachrániť. Len niekedy nedokážem ovládať rozhorčenie nad prítomnosťou hlúposti.“

Nadvihne obočie. „Rozhodne si spisovateľ, pretože kto do pekla takto hovorí?“

Smejem sa. „Mrzí ma to. Len som sa snažil povedať, že občas môžem byť náladový blbec a že som si mal hľadieť svoje.“

Vezme si obrúsok z lona a položí ho do taniera. Jedno rameno sa jej mierne nadvihne s polovičným pokrčením.

„Nevadí mi to,“ povie s úsmevom. „Bolo to celkom vtipné vidieť otca takého rozhodeného. A navyše som nikdy predtým nemala frajera.“

„Ja som tiež nikdy predtým nemal ozajstného frajera,“ odvetím.

Oči sa jej presunú na moje vlasy. „Ver mi, je to úplne jasné. Žiadny homosexuál, ktorého poznám, by neodišiel z domu s takými vlasmi, aké máš práve teraz ty.“

Mám taký nejaký pocit, že jej nevadí ako vyzerám, skoro tak ako viem, že to neprizná.

Som si istý, že na základe seba chápe diskrimináciu na základe výzoru, takže len ťažko uverím tomu, že by bol fyzický vzhľad niekde na vrchole jej zoznamu priorít u chlapa.

Ale nie je to márne, nakoľko si ma doberá. Ak by som to nepoznal lepšie, povedal by som, že flirtuje.

Áno. Definitívne som mal z tejto reštaurácie už dávno vypadnúť, ale toto je jeden z tých okamihov, kedy som vlastne rád za to nesmierne množstvo zlých rozhodnutí, ktoré mám vo zvyku robiť.

Čašník prinesie účet, ale skôr ako môžem zaplatiť, Fallon vezme hŕbu bankoviek, ktoré nechal na stole jej otec a podá mi ich.

„Potrebuješ rozmeniť?“ Opýtam sa.

Odmávne ma preč. „Nechaj tak.“

Čašník vezme veci zo stola a keď o pár krokov odstúpi, nič už medzi nami nie je. Som trochu nesvoj z toho, že sme dojedli, pretože netuším čo povedať ďalej, aby tu zostala dlhšie. Táto baba sa sťahuje do New Yorku. Aká je pravdepodobnosť, že sa s ňou ešte niekedy uvidím znova? Neviem prečo vo mne tá myšlienka zanechá úzkosť.

„Takže,“ povie. „Teraz by sme sa mali asi rozísť?“

Zasmejem sa, hoci stále nedokážem prísť na to, či je to jej duchaplný dôvtip  alebo jej len chýba temperament. Medzi týmito dvoma vecami je len tenká čiara, ale stavím sa, že je to len fasáda. V každom prípade v to dúfam.

„Ešte sme spolu nerandili ani hodinu a už mi chceš dať kopačky? Asi nie som veľmi dobrý frajer, čo?“

Usmeje sa. „Trošku pridobrý. Ak mám byť úprimná, som z toho popletená. Je to ten okamih, kedy zničíš to kúzlo o frajerovi a povieš mi, že si nabúchal moju sesternicu, zatiaľ čo sme si dali pauzu vo vzťahu?“

Nemôžem si pomôcť, ale znova sa zasmejem. Rozhodne oplýva duchaplným dôvtipom. „Nenabúchal som ju. Keď som sa s ňou vyspal, už bola v siedmom mesiaci.“

Do uší mi doľahne nákazlivý výbuch smiechu. Nikdy som nebol vďačnejší za to, že mám suchý anglický humor. Nedovolím tomuto dievčaťu, aby mi zmizla z dohľadu, kým z nej nevymámim ešte aspoň tri alebo štyri takéto výbuchy smiechu.

Smiech opadne, nasleduje úsmev na jej tvári. Pozrie sa ku dverám. „Fakt sa voláš Ben?“ Opýta sa, znova sa mi pozrie do očí.

Prikývnem.

