BM - kapitola 49,50

Autor: Iveta

49. kapitola 

Didiana

„Môžeš mi, prosím, povedať, čo to zasa bolo? Prečo si ho nezastavila?“ Vedela, že Anna zúri. Vždy zúrila, keď jej ošetrovala rany a ukladala jej na telo hojivé zábaly, ako dáka stará bylinkárka.

Nemohla jej to vysvetliť. Aj tak by to nepochopila. Nik nemohol.

Tak len mykla plecom, stále sledujúc  popraskanú omietku na plafóne.

Na to, že to mal byť nóbl kurvinec si skutočne nedávali záležať na miestnostiach. Alebo možno len tej jej. To bolo viac než možné.

„Chceš Jana dostať do problémov? Ak  by sa ti tu stalo niečo skutočne vážne alebo by si nebodaj skončila pod ich rukami mŕtva, odserie si to on. Alec by ho zmordoval a jeho telo by sme ani s tvojim nikdy nenašli a ja by som bola bezdomovec! Uvedomuješ si, že toto je môj a  Janov domov? Že nemáme rodiny, kam by sme sa mohli vrátiť? Tak ťa pekne prosím, nabudúce, keď prekročí týpek hranice, privolaj si Zdena. Nemusela by si mať toľko šťastia, že by niekto venoval skutočnú pozornosť kamerám v pracovných izbách.“

„Neodhadla som to. Nečakala som, že vytiahne kudlu,“ bránila sa, syčiac, keď jej akože kamarátka čistila reznú ranu na bruchu.

Neklamala, skutočne netušila, že by mohol byť niekto tak vynaliezavý a previesť cez ochranku čo i len hlúpu ceruzku. Ani po opätovnom premietaní  celej tej chvíľky si nedokázala vybaviť z kade vytiahol malú vyskakovačku.

Ale tak ako pri mnohých iných, nedokázala ho zastaviť. Nemohla.

Bola tak tupá, už ani Herák nedokázal jej prázdno dostatočne vyplniť. Bol len ďalším tupidlom a jej svet sa začal podobať na temný tunel nech už robila čokoľvek.

A zrazu tam bol ten chlap. Slizký a mastný. Nie tučný, len tak odporný a nesympatický. S dioptriami v tenkom, drahom ráme, sakom s manžetovými gombíkmi a toľkým gélom na vlasoch, že by mohol naplniť jednu stredne veľkú tubu.

Jeho oči boli malé, ďaleko od nosa, čím pripomínal rybiu hlavu a jeho hlas bol smiešne podsaditý, až bol skôr huhňaním, ktorému nešlo rozumieť.

Bol tam prvýkrát. Ak by nebol, vybral by si ju už skôr. Dievčatá po jej "nastúpení" zmaznaveli a rady sa vyhýbali tvrdým praktikám.

Nelíšil sa príliš od ostatných. Krátke, štekavé rozkazy ako si ju predstavuje, čo má urobiť. Pár tvrdých zmačknutí každého kúska jej tela, ktorý sa dal stisnúť. Bolestivé uhryznutia a viac stláčania. Klasická verzia s pomôckami, ktoré bez ostychu pchal všade kam si uzmyslel. A ona ho nechala. Poslušne otvárala ústa, keď jej tam pchal hlúposti, ktoré v nich chcel vidieť. Vystrkovala zadok, aby do neho mohol vopchať koniec malého bičíka. Nič nové. Nudili ju neorignalitou a boli jej na smiech. Pokojne by pri ich harašení mohla čítať Korán alebo Bibliu a pri tom spĺňala ich úchylne požiadavky.

A potom ju prekvapil. Vytiahol nôž. Lesklý a vyzeral úplne nový.

Jej dych sa po dlhočíznej dobe zadrhol a jej hruďou prešlo dávno zabudnuté chvenie neistoty.

„Otvor papuľu!“ Nakázal vrčaním. 

Títo slabosi, rozprávajúci so ženou ako s  hovnom, nútiaci ju sa podrobovať, boli pre ňu menej ako šváby. Malí chlapci v telách dospelých mužov, ktorí si prešli neskutočnou traumou, alebo boli týraní, prehliadaní vlastnou matkou a tak sa potrebovali mstiť alebo si dokazovať nadradenosť, silu a moc.

Nikdy sa ich v skutočnosti nebála. Ale vo chvíli, keď tvorila ústa, ňou prešiel malý impulz. Po tak dlhej dobe. Cítila.

Vsunul jej čepeľ do úst pomaly tlačiac na mäkké mäso jazyka. Nie dosť, aby jej ho porezal, ale dosť, aby mohla cítiť ostrú stranu a hrot naklonený k jeho koreňu.

Myslela, že už zažila za svoje  pôsobenie v Čerešničke všetko, ale ten chlap bol vrchol všetkých nemožných prežitkov.

Vytiahol nôž a pomaly, bez náhlenia, prešiel  bokom zohriatej čepele, jej ústami, po bradavkách, nakláňajúc ho bez tlaku.

Pulz jej stúpol a tíško zavzdychala. Pochopil to špatne a spokojne sa usmial, v domnienke, že ston bol prejavom spokojnosti a vznikajúcej túžby.

A než stihla zamrkať, čepeľ prešla po  koreni prsníka pomaly sa tlačiac nie hlbšie ako pár milimetrov. Jemné zaťahanie nasledované pálením sa zhluklo až vystrelilo do jej brucha a končatín.

Zamľaskal, ako by videl tanier svojho najobľúbenejšieho jedla a s horlivosťou mýtickej bytosti sa vrhol na tenký, krvácajúci rez.

Drsným jazykom ho najskôr olízal, stierajúc krv, ktorá pomaly, lenivo vytekala a v okamihu, ako prestala tiecť, sa prisal a sal ju. Tvrdo  mačkajúc jej boky voľnou rukou.

Držala oči zatvorené. Ani sa nepohla. Bola blázon. Vedela to. Mala ho zo seba striasť, utekať a vybaviť mu trvalý zákaz do Johnnyho podniku. No potrebovala to. Bol tak skazený, chorý a desivý.

Nútil ju cítiť.

Jej život bol len odrazom jej osobnosti. Dávno bola ničím. Už ani nevedela, ako normálny život vyzerá. Nedokázala by ho žiť ani ak by sem naklusali jej rodičia a prinútili by ju k tomu.

Odtiahol svoje ústa, len pre to, aby mohol to isté zopakovať na jej druhom prsníku. Tento krát omnoho silnejšie a hlbšie zarezávajúc do jej mäsa. Krv sa vyvalila vo veľkej vlne a on potešene zakrochkal, pokladajú nôž  pri koleno jej nohy, len aby mohol vziať jej prsia do rúk a mačkať ich pri jeho chorom pití jej krvi.

Ak by boli v jednej z fantasy kníh, bol by upírom, ktorý sa na nej prišiel nakŕmiť. V skutočnosti bol len naozaj neobyčajne chorý muž s najpodivnejšou úchylkou. A to už zažila aj jedného, čo chcel aby mu ho zašliapla v ihličkách.

