SVT - 7. kapitola

Autor: Iveta

KEĎ NIE JE NIČ KRAJŠIE AKO TVOJE PERY UŠPINENÉ ČOKOLÁDOU

Bol som zničený. Mal som pocit, že čím viac zvládam, tým viac mi dáva na tých cvičeniach zabrať.

Nebol som schopný absolútne ničoho okrem požiadania, aby mi pomohli do postele a vypli celý svet aspoň na osem hodín.

Samozrejme mi mohli splniť len jednu požiadavku a aj za tú som bol skutočne vďačný.

Takže moje frustrované zavrčanie, keď som počul tiché, opatrné zavŕzganie dverí, malo skutočne opodstatnenie, ale len do chvíle, než som jedným pootvoreným okom nezbadal hlávku s chaotickým drdolom na vrchu hlavy a s anjelským úsmevom, ničiacim rozhodnutie hromžiť.

V tej chvíli som bol hore, spánok bol zabudnutá a zbytočná činnosť a ja som ako malé dieťa túžil vystrieť ruky pred seba, pýtajúc si zrýchlenie chôdze, ktorou sa ku mne približovala.

Bola bledá, slabá a bolo vidieť, že ju každý krok stojí neuveriteľne veľa síl. V tej chvíli som sa cítil skutočne ako hajzel, že som bol taký sebec a neuvedomil si, že potrebuje oddychovať. Mala zostať doma a nabrať sily. No ona tiež vyzerala, že bezo mňa nevydrží. Nedočkavo som sa pomrvil, očakávajúc ako ku mne pristúpi a jej pery sa vtisnú do môjho líca.

Nestalo sa tak však a ona si opatrne, s jemným syknutím, sadla do hojdacieho kresla, ktoré si pritiahla až takmer k nohám mojej postele.

„Ahoj Stef," šepla a prekrížila nohy v členkoch, s jemným úsmevom.

„Chcem pusu, cítiť ťa."

„Ja viem, že si na mňa nahnevaný. Skutočne som ti o Lene a Tofim chcela povedať, ale zakaždým som nemala pocit, že je pravá chvíľa. Ja viem, že som ti to nemala tajiť," vydýchla, previlo sklopujúc oči.

„To teda nemala, maličká, ale nevadí, nehnevám sa." Usmial som sa na ňu a ona sa natiahla k cédečku, ktoré ležalo na stolíku.

„Sestra mi vravela, že ťa to vytočilo viac, ako jej svadba."

Mykol som plecom.

Nebolo už o čom.

„So mnou rozprávať nebudeš?" Ublíženosť v jej hlase ma mrzela.

Pokrútil som hlavou ako malý chlapec.

„Prečo? Ja ti za to nestojím? Potešiť ma rozhovorom? Hneváš sa až tak?" Položila cédečko späť a sklonila sa ku mne, chytajúc moju ruku do svojej.

„To bolo to, presne to, čo som celý ten čas potreboval. Tvoj dotyk, Goldie."

„Tak?" naliehala na mňa.

„Go-ol-ldie, má-am otra-sný hla-has. A od-po-veď mi trv-vá več-ne-he," vykoktal som zo seba a ona sa mi vrhla okolo krku, obsypávajúc moju tvár bozkami.

„Ja mám času koľko len chceš, nevadí mi čakať na odpoveď aj celý deň. Je neuveriteľné, že sa konečne môžeme porozprávať. Och, miláčik!" Stískala ma a ja som sebou jemne trhol pri tom sladkom oslovení. 

Prikývol som. Odhodlanie mlčať bolo neodvratne preč, nemohol som jej to urobiť.

Odtiahla sa a ja som nespokojne zabručal. Bolo pekné cítiť ju blízko.

Zarazila sa s pohľadom fixovaným na stolík a takmer nereálnou rýchlosťou siahla po obálke s mojim menom uprostred. Vedel som, že to písmo spoznala, bola predsa jej sestra.

„Neverím, ja žasnem nad jej drzosťou a bezcitnosťou. Skutočne neviem, či je tak krutá alebo debilná."

Vytiahla bielu pozvánku so zlatým monogramom a so záujmom si ju obzerala, ako by ju nevidela medzi prvými. Bol to gýč, prekliaty, bez originality, ako celá ona. Milión rovnakých pozvánok ako milión rovnakých povrchných, hlúpych husí s dokonalou kostrou a vypatlanou hlavou.

