BM - 51. kapitola

Autor: Iveta

Ahojte, dievčence.

Toto je posledná kapitola, čo mám napísanú. Preto posielam iba jednu.

Zostávajú už len dve kapitoly a epilóg.

Ďakujem každej čo číta.

Ivet

51. kapitola

Vychutnával si skladanie košieľ do úhľadných komínikov, ako nič za posledných pár mesiacov.

Mal oficiálne zmaturované, a jediné, čo ho držalo v dome toho  sadistu boli jeho nezbalené veci.

Tešil sa domov. Tešil sa na matku a jej pečenie, na jej grilované kurča s dusenou ryžou a zeleninou. Na vôňu prášku, ktorý používala a  hlavne a predovšetkým na ňu a život s ňou.

Aj priatelia mu chýbali. Tí z jeho detstva, aj tí, s ktorými chodil na školu, ktorá mu aj niečo dávala.

Bude zvláštne byť v meste, kde nebude on, ale ako sám zistil, život pokračoval.

Neprešiel deň, čo by si na neho nespomenul, čo by sa netrápil, či on myslí na neho.

Ale boli to hlúpe a detinské myšlienky, ktoré neviedli k ničomu. Len k depresiám a smútku. 

A on nechcel byť zatŕpnutý, starý teploš, oplakávajúci svojho strateného milenca.

Dúfal, že by mohol nájsť rozumné a dobré dievča. Chcel proste žiť, pokúsiť sa milovať niekoho a prestať sa ľutovať.

Vedel, že len ťažko dokáže spretrhať putá so svojim otcom. Bolo to nemožné. Boli spojení krvou a časom, keď bol dobrým otcom.

Ale tie spomienky mohli byť pokojne skreslené detským vnímaním. Bolo to už dlho, čo ako otec stratil smer. Alebo, možno, len on dospel a začal vidieť, čo pred tým nikdy nevidel.

Od košieľ prešiel k tričkám, popiskujúc si pre dobrú náladu. Dokonca ani myšlienky na Nika ho nedokázali rozosmutnieť.

Nie dnes.

 Bolo síce nadránom a všetci normálny ľudia spali, ale on nedokázal. Bol vzrušený, nadšený a napätý. Tak sa rozhodol využiť nespavosť na niečo produktívne.

Poličku za poličkou, zásuvku za zásuvkou prenášal do kufrov. Len aby hneď zavčas rána mohol vyraziť.

Zrejme by bolo asi správne sa s tým mužom rozlúčiť, povedať maj sa. Možno pojeb sa.

No nebol tu dokonca ani keď bolo krátko po druhej ráno a tak ho teda rozhodne nemusel trápiť.

 Zvonenie telefónu ho prekvapilo v tak skorú rannú hodinu. Neveriacky  pokrútil hlavou, s úsmevom, zdvíhajúc svojmu bratovi.

Bol pripravený na všetko, no na otázku kde je tvoj otec nikdy nemohol byť.

„Neviem, nie som jeho pestúnka. A poslednou dobou sa mi rozhodne nezveruje kam má namierené a kedy sa vráti,“ odpapuľoval otrávene.

„Nedvíha telefón a ja s ním potrebujem hovoriť. Bol s  Didianou. Vie kde je,“ oznamoval, akoby ho to malo fakt zaujímať.

 Po tom, čo tá hlupaňa vyskočila z jeho auta a pripravila ho o kľúče, svojím hodom do diaľky, stratil záujem o jej osobu.

Nestaral sa viac o nič. Po svete behalo plno stroskotancov ako ona. Ak by mal pre každého trpieť nespavosťou uženie si schyzofréniu a skončí v kazajke na práškoch do konca svojich dní.

Aj keď možnosť, že by ten starý despota mohol vedieť, kde sa skrýva ho zaujala viac, ako celá tá neúspešná snaha slovenskej polície, nájsť stroskotanú feťácku existenciu.

„A ako by mohol? Nik ju nevidel celé mesiace. Jej rodičia už pomaly chystajú prázdnu rakvu...“

„Volala... Volala mi a vravela niečo o otcovi. Potrebujem, aby si mi zavolal hneď ako príde domov. Som na ceste.“

Akcia: Zachráňme tú hus, zrejme nemá konca kraja.