A on pokračoval, rezal a sal ju až prestala vnímať... Brucho, ramená, stehná, boky, lítka... jednotlivé rezy, pálenie, štípanie sa vliali do jednej veľkej machule.

Rozbesnil sa. A zrazu mala nôž pri tvári a on jeho bokom obkreslil líniu jej lícnej kosti, obočia a znova klesal pomaly na jej krk. Ani nežmurkla. Sledovala jeho žiariace oči a ústa ušpinené krvou, ktorú z nej vysával ako skutočný upír.

Oblízal si precízne spodnú peru, zameriavajúc sa na jej pulzujúcu tepnu na krku.

Dúfala, že to bude rýchle. Poriadne hlboké a bolestivé. Dýchal do  tváre akoby bol chvíľu pred orgazmom a jeho vrchná pera bola roztrasená, bol nedočkavý, kedy pocíti odpor jej jemnej kože proti čepeli a ochutná krv na mieste, kde tečie najrýchlejšie.

Jeho boky sa o ňu začali trieť a bolo to vlastne prvýkrát, čo sa snažil skutočne uľaviť svojej pretrvávajúcej erekcií.

Priložil jej nôž ku krku tesne nad ohryzkom vrčiac jej do tváre nezrozumiteľné slová.

„Roztiahni viac nohy. Chcem byť v tvojom zadku zatiaľ čo sa z teba budem kŕmiť,“ zachrapčal, dvíhajúc jej voľnou rukou hlavu tlakom na bradu.

Zatlačil nožom  až sa dostal cez bariéru  a nové štípanie ochromilo jej telo.

Bola iba kúsok od vykúpenia.

Jeho boky započali útok na jej telo, v okamihu, keď sa prisal na malú ranu na boku jej krku, no nedostal sa príliš hlboko. Bol z jej tela zrazený a nôž, ktorý stále držal v pästi pri jej tvári ju jemne oškrel na líci, než s cinknutím dopadol na vydláždenú podlahu.

Bola vytiahnutá na nohy a Johnny  hulákal až pár jeho slín skončilo na jej tvári.

„Skončil si, čurák! Už sem, kurva, nedostaneš ani smrad z teba. Uvidím ťa potĺkať sa tu a prisahám, že ťa rozmixujem a nakŕmim tebou bezdomovcov!“ Trhol ňou, nešetriac jej ubolené telo a chaotickú myseľ.

„Dostaň toho kokota z môjho podniku, kým sa nerozhodnem to skoncovať hneď teraz! S tebou som neskončil! Načo si mi tu, do piče s tebou, keď mi sem pustíš... Toto!?“ hulákal po Zdenovi, ktorý naprázdno prehltol.

Znova ju postrčil dopredu, nechávajúc Zdena a toho pošahanca, mysliaceho si, že je upír, v miestnosti samých.

„Jebe ti už? Ak ťa omrzel život vypadni z môjho podniku a neohrozuj moje kšefty dobrovoľným zavraždením tvojej skrachovanej existencie, kurva! Poslednýkrát ťa varujem. Je mi u prdele, ako veľmi na tebe záleží Anke. Ako si pokazím obchody s Alexom! Dovoľ ešte jednému chlapovi prekročiť mnou stanovené hranice a pravidlá a ja budem ten, čo ťa znesie na druhý breh. Kapišto?!“

Prikývla a odporučila sa do svojej izby bez snahy  mu na to čokoľvek povedať.

Oddupal si to za svojimi vecami a viac jej nevenoval ani pohľad.

Samozrejme, kým sa odšuchtala do izby, Anna ju čakala na jej posteli s lekárničkou na kolenách, doplnenou mračením na jej peknej tvári.

A tak skončila ležiaca na svojej posteli a bola nútená počas čistenia jej rezných rán počúvať výčitky.

„Povedal, že ma zmorduje,“ šepla plafónu a Anna konečne odložila kufrík a sama si k nej ľahla, prehadzujúc ruku okolo jej ramien, tak, aby jej neublížila.

Zvykla si na to, že to dievča bolo túlivé. A vôbec jej neprekážala prípadná nahota druhej osoby, čo bol presne tento prípad.

„Nie je to zlý človek. Musíš mi veriť. Prestaň ho neustále nasierať. Di, skončíš na ulici, ak sa nezačneš správať podľa jeho požiadaviek. Je to len jeho ochota a benevolentnosť voči Alexovi, že si tu. Nechcem, aby si pre nerešpektovanie jeho pravidiel skončila znova na ulici.“ Prehrabla sa jej vlasmi a končekom ukazováka pomaly opísala tvar jej čela, nos až sa dostala k perám.

„Toto je všetko, čo máme. Urobil hrozne veľa vecí, ktoré nenávidí, vzdal sa mnohého, aby som bola v bezpečí. Ak bude mať pocit, že ma správaním ohrozuješ, zbaví sa ťa.“

„Ako môže to, čo som dnes urobila, ohroziť teba? Alebo jeho? Nechala som chlapa aby ma rezal. Čo je na tom? Je to moje telo, môžem s ním robiť čo chcem.“

Krátko sa zasmiala a venovala jej pohľad vraviaci ako naivná a hlúpa je.

„Alec  vlastni nielen tento podnik, ale aj Johnnyho, mňa, všetko tu. Nemá rád, ak sa jeho meno špiní. Ak by zistil, že tu je dievča, ktoré sa v podstate bolo ochotné nechať zabiť skončil by Johnny s guľkou v hlave. Nedáva druhé šance. Je to šialené, ja viem. Ale ten chlap nám pomohol zo sračiek. Dal Johnnymu prácu, keď skončil po dovŕšení osemnásteho roku na ulici a nebolo viac v decáku pre neho miesto. Ján je k nemu lojálny, dlží mu životom nie len svojím, ale hlavne tým mojím. Bol jeho poskokom a on na oplátku dovolil, aby som tu mohla zostať. Aby som spadala pod jeho ochranné krídla. Zmizla z povrchu zemského ako Anabella  a stala sa Annou. Urobí čokoľvek, aby ho nesklamal. Lebo chyba sa trestá smrťou. Dokonca ani môj Janík, ktorý sa „vypracoval“ po rokoch na jeho pravú ruku, nemá isté nič, ak ho sklame. Potrebuje podnik udržať čistý. Ak by sa ti stalo niečo vážne, prilákalo by to príliš veľa zvedavcov. Sú tu drogy, kšefty, prepieranie prachov. Veľké a malé obchody. Ak sa potopí Ján, vezme so sebou celý podnik. A bude ohrozený počas vyšetrovania celý reťazec aj s Alecom. Tak buď rozumná, prosím. Už tak riskuje, že si tu drží závisláčku a dovolí jej tu dokonca žiť.“

Alex ho prosil? Nevedela si predstaviť dôvod, prečo by to robil. Ale on bol chorý bastard, zrejme to bolo viac, ako sa zdalo. Pravdepodobne ju potreboval odpratať. Po tom, ako skončil  Miro v base, sa zrejme obával, že by ona ako jeho tajomstvo, a  že skutočne nepekné, mohla pokaziť postavenie v politike a zničiť snahu šplhať cez posteľ ako dáka zúfalá absolventka hereckého krúžku.

