SVT - 8. kapitola

Autor: Iveta

KEĎ EPILÓG JE LEN ZAČIATOK

Odtlačila ma na záhradu a nechala brata, aby ma preložil na lehátko – teda bol to skôr starý matrac – ktorý tam nechala ona doniesť pre naše poobedné čítanie.

Tvrdila, že kniha lepšie chutí pod čerešňou v tieni jej konárov a čerstvom vzduchu ako v izbe. Mala, samozrejme, pravdu a tak sme takmer každý deň trávili spolu čas na veľkom matraci zo starej manželskej postele a pritúlení k sebe si predčítavali.

Pôvodne som nechcel, ale nemal som na výber. Môj logopéd a taktiež Alana tvrdili, že cvičením hlasiviek dosiahnem rýchlejší návrat ich funkčnosti. A nech som už svoj hlas nenávidel akokoľvek veľmi, vidina môjho starého hlasu ma nútila do toho ísť. Navyše Alana bola tak dokonalá, že na mňa netlačila pri mojom zajakávaní sa, hltaní spoluhlások, či nechcených pridávaniach alebo naopak v uberaniach písmen. Bola trpezlivá a pokojná.

Zo začiatku som sa hanbil. Predsa len, čítať ako malý prváčik? Tridsiatnik? Ale ona ma rýchlo usmernila a pochopil som, že nikdy nebude na mňa hľadieť ako na kripla, ona si uvedomovala lepšie ako ja sám, že je to len momentálny stav a pristupovala ku mne ako ku ktorémukoľvek inému človeku. Žiadne výnimky.

Tvrdo sme spolu cvičili ako hlas tak motoriku. Nikdy som si nemyslel, že by som mohol mať svalovicu na dlaniach a zápästiach, ale bolo to tak a ja som sa z nej tešil. Svalovica je síce nepríjemná pani, ale zaručuje vytvorenie a spevnenie svalovej hmoty, to som po mojej atrofii skutočne potreboval.

„Dnes som doniesla našu srdcovku," usmiala sa, keď z batôžka vytiahla malú brožúrovanú knihu a spokojne sa uložila vedľa mňa, pokladajúc hlavu na moje rameno.

Keď som zbadal titul, usmial som sa.

Bola to naša spoločná kniha. Skutočne spoločná, keď sme ju kupovali, chcel som ju zatiahnuť ja, neboli to ani štyri ečka, no ona nesúhlasila a presne do posledného centa rozdelila sumu na polovicu a tak sme mali náš prvý spoločný majetok.

Boli sme na ceste do Viedne na vianočné trhy. Ja som bol za cestu autom, pohodlie a komfort auta, s možnosťou tvorenia vlastného cestovného harmonogramu. Bol na nezaplatenie. Žiadny cudzí ľudia so smradľavým dychom a žiadne tlačenie sa v Ec-čku.

No, samozrejme, môj Vili Fog chcel ísť vlakom, vraj pre zážitok z cesty a nové spomienky, ktoré budú oveľa zaujímavejšie ako pri ceste autom. A tak som súhlasil.

Kúpili sme lístky a sadli do čakárne, zabávali sa na ľuďoch, čo vyzerali ako snehuliaci ako husto snežilo.

„Kúpme si dáku knihu, máme pred sebou hodiny cesty, čakania a prestupov, mohli by sme si ich skrátiť," navrhla a už sa stavala.

„To už si so mnou nemáš čo povedať?" Zatváril som sa ukrivdene a ona sa zasmiala, strapatiac mi dlhšie vlasy.

„Nie sme v romantickom filme od Inge, Stef, témy sa časom minú, musíme si urobiť spomienky, ktoré budú záchranným kolesom pri strate tém na rozhovor," smiala sa, ťahajúc ma z jednej zo stoličiek vstavaných v stene.

„Neviem, či spomienka na čítanie brožúrovanej lovestorky nebude skôr ako trest raz v budúcnosti," sťažoval som sa jej.

Zakrútila hlavou, ťahajúc ma ráznejšie k malému kiosku v budove stanice.

„Sľubujem, že vyberieme niečo, čo ťa úplne nezdeptá."

„Samozrejme, ako by to bolo možné,“ šomral som si, všetci predsa vedeli, že v trafikách sa predávajú tie hlúpe malé lovestroky plné všetkého, len nie kvalitného počítania.

Pani za pultom sa zatvárila akoby sme jej chceli vykradnúť výlohu, keď sme sa namačkali na presklené steny jej malej búdky a hľadali niečo na čítanie.

A potom som to uvidel.