„Pochybujem, že sa vráti ešte dnes. Je po druhej ráno, braček, a on tu stále nie je. Ale sľubujem, že ako náhle dostane ten svoj zadok domov, vytlčem  z neho všetko, čo sa týka hentej, a dám ti vedieť. Je to všetko, čo si po mne chcel o druhej ráno? Alebo ti nebodaj mám prichystať dáke občerstvenie keď prídeš?“

„Toto nie je sranda, Ted.“

Pretočil oči a schválne si povzdychol do telefónu pekne nahlas.

„Dobre, dobre. Zachránim ti zadok, keď si to ty tak kráľovsky poondil. Spokojný? Ale varujem ťa, je to poslednýkrát, čo pre teba niečo robím v súvislosti s ňou.“

„O dve hodky som tam,“ štekol a ani sa nerozlúčil než sproste zložil.

Neveriacky pozrel na hluchý telefón a pokrútil hlavou nad výchovou.

Bol nevďačný smrad rovnako ako otec. Niekedy skutočne uvažoval, či náhodou Dan nebol jeho biologickým synom.  Mali rovnako odpornú náturu.

Tak ako sľúbil, skúsil zavolať tiež otcovi, no padol do odkazovky znova a znova.

 Tak to nechal tak a pokračoval v balení.

Práve balil svoje knihy, keď sa dvere s rachotom otvorili a po dupote nasledovala spŕška nadávok.

Ocko si ulial viac ako jeho starnúce telo bolo schopné zvládnuť.

S prekríženými rukami pobavene sledoval jeho boj s dverami, ktoré nedokázal zatvoriť a tíško sa hihňal, keď do nich tresol päsťou, vyhrážajúc sa im rozsekaním sekerkou.

„Prestaň sa tam rehotať a poď mi pomôcť s topánkami!“ nakázal, pľujúc na všetky strany, čo Tadeáša popohnalo k ďalšiemu záchvatu smiechu.

„Ach, oci, oci...“ Kýval hlavou, kráčajúc k nemu pomaly ako to len šlo. „Pri pití ti zrejme nik nemusel pomáhať, že? To si zvládol sám. Možno by si si mohol skúsiť sám vyzuť aj topánky,“ provokoval s diabolským  úsmevom.

Ten chlap si len odfrkol a bez okolkov kvecol na zadok.

Nikdy svojho otca nevidel tak zriadeného. Vyzeralo to, akoby každou ubehnutou sekundou, bol stále viac mimo.

„Volal mi Dantony,“ začal opatrne, keď k nemu došiel a skutočne sa sklonil, aby mohol otcovi rozviazať šnúrky na jeho drahých, kožených topánkach.

Jeho otec však skryl tvár do dlaní a tvrdo ňou pokýval na nesúhlas.

„Nie, dnes už o ňom ani jedno slovo. Ani myšlienku,“ fňukal ako malý chlapec a jemu bolo naozaj chvíľu ľúto toho zlomeného muža.

„Vieš, kde je Didiana, otec?“

„Di... Kto?“ Zažmurkal na neho, klimbajúc hlavou zo strany na stranu

„To dievča, ktoré hľadá. Čo s ním chodilo,“ našepkával,  pomáhajúc mu zo saka.

Ako náhle ho mal z ramien, stuhol, neveriacky a so strachom sledujúc tvár svojho otca.

„Čia je to krv otec?“ zvýskol, ohmatávajúc ho v snahe nájsť ranu, mokvajúce a vlhké stopy. No neúspešne, škvrny boli suché a nevyzeralo to, že by sa mu tvorili nové.

„Čia je to krv?!“ zvrieskol, konečne venujúc pozornosť aj jeho rukám. Pátrajúc po ďalších stopách krvi, no okrem jemného zanedbateľného zafarbenia sa zdali čisté.

Tá opitá hlava  zaklipkala   očami, naťahujúc košeľu medzi prstami, aby si ju mohol lepšie prezrieť.

„Z kade je tá krv?“ spýtal sa Tadeáša, ako by mal snáď on vedieť odpoveď.

„To mi povedz ty! Nie je tvoja, tak ako sa objavila na tvojej košeli?“

 Poznal svojho otca. Bol to vypočítavý a krutý bastard, ale nikdy, skutočne nikdy nepoužil svoju silu.

Dokonca ani keď si to zaslúžil. Vždy našiel omnoho krutejší spôsob trestu ako hlúpy fyzický atak.

 Nikdy neudrel ani Dana a to ho zo srdca nenávidel. Preto nedokázal uveriť, že by  jeho otec mohol byť schopný niekomu ublížiť.