No na jej žiadosť prikývla. Nie  pre to, že by jej snáď záležalo na tom, či skončí na ulici. Žila na nej a naučila sa ako to chodí. Teraz, keď tu bola konečne jar, to v skutočnosti ani nemohlo byť tak zlé. Ale Anna bola dobré dievča, a aj keď nevedela prečo, vzala ju pod svoje ochranné krídla. 

„Ďakujem,“ šepla Anna a vtisla jej na líce malý bozk.

„Milujem ho a naozaj nechcem, aby bol ohrozený. Je jedinou rodinou. Ak by som si mala vybrať medzi tebou a ním, vyberiem si jeho.“ Nebolo to len tak povedané do vetra. Bolo to upozornenie, že aj keď vyzerá ako nevinné dievča, vie ako v tom svete chodiť a vie ako sa zbaviť problému.

Vedela, že s Johnnym, ktorého iba ona mala právo volať Jano, vyrastala v decáku a že ju v podstate dostal z pekla, kde si z nej iný chlapci v jej veku robili Anču. Opakovane. Až kým si ich úplnou náhodou nevšimol o tri roky starší hrdina a tých hlúpych trinásť ročných výrastkov nerozhádzal po kumbále, kam ju  zatiahli.

Počúvala od nej ten príbeh stále. Ako pripomienku, väzieb. Aby náhodou nezabudla, že puto medzi nimi dvoma je niečo, čo človek nedokáže zlomiť ničím.

Malá žiarlivosť a závisť zaťahala za jej srdce, keď počúvala ako sa po opustení decáku vrátil ako chlapec z romantických kníh a vzal ju preč. Zmazal starú Any-bell  a pomohol jej začať nový život s falošným menom a pridaným vekom, len aby bola oficiálne samostatná.

„Odpočiň si, dnes máš pokoj. Pospi si, alebo čokoľvek.“ Potľapkala ju po líci a stiahla na ňu tenkú prikrývku.

Jej žalúdok sa zauzlil a bolesť bola nepodstatná, keď ju slová plne zasiahli.

Bolo jej na zvracanie. Ruky sa jej rozochveli. Nechcela už zažiť ten odporný absťák. Keď mala pocit, že jej telo horí v rovnakej chvíli ako mrzne a jej žalúdok sa snažil dostať von.

„V pokoji. Máš niečo v nočnom stolíku. Možno by si mohla skúsiť obmedziť. Vyskúšaj si to.“ Znova malé pocapkanie po líci a jej guľatý zadok, v tesných rifliach, sa pohol preč.

Obmedziť? Šetriť? Ako by mohla? Čo to dievča vlastne vie? Nikdy nebola závislá na ničom inom okrem Johnnyho vtákovi.

Siahla do stolíka skučiac, keď tam videla málo na dve dávky.

To bol koniec. Vedela, že to tí skurvenci urobili ako trest. Porušila ich poondené pravidlá a oni ju potrestali odrezaním.

Žalúdok už to naozaj nevydržal a ona cítila pálenie zvratkov v hrdle.

Jej telo svrbelo. Vankúšikmi prstov prešla po predlaktí. Kde ešte mohla cítiť malé chrastičky a čerstvé rany. Tak ako aj na druhej ruke. Jej telo neprestajne svrbelo a tieseň, čo v nej vytvorila skutočnosť, že bola  bez dávok to iba zhoršovala.

Nenávidela pocit, že nebude mať dosť. Prvotné rozjarenie bolo  minulosťou a ona to už len potrebovala, aby dokázala aspoň vyliezť z postele a dýchať.

Strčila prst do úst hryzúc necht, zatiaľ čo v jej studenej, potom lepkavej dalni zvierala poloprázdne vrecúško.

Srdce sa jej rozbúšilo a pľúca sa zvierali pre neschopnosť nasať dosť vzduchu. Závrat bol takmer víťaz v boji nad jej telom, no ustála to. S rozklepanými rukami spadla na kolená, zrazila tú hlúpu lampu zo stolíka a vytriasla celý obsah na namorenú drevotriesku.

„Upokoj sa, upokoj sa, všetko si to rozmrdáš po tom pojebanom koberci. Upokoj sa,“ dohovárala si, keď sa snažila prstami zhrnúť prášok na kopu. Vziať malú žiletku a usporiadať tie zrniečka do lajny  bolo umenie. Jej prsty ju oziabali a chveli sa zatiaľ čo pľúca boleli.

Malú, sklenenú tyčinku, ešte z čias s Mirom strčila do nosa a silno vtiahla, kňučiac, keď známy pocit zvracania znova  naplnil hrdlo a klesal až do žalúdka.

Otrela si oči plné sĺz z náporu tuhej látky v nose a rozžmurkala slabú clonu.

Stolík bol stále pokrytý práškom a tak neváhala a vlhkým prstom zozbierala zvyšky. V čase, keď olízala prst zacítila konečne tú šlehu a spokojne padla na zadok.

Stále nemohla dýchať, stále bola prázdna, ale bolo to tak jedno. Celý posratý svet mohla jebať.

Sklonila hlavu na kolená a s očami do korán sledovala štruktúru koberca. Musela prísť na to ako sa dostať k dávke. Nedokáže prečkať do ďalšieho dňa. Do ďalšieho zákazníka. Potrebovala ju! V bezpečí uschovanú v zásuvke. Možno mala Anna pravdu, možno mala šetriť a nešľahnúť si to všetko naraz.

Ale čo to dievča mohlo vedieť? Predávala sa a bola jeho prvou kurvou. Nebola práve tou najdôveryhodnejšou osobou, ktorá by mala byť rešpektovaná. A jej názory nemali žiadnu váhu. Milovala muža, čo na nej zarábal prachy.

A v tom ju to napadlo. Johnnyho kancelária, ako to všetci volali, lebo tam prebiehali všetky obchodné transakcie, bola iba o dve dvere od jej izby. Zahryzla si do pery až jej ústa nenaplnila kovová chuť krvi.

Vedela ako otvoriť dvere zamknuté na zámok. S Jakubom strávili celé dni, kým sa im to podarilo. Vždy mal hlúpe nápady, keď niečo videl v televízií. Bola to iba hra, ktorú hrali ako deti a otvárali a zatvárali opakovane všetky zámky. Spokojne sa uškrnula keď vyšla na chodbu a počula tie zasrané stony. Nikdy si nedávali záležať, aby boli ticho a neotravovali tým ostatné dievčatá.

Nemohla si spomenúť, kedy si naposledy skutočne užila sex. Už pri Mirovi to bolo po čase bez tej nutkavej nutnosti.  A Miro na tom bol rovnako, lebo na ňu neútočil tak často ako tomu bývalo. Pred tým.

Takže nerozumela, ako mohla tak stonať a prosiť aby vydržal ešte chvíľu. Ako to ona sama mohla robiť.