„Aká je najväčšia ľútosť tvojho života, Ben?“

Divná otázka, ale idem do toho. Divné...je zrejme pre toto dievča úplne normálne, a to ani nezmieňujem fakt, že som ešte nikomu nepovedal najväčšiu ľútosť svojho života. „Nemyslím si, že som doteraz niečo také zažil,“ klamem.

Zamyslene na mňa pozerá. „Takže si slušný človek? Nikdy si nikoho nezabil?“

„Zatiaľ.“

Na tvári má opäť úsmev. „Takže, ak by sme dnes strávili spolu viac času, nechystáš sa ma zavraždiť?“

„Jedine ak pôjde o sebaobranu.“

Zasmeje sa a potom siahne po svojej kabelke. Prehodí si ju cez plece a postaví sa. „To sa mi uľavilo. Poďme do Pinkberry, rozísť sa môžeme aj pri dezerte.“

Nenávidím zmrzlinu.

Neznášam jogurt.

Obzvlášť neznášam, keď sa jogurt tvári ako zmrzlina.

Ale nech sa prepadnem, ak neschmatnem svoj notebook a kľúče a nenasledujem ju kamkoľvek je už ochotná ma zobrať.

***

„Ako si mohol od štrnástich žiť v Los Angeles bez toho, aby si čo i len vkročil do Pinkberry?“ Znie takmer urazene. Otočí sa, aby si znova prezrela polevy.

„Už si aspoň niekedy počul o Starbuckse?“

Zasmejem sa a ukážem na gumové medvedíky. Do môjho téglika ide niekoľko kopčekov. „V Starbuckse prakticky žijem. Som spisovateľ. Je to rituál.“

Postavím sa do rady predo mnou. Čakám, kým budeme na rade s platením, ale ona len znechutene pozerá do môjho téglika.

„Oh môj Bože,“ povie. „Nemôžeš prísť do Pinkberry a jesť len polevu.“ Pozrie sa na mňa, ako keby som topil mačiatka. „Si vôbec človek?“

Prevrátim oči a drgnem ju do pleca, aby sa otočila naspäť. „Prestaň mi nadávať, lebo ti dám kopačky skôr ako si vôbec nájdeme stôl.“

Vytiahnem z peňaženky dvacku a zaplatím za náš dezert. Preplietame sa cez preplnenú reštauráciu, ale nie je tu ani jediný voľný stôl.

Zamieri rovno ku dverám, takže ju nasledujem von a po chodníku, kým nenájde voľnú lavičku. Sadne si s prekríženými nohami a téglik si položí do lona. Prvý raz sa pozriem na jej téglik a uvedomím si, že si nedala ani jedinú polevu.

Pozriem sa do svojho téglika – je plný ničoho...len polevy.

„Viem,“ povie, smeje sa. „Jack Sprat could eat no fat...“

„His wife could eat no lean,“ dokončím. (pozn. v preklade: britská riekanka, ktorú nebudem prekladať, lebo by nedávala zmyselJ)

Usmeje sa a vopchá si lyžičku do úst. Vytiahne ju a olíže si zo spodnej pery mrazený jogurt. Zo všetkých tých dní som nečakal, že to bude práve dnes. Že práve dnes budem sedieť naproti tomuto dievčaťu, sledovať ju lízať zmrzlinu.

„Takže, ty si spisovateľ?“

Jej otázka ma nakopne, aby som sa prebral zo zamyslenia. Prikývnem.

„Aspoň dúfam, že raz budem. Nikdy som to nerobil profesionálne, takže netuším či sa už teraz môžem nazývať spisovateľom.“ Posunie sa tak, že je ku mne otočená tvárou, lakte si oprie vzadu o lavičku.

„Na to, aby si bol právoplatný autor nepotrebuješ dostávať výplatu.“

„Právoplatnosť vlastne nie je ani slovo.“

„Vidíš?“ Povie. „To som ani nevedela, takže zjavne si spisovateľ. Či už s výplatou alebo bez, budem ťa nazývať spisovateľom. Ben Spisovateľ. Od tohto momentu na teba budem poukazovať takto.“

Zasmejem sa. „Ako by som mal na teba poukazovať ja?“

Na moment obžúva špičku lyžičky, pri premýšľaní prižmúri oči. „Dobrá otázka,“ povie. „Tak trochu som sa v tomto bode ešte nerozhodla.“

„Fallon Nerozhodnutá,“ navrhnem.