„Neurobil som jej nič, pri čom by mala krvácať. Len som ju tvrdo vytrtkal.“ Prešiel si po vrchu hlavy  s neprítomným pohľadom akoby sa snažil rozpamätať.

„Veď som už  vtedy ani na sebe nemal košeľu...“ premýšľal, šepkajúc to sebe, úplne ignorujúc svojho syna.

„Mala dáke rany na nohách a tele, možno keď som ju zastrašoval? Neviem...“ Znel zúfalo a vystrašene, čo Tadeáša posmelilo a prinútil ho znova venovať pozornosť jemu.

„Kto otec? O kom hovoríš? Kto mal rany? Koho si zastrašoval?“

„To dievča, Dantonyho dievča... Bola tam. Potreboval som vybiť frustráciu, čo mi tvoja matka spôsobila opätovným odmietnutím. Šiel som  a vybral si dievča a chcel som ju...“

„Detaily si nechaj, nepotrebujem obrázok môjho kopulujúceho otca. Vážne.“ Zastavil ho, než zašiel do prílišných detailov.  

„Vráťme sa k časti, kde si narazil na ňu, na Danyho dievča,“ popohnal ho so skrúteným žalúdkom.

Vedel, že sa mu to nebude páčiť a Dantonymu už vonkoncom.

„Nevyzerala ako to dievča, čo si doviedol  na tú večeru. A ja... keď som ju tam uvidel... Vedel som, že som dostal jedinečnú šancu.“ Vyzeral až fanaticky, keď sa čiperne zdvihol na kolená a oblapil Tadeášové ramená s vygúlenými očami. „Využil som to. Taká príležitosť sa nevyskytne každý deň. Celé roky som túžil po tom pomstiť tvoju matku. Nenávidel som skutočnosť, že sa predávkoval skôr ako som ho mohol zniesť zo sveta svojimi holými rukami. Že som ho nemohol mučiť a urobiť mu tisíckrát horšie veci ako on urobil jej. A po dvadsiatich ôsmych  rokoch mi Boh hodil do rúk ju. Pomstil som ju.“ Maniakálne sa zasmial, pritakávajúc si, keď stiahol Tadeáša viac k sebe.

„Urobil som jej, čo on urobil tvojej matke. Plakala a prosila a bol to skurvene dobrý pocit.“ Chvel sa, jeho oči plné šialenosti. Prešiel si dlaňou po ústach až mu na tvári zostali červené stopy z tvrdosti dotyku.

„Otec...“ Nemal silu viac povedať. Cítil ako sa mu v očiach nezmyselne tvoria slzy.

 Bol sklamaný z muža pred sebou. Napriek všetkému, čo sa stalo, čo urobil, stále bol jeho otec. Stále k nemu istým spôsobom vzhliadal. Pamätal si časy, keď bol k nemu dobrý, keď ho miloval. A vedel, že napriek všetkému, napriek zvrátenosti jeho činov stále bol milujúcim otcom a jeho chorá logika mu napovedala, že to robí pre neho. Že odstránenie Nikolasa je tým najlepším, čo pre svojho syna môže urobiť.

Ale teraz aj to málo lásky, čo mal v sebe hlboko zakopanej, bolo fuč.

Práve ich zničil  všetkých. 

„Neverím, že si to urobil otec. Neverím, že si myslíš, že si tým matku vykúpil z pekla v ktorom žije celé roky. Modli sa. Modli sa, aby na to nikdy neprišla, otec, lebo ak sa to stane zničí ju to. Zabiješ ju tým. Miluje Dantonyho a ak... Nie, keď sa toto dostane na povrch, to málo, čo zostalo z dievčaťa ktoré si miloval, zmizne navždy.  Uvedomuješ si, že týmto si stratil akúkoľvek možnosť, že by ťa prijala späť?!“ V skutočnosti mu bolo u prdele, že to tak bolo.

Ten chlap bol plný sračiek a matke bolo lepšie bez neho aj keď vedel, že drvivá časť z nej ho stále milovala. No matka zvíťazila nad milujúcou ženou a už nevydržala hľadieť na to, ako sa chová k svojim, k jej, synom a chcela ho zo života preč. Stačilo by ak by preukázal snahu byť lepším otcom a otčimom a jej dobrácke srdce, ktoré stále patrilo tomu skurvencovi, by ho vzalo späť.

„Kde je? Kde je Didiana, otec?“ štekol, nechávajúc tú chvejúcu sa kopu hnoja bez pomoci.