Zastavila sa pred dverami chvíľu počúvajúc hluk z ich izby. Boli pri rýchlom a tvrdom trtkaní, to znamenalo, že to bolo prvé kolo a ešte sa nedostali k maznaniu a pomalému mrdkaniu, ako to nazývala Des.

To nenávideli dievčatá najviac. Tvrdé trtkanie bolo v poriadku, ale vedieť, že sa niekto iba o pár dverí miluje bolo na mašľu. Vraj.  Dievčatá boli smutné, že nemajú dosť šťastia.  Dúfali, že budú ako Julia Roberts a nájdu medzi zákazníkmi toho pravého. Akoby normálny a plnohodnotný muž musel chodiť do pajzla, kde si zaplatí za sex...

Jej to bolo jedno.  Netrápilo ju, či sa milujú, či z nej ide vytrtkať dušu. Dokonca ani to, že keď kľačala na kolenách zvuky ich „lásky“ ustali. Bola kúsok od toho čo chcela.

Bola chvíľku od vylovenia kostice z podprsenky, keď sa dvere otvorili a ticho chodby naplnilo cupkanie bosých nôh a smiech.

Des  a Fin zabalené len v osuškách sa chichúňali ako puberťáčky a na jej prekvapenie Des s jej odfarbeným rubínovým odtieňom vlasov pritlačila maličkú Fin k stene a vsunula ruku pod jej uterák.

Hľadela na ne a ani jedna z nich si ju nevšimli, keď Fin pohmate hľadala kľučku aby ich obe vpustila do svojej izby.

Obrátila sa od dverí a znova sa pustila do snahy dostať sa do Johnnyho miestnosti.

Ak by vedela, čo ju čaká, ten čas by radšej investovala do úteku z pekla, v ktorom sa tak udomácnila, len aby ona mohla znova byť svojou pani...

50. kapitola

Trela končeky prstov zúfalo o drsnú štruktúru škrabanej omietky  s čelom opretým  o kolená. Bola iba kúsok od konca, iba jeden krok...

Takmer ju odhodilo, keď sa v zámku z druhej strany otočil kľúč a dvere sa otvorili skoro hneď po cvaknutí.

Skončila na štyroch pre bolesť, ktorú jej spôsobili  narážajúce do jej čela. Skučiac skryla tú hlúpu, na nič súcu, kosticu do trička, zastokávajúc ju do podprsenky hlboko medzi prsia za predné zapínanie.

„Čo tu robíš?“ štekol Johnny, zatiaľ čo jej Anna, s po sexuálnym rozcuchom, pomáhala na roztrasené nohy.

„Potrebovala som isť šťať a potom ma napadlo, že ti zaklopem a ospravedlním sa. Za to, čo som dnes urobila. Anna mi vysvetlila, že tvoj šéf nie je taký dobrák ako ty. Nerada by som ti urobila problémy, a už vôbec nechcem ohroziť Anny, mám ju rada.“ Spokojne sa tľapkajúc imaginárnou rukou po ramene, spustila kajúcne oči na svoje bosé nohy a sledovala tenkú linku, ktorá jej zostala na stehne po tom ľudskom upírovi.

„Nestojím o tvoje blbé prepáč. Poďakuj sa Anne, že  si ešte tu. Má neskutočné presvedčovacie schopnosti.“ Venoval menovanej jeden vše vraviaci chlípny pohľad a ona si na oko nevinne prešla jazykom po napuchnutých perách.

Snažila sa nevidieť  ako si Johnny popravil svojho zhnilého vtáka a nevracať pri tom.

Nebol špatný. Pravdepodobne by bol považovaný až za nadpriemerne príťažlivého chlapa s jeho ostrou čeľusťou, modrými očami  a silnými, svalnatými ramenami. Dokonca aj to číro, visiace cez ľavú stranu tváre až k čeľusti, ho podivným spôsobom zdokonaľovalo.

Ale bol to ten typ, čo mal v sebe slizkosť.

„Zmizni mi z očí. Ešte jeden prúser a letíš!“

Prikývla. Previnilo zhrbenými ramenami a dlaňami v lone.

„Vráť ma na pľac. Som okej a sľubujem, že im nedovolím prekročiť hranicu. Neviem, čo by som mohla robiť.“ Potrebovala dávku a tak či onak  nedokázala spať. Nespavosť bolo jej druhé meno.

„Rob ako chceš. Je mi to jedno...“ Odmávol ju, prehadzujúc ruku  cez Annine ramená, ťahajúc ju k prednej časti s barom a pracoviskom.

Nasledovala jeho príkladu. Po tom, čo hodila na seba sexy pracovné oblečko, zahlásila bodrel mame, že je v hre a v županíku, zakrývajúcom ju dosť, aby skryla rany a podliatiny, prešla k baru, kde si nechala namiešať dáku nealkoholickú sračku, ktorú v skutočnosti ani nepila.

Čumela na svoje ruky položené na pulte a čakala. Bolo možné, že si ju nik ani nevšimne. Dievčatá boli ako stíhačky a vždy si každá dávala pozor na dvere. Ako náhle sa otvorili už sa vrhali po perspektívnych zákazníkoch. Ponúkajúc drink, spoločnosť, tanček, súkromie.

Ona nikdy nebola tá hrnúca sa do práce. Nie u Johnnyho. Jej povinnosti boli omnoho chúlostivejšie a chlapi väčšinou šli za Klárou alebo  rovno Johnnym, ak mali chuť na submitku, čo zo seba nechá vybiť život.

„Dopi si drink, dievča. Na trojke máš prácu.“ Potľapkala ju po ramene Klára, po hodine strnulého sedenia na barovej stoličke.

Neveriacky na ňu vyvalila oči. Trojka nebola izba, v ktorej často trávila čas.

Bola to jedna z tých „normálnych“ izieb. Chlapi tam prišli pre klasickú trtkačku, fajku alebo súkromný tanec.

Ona patrila do „Tej“ izby s bičíkmi, reťazami, pohyblivou stenou s remeňmi. To bolo jej pôsobisko.

„Chce teba.“ Mykla plecami, ako by to všetko vysvetľovalo a vlastne aj áno. Nič viac nepotrebovala a nemusela vedieť.

Nevedela, prečo s tým Klára súhlasila. Chlap, čo si príde po misionára alebo koníka, neprehliadne rezné rany po tele, modriny vo všetkých štádiách a hlavne na prvý pohľad stroskotanú mátohu.

Ale mlčala, keď sa šla pripraviť. Umyla sa. Obliekla čisté prádieľko a navoňala šľapkovsky sladkým parfumom, ktorý by na seba v živote dobrovoľne nedala.

Bola prekvapená, keď ho videla stáť chrbtom k nej a hľadieť cez veľké okno, s odtiahnutými závesmi, na svetlá ich malého mestečka.

Väčšinou sú chlapi roztržití, nedočkaví a mnohí z nich, v čase keď príde, stepujú nahí a tvrdí.