Nemalo to na titulke žiadne zaľúbené, zasnené tváre žien ani polonahých mužov, takže bolo dosť možné, že by ma to nepripravilo o značnú časť môjho IQ.

„Upír nula, to znie dobre, čo povieš?" obrátila sa na mňa a ja som prikývol, skrývajúc smiech.

Jej biela pokožka bola vždy trošku háklivejšia stačilo málo, aby sa jej vytvorila modrina a teraz, z toho ako tlačila špičku nošteka na sklo, mala na nej červený fliačik. Malý Rudolfík.

„Tiež som na ňu hľadel," priznal som, ignorujúc nutkanie podpichnúť ju.

Teta otrávene prehodila žuvačku z jednej strany na druhú a podala nám ju, aby sme si mohli prečítať anotáciu na zadnej strane.

„Žiadna romantika, je to detektívka, to by šlo, nie?" kontrolovala, so zdvihnutým pohľadom upreným na mňa.

A tak sme si ju kúpili, z automatu na kávu si každý vzal svoju obľúbenú, ja čiernu s cukrom, ona akési amaretto, čo okolo kávy ani nešlo, nie že by tá moja žbrnda s ňou mala niečo spoločné, ešte to zaklincovala maximom cukru, čo jej tá mašinka povolila.

Nejako automaticky, bez toho, aby sme sa dohodli, sme si podelili listy a každý mal jednu stranu. Ani sme sa nad tým nepozastavili. A však ľudia, čo sa pri nás striedali alebo len prechádzali sa zastavili a sledovali nás, niektorí s pohľadom „A vy ste okej?“, iní sa nenápadne priblížili a počúvali, krátili si čas našim čítaním.

A my sme sa v deji stratili. Nevnímali čas ani ľudí ktorí okolo nás plynuli. Nečítali sme nahlas, ale hluk na stanici nás nútil čítať trošku hlasnejším šeptom, aj keď sme boli na sebe natlačení ako sardinky v konzerve.

Keď zahlásili príchod nášho vlaku, len sme po sebe pozreli, obaja sme potrebovali vedieť, čo sa stane, ako to dopadne.

Vedel som, že to chce, rovnako ako ona vedela o mne, že teraz, práve v tejto chvíli, ma nezaujíma nič viac ako príbeh lovca upírov, ktorý sa sám stal upírom a jeho učnici, ktorá ho musí pre záchranu jeho cti zabiť.

A tak na mňa len nadvihla jedno obočie a ja som prikývol, strkajúc jej knihu viac na jej stranu, aby pokračovala tam kde prestala.

Nechali sme si ujsť vlak a zostali na vlakovej stanici, až kým sme si neprečítali celú tú detektívku.

A vtedy som pochopil, že mala pravdu a ja ju budem musieť zakaždým poslúchnuť, nech sa mi je nápad bude zdať akokoľvek nezmyslený alebo smiešny, či šialený. Lebo sme mali skutočne spomienku na náš „prvý“ spoločný Viedensky vianočný trh.

A taktiež sme mali spoločnú jednu dôležitú vlastnosť, potrebu prečítať knihu až do konca, stoj čo stoj ak nás skutočne zaujme.

Samozrejme sme sa domov dostali večer, keďže mala kniha skutočne veľa strán a s prísľubom, že na druhý deň pôjdeme už skutočne do tej Viedne sme sa rozlúčili na autobuske, kde ona nastúpila na svoj autobus do časti mesta kde bývala a ja som nastúpil na ten svoj na úplne opačný koniec.

„Si na rade," upozornila ma a podstrčila mi knihu pred tvár. Poslušne som začal koktať, len aby som jej urobil radosť.

S vankúšmi naukladanými na kope sme boli skôr v polosede a tak sme mali pri čítaní viac než dosť pohodlia.

Natlačila sa na mňa viac, aby mohla očami behať po riadkoch pri tom ako budem čítať ja. Presne tieto chvíle som miloval.

Keď bola najbližšie, ako nám to svet dovoľoval, keď som mohol cítiť jej teplo a jemnosť, vôňu vlasov a pokožky.

Kráľovstvo za objatie, kde ja by som objal ju a nie naopak. Kde by som ju mohol proste zovrieť v náručí a zaboriť tvár do jej krku a inhalovať jej kvetinovú vôňu ako feťák svoj sáčok s kúskom handričky a milovaným toulenom.

Chcel som byť tým, čo objíma, nie len tým, čo objímanie prijíma. Chcel som byť tým, čo bozk dá a nie len čaká na chvíľu, kedy sa jej zažiada pomojkať ma.

Sledoval som jej tvár a jemný úsmev na tvári. Miloval som ho, jej úsmev a tvar jej malých pier, keď sa usmievala tým nežným spôsobom malej princeznej bez toho, aby odhalila zuby.