 „Tadeáš, musíš ma pochopiť... v tej chvíli sa mi to zdalo dokonalé. Prinútiť dievča, ktoré patrí jeho synovi k tomu, k čomu jeho otec prinútil tvoju matku. Len som ju potreboval pomstiť. Vrátiť mu to!“

„Ale ty si to nevrátil jemu! Je mŕtvy! Urobil si to isté, čo urobil ten feťák mojej mame! Prečo odmietaš vidieť, že Dan s tým nič nemá!? Nemôže za to, otec. Si rovnako odporný ako muž, čo zneužil mamu. Možno ešte odpornejší, lebo jeho viedli nutkania a chorá závislácka  myseľ. Ty si vedel čo robíš. Je mi z teba zle. Nechcem už v tvojej skurvenej blízkosti stráviť ani jednu pojebanú sekundu. Mal si ju v tom kurvinci, či privátne?“

„Synak...“ Natiahol sa po ňom no Tadeáš ustúpil.

„Nedotýkaj sa ma. Už nikdy! Dan je na ceste, na tvojom mieste by som sa kurva modlil, aby to dievča neurobilo dáku hlúposť a ten posraný telefonát nebola pošahaná rozlúčka samovraha. Dan ťa roznesie v zuboch a ja mám neskutočne blízo k tomu, aby som mu dopomohol.“

Nestaral sa viac o nič. Vzal kľúčiky od auta a stále sa chvejúci zlosťou, sklamaním, frustráciou a bolesťou sa pohol na kraj mesta, kde bol ten poondený podnik.

Z otca nedostal, kde na ňu narazil. Ale dúfal, že cesta do kurvinca nebude strata času.

Nevedel, ako by mal to, čo sa dozvedel povedať Danovi. Bolo jasné, že by mu to mal povedať. Ale ako?

Oznámiť psychicky šikanovanému človeku, že muž, čo ho celý jeho život deptal, zneužil a prinútil k sexu dievča, len pre to, že vedel, že mu na nej záleží, bolo akoby ho odsúdil rovno do pekla.

 Poznal svojho brata. Všetko sa ho príliš dotýkalo. Všetko bral príliš osobne.  Všetko ho dostávalo do stavu tvrdých depresií.

Toto by ho hodilo skutočne za hranu.

Neznášal, že sa do  celej veci okolo tej ženskej znova tak ponoril, ale nedokázal zniesť predstavu, že by brat trpel viac ako tomu bolo doposiaľ. Posledné dva roky, čo to špinavé tajomstvo okolo jeho počatia vyplávalo na povrch, sa pokazilo príliš veľa vecí okolo nich. Toto by mohla byť posledná kvapka k úplnej strate Dantonyho, ktorého si pamätal z čias detstva.

Ani nevedel, čo vlastne urobí, keď tam dorazí. Či mu povedia pravdu, ak im ozrejmí situáciu. Čert mu bol dlžen tento poondený nonsens.

 Zastavil škripotom, krížom cez dve parkovacie miesta, ale úprimne to mal u prdele. Potreboval dostať to dievča z toho pajzla, prinútiť ju pochopiť, že mu svojim konaním neskutočne otravuje život a pre to by mohla konečne prestať  blbnúť a vrátiť sa domov.

Tento krát bol pripravený použiť aj lano, čo mal v kufri, na prípadné odtiahnutie, ak by  bolo potreba. Už s ním nevybabre.

Chcel svoj pokojný život späť. Ten,  v ktorom mohol bez ostychu depkovať nad svojim nešťastný až do smrti, lebo miluje muža, ktorého pre otca uštval do náruče inému šušlavému buzerantovi.

Rozrazil dvere s väčšou silou, ako bolo nutné, čo ho úprimne prekvapilo. Nečakal, že tie na pohľad ťažké dvere pôjdu otvoriť tak ľahko. No len do chvíle, než ho úplne neohúria atmosféra v podniku. Nik by nepovedal, že je to kurvinec z malého predmestia. On teda rozhodne nie. Ale čo on mohol vedieť? V živote v žiadnom  nebol.

 Jemné, tlmené svetlo príjemne dopĺňalo kombináciu bielej a čiernej.  Stoly boli uložené s koženými kreslami do štvorcov vytvárajúc pomyselné malé kupé s dostatočným  zdaním súkromia na tanec na lone, alebo decentné obchytkávanie.

Dievčatá boli zahalené v sladkých, zamatových županoch, siahajúcich tesne pod zadok a bolo jedno ako vysoká bola.  