On uvoľnene stál s rukami v tvídových, šedých nohaviciach a ani sa neunúval otočiť. Aj napriek tomu, že ju počul tíško zatvoriť dvere.

„Vyzleč sa a ľahni si!“ nakázal a ani sa na ňu nepozrel.

„Ty sa vyzleč a pôjdeme do vane!“ odpovedala rovnako drzo.

Ak sa chcel hrať na dominanta mal si vybrať inú izbu. Tu jej po hlave skákať, dáky poondený, nadržaný kokot nebude.

„Najskôr kúpeľ, potom sex. Pravidlá majiteľa,“ objasnila, keď z neho vyšlo tvrdé zavrčanie a konečne sa otáčajúc  vstúpil do jej osobného priestoru tromi dlhými krokmi.

Závan ťažkého alkoholu ju ovalil skôr ako uvedomenie, kto sa nad ňou týči a zastrašuje ju svojou monštruóznou veľkosťou.

Cúvla, vystierajúc pred sebou ruky v geste, ktoré neurobila už celé mesiace.

Musel to byť omyl. Zlý sen. Zvládla by ďalšieho pošahanca, čo by si na nej honil svoje ego malého trtka. Dokonca by sa nechala ošťať, ak by chcel. Ale nedokázala sa preniesť cez to, čo ju čakalo práve s tým mužom, ktorého už nikdy nemala vidieť.

Nenávidela ho viac ako svoj život. Nenávidela ho, lebo ak by  nebolo jeho, mohla byť šťastná. Ak by bol normálnym a milujúci otcom, nikdy by netrpel muž, ktorého milovala, všetkými možnými poruchami osobnosti, psychotickými stavmi, či pocitom menejcennosti.

Mohli byť šťastní, zamilovaní a ona mohla byť mesiac pred termínom. Ich dieťa by malo zrejme už dávno meno, alebo by vedeli pohlavie. Plánovali by budúcnosť.

Ale nič z toho sa nikdy nestane. Vzal tomu mužovi schopnosť viesť normálny život, veriť v seba. Odmietol mu dať  dostačujúcu ukážku akoby mal dokonalý otec a hlava rodiny vyzerať.

„Nemám náladu na čvachtanie sa v posranej vode. Potrebujem zasunúť.“ Trošku sa zatackal, naťahujúc  za ňou ruky. No ona znova cúvla a teror jej srdce prinútil k zbesilému tempu.

„Povedal som, že sa máš vyzliecť! Skurvene som si zaplatil tak otrč tú tvoju vyšúchanú...“

„Pán Hagara... Pán Hagara, prosím...“ zapišťala hystericky, keď ju schmatol za ramená a postrčil k posteli.

Zamračil sa, klipkajúc očami akoby potreboval zaostriť. A mohla vidieť, kedy jej venoval skutočnú pozornosť vďaka ktorej ju spoznal.

Úľavou vydýchla, istá tým, že si zavolá iné dievča. No on ju prekvapil krivím, krutým úsmevom, ťahajúcim za jeho pravý kútik.

„Ty? Čo to máš, kurva, s vlasmi?“ Zaplietol svoje hrubé prsty do jej krátkej ružovej zmäti a silno zaťahal.

Bolo zvláštne, že to bola prvá otázka, čo jej položil. Ale napriek tomu, že ho nepoznala, vedela dosť, aby jej bolo jasné, že jeho myseľ pracuje úplne inak ako iných ľudí.

„Božie mlyny, sú to božie mlyny, čo mi ťa hodili do cesty.“ Zatlačil ju do postele aj napriek tomu, že bolo jasné, že si uvedomil kto je.

Na oplátku ona  odpovedala tlakom do jeho ramien v snahe dostať ho zo seba. No tak, ako jeho mladší syn, bol silný, ramenatý a plný svalov.

„Prosím, pane. Toto nemôžete... Chodila som s vaším synom,“ zafňukala, keď ju zatlačil svojimi bokmi do matraca a výsmešne si odfúkol do jej tváre.

„Zaplatil som si.“ Stlačil jej stehno naťahujúc pokožku a stískajúc ju až príliš. Cítila ako sa rezná rana s jemným puknutím, ktoré mohla len cítiť, otvorila a nové štípanie ju prinútilo zjojknúť.

„Môžete si vybrať lepšiu. Krajšiu. Je tu plno dievčat, ktoré sú omnoho schopnejšie ako ja...“

Znova ju zaťahal za vlasy silno až ju opäť prinútil zafňukať bolesťou.

„Nechcem inú. Teraz, keď mám teba, mám všetko, po čom som celé roky túžil. Budeš prosiť, plakať a modliť sa aby som prestal. Tak ako ona. Ako moja Betka, keď ju ten skurvenec napadol.“

Zhrýzla si do pery, len aby nevydala ani hlásku. Ak bude ticho zunuje ho a on odíde.

Schmatol jej negližé do svojich drsných rúk a trhol ním silno až látka zapraskala a odhalila jej dokurvené telo.

„Pros!“ nariadil, hučiac jej do tváre.

Nemusel vravieť dvakrát. Ťahajúc nohy pod seba  sa snažila dostať z pod neho na druhý koniec  postele a potom k dverám. Za nimi bude v pohode.

Schmatol jej členok a  potiahol ju nazad vrčiac niečo čomu nerozumela.

Znova zatlačil do jej kolena, nútiac ju k novej dávke kriku derúcemu sa z jej hrdla.

Potrebovala sa dostať k nočnému stolíku a stlačiť ten gombík.

„Pros!“ zopakoval, berúc jej prsia do rúk. Mačkajúc ich tak silno, až je do očí natlačil slzy.

„...prosím ...“ zachrapčala tíško s pohľadom upreným do jeho odporných očí.

„Aj ona prosila. Plakala a modlila sa... Keď ju to feťácke hovno...“ V jeho tvrdých očiach sa objavili slzy. Než  úplne povolil stisk a zostal na nej sedieť s hrotmi dlaní pritlačenými na svojich očiach.

„Dúfal som, každý deň sa modlil, aby sa podal na ňu. Aby mal jej krásne zelené oči, plné pery a mahagónové vlasy. Prosil som ju, aby ho dala preč, skôr než z neho bude dieťa. Nemal žiť. Nebol splodený z lásky. Bol mojou chybou! Mojím sebectvom! Pripomienkou ako hlúpym a povrchným chlapcom som bol. Keď som nechal moje dievča ísť domov zo zábavy samú len pre to, že som sa chcel ešte s kamarátmi zabaviť. Našli ho predávkovaného. Ani nezaplatil za to, že zabil dievča ktoré ma milovalo, ktoré som miloval. Nechal mi len prízrak nosiaci kus neho vo svojom lone.“

Bolelo ju každé jedno slovo. Jej duša sa trhala pre to nevinné dieťa, ktoré bolo vytvorené najodpornejším spôsobom.

Akosi vedela, o kom je reč. Nemusel ani povedať jeho meno. Všetko do seba zapadlo ako puzzle. Zlyhala.