„Akoby som jej nevravela, že ty ešte na niečo také nie si pripravený, akoby som jej nezdôrazňovala, že pre teba ubehol iba mesiac, iba prekliate štyri týždne. Ako môže byť tak hnusná, prisahám, že ak by bratovražda nebola smrteľný hriech, zabijem ju."

Vidieť ju takto rozčúlenú, kričiacu a prechádzajúcu sa po miestnosti ako lev v klietke, bolo istým spôsobom neuveriteľné, človek to nevidí často. Bola skôr pokojná, vyrovnaná a nežná.

Bolo trošku zábavné vidieť, že ju bezcitnosť jej sestry vytočila viac ako mňa samého. Obaja sme vedeli, že Lena proste chcela byť len slušná a priateľská. Ale iba moja Goldie ma vedela pochopiť a pravdepodobne ďalších sto ľudí by isto pochopilo, že skutočne nestojím o veselku mojej bývalej, ale Lena bola iná, ako ktokoľvek.

„Vybavím si to s ňou, ako ti môže tak ubližovať, ako by ti už dosť bolesti nespôsobila už len tým, že sa ti primontovala do života!" Oprela sa o moju knihovničku a so zatvorenými očami pomaly predychávala zlosť.

Bol som ticho a sledoval ju, potrebovala čas, upokojiť sa, nájsť svoju stratenú rovnováhu. Bol som presvedčený, že prekonala svoj prvý hysterický záchvat.

Lena ich mávala so železnou pravidelnosťou aj štyrikrát do dňa. Vedel som, že je vtedy dobré proste mlčať.

Otvorila oči a študovala moju tvár. Hľadala v nej zlobu, ublíženosť alebo čokoľvek, čo by ju utvrdilo v presvedčení, že mi Lena ublížila. Ale ja som mal príliš veľa času premýšľať a utriediť si to všetko v hlave.

„Ty sa usmievaš? Skutočne? Ja tu idem vybuchnúť a ty sa smeješ?" Pristúpila ku mne a capla mi po vrchu hlavy s pozvánkou a ja som sa zasmial, nahlas.

Mykal sebou a vypustila pomaly vzduch.

„Smeješ sa, nikdy som nepočula nič krajšie," zatriasla hlavou a odstúpila, pokladajúc moju pozvánku na stolík, kde by bolo na mieste trošku poupratovať.

Boli tam lieky, buničitá vata, paličky do úst, ktoré boli napustené odpornou umelou príchuťou citrónu a ktorou mi vytierali ústa, neskôr som si ich pocuckával na zvlhčenie úst v čase, keď som nedokázal ešte dosť zatvoriť ústa a taktiež pól litrák odstáteho čaju, ktorý som aj tak nepil.

Nemyslel som si, že by moje zvuky ranenej hyeny mohli niekoho dojať. Ale Alana bola vždy príliš citlivá. Senzitívna, ako o sebe sama prehlasovala.

„Ty tam pôjdeš, ty si skutočne odhodlaný tam ísť? Vedome si ublížiť?" odhadla správne a ja som prikývol.

„A t-ty?" Kývol som hlavou a ona sa zasmiala.

„Je to moja sestra, aj keby nechcem musím, matka by nezniesla, keby ju známi rozniesli preto, že je rodina rozbitá a sestra nebola sestre za družičku... Mohli by sme spolu, chcel by si? Bol by si ochotný mi robiť garde?"

Znova ma prinútila sa zasmiať. Chýbala mi, ja a garde, tak to skutočne nemohla vymyslieť lepšiu úlohu na ten večer. 

Prikývol som. „A-le do kor-zetu ma ned-do-sta-ne-eš!" upozornil som ju a vedel som, že kým som to zo seba vymačkal, vtip bol preč, mne samému sa to už vtipné nezdalo. No Alana sa zasmiala a pokrútila hlavou.

„Korzet nie, ale spodničku si neodpustím." Ťukala si po brade ukazováčikom v hranom premýšľaní.

„Chýbala si mi."

„Niečo som ti doniesla, ako malé podliezanie pre odpustenie, vieš, za to, že som ti nepovedala o tej mojej kukučej sestre a že som tu nebola tak dlhý čas. Nechcela som ťa zaťažovať hlúposťami, aby si sa o mňa zbytočne bál."

Hlúposti? Skutočne si myslí, že je jej zdravie pre mňa hlúposť?

