ČV - 24. kapitola

Autor: Iveta
Kor. cz: Lenka
Kor. sk: Noemi

Boli to už takmer dva mesiace a všetko sa vrátilo do starých koľají. Na moju žiadosť sa o tom doma nerozprávalo. Matka si, samozrejme, nemohla odpustiť poznámku, že ak by som si chcela o tom pokecať, je tu pre mňa nielen ako matka, či žena, ale aj ako terapeut. Bla, bla, kecy. To posledné, čo som chcela urobiť, bolo matke vykladať, aké som mala pocity, keď sa mi ten zmrd snažil dostať na silu medzi nohy.

Po príchode domov, v ten večer, som si to namierila rovno do sprchy, vydrhla sa od hlavy až po päty a tak, ako som si sľúbila, som si tie skurvené vlasy ostrihala. Bola to makačka. V skrinke pod umývadlom som našla iba manikúrky, tak si viete predstaviť, ako dlho som si tie vlasy pramienok po pramienku odstraňovala. No bolo mi to jedno. Mala som času, fúru času. Bola som doma, v bezpečí, mohla som si znova robiť, čo som len chcela.

Matkino, Romanovo a Patrikovo naliehanie o nutnosti navštíviť doktora som úspešne odstránila hysterickým krikom, že sa ma už nikdy žiadny cudzí chlap nedotkne. Pochopili a stiahli sa. No iba v ten večer. Ráno som mala dohodnuté vyšetrenie a matka bola v tej chvíli svojim nútením horšia ako Erik.

Do školy som chodila v doprovode  Patrika a taktiež ma vyčkával po vyučovaní. Náš vzťah sa zmenil, ak teda to, čo medzi nami ostalo, môžem nazvať vzťahom. Vyhýbal sa mi, akoby som bola jedovatá. Okrem krátkych dotykov dlaní, či pohladení po ramene sa ma ani nedotkol. Vedela som, v čom bol zádrhel, ale nechcela som si niečo také pripustiť. Nebola som na to pripravená. Zatiaľ!

V škole, samozrejme, vedeli čo sa stalo.

 Zmiznutie Erika a moja mlčanlivosť a plachosť, ktorá sa objavila znenazdajky im len utvrdzovala fámy šíriace sa z húb členov učiteľského zboru, ktorí boli skurvené klebetné suky, neschopné si moje osobné ťarchy nechať len pre seba.

 Nemusela som veľmi trápiť svoj blbý mozoček, aby som pochopila, odkiaľ vietor fúka. Toľko k vyspelosti mojej profesorky, túžiacej vrátiť sa do čias dávno minulých, keď behala v roztlieskavačskom úbore a mohla sa chovať ako infantilná klebetná piča. Samozrejme, nemôžem opomenúť fakt, že tie vytrhané škuty jej krstnej dcéry stále nemám odpustené.

Šepkanie spolužiakov bolo ako facka zakaždým. Obrázky premietajúce sa mi nonstop za viečkami mi sústredenie na dýchanie naozaj neuľahčovali.

No v škole som  sa aspoň mohla uvoľniť, sústrediť sa na svoju zrúcanú psychiku. Doma som strúhala hrdinku, na ktorej Erik nenechal cejch svojich nakazených rúk.

Vedela som, že matka by ma poslala na sedenia k dákemu chujovi, čo by si počas môjho vykladania nočných môr kreslil blbosti do zošita a v skutočnosti by ma vôbec nevnímal.

Prehrabla som si krátke vlasy, ktoré mi  nesiahali ani po krk. V skutočnosti som ich vďaka svojej nešikovnosti stratila až do otrasného mužského zostrihu, končiaceho niekde nad krkom.

Keď ma Patrik zbadal prvýkrát, cúvol, krútil hlavou zo strany na stranu. V očiach bolesť. Vedela som ako miloval moje vlasy.

Matka sa rozrevala, fňukajúc niečo v zmysle, že jej malé dievčatko, jej malé dievčatko... neviem čo, sople jej zaplnili hrdlo a bolo jej chuja rozumieť.