„Ahoj.“ Objavilo sa pri ňom maličké dievčatko s bielymi vlasmi siahajúcimi jej až k pásu.

„Volám sa Fin. Čo keby si mi dovolil odprevadiť ťa k stolu. Sin práve začína svoje číslo. Môžeš sa pokochať jej tancom, zatiaľ čo si vyberieš niečo z našej ponuky. Prvý drink je na účet podniku.“ Bez pocitu trápnosti, pre vnútenie, sa snažila objať jeho lakeť a odtiahnuť ho k jednému z voľných stolov.

„Pozri, na toto nemám čas. Nie som tu pre vašu ... ponuku. Hľadám jedno dievča. Ryšavá, asi stosedemdesiat centimetrov vysoká. Veľké, hrdzavé oči. Volá sa Didiana...“

Dievča nakrčilo nos, neskrývajúc opovrhnutie, keď si ho celého premerala.

 Až sa musel ošiť pod tým nepekný pohľadom.

„Nevyzeráš ako niekto, kto je na také veci.“ Naklonila hlavu, študujúc ho z každého uhlu. „ To si musíš vyriešiť s Johnnym alebo Klárou. Ona nie je práve ten verejný typ... Však mi rozumieš.“

Nie rozhodne nerozumel. Chcel jej niečo povedať, no v tom sa na jej tvári objavil obrovský úsmev a vystretým prstom mu naznačila aby počkal.

„Belly! Och... Hmmm... Anna!“ kríkla na dievča, ktoré práve vychádzalo z dverí s označením, že sú to priestory pre personál  a švihla k nim jeden neprítomný pohľad.

„Tu tento chce našu Nene.“ Ukázala na neho palcom a čiernovláska sebou trhla, rozhliadajúc sa všade na okolo.

„To nebude možné,“ šepla, keď sa k nim, po pomalom, zvodnom húpaní, konečne dostala. „Odišla. Pobalila si svoje veci a je preč. Čo keby si skúsil iné dievča. Tu Fin je skutočne šikovná. Vtipná a inteligentná.  Máme tu dievčatá, čo nemajú v hlave seno...“

„Nie som tu ako zákazník. Je to priateľka môjho brata, myslím... bývalá. Ach, to je jedno.“ Odmávol to naštvaný, že sa nikam neodpracoval.

Dievča si zahryzlo do pery tak veľmi, až sa obával, že si ju prehryzne, než sa zhlboka nadýchla s jemným a smutným  úsmevom.

„Myslím, že by ste ju mali prestať hľadať a prestať sa pre ňu trápiť. Ľudia ako ona vždy nájdu svoj koniec a blízkym to iba zákonite ublíži. Dovoľ mi malú radu. Prestaňte hľadať a zmýšľajte o nej ako o mŕtvej. Bude to jednoduchšie...“ Znova si zahryzla do pery, naštvane odstraňujúc slzy z líc, za čo si vyslúžila od dievčaťa so snehovo bielymi vlasmi silné objatie.

„Viem, že si ju milovala. Nerozumiem, ako nám to mohla urobiť a odísť bez rozlúčky,“ utešovala svoju kamarátku a on mal tiež potrebu jej uľaviť.

Možno to bolo tým, že Didiana nechávala za sebou len zlomené srdcia a bodrel, ktorý bolo ťažko upratať.

Neurobil to však. Neutešoval brata, určite nebude dáku malú šľapku.

Nechcel sa ešte vrátiť domov. Nezniesol predstavu, že bude v jednom dome s ním, že bude dýchať ten istý vzduch.

Ak by sa zachoval ako ktorýkoľvek iný človek, na jeho mieste, šiel by na políciu, kde jej rodičia nechali na seba kontakt a oznámil im, že ich dcéra pracuje ako prostitútka.

On ju vyhnal na ulicu. A v hĺbke duše vedel, že ak ju nájdu, bude súca už len pod zem.

Pri troche šťastia, jej smoly, ju nájdu  náhodný ľudia a ona skončí slintajúca na vankúš s odpáleným mozgom. Neschopná sama ani zdvihnúť lyžičku s čajom.

„Kedy odišla?“  Pýtal sa už s vytiahnutým telefonóm.

Teraz, keď bola vonku z pajzla, kde boli zákaznici zrejme nútení držať jazyk za zubami, bola pravdepodobnejšie, že ju nájdu.

„Neviem, tri možno štyri hodiny...“ Ponúkla neisto no venoval jej už pramálo skutočnej pozornosti.