Zlyhala ako človek, ako žena, ako milujúca priateľka.

Mala na neho tlačiť, pripomínať sa, doliezať. Dokázať, že ho miluje, že je iba jeho.

„On za to predsa nemôže. Nemôže za spôsob, akým prišiel na svet.“ Plakala ako dávno nie.

„Je jeho vernou kópiou!“ bľačal jej do tváre, omotávajúc ruku okolo jej krku. „Nemôžem vrátiť čas, ale môžem sa pomstiť. Mohol by som.  Ublížiť ti. Oko za oko,“ rozjímal s prázdnym pohľadom. „Ale si troska, ja ti už naozaj viac nemôžem ublížiť,“ šepol stále viac sebe, keď si prezrel jej zničené telo a zaťahal za zápästie, aby si mohol poriadne pozrieť nepekné rany po vpichoch v laketnej jamke.

„Tak odíďte! Vezmite si iné dievča a zabudnite, že ste ma tu videli,“ nariadila roztraseným hlasom a  postavila sa na vratké nohy.

„Ale ja som si zaplatil teba. Čo by povedal Johnny, ak by som mu povedal, že dievča, čo som si vybral, mi odmietlo poslúžiť? Prišiel som pre zásun. Zaplatil som si ho. Dostanem ho od teba. Milujem predstavu, ako mu hádžem do tváre, že som ťa trtkal. Že si malá feťácka špina, čo pre dávku fajčila môj kokot,“ usmial sa, zastrkávajúc jej neexistujúci prameň za ucho a za zátylok ju tvrdo pritiahol k sebe.

„Alebo by som mohol vybaviť, aby si zostala bez dávky koľko... Dva, tri dni? Aby ťa zamkol v izbe a nepustil von. Mám prachy, dievčatko. Dokážem zaradiť, aby si sa k Heráku nedostala ani na päť metrov.“

A bolo to tu znova. Predstava, že by ho nemala. Že by bola na suchu. Vedela vydržať šesť hodín s miernymi absťákmi, ale dva dni? Už pol dňa bolo na obesenie.

Do očí sa jej znova natlačili slzy pre rozhodnutie, ktoré musela urobiť. Johnny by urobil presne to, za čo by dostal zaplatené. Ak by mu povedal, aby ju zavrel do pivnice  a nechal ju tam po tme a bez dávky týždeň, urobil by to. Pre peniaze všetko.

„Nech je  to rýchle!“ zavrčala, keď si ľahla na brucho, skrývajúc tvár do matraca.

O nič nešlo. Bol to len ďalší zákazník, ktorý sa urobí, ona dostane dávku a svet sa bude ďalej točiť.

Nezáleží na Dantonym. Jemu tiež na nej nezáležalo dosť, aby sa staral.

Cítila jeho ruky prechádzajúce po je chrbte až sa zastavil na  zadku a stisol ho. Silno zabárajúc prsty do jej mäsa.

„Zaplatil som si kompletku a kurvu, čo mi dá žhavú trtkačku. Nie porísko, čo podrží. To si môžem zbaliť dáku pätnásť ročnú zlatokopku niekde v bare, čo mi dá prehnutá cez kapotu môjho auta. Začni fajkou.“

Trhla sebou, chvíľu ležiac na matraci. Nemohla nahnevať Johnnyho.

Odignoroval ju  a jej strnulosť a s pokojom svätca si ľahol na posteľ, rozopínajúc si nohavice.

„Mám to rád až po koreň, žiadne zuby a pekne silno saj!“

Ani nemrkla, keď ho vzala do rúk. 

Bola slabá, špinavá a zbytočná. Slabá, slabá, slabá. Úbohá, zbytočná, skrachovaná mrdka. Úbohá, skrachovaná mrdka.

Mala ho vyfuckovať.  Mala mu napľuť do tváre a uštedriť mu kopanec medzi nohy. Ale nemohla.

Závislosť bola jej pani. A ona nebola bojovnica, aby sa pozviechala a postavila sa jej. Bola ňou ovládaná v čase, keď ju za vlasy potiahol hore a  prinútil ju si na neho obkročmo sadnúť. Udávajúc divoké tempo, pumpujúc bokmi do jej unaveného tela.

Nechala ho nadávať jej, posmievať sa, keď jej slzy zmáčali jeho zápästia, ktorými ju držal po stranách hlavy za vlasy. Vrčal urážky na Danteho a bolo tam viac informácií o spôsobe  ako ju našiel v parku, ako Dante bude trpieť, keď mu povie, že dievča, ktoré hľadal ako pominutý, nechalo jeho otčima vytrtkať jej mŕtvu dušu z tela.

A aj tak sa nedokázala dostatočne sústrediť na nič iné, len na to, že keď ho to omrzí, keď sa urobí dostatočne veľa krát, aby jeho telo pocítilo konečnú, spokojnú únavu, dostane svoju dávku. Schúli sa do klbka a stratí sa v sebe.

Navždy.

Zhodil ju zo seba ako špinavú handru a ona bez snahy ubrzdiť pád dopadla na kraj postele. Nahmatala plachtu a pretiahla si ju cez seba, neotrhávajúc pohľad z jeho svalnatého a rozložitého chrbta na ktorom mal tetovanie malého draka. Podobného tomu, čo videla na Tedovom prsnom svale. Akurát sa chvost ťahal až do poly chrbta, stočený do písmen tvoriac meno ženy.

Alžbeta bolo tvorené kurzívou a ostne dračieho chvosta tvorili tvrdú ozdobu každej slučky.

Nevedela, čo to majú s drakmi, ale bolo jasné, že Dantony nemal právo nosiť to tetovanie. Jeho telo mala zmapované do posledného milimetra a žiadne atramentové šialenstvo jeho krásnu pokožku neohyzdilo.

Zo svojich tuho šedých nohavíc vytiahol cigarety a bez toho, aby sa na ňu otočil, si zapálil. Svaly na jeho chrbte boli stuhnuté a ruky sa mu klepali viac ako jej a to sa blížila k bodu, kedy bude potrebovať svoju odmenu za odbavenie zákazníka.

Inokedy bola celá bez seba, kedy dostane vrecko s bielym práškom. Teraz však bola podivne prázdna.

Sledovala ho, ako sa tras jeho tela zosilňoval a jeho krk vypustil tiché zaskučanie. Potom ďalšie a ďalšie než tresol päsťou do skla.

Prudko sa k nej otočil, odhadzujúc cigaretu na zem. Vedela čo bude nasledovať. Mal to v očiach. Jeho telo sa vyhuplo s ľahkosťou atléta na posteľ a prišpendlil ju obkročmo si na ňu sadajúc. Jeho rana bola očakávaná, ale aj napriek tomu prekvapila intenzitou pocitov, ktorými ju zaplavila.

„Budeš sa od neho skurvene držať ďalej! Dal som mu dobré postavenie v spoločnosti, má najlepšiu školu. Nedovolím ti, aby si sprznila moje meno. Nedopustím, aby sa vláčil s narkomankou a zničil, čo som budoval celý môj posraný život!“

Jeho stisk sa  uvoľnil a ona jazykom  pomaly prešla po spodnej pere. Tak ako si myslela. Bola rozbitá a krvácala.