„Nie-čo vtip-né?“ Nedalo mi, aj keď som vedel, že sa neposmieva, ona bola slnko, stále sa smiala. Neuvedomovala si to.

„Nie, len tak počúvam, ako čítaš a rozmýšľam, či si uvedomuješ, aké pokroky si urobil."

Neuvedomoval som si absolútne nič, len to, že sa jej nemôžem dotknúť. Posledný čas to bolo to jediné, na čo som dokázal myslieť. A potom svadba, ktorá sa blížila a ja som mal byť jej príveskom, s ktorým si nebude môcť ani zatancovať.

Príťaž, ktorá ju bude držať za stolom a ona len bude sledovať, ako sa ostatní bavia. Vedel som ako miluje tanec, bol som presvedčený, že to sa nikdy nezmení, vždy bude schopná zatancovať aj na vŕzganie pántov.

„Ne-mám po-ci-it, že by so-om sa zlep-ši-l."

„Och, ale áno, pozri sa na to, už rozprávaš oveľa ľahšie, no tak, musíš to cítiť, ty máš predsa oveľa citlivejší sluch ako obyčajný človek, si hudobník."

Nespozoroval som zmenu, ale ak tvrdila, že to tak je, nemalo význam sa s ňou hádať.

Začal som premýšľať aj o skutočnosti, že ona si tie pokroky proste vsugeruje, chce veriť tomu, že som šikovnejší ako priemerný zobudený po dlhých rokoch z kómy.

„Pozri tvoje ruky," upozornila ma, pustila knihu a vzala namiesto nej do svojej ruky moju ruku.

Automaticky som ju stisol a ona sa usmiala s tým jasom dojatia v očiach.

„Pozri,“ šepla a preplietla si prsty s mojimi.

Asistovali, nie tak ako pred rokmi, ale ani nie tak, ako pred takmer tromi mesiacmi.

Dlane sa nám spojili a ona mi na chrbát ruky vtisla krátky bozk.

Utiahol som prsty okolo tých jej najviac, ako som zvládal.

Čítanie bolo zabudnutá činnosť a ona sa ku mne pritisla, pokladajúc naše prepletené ruky na moje brucho.

Aj tak to už nebolo dôležité, už sme vedeli ako to skončí.

Mala pravdu, bol som na tom lepšie, už som nešťal do sáčka bez toho, aby som o tom nemal ani potuchy a aj keď mi zadok museli vytierať, čo nebolo stále niečo, čo by ma tešilo, dokázal som vnímať, že to potrebujem.

Samozrejme, že hygiena potom bola znova nepríjemná a ja som skúšal nejaký čas proste „nesrať“.

Vypomstilo sa mi to a ja som skončil s bolesťami a s preháňadlom, ktoré urobilo neuveriteľný neporiadok.

Bohužiaľ som nemal na výber. Matka sa mi vyhrážala, že ak to ešte raz niekedy urobím, hodí ma do špitála a tam sa so mnou nebudú babrať po dvoch dňoch zadržovania mi urobia klystír a vraj to nie je práve príjemné. Mala vraj za svoj život dva pred pôrodom. A už stačilo.

Nevedel som, či ma straší alebo to skutočne tak v nemocnici funguje, ale nechcel som to skutočne riskovať.

Cítil som sa ako úplný ..., ale pochopil som, že proste nemám na výber.

Obťažovať ich preto, že chcem šťať alebo srať a oni ma museli položiť na hajzel ako malé decko na šerbel a počkať, kým to neurobím, aby ma obliekli alebo vytreli riť bolo fakt na nič. Ale pamätal som si, aké to bolo do plienky, už nikdy viac.

Takže tieto chvíle, keď bola pri mne, keď som mohol oprieť líce o jej čelo a vtisnúť jej bozk kútikom úst, ktorý sa dotýkal jej koreňa nosa boli dokonalé. Tie najlepšie na celom mojom dni.

Musel som makať, aby som sa konečne postavil na nohy a tú prekliatu riť si vytrel sám.

Nadvihla sa na ruky a vrátila mi tú malú pusu presne na to isté miesto. S pohľadom nežného mačiatka.

Moje srdce preskočilo a zmenilo smer, chcel som ju bližšie.

Uvoľnenie hrdla zničilo chvíľu, keď som zvažoval, že by som proste nadvihol hlavu a dotkol sa ich, iba na sekundu. Zničilo chvíľu, keď sa zdalo, že presne na to čaká.