Usmeje sa. „To by šlo.“

Chrbtom sa oprie o lavičku, keď pozerá pred seba. Vystrie si nohy a položí ich na zem. „Takže, akým druhom autora chceš byť? Ten čo píše romány? Alebo scenáre?“

„Dúfam, že všetkým. Nechcem to ešte nijako škatuľkovať, mám len 18. Tak trochu chcem vyskúšať všetko, ale mojou vášňou sú rozhodne romány. A poézia.“

Jej ústa opustí tichý povzdych skôr než si dáďalšie sústo. Neviem prečo, ale mám pocit, že je kvôli mojej odpovedi smutná.

„A čo ty, Fallon Nerozhodnutá? Aký je tvoj životný cieľ?“

Strelí po mne úzkostlivým pohľadom. „Teraz sa bavíme o životných cieľoch alebo o tom, čo je našou vášňou?“

„Veľký rozdiel v tom nie je.“

Polovičato sa zasmeje. „Je v tom obrovský rozdiel. Mojou vášňou je hranie, ale nie je to môj životný cieľ.“

„Prečo nie?“

Skôr ako sa znova pozrie na svoj téglik, zúži na mňa oči. Lyžičkou začne premiešavať zamrznutý jogurt. Tentoraz si povzdychne celým telom, ako keby sa prepadávala do zeme.

„Vieš, Ben. Oceňujem, že si bol ku mne milý odkedy sa z nás stal pár, ale už s tým hraním môžeš prestať. Nie je tu môj otec, aby toho bol svedkom.“

Chystal som sa dať si ďalší hlt, ale skôr než sa mi lyžička dostala k ústam, zamrzol som. „Čo to má akože znamenať?“ Opýtam sa, som zmätený kam sa obrátil smer tohto rozhovoru. Bodne lyžičkou do jogurtu predtým než sa nakloní a hodí ho do koša vedľa seba. Zodvihne nohy a zabalí okolo nich ruky, znova sa na mňa pozrie. „Naozaj nevieš o mojom príbehu nič, alebo len predstieraš, že to nevieš?“

Nie som si tak úplne istý, ktorý príbeh má na mysli, takže zľahka pokrútim hlavou.

„Práve teraz som dosť zmätený.“

Povzdychne si. Znova. Nemyslím si, že som niekedy prinútil dievča toľkokrát vzdychať za taký krátky čas. A rozhodne to nie sú tie povzdychy, pri ktorých by bol chalan hrdý na svoje zručnosti. Sú to tie povzdychy, pri ktorých si povie - kde sakra robím chybu?.

Palcom vytrhne uvoľnený kúsok drievka zo zadnej strany lavičky. Sústredí sa na drevo, ako keby radšej hovorila k nemu ako ku mne. „Keď som mala štrnásť, mala som naozaj šťastie. Dostala som úlohu v gýčovom, tínedžerskom seriáli na motívy, keď Sherlock Holmes stretne Nancy Drewovú, nazvaný Gumshoe. Hrala som v tej šou rok a pol a bola som fakt dobrá. Ale potom sa to stalo.“ Urobí grimasu. „Zrušili moju zmluvu, nahradili ma a odvtedy som už nehrala. Takže toto som mala na mysli, keď som vravela, že životné ciele a vášeň sú dve rozdielne veci. Mojou vášňou je hranie, ale ako povedal môj otec, už viac nemám nástroje potrebné k dosiahnutiu svojho životného cieľa. Takže hádam, že si čo najskôr budem hľadať nejaký nový cieľ, ak sa v New Yorku nestane nejaký zázrak.“

Ani len netuším, čo mám na to povedať. Práve teraz sa na mňa pozerá, čaká na odpoveď, ale ani jednu nedokážem rýchlo vymyslieť. Podoprie si bradu a pozerá poza mňa.