Ale nemohlo ju to trápiť viac.

„Naozaj pre neho nemáte ani trocha lásky? Ani jedno milé slovo, či úsmev?“

„A čo si ty, aby si mi tu prednášala? Čo ty vieš o tom, aké to je sledovať, ženu čo miluješ meniacu sa na veľkú tehotnú guľu s vedomím, že to malé čo v nej rastie, nie je tvoje a ty ju ani nemôžeš nenávidieť za jej rozhodnutie nechať si ho, lebo to bola tvoja vina? Čo ty o tom vieš? Dal som mu všetko, čo som bol povinný. Mal strechu nad hlavou, jedlo a školu, čisté oblečenie. Dokonca aj tie hlúpe hračky som mu vždy kúpil. Nie som povinný ho milovať.“

Asi mal pravdu. Nebol.

A ju  to bolelo.

Mala všetko. Milujúcu rodinu, priateľa, kamarátov. Teraz nemá nič. Je sama. V štádiu, keď jej normálnosť dňa zahŕňa sex s chlapmi pre dávku. Nie pre peniaze, nie pre zábavu... Pre tvrdé drogy.

Nechala sa pre ne biť, rezať a čerešničkou na torte jej úplnej amoralizácie urobila otčima muža, s ktorým čakala dieťa, ktorého milovala a ktorý ju zničil.

To uvedomenie ju úplne paralyzovalo.

Nechala ho tam a nahá, neočistená vybehla krížom cez celý podnik do zadnej časti.

Obrázky Dantonyho a jeho nevlastného otca sa vpili do kopy a tá koláž ju zrážala na kolená po takmer každom kroku.

Nevedela ako sa dostala do izby. Dokonca si nemohla vybaviť, ako vedela, kade má ísť.

Ani len nepočkala na svoju dávku, ktorú jej mala Klára dať po odchode „spokojného“ a dobre vyprázdneného zákazníka.

Počula šum, keď sa dvere jej izby otvorili a Anna jej dala to, čo si odrobila, na stolík. Švihla na to svinstvo rýchly pohľad a do očí sa jej nahrnula nová dávka sĺz.

Ublížila rodičom, zradila a okradla Jakuba. Zničila život Mirovi.

Zabila dieťa muža, ktorého milovala. Stratila ho navždy sexom s jeho nenávideným otčimom.

Anna jej niečo vravela. Nejasne vnímala jemný dotyk na ramene, no striasla ho, stále sledujúc cez rameno to vrecko.

„Som prekliatím, pre všetkých, ktorých som kedy milovala. Možno je len správne, že ty si tým  mojím,“ šepla prášku, ktorý tíško odpočíval, čakajúci kedy ho pustí do svojho tela a bude ju môcť oslobodiť od jej mysle plnej nečakanej sebareflexie.

„Di. Johnny musel odísť na stretnutie s novým partnerom. Ak by si potrebovala niečo, čokoľvek... som v našej izbe, áno?“

Preklad: Ak budeš chcieť viac, len si povedz.

Nečudovala sa, že prebieha ich stretko takmer o jednej ráno. Boli to špinavé kšefty. Nepotrebovali Slnko, aby boli dotiahnuté do úplného konca. Démoni vychádzajú von až za súmraku.

„Ten chlap, čo  som ho vzala, už je preč?“ Nevedela prečo sa na neho pýta. Nikdy  ju natrápili dokonca ani keď na nich pracovala.

„Zostal v bare. Prečo? Čo sa deje? Si divná.“

Mykla plecami, sledujúc suchú stopu na vnútornej strane svojich stehien. Nepoužil kondóm. Dokonca  ani to ju nenapadlo.

Potrebovala sprchu. Kde však nájsť dosť odhodlania to uskutočniť? To by musela mať o seba aspoň mizivý záujem. Ale ten  sa vyparil vo chvíli, keď sa podvolila a vzala ho do úst.

„Potrebuješ kúpeľ, dievča.“

Nový život.

To jediné potrebovala. Vrátiť čas a nikdy  neprijať Tadeášove pozvanie. Vrátiť čas a byť verná jej detskej láske. Vrátiť čas a byť Didianou, ktorú všetci  milovali.

„Samozrejme, len potrebujem nabrať dych. Ten starý kokot mal výdrž.“ Silene sa zasmiala v snahe vtesnať do hlasu trochu voľnosti a  normálnosti.

„Žhavý je kurevsky, to je pravda. Koľko môže mať? Štyridsaťdva, tri?“

„Štyridsaťsedem,“ šepla, spomínajúc na Danteho výraz tváre, keď jej vravel, základné informácie pri hre Dvadsať otázok, ktorú raz spolu hrali.

„Tak šukateľný päťdesiatnik je raritou, že dokonca aj ja by som si dala povedať, a to Johnnyho milujem,“ vtipkovala a smiala sa zatiaľ, čo Didiana bola stratená v spomienkach.

Jeho hlas, úsmev, bozky, dotyky. Spôsob, akým sa prehĺbili jeho jamky v lícach, keď nahodil fiškus polo úsmev. Ako ju držal, keď tancovali. Ako ju láskal, keď jej bolo zle a šla si vyvracať vnútornosti. Jeho vôňa a jemnosť kučier štekliacich ju v tvári.

Chýbal jej. Tak strašne, že to až fyzicky bolelo.

Hovno vedel o tom, či je možné milovať niekoho po dni, po mesiaci, po roku. Ona ho milovala.

Položila ruky na prázdne, prepadnuté brucho a stisla dlane tvrdo na žalúdok.

Mala si to dieťa nechať. Mala by aspoň niečo, čo by jej stále pripomínalo lásku, čo k nemu cítila. Mala by kúsok z neho.

Nemalo význam ďalej sa trápiť. Nastane čas, keď si každý človek uvedomí, že je koniec. Bola dosť sadomasochistická.

Bola unavená a zničená. Ovládaná proti svojej vôli už neskutočnú dobu. Potrebovala vziať zvyšky života, čo jej ostali do vlastných rúk. Kým nestratí aj to málo, čo jej z jej svojprávnosti ostalo a jej mozog sa neusmaží pod ťarchou jedov, čo si do neho dobrovoľne tlačila.

Musela ho počuť. Povedať mu... ani nevedela čo. Možno nič. Len ho počuť.

„Potrebujem si zavolať,“ oznámila Anne, ktorá sa usmiala akoby o nič nešlo.

A vlastne ani nešlo. Pre ňu to nič neznamenalo. Pre nikoho.

Bol to len hlúpy telefonát človeku, ktorý už ani nebude jej minulosťou. Ktorý nebude ani spomienkou. Nebude už viac môcť byť.

„Donesiem ti môj telefón. Ideš zavolať mamke? Alebo kamarátke? Ach, dievča. Konečne si dostala rozum. Vždy som vedela, že sa to stane, že sa uvedomíš a rozhodneš sa správne.“   Tlieskala nadšene a usmievala sa, keď vybehla z dverí jej izby.