„Sorry, decká, " ozval sa brat a ja som zaťal čeľusť. „No, posiela ma matka, majú pre teba prekvapenie, Števo." V jeho hlase bolo počuť nepríjemnosť chvíle. A možno aj podráždenosť, že Alana sa k nemu tak nikdy netisla.

Mal som sa cítiť pre jeho zlomené srdce zle a bol tam slabý záblesk bolesti a výčitiek. Ale moje zlé ja, to sebecké, bolo pripravené bojovať aj nepoctivými zbraňami. Už si druhýkrát nenechám ukradnúť šťastie v žene, nech je to ktokoľvek. Trebárs aj brat.

Bol som hrozný, vedel som to, s mojim bratom mohla mať všetko. Od tých spoločenských záležitostí ako boli randenie, večere, tanec, stretávanie s kamošmi a dlhé rozhovory cez prechádzky, až k tým fyzickým veciam ako boli držanie sa za ruky, pohladenia, bozky, až po vrchol, na ktorý som nechcel myslieť.

Nemohol, nechcel som pošpiniť čistotu nášho vzťahu, zničilo by to vnímanie jej blízkosti vedľa mňa. Zmenil by som sa na túžiace prasa, nechcel som medzi nás vkladať predstavy, ktoré dlho nebudú realitou, ak vlastne niekedy budú.

Alana sa odtiahla a vstala z našej „postele v prírode" a nechala brata vyložiť ma do kresla.

Videl som, ako v jej očiach žiarilo a hrýzla sa do pery, len aby sa zbavila radostného roztiahnutia pier z tváre.

Srdce sa mi trepotalo pri myšlienke, že by to mohlo byť pre tú chvíľu, ale ako som neskôr zistil, presne o tri minúty, nebolo. 

Keď ma dotlačili do domu a ja som stál pred novým vozíkom s mechanikou, len som vytreštil oči.

Ona už vyskočila predo mňa a šťastným výskaním skackala okolo mňa ako malé decko.

„Takmer som to nevydržala, takmer, už som sa šla zblázniť, ako som ti to chcela povedať. Teraz už nebudeš odkázaný na naše tlačenie, budeš môcť ovládať smer svojej cesty ty!" pišťala a tisla si nadšene ruky zaťaté v päste k brade ako dievčatko, čo dostane vysnívanú Šušu bábiku.

Odstúpila a brat ma posunul ku môjmu novému vozidlu. Matka objímala otca, on sa tiež rozradostnene usmieval. Ako keď sa malé decko prvýkrát pohne a celá rodina je dojatá.

Ja som nevedel, čo povedať. Ďakujem by nebolo od veci, no jedna moja časť mala chuť výskať podobne ako Alana pred chvíľou, no tá druhá dokázala myslieť len na to, že to stále nič neznamená, stále budem musieť počkať, kým ma niekto do toho prekliateho vozíka vysadí a dostane ma von na priestranstvo, kde budem môcť otestovať drifty.

Malý zákerák niekde v mojej hlave mi našepkal, že by s tou mašinou nebol problém skončiť pod kolesami kamióna, čistou náhodou, samozrejme.

Ale snažil som sa ho ignorovať.

Pokroky!

Robím pokroky.

Alana a matka by zošaleli, niečo ako plánovaná samovražda, nech už sa mi naskytla akokoľvek reálna možnosť dotiahnutia ju do konca, bola irelevantná. Teraz, po tom všetkom.

A áno, bol som zbabelec. Bál som sa bolesti a pamätal som si, aká bolesť je, keď do vás v plnej sile vrazí kamión. Možnosť, že by to bola dlhá a bolestivá smrť? Alebo že by ma zázrakom znova ukradli hrobárovi z lopaty a ja by som bol ochrnutý alebo nesebestačný do konca dní? Nie, to mi za to skutočne nestálo.

„Nevyskúšaš ho, miláčik?" oslovila ma matka, pravdepodobne som bol príliš dlho ticho a len sledoval tú mašinu predo mnou.

Prikývol som a otec s bratom ma prehodili a uložili ruky do opierok, kde som na pravej strane mal malú páčku. Objal som ju a Alana hneď priskočila. Brat ma pripútal, aby som sa im nezošuchol a moja malá do neho strčila, stavajúc sa predo mňa s provokatívnym úsmevom, venovaným jemu.

„Tak a teraz sa skús pohnúť, stačí na ňu zatlačiť. Dopredu, dozadu, do bokov, to zvládneš." Urobil som tak, zatlačil som do páky a ona sa posunula dopredu zarovno s vozíkom, ktorý vystrelil a ja som takmer zrazil brata.