Ak je na svete niekto, kto vie dostatočne oceniť zdravie som to ja.

Bol som všetko, ale zdravý nie.

A potom nebol som malé decko a toto ma skutočne vytočilo ešte viac ako fakt, že mi tajila Lenu. V istom ohľade som sa cítil ponížený pre jej presvedčenie, že nie som dosť silný zniesť šťastie Leny a Chrisa, ale skutočnosť, že mi tajila svoje zdravotné problémy pre môj pokoj bola skutočne úplne nepochopiteľná a urážala ma.

V tom mi akosi chýbala Alana, ktorú som poznal. Nerozumel som, ako jej mohlo napadnúť, že prinútením mojich rodičov a brata k mlčaniu o jej ťažkostiach ma uchráni. Jej neprítomnosť bez zjavného dôvodu bola oveľa bolestivejšia a vyvolávala oveľa väčší pocit neistoty a strachu, úzkosti, akoby mi proste povedala, že týždeň nepríde, lebo si poleží v nemocnici.

Ale nemohol som sa na ňu hnevať a vyčítať jej to, nie, keď na mňa hľadela s tými jej čokoládovými očkami a z vrecka mikiny vytiahla mliečnu čokoládu s jahodovo jogurtovou náplňou.

„Moja obľúbená!"

„Tvoja obľúbená," pripomenula mi a ja som sa usmial.

Pamätala si to, bol som presvedčený, že áno.

Rozbalila ju a ja som nedočkavo prehĺtal sliny, ktoré sa mi tvorili len pri pomyslení na tú chuť v ústach, na jemnosť čokolády a jemne kyslastú chuť jahodovo smotanovej plnky.

Odlomila kocku a ja som poslušne otvoril ústa. Ako vždy, keď sa mi do rúk dostala táto čokoláda, zavrel som oči a svet sa rozplynul v dokonalej chuti kakaa a smotany. 

Dokonalé. 

Neexistovalo nič na svete, čo by prekonalo chuť, keď sa čokoláda rozplynie a plnka sa zmieša v ústach s jej zvyškami. Nebolo nič dokonalejšia.

Bol som o tom presvedčený, kým som neotvoril oči a nevidel ju, ako spokojne oddychuje opretá do kresla a so zatvorenými očami, nevychutnáva chuť čokolády, presne tak, ako som ju to pred rokmi naučil.

Na perách sa mi objavil úsmev a bol som rád za jej zatvorené oči.

Bola krásna, v legínach a tenkej mikine, siahajúcej jej do pól stehien. Nerozumel som celkom, prečo nosila stále mikiny, ale nikdy som nemal potrebu sa jej na to pýtať. Niektoré sa ukazovali až príliš, ona sa až príliš zahaľovala. Bolo tam toho. Aj tak si ju väčšinou, keď si ku mne líhala, dávala dole a ja som nebol okrátený o ten pocit pod prstami, keď som mohol cítiť jej jemnú pokožku.

Usmiala sa, neotvárajúc oči.

Myslíš na to? Cítiš to? Pamätáš sa? Keď som ti vložil kocku tejto istej čokolády do úst a prikázal ti, aby si ju pekne nechala rozpustiť v tvojich ústach?

Do rúk sa mi dostal leták s akciami. Keď som videl, že je tam aj moja obľúbená čokoláda, nebolo čo riešiť, musel som ju mať. A ty si šla so mnou.

Keď som si do košíka vložil šesť tabličiek, len si zdvihla obočie.

„Jedna hlúpa pripomienka, krpec a domov si to odpešikuje,“ upozornil som ťa a ty si sa zasmiala a do ruky vzala ďalšie tri. 

„Mám pri sebe len dve éčka,“ povedala si len a pritisla si čokolády k hrudi.

„Ja sa s tebou podelím, nemusíš si míňať peniaze!" usmial som sa na teba. Myslel som to vážne, šesť tabličiek bolo viac než dosť do zásoby.

„Ja ich beriem pre teba, ty hlupáčik," usmiala si sa a prešla rýchlo k pokladni, len aby som nemohol protestovať.

Moja sladká.

Keď sme sadali do auta, videl som na tvojej tvári zvedavosť, ale držala si sa, človek, čo by ťa nepoznal tak dobre ako ja, by si mohol myslieť, že ťa nezaujíma, prečo som si kúpil toľko čokolády, ale ja som ťa poznal takmer už rok a za ten čas sme si o sebe povedali neuveriteľne veľa.