A ona sa tiež usmievala. Mala to urobiť dávno. Možno potrebovala klesnúť až na samé dno, aby si uvedomila, že to, čo sa deje, nemá význam. Že nemá zmysel bojovať s tým, čo je aj tak nevýhnutné.

Trvalo chvíľu než priklusala s miliónovým úsmevom a podávala jej telefón.

„Idem si dať kúpeľ. Keď je Johnny preč, meditujem. Pri ňom si kúpeľ vždy užijem, ale som z neho tak unavená. Však vieš čo myslím...“ chechtala sa, kývajúc obočím.

Sucho sa na ňu usmiala, jej myseľ už bola inde.

Mala byť prekvapená, že jeho číslo bez zadrhnutia vyťukala v rekordnom čase. Ale nebola. Mala pamäť na čísla.

Jakubove si tiež pamätala. Zrejme mala mať výčitky, že nezavolá jemu, ale on bol spokojný . Mal Katu a žil svoj život v krásnych farbách.

Možno by mala cítiť ťažobu, že nevolá rodičom, no v okamihu ako sa  pravidelné túúú  zmenilo na hrubé a ospalé „Prosím, Hagara.“ Všetko šlo k šípku.

Nebolo nič, len narastajúci hlad  a diera v hrudi tlačiaca do jej očí slzy a zvierajúca jej hrdlo.

„Haló...“

„Ľúbila som ťa, vieš... Dokonca aj po tom, čo si ma opustil, čo si mi nakázal dať to dieťa preč.“ Popotiahla, utierajúc si nos do hrany dlane.

„Didiana? Si to ty?“ Jeho unavený hlas bol zrazu čulý a ona počula šušťanie obliečok ako vstával z postele.

„Neviem, koľkým ženám si ponúkol zaplatenie interrupcie?“ zavtipkovala aj keď ju práve to prinútilo rozplakať sa ešte viac.

„Kde si? Prídem po teba. Porozprávame sa o všetkom. Áno? Len mi povedz, kde si a ani sa odtiaľ nepohni. Môžeme začať od znova. Podstúpiš terapiu, zaplatím ti najlepšiu súkromnú kliniku, zvládneme to spolu a...“

„Nechcem. Nemôžem. Dovolila som mu... Ach, Bože... Nechala som ho... Tvoj otčim... Len som chcela počuť tvoj hlas. Vieš?“

„Čo je s ním? Čo s mojím otcom?“

„Chýbaš mi,“ fňukala, ignorujúc jeho otázky.

„Aj ty mne, aj ty mne, zlatíčko...“

„Prestaň! Neklam! Neskúšaj na mňa tie psychologocké sračky. Kde si bol posledných deväť mesiacov?! Kde si bol, keď som si líhala pod nôž?“

„Je mi to ľúto. Úprimne ma to mrzí. Nedokážem však zmeniť to, čo sa stalo, čo som urobil. Mrzí ma to. Ani nevieš ako...“ odmlčal sa, vypúšťajúc do jej ucha ťažký trhaný povzdych.

„Musím ísť, Dante. Len som ťa potrebovala počuť. Nechcem sa hádať.  Opatruj sa a miluj svojho brata. On za to všetko nemôže rovnako ako ani ty.“

„Čo to všetko znamená? Did...“

Hľadela na telefón iba chvíľku než sa znova rozoznel, preblikávajúc na display jeho číslo.

Vypla ho. Bolo možné, že bude volať ešte stokrát a možno nezavolá už ani raz. Jej sa to už aj tak nebude týkať.

Pomaly, bez náhlenia, prešla k Anninej izbe a zaklopala. Nik však neotváral a tak sa pozvala sama. Prvýkrát. Z kúpeľne, sa šírila tichá hudba a falošné nanákanie dievčaťa, ktoré bolo tým najšťasnejším vo svojej mizérií.

Zaklopala na dvere kupeľne no nevošla. Poslušne počkala než ju Anna okríkla a pozvala dnu. Ale aj tak zostala za dverami.

„Doniesla som tvoj telefón. Ďakujem... Za všetko.“

„Jasné, kočka. Vidíme sa o hodku, ešte nemám čiaročky,“ zakričala cez hudbu a  pokračovala v jódlovaní.

Usmiala sa na dvere a pohľadom poblúdila po miestnosti.

Na posteli bol rozostlaný paplón a po podlahe sa váľali jej šaty. Sklonila sa ani nevedela prečo a pomaly ich pozbierala, prehadzujúc cez kraj postele.

Jej oči zablúdili k presklenému TV stolíku, kde uvidela zväzok kľúčov.

Sykla, ťahajúc vzduch pomedzi zuby. Vedela, že tam je aj od Johnnyho kancelárie. Vedela, že ten s fialovým plastom na hlavičke je ten, čo potrebuje ak sa do nej chce dostať.

Bude to lepšie. Rýchlejšie.

Zastavila sa vo svojej izbe.  Vzala kozmetickú taštičku, v ktorej mala veci na sprchovanie od sprcháča, šampónu až po žiletky pod ktorými mala ukryté škrtidlo a ihly.

Bez problémov sa dostala do Johnnyho miestnosti. Jeho kráľovstva, kde vládol  veľký mahagónový stôl.  S jednou obyčajnou PC stoličkou  za ním a  dvoma malými čalúnenými kreslami pred ním. Pár skriniek s chlastom, sejf s tradičným točivým zámkom a obrázky jeho a Anky na milión spôsobov.

Nikde však nevidela to, po čo si prišla. Bola hlúpa, ak si myslela, že by to mal vyložené na poličke ako chlast.

Nemrhala časom a pustila sa do prehadzovania. Zásuvky, skrine, všetko čo nepotrebovalo kľúč bolo, samozrejme, neškodné.

Bola zúfala, nič jej nevychádzalo ako chcela. Bolo zbytočné sa tam trepať.

Možno nemala v osude ten ľahší spôsob. Zrejme bola skutočne zlý človek.

Chcela zmiznúť a už sa nevrátiť, no potom si to všimla,  trezor nebol zatvorený. Len privretý  a ona sa nad tým musela rozosmiať.

Zrejme ho Anna nezatvorila, keď jej pripravovala poslednú dávku, ktorá bola stále na jej stolíku v jej izbe.

Nekontrolujúc okolie sa k nemu pohla a jej srdce zakoplo pri pohľade na tú úhľadnú radu poskladaných balíkov všetkých druhou ilegálnych látok.

Neváhala. Natiahla sa po tom vrchnom, jej obľúbenom, a strkajúc ho do nohavičiek sa, ako posraná, pohla do kúpeľne.

Mala náhlu potrebu zavolať matke, no vzdala to. Vytrápila ju viac než dosť a aj otca.

Johnny sa postará, aby ju nik nikdy nenašiel.

To bolo to na čo sa spoliehala. Nechcela byť nájdená. Nikdy oplakaná. Chcela proste len nebyť.