Samozrejme, to bol môj pokus o zostrih, takže som vlasy mala do všetkých strán nerovnomerne ostrihané a trčiace ako hniezdo. Nemohla som sa čudovať, že aj Patrik sa takmer rozreval, odvracajúc tvár od mojej. Musel to byť pekný psycho obrázok.

Myslím, že vtedy som ho nadobro stratila.

Aj napriek tomu, že som bola len smrteľná, blbá nicka, videl vo mne dievča, čo mu bez problémov odpapuľovalo, drzé kotě. Od toho večera mi tak ani raz nepovedal. Večery trávil vonku a ja som vedela kde, trhal tým kurvám hlavy, len aby nemusel byť so mnou pod jednou strechou a čumieť do mojich mŕtvych očí. Možno bol jediný, kto dokázal ešte okrem mňa vnímať tú “ozdôbku" na mojom čele, kudrlinkové "E" ma pálilo zakaždým, keď som sa pozrela do zrkadla.

S rukami vo svojom lesba strihu som sklonila hlavu do kolien a snažila sa dýchať, Krisina správa mi prišla tak malicherná a zbytočná. Mať jej problémy, skáčem meter dvadsať a neobťažujem ostatných.

Jej neustále riešenie Adamovho apetítu mi robilo naozaj zle. Taktiež ma nebavilo počúvať, respektíve čítať, o tom, ako im to fantastický klape, zatiaľ čo ten môj pajác radšej zdrhá z domu. No čo som jej na to mala napísať?

Pozri,Kris, bola som takmer dva dni zatvorená v chatke s psychopatom. Tak prepáč, že nevidím problém v tom, že  ťa Adam  nepreťahuje tak často ako to robieval! Toto som jej  chcela napísať, ale zároveň nemohla. Nevedela čo sa stalo. A nemala som ani v pláne ju s tým oboznámiť.

Možno by ste sa mali o tom porozprávať, čo sa stalo, prečo sa ti nevenuje tak, ako si zvyknutá. Napísala som miesto toho a tú vetu si prečítala ešte asi dvadsaťkrát.

Bola to pravda, pokec by vyriešil všetko. Objasnil by to divné správanie. Ale chcieť pokecať a strach z odhaleného, boli dve nezlučiteľné veci.

Zaklapla som tú svoju starú rachotinu a zvalila sa na posteľ.

Bol preč už takmer pól dňa, ani na večeru sa nevrátil. Možno si našiel inú, nepoškodenú.

Uvedomenie si, že som  vlastne ako Kris a riešim jeho a pred chvíľou som na ňu myslela v zlom, mi vohnal slzy do očí. Bola som zlá na svoju najlepšiu kamarátku. Potrebujem pomoc!

Prstami som si prešla po perách a vzdychla. Dnešný pokus pobozkať ho skončil katastrofou. Odtiahol si ma od tela, držiac ma za ramená a krútiac hlavou, aby som prestala, keď som sa po ňom natiahla rukami.

Spustila som ich teda späť k telu. Nadýchla sa a sotila do neho až zletel zo stoličky. Skláňajúc sa nad ním som mu celou silou vrazila za ucho.

 Ani sa nepohol, ruku priloženú na líci stiahol, aby si zotrel moje prekliate slzy, ktoré dopadli na jeho bradu v malých kvapôčkach, a ktoré som ja nemohla vidieť, sa rozleteli po miestnosti rovnako, ako moja nádej, že mu moje dotyky budú príjemné.

Mýlila som sa.

Fakt prekvapujúce, po tom, ako ma videl s holým zadkom, ako čakám na pretiahnutie jeho "najlepším kamarátom."

Tak hrozne som ho potrebovala.

 Zotrieť ruky toho sviniara Patrikovými... tak strašne som sa potrebovala okúpať  v jeho vôni a zbaviť sa tej hnusnej smradľavej mäty a detskej Orbitky.

Nemohla som ho však viniť za to, že mu predstava, ako sa má dotýka vyvolávala pocit zvracania. Byť na jeho mieste, asi by som sa správala rovnako. Bola som špinavá a on jediný ma videl, on tam bol, keď som sa váľala v smrade a sračkách, v Erikovom pote.