„Mal som asi štrnásť a dostal hnisavú angínu. V hrdle aj v ústach som mal obrovské pľuzgiere a nedokázal ani poriadne prehĺtať sliny.“ Začal som a ty si počúvala, poznala si ma, vedela si, že to bude dôležité.

A aj keď  sa ti v očiach mihla nezbeda a pobavenie, trpezlivo si počúvala. A nezabudla ma pohladiť ľútostivo po ramene pre už dávno zabudnutú bolesť.

„Babka sa k nám vtedy vychystala, ale nevedela, že som chorý a doniesla mi túto čokoládu." Kývol som k igelitke na mojich kolenách a jednu vybral.

„Nechcel som ju uraziť a nechcel som, aby sa cítila zle preto, že mi niečo kúpila a ja to nemôžem zjesť. A, samozrejme, bol som decko, ktoré decko nemá rado sladkosti, že? A tak som si ju nalámal na kocky a jedol po troškách, žiadne hryzenie a zbesilé prehĺtanie. Pomaly som si ju rozpúšťal v ústach a po kúskoch púšťal dole hrdlom." Počúvala si s mierne pootvorenými perami a ja som sa usmial, ponúkajúc ti celú tabličku, z ktorej si odlomila nepravidelnú kocku.

„Vtedy som to objavil, tajomstvo dokonalosti. Dovtedy som tú čokoládu doslova žral, hrýzol do nej a pahltne ju prehĺtal. Ale angína mi odhalila neuveriteľné tajomstvo, ktoré unikalo všetkým." Urobil som zámerne dramatickú pauzu a zastavil tvoju malú jemnú ruku, ktorá sa snažila do úst pustiť ten malý kúsok.

Doteraz mám pred očami tvoj zmetený výraz, keď som ti stisol jemne zápästie a ty si vystrčila spodnú peru, na ktorej bolo pár malých omrviniek čokolády. Bola si tak sladká.

Ale dieťa... 

„Musíš ju nechať v ústach rozpustiť, žiadne prežúvanie, ani satie. Proste ju nechaj tak. Áno?" Poslušne si prikývla a netrpezlivo si oblizla peru.

Pustil som ti ruku a sledoval, ako si spokojne privrela viečka a oprela sa viac do operadla.

Tiež som si kúsok odlomil a oprel sa do dverí, aby som ťa mohol sledovať. Tvoj malý ohryzok, prehĺtajúci dúšky mliečnej dobroty a spokojný úsmev, nepatrné oblízavanie špičkou jazyka tvoju spodnú peru.

Moja najlepšia priateľka, o päť rokov mladšia. Zopakoval som si ako zakaždým, keď sa mi to stalo, keď som vybočil z roly... 

Vedel som presne, kedy si už v ústach nemala ani kúsok čokolády, či tej plnky, tvoje oči sa otvorili a ty si sa s výrazom malého dieťa, ktoré videlo Santa Clausa na mňa obrátila.

„Cítiš to?" spýtal som sa, aj keď som vedel, že áno.

„Je to vtipné," usmievala si sa, šúchajúc jemne jazyk o podnebie. „Šteklí to a je to sladké. Ach, už nikdy nebudem jesť túto čokoládu inak. Ďakujem, že si sa so mnou podelil o tvoje tajomstvo." Fascinácia v tvojom hlase a výraze tváre ma tešila, bál som sa, že ma vysmeješ alebo proste prehliadneš moju najobľúbenejšiu časť z celej tej čokolády.

Sladké mikrogranulky jahodového cukru. Najlepší koniec, skrývajúci sa za vrstvami na oko jasnej dobroty. Šteklil na jazyku a zároveň naplní ústa sladkou chuťou cukru a jahôd.

Keď som bol malý a prišiel na tento závratný objav, neodolal som, chcel som ten jahodový cukor vidieť a tak som si tie malé zrazeninky jazykom vytlačil na prst, boli malé a červené, nenápadné. A predsa dokázali oživiť moje utrpenie a rozveseliť ma.

Boli ako ty, Goldie, ale ty si omnoho sladšia a nádhernejšia.