Matka zhíkla s Alanou v jednom hlase a ja som sa rozosmial. Brat ma nasledoval. Výstražne sa prihrbujúc so zažmúrenými očami.

„No, tak poď! Hmm, buď chlap, sundaj ma!" Prikrčil sa a volal ma do útoku. Neváhal som a pohol sa vpred, uskočil a dostal sa za môj chrbát.

Zatlačil som do páky z boku a potom ju prstami pritiahol a ocitol sa pred ním.

Bola to super, dokonalá mašina s neuveriteľnou citlivosťou.

Kašlal som na brata, ktorý provokatívne poskakoval, napodobujúc boxera s päsťami pred tvárou. Sústredil som sa na Alanu, ktorá mala na perách ten nadšený úsmev, ktorý som tak miloval.

Budeme spolu tancovať, s týmto tu by som to mohol zvládnuť. A potom ľadová sprcha, keď ma napadlo, to jediné: „Muselo to stáť kopu prachov!“ 

„K-de ste na to vza-li?"

Všetci traja si vymenili veľavýznamný pohľad, čo som celkom nepobral, no neriešil to a prikotúľal sa bližšie k mame.

„No, Christhopher nám dal akési peniaze..." prehovorila, hľadajúc pomoc u otca šteňacím pohľadom.

„Daj-te ma z to-ho pr-e-č," vrčal som na brata a striedavo na otca.

Nemienil som na tom hlúpom stroji zostať už ani sekunde. Nie som úbožiak, čo musí prijímať milodary od slávnej rockovej hviezdy.

Nasrať!

Ten prekliaty bastard!

„Stef, tie peniaze si si zaslúžil, nevidím dôvod, aby si odmietal veci, čo sa za ne nakúpili," upozornila ma Alana tichým hláskom a pristúpila bližšie.

Nemal som chuť ani náladu na jej jemné vystupovanie a pokoj, čo vlievala do mojich žíl. Potreboval som byť nasratý.

Bol som nasratý!

Zaslúžil som si tie peniaze? Prečo? Ako zaplatenie za to, že mi prebral moje dievča? Zaplatil mi za ňu? Odkúpil ju ako akcie na burze? Alebo za ukradnutý život rockovej hviezdy?

Chcel si vykúpiť svedomie? Ale odpustky sa už dávno nepredávajú.

„Sú za texty z ich prvého albumu. Vďaka tým peniazom sme mohli prerobiť dom, zaplatiť liečenie, rehabilitácie, kúpiť ti tú polohovaciu posteľ a tento vozík. Štefan, tie peniaze si si skutočne zaslúžil,“ oznámil mi otec a stisol mi rameno v pokuse ma upokojiť.

„Nie je to žiaden milodar od priateľa, jasné, tie peniaze si si vydrel, Stef a od Tofiho bolo len správne, že sa nezachoval ako chrapúň a rovným dielom rozdelil peniaze medzi členov kapely a teba. Sám vravel, že ak by mohol, dal by viac, ale boli štyria, teba uviedol v zmluve ako textára, nešlo to inak, ale neopováž sa teraz odmietnuť to, čo si právom zaslúžiš! Nechci ma naštvať!" varovala ma s prísnym výrazom a rukami položenými v bok.

Uškrnul som sa na ňu a jej automaticky povytiahlo kútiky úst.

Fajn, všetko sa mi zrútilo, celý môj oporný múr vystavaný z nenávisti k Chrisovi bol preč. Samozrejme som bol naštvaný za Lenu, ale pri pohľade na Alanu som aj tak vždy pochopil, že som strácal čas s nesprávnou sestrou, bolo zbytočné to ďalej popierať pred sebou samým.

A však základ celej zášti sa rozplynul. Nebol sviňa, zaplatil mi moju prácu a pomohol rodičom. Nevedel som presne, koľko som si zarobil, ale bolo dosť pravdepodobné, že to bola pekná kôpka prachov.

Do pekla! Bojoval som s nutkaním sa mu ospravedlniť, čo bolo pekne šialené, keďže som sa nikdy nahlas nevyjadril v akých smeroch o ňom zmýšľam.

Mýlil som sa, okrem Leny mi nevzal absolútne nič, o čo by som sa sám nepričinil.  

A ak som mal byť k sebe úprimný, vedel som, že ja by som Lenu k oltáru nikdy nevzal. Bola krásna, sexy, neuveriteľná, dobrá v posteli a šialená. Miloval som jej povahu extroverta, ale vziať si ju a mať s ňou rodinu? Nie, ani na okamih som na to nepomyslel.

Bolo na čase túto etapu života uzavrieť. Nechať tak Lenu aj jeho a starať sa o budúcnosť bez nich s nimi.