Zaspať bolo nereálne, dokonca aj po teplom kúpeli s olejčekom z levandule, ani po šálke teplého mlieka. 

Blížiace sa sviatky mi naháňali strach. Znamenali celé dni strávené v kruhu rodiny. Rodiny, čo čumí, a aj keď nič nevraví, ich ľútostivé pohľady sú hlasité, že by jeden ohluchol. Chcela som ísť ďalej, pokračovať v živote, ale oni mi nedali šancu to ani skúsiť.

Na chodbičke pred mojimi dverami som počula kroky.

„Tak?" pýtal sa Roman tichým hlasom, asi si neuvedomili, že som si dvere nechala otvorené. Predstava zatvorených dverí mi spôsobovala hyperventiláciu.

„Stratil sa, ani stopa, ani jeho otec nemá poňatia kde by mohol byť. " Ozval sa Patrikov unavený hlas a ja som sa zachvela. „Musím toho... musím ho nájsť, potrebujem mu ublížiť!" Jeho hlas sa zlomil, nikdy som nepočula lámanie mužského hlasu.

A už nikdy nechcem.

Nie jeho!

Patrik sa neláme, jeho chrapčák je pevný a nemenný... počuť chlapa, ako  Patrik, zadržiavať slzy, bolo také bolestivé, že som na chvíľu naozaj zabudla na svoje problémy.

 Bola by som ho utešila a sľúbila mu, že bude všetko v poriadku, ale to by musel môj dotyk zniesť dlhšie, ako po dobu piatich sekúnd.

„Možno by si to mal nechať tak aspoň nateraz a venovať sa Emílii. Potrebuje tvoju podporu," navrhoval Roman.

Dvere na mojej izbe sa začali pomaly zatvárať, ťahal ich k sebe. Panika ma postavila na nohy, zamotávajúc sa do prikrývky. Padla som na zem a po štyroch sa rozbehla k dverám, ktoré som zastavila prudkým ťahom k sebe. Zakolísala som sa a Roman sebou trhol.

„Už, nikdy, mi, nezatváraj, dvere...!" Lapala som po dychu, opierajúc sa čelom o ne. Privrela som viečka a snažila sa z povedomia dostať obrázok tých prekliatych drevotrieskových dverí s tapetou letokruhov.

„Lili, nespíš?" Tak blbá otázka.

 Asi nie, keď som stála pred ním. No len som pokrútila hlavou a vrátila sa do svojej izby. Obaja sa rozišli po svojom a v dome zavládlo ticho. 

Sľúbila som si, že od zajtra sa už užierať prestanem. Nič to nerieši a len ubližujem svojím blízkym, ubližujem jemu.

Je čas posúriť starú Emíliu, nedovolím, aby ma položilo, čo sa stalo a ani čo sa deje mne a Patrikovi. Nikdy som nerevala a netrápila sa pre lásku, nebude to tak ani teraz.

Zo zaspávania ma vyrušilo zaklopanie a ja som si podráždene vzdychla.

 „Em?" Jeho hlas ma vytrhol z driemot.

 On v mojej izbe nebol už takú dlhú dobu.

„Áno? Potrebuješ niečo?"

Dúfala som, že môj hlas znel dosť odmerane a nezaujato.

 Dúfala som, že nepostrehol, ako sa mi hlas zachvel a ako som bola nútená naprázdno prehltnúť.

„Musíme sa porozprávať." Sadol si na  zem pred moju posteľ.

 Srdce mi stislo, nikdy si nesadol na zem, vždy sedel čo najbližšie pri mne, najlepšie úplne natlačený na mojom chrbte, alebo si ma stiahol do náruče a ležali sme v posteli.

Ten múr, čo medzi nami vystaval bol takmer hmatateľný.

„Spusti, aj keď viem úplne presne, čo mi chceš povedať!" Stiahla som si nohy do tureckého sedu a prekryla ich prikrývkou.

 Jeho hlboký nádych mohol byť len znamením, že to bude na dlho.