Musím sa ti priznať, povedal som o tom aj Lene. Ja viem, že som to nemal robiť, ale pamätal som si tvoju reakciu a bol ňou tak uchvátený a potešený, že hneď, ako som Lene ako-tak dôveroval, povedal som jej to. Smiala sa a nevydržala ani prvú minútu. Povedala mi, že som ako dieťa, že si o mne nemyslela, že by som mohol byť taký infantilný.

Ak by som mohol, vrátil by som čas, a nikdy je to neprezradil. Nie pre to, že ma vysmiala, ale mohlo to byť tajomstvo, ktoré by si o mne vedela len ty. Ďalšia vec v mojom živote, ktorá mi robí radosť a o ktorej by si vedela len ty. Ale veľa vecí by som urobil úplne inak.

Otvorila oči a znova sa ku mne naklonila, strkajúc mi kúsok čokolády do úst.

„Dúfala, som, že ešte niekedy budeme spolu takto tú čokoládu jesť. Často som ju jedla a myslela na teba, vieš, premýšľala, ako by to bolo, ak by som ťa s ňou nezoznámila, bol by si v poriadku... Vieš, ja, často som premýšľala nad tým, že to bola vlastne moja vina, všetko čo sa ti stalo.“ Prehrabla prstami moje vlasy.

Prudko som pokrútil hlavou.

Ak si mal niekto robiť výčitky, mal som to byť ja, Lena, ale určite nie ona. Ona bola príliš čistá.

Odlomila si kúsok a strčila si ho do úst. Teplo čokoládu roztopilo a na je malých perách zostala malá stopa sladkej čokolády.

Chcel som ju zotrieť, ochutnať ju, bol som presvedčený, že musí chutiť dokonale. Sladko ako jahody, čokoláda, ako ona.

Ľudia majú tendencie pripisovať chuť pier k obľúbenému ovociu, sladkosti, ja by som chuť jej bozkov nikdy tak hrozne neznevážil. Milión jahôd, malín... Samozrejme sme to mali v sebe vbudované, bolo to automatické. Človek potrebuje sám pred sebou vysvetliť a zhodnotiť chuť úst milovanej osoby. A tak jediný správny a ľahko dostupný spôsob je priradiť tú chuť k obľúbenému jedlu. Aby zdôraznil význam a potrebu a obľúbenosť chuti bozku.

Spomínal som si, že som raz Lene povedal, že jej bozky sú sladké ako cukrová vata. V skutočnosti vôbec neboli. Chutili po mätovej žuvačke, ale začínal som byť zaľúbený, bol som zaľúbený a chcel jej tým zrozumiteľným spôsobom vysvetliť, ako hrozne mi jej bozky chutia.

Nie preto, že by snáď bola nechápavá, ale ťažko opísať emócie pri bozkávaní milovanej osoby tak, aby vás pochopila. A tak sa uchyľujeme k známym chutiam, ktoré si hneď vedia naše lásky priradiť.

Preto som nemohol o Alaniných bozkoch zmýšľať ako o jahodách, čokoláde, malinách, pomarančoch o čomkoľvek, čo by človeka prinútilo prikývnuť a dokonale si vybaviť chuť a vôňu pochutiny. Predstava, že by každý vedel, že Alanine pery chutia ako kandizované ovocie sa mi nepáčila.

Pravdou bolo, že som jej pery nikdy neochutnal.

Nikdy, aj keď bolo možno príležitostí viac než dosť.

Stále som to prerušil s otrepanou frázou sme priatelia ona prikývla.

Po čase sa to skutočne stalo pravdou.

Stokrát povedaná lož sa stane pravdou.

Boli sme priatelia a jej pery chutia možno ako nebo, možno ako ambrózia. Ako slnečné lúče v odraze hladiny jazera.

Ale teraz už bolo aj tak neskoro, pre veľa faktorov, ktoré sa vyrysovali pre moju tvrdohlavosť, obmedzenosť a pre tok času.

Ale aj tak tam bola tá nutkavá chuť natiahnuť sa a zotrieť jej ju z pier, možno prstom, možno tými svojimi. 

Vyriešila to a oblizla si ju, čokoláda bola preč a ja som cítil, ako sa mi v tvári nazbierala červeň.

„Si v poriadku?“ Jej ustráchaný hlas ma prinútil prikývnuť.

Skutočnosť bola iná, dialo sa niečo hrozné. 

A ja som s tým nemal silu bojovať. 

Nedalo sa bojovať s niečím, čo je pevnou súčasťou vás po dlhé roky.