Prikývol, zaželal pekný zvyšok  pracovného večera a pohol sa k autu.

Zavolal na číslo, ktoré mu dali jej rodičia, no bolo obsadené. Skúsil to ešte trikrát než to vzdal, sadol do auta a cestou uvažoval ako to povie bratovi, koľko mu  má povedať, a či mu to má vlastne povedať.

Jeho telefón ako na povel zazvonil, oznamujúc, že mu volá a on ani nemal čas premyslieť ďalší krok.

„Tak?“ ozval sa bez pozdravu a tento krát mu na to nič uštipačné nepovedal.

„ Už je doma, prišiel zdrúzganý na máry...“

„Jeho momentálny stav ma nezaujíma. Chcem vedieť, čo má spoločné s Di,“ vybuchol, prerušujúc Tedovu snahu získať trochu času na vymyslenie ochrany všetkých zúčastnených a v tej chvíli asi najviac práve volajúceho. Tá správa by ho mohla dostať do pevného objatia s krajnicou.

„Si stále za volantom? Ak áno, zastav. Vážne... nechcem kupovať oblek na tvoj pohreb.“

„Ted, ja skutočne práve teraz nemám najmenšiu chuť na tvoj humor.“

„Nesrandujem.  Proste zastav.“

„Tadeáš, nenasieraj.  Sú už skoro tri hodiny ráno,“ vrčal no Ted mohol počuť ako zvuk motora na druhej strane poľavil.

„Otec ju stretol v... V našej Hriešnej čerešničke. Pracovala tam...“

„V čom? Nie je to ten kurvinec na výpadovke na diaľnicu? Čo by tam robila?“

Tadeáš si ťažko povzdychol. Niekedy ľudia odmietajú vidieť odpoveď aj keď im skáče po hlave.

„Dan, braček...“

Počul piskot gúm namiesto odpovedi a potom len spŕšku nepekných slov.

„Choď po ňu. Prisahám, že ak jej tvoj otec niečo urobil, zabijem ho.“

„Idem odtiaľ. Jedno z dievčat vravelo, že odišla. Snažil som sa dovolať aj jej rodičom no...“ Slová mu uviazli v hrdle, keď ho zastavili preblikávajúce svetlá sanitky  a polície, osvetľujúce tmavú, biedne osvetlenú cestu.

Žalúdok sa mu obrátil v zlej predtuche. Keď videl, ženu a muža stojacich pri policajnom aute zatiaľ čo jeden z policajtov niečo vypisoval a ďalší mu kývaním pokynul, aby pokračoval v ceste oblúkom kužeľov zasahujúc do protismeru.

Z pod fólie mohol zazrieť ruku celú ušpinenú niečím čo sa v tme a blikajúcich svetlách javilo až čiernym.

Zastavil, vyskakujúc z auta, úplne ignorujúc, že stojí v ceste výluke vytvorenej z cestných pomôcok.

Žalúdok mal v krku a v očiach ho štípalo, keď odstrkával policajtova a zdravoťákov v snahe odstrániť z tela tú hlúpu tenkú alumíniovú fóliu.

„Pane, sem nemôžete!“ Bolo to ako replika z hlúpeho filmu, akurát teraz to bolo skutočné.

Skutočne sa to dialo a musel tvrdo prehltnúť zvratky, keď sa mu, stále bojujúc, podarilo konečne odkryť dostatočný kúsok z tváre aby ju spoznal.

Zabudol bojovať s mužmi, čo ho ťahali preč. A aj keď ho k tomu dievčaťu nikdy nič skutočné neviazalo pohľad na ňu bolel akoby s ňou mal celé more spomienok.

Sledoval, ako jeden z mužov v červenom komplete urovnal škody na fólií, ktoré napáchal a takmer sa k nej znova rozbehol, keď jej ruka skĺzla z nosítok.

Tá čierňava na jej dlaniach sa v čase uloženia jej tela do osvetlenej sanitky zmenila na karmínovú červeň a on už to naozaj neustál a všetko, čo za deň dostal do žalúdka skončilo pri jeho nohách.

Jeho otec bol násilník a vrah. Možno nedržal zbraň, ale bol dôvodom a to bolo možno ešte horšie.

A zrazu sa mu odchod už nezdal tak povznášajúci. Pred týmto nikdy neujde.

To on bol začiatkom jej konca. A neveril, že by sa s tým niekedy mohol naučiť žiť.