„Nie som dobrý v motivačnom rečnení priamo v danom okamihu,“ poviem jej. „Niekedy v noci prepíšem celý rozhovor, ktorý som v priebehu dňa viedol. Zmením ho tak, aby obsahoval všetko, čo som si v ten okamih prial povedať. Takže len chcem, aby si vedela, že keď tento rozhovor napíšem na papier, poviem niečo vážne hrdinské a vďaka tomu budeš mať zo svojho života dobrý pocit.“

Už si neopiera čelo rukami, smeje sa. Pri tom pohľade sa usmejem.

„Toto je rozhodne tá najlepšia odpoveď, akú som kedy na túto historku dostala.“

Nakloním sa, aby som zahodil svoj téglik do koša za ňou. Je to najbližšie ako som sa k nej dostal, odkedy sme spolu sedeli v reštaurácii. Kvôli mojej blízkosti jej stuhne celé telo.

Skôr než sa odtiahnem, pozriem sa jej priamo do očí, predtým než sa sústredím na jej ústa.

„Na to sú zrejme frajeri,“ poviem, keď sa od nej pomaly odtiahnem. Normálne by som sa dvakrát nezamýšľal nad tým, že zámerne flirtujem s dievčaťom, pretože to robím po celý čas. Ale Fallon sa na mňa pozerá, ako keby som spáchal ten najťažší hriech. Kvôli tomu premýšľam, či som si nesprávne vyložil to vyžarovanie medzi nami. Úplne sa odtiahnem, ale nevyhnem sa zlostnému výrazu na jej tvári. Ukáže na mňa prstom. „Toto,“ povie. „Presne toto. To sú tie sračky, o ktorých hovorím.“

Netuším na čo naráža, takže našľapujem opatrne. „Myslíš, že s tebou flirtujem, aby som sa sám cítil lepšie?“

„A nie?“

To si vážne myslí? To s ňou ľudia naozaj neflirtujú? Je to kvôli jej jazvám alebo jej neistote ohľadom tých jaziev? Som si istý, že chlapi nie sú až takí povrchní ako naznačuje. A ak áno, hanbím sa za všetkých tých mužov. Pretože toto dievča by malo odháňať chalanov, ktorí s ňou flirtujú, nie pýtať sa na ich motívy.

Stisnem to napätie, ktoré sa mi utvorilo v sánke a rukou si zakryjem ústa, zatiaľ čo dávam dokopy odpoveď. Samozrejme, že večer, keď sa naspäť vrátim k tomuto okamihu, ma napadne skvelá odpoveď, ale práve teraz...nedokážem prísť s dokonalou odpoveďou, ktorá by zachránila môj život. Hádam, že jednoducho vyjdem s pravdou von. Aspoň z väčšej časti. Pre toto dievča sa to zdá ako najlepší spôsob odpovede, nakoľko prekukla tie kecy napísané na neviditeľnom papieri. Teraz som tu ja ten, ktorý si vydýchne od úľavy.

„Chceš vedieť čo som si pomyslel, keď som ťa videl po prvýkrát?“

Nakloní hlavu na stranu. „Keď si ma zbadal prvýkrát? Myslíš pred celou hodinou?“

Ignorujem jej cynizmus a pokračujem. „Keď si okolo mňa prešla prvýkrát – skôr než som ti prerušil to stretko s otcom – po celý čas čo si šla preč, som ti čumel na zadok. A nemohol som si pomôcť, ale premýšľal som nad tým, aké máš na sebe nohavičky. To je všetko na čo som myslel, kým si bola na toalete. Bola to baba čo nosila tangá?Baba čo chodí na ostro? Pretože som nevidel pod džínsami obrys nohavičiek, ktorý by pri klasických nohavičkách bol vidno. Skôr než si sa vrátila z toalety som začínal chytať paniku, pretože som netušil, či sa ti chcem pozrieť do tváre. Vypočul som si váš rozhovor, takže som si tvoju osobnosť vykreslil. Ale čo tvoja tvár? Vraví sa, že netreba súdiť knihu podľa obalu, ale čo ak si si už nejako prečítal knihu bez toho, aby si videl obal? A čo ak sa ti fakt páčilo čo bolo v tej knihe? Samozrejme, že keď sa po prvýkrát pozriete na knihu zblízka a uvidíte obal, veríte, že je to niečo, čo budete považovať za atraktívne. Pretože, kto by chcel neuveriteľne napísanú knihu, ktorá by mu sedela na poličke a mala by na hovno obal?“

Rýchlo sa pozrie do svojho lona, ale ja pokračujem v rozprávaní.

„Keď si vyšla z toalety, prvá vec, ktorú som si všimol boli tvoje vlasy. Pripomenulo mi to prvé dievča, ktoré som kedy pobozkal. Volala sa Abitha. Mala úžasné vlasy, ktoré vždy voňali ako kokos, takže som premýšľal nad tým, či aj tie tvoje voňajú ako kokos. A potom ma zaujímalo, či sa bozkávaš ako Abitha, pretože hoci to bol môj prvý bozk, stále som si na ňom pamätal každý detail. Každopádne, som si hneď potom čo som doobdivoval tvoje vlasy, všimol tvoje oči. Stále si bola odo mňa niekoľko metrov ďaleko, ale pozerala si sa priamo na mňa, takmer ako keby si nemohla pochopiť, prečo som na teba civel. Ale potom som zostal naozaj znepokojený a posunul sa na stoličke, pretože si mi dala jasne najavo, že som sa dnes ani nepozrel do zrkadla. Netuším, čo si videla, keď si sa na mňa znova pozrela a či sa ti vôbec páčilo to, čo si videla. Začali sa mi potiť dlane, pretože toto bol prvý dojem, ktorý som na teba urobil a ja som nevedel, či to bolo dosť dobré. V tom momente si sa už takmer dostala ku mne, keď mi pohľad padol na tvoje líce. Na tvoj krk. Tie jazvy som vtedy uvidel po prvýkrát. A presne v momente, keď som si ich všimol, uhla si očami na zem a nechala si zakryť väčšinu tváre vlasmi. A vieš čo som si pomyslel vtedy, Fallon?“

Jej oči po mne znova pozrú, môžem povedať, že nechce, aby som to povedal. Myslí si, že presne vie, čo som si v ten okamih pomyslel, ale nemá o tom ani potuchy.

„Uľavilo sa mi,“ poviem jej. „Pretože som len z toho jednoduchého pohybu mohol vydedukovať, že si bola vážne neistá. Až vtedy som si uvedomil, – nakoľko si ani len netušila aká si zasrane nádherná– že by som vlastne u teba mohol mať šancu. A tak som sa usmial. Pretože som dúfal, že mi šla karta – mohol som totiž presne zistiť, aké nohavičky máš pod týmito džínsami.“

Ako keby sa svet nachvíľu odmlčal. 

Okolo neprechádzajú žiadne autá. Žiadne vtáky necvrlikajú. Chodník okolo je úplne prázdny. Sú to tie najdlhšie sekundy môjho života, kým čakám na jej odpoveď. Čakám tak dlho, desať sekúnd je dosť dlhá doba na to, aby som to chcel všetko vziať späť. Je to dosť dlhá doba na to, aby som si prial držať ústa radšej zatvorené, než jej všetko predostrieť.

Fallon si odkašle a odvráti sa odo mňa. Odtisne sa z lavičky a postaví sa.

Ja sa nepohnem. Len ju sledujem, som zvedavý, či si vyberie tento okamih, aby mi konečne dala falošné kopačky.

Zhlboka sa nadýchne a potom vydýchne v okamihu, keď sa na mňa znova pozrie. „Ešte stále toho mám dosť dnes večer pobaliť,“ povie. „Ponuka pomoci od frajera by padla vhod, vieš.“

„Potrebuješ pomôcť pobaliť?“ Vyhŕknem.

Ľahostajne mykne plecom. „Okay.“