BM - kapitola 47,48

Autor: Iveta

47. kapitola

Didiana

Neunúvala sa ani obliecť. Ako náhle odíde, bude musieť dať rýchlu sprchu a vziať ďalšieho, čo to má rád tvrdo. Ako nováčik a hlavne feťáčka bola dievčaťom pre tento druh potrieb. Dievčatá, jej kolegyne, ktoré mali svoje rodiny a mali sa kam vrátiť, si mohli vyberať. Ona  nie. Ale bolo jej to jedno. Po každom jednom dostala svoju odmenu v podobe dávky a čistej, novej injekčnej striekačky.  Nič viac nepotrebovala.

Ani sa len nezahalila. Videl ju nahú, bol v každom jej otvore a istým spôsobom bol istotou a známym. Najzvrátenejším spôsobom sa cítila vlastne úplne pohodlne a bezpečne, keď prišiel a vzal si jej telo.

Chodil stále aj napriek tomu, že  keď mu nakoniec vážne zavolala, aby jej požičal peniaze na Jakubove šperky, tvrdil, že prestane ako náhle bude trtkať ako na bežiacom páse.

Samozrejme, kecal. Keď ju vzal k Johnymu a on zariadil jej prehliadku súkromným, diskrétnym gynekológom, ktorého mali „jeho“ dievčatá grátis, ako benefit, ktorý potvrdil, že je úplne v poriadku   čistá a  „práce“ schopná. Vracal sa. A ona dúfala, že vždy bude.

Keď jej povedal, kam ju berie cítila sa zradená a oklamaná. Hlúpo si namýšľala, že by ju vzal k sebe a ona by bola jeho malá, živá Anča. Ktorá by mu podržala vždy a akokoľvek by si zažiadal, zatiaľ, čo on by jej dal strechu nad hlavou a Hera. Nič viac nepotrebovala. Nič viac nechcela.

On však svoje najnovšie Audi zaparkoval pred „Hriešnou čerešničkou“ a vyhlásil, že je to miesto, kde bude a jedinou úlohou bude rozťahovať nohy zákazníkom. Že majiteľ, teraz, už po čase, len Johnny, je benevolentný  správňak. Bude ukrytá pred ľuďmi a nebude musieť trtkať špinavé,  upotené klády.

Bola rozzúrená. Šliapať na ulici z vlastnej vôle a skončiť ako kurva v kurvinci boli dve veci.

No Alex, ako diplomovaný politológ cez veci národnostných menšín bol tak trošku Hitllerom v čiernej koži a mal schopnosť ukecať mŕtveho, že žije. Vysvetlil jej, ako retardovanej, že  pobyt v Čerešničke má viac výhod. Strecha nad hlavou, jedlo, ak si spomenie, že chce jesť, anonymita, pravidelné prehliadky doktora, bez nutnosti poistenia, a samozrejme, čistí a nenakazení chlapi. Samozrejme, Johnny nebol obchodník s bielym mäsom, to vraj nebolo v jeho „dobráckej“ náture. Takže dievčatá mali možnosť voľby. Mohli kedykoľvek, bez problémov, odísť. Po tom vyhlásení sa jej uľavilo asi najviac. Sloboda rozhodovania bola aj pre stroskotanca dôležitá.

A tak skončila v bodreli. Čakajúca či sa nerozhodne ju poctiť návštevou a nedá jej aspoň trošku pocit pohodlnosti, aj keď jeho škoricová voňavka stále dráždila jej žalúdok úplne rovnakým spôsobom.

Bol proste niečím, čo poznala a čo vítala s roztiahnutými nohami. A dokonca aj niečo dokázala cítiť počas toho ako zo seba nechávala vytrtkávať dušu. Nebolo to nič extra pohlcujúce. Ale nebola tupá a prázdna.

Sledovala ho ako si zapínal gombíky na bielej košeli, ktorá až nepatrične žiarila na jeho tuho hnedej koži. Pristihla sa uvažovať ako by asi vyzeral v čiernej. Splývala by alebo by naopak  vďaka nej vyzeral svetlejší?

Natiahol si, do pukov vyžehlené, tesiláky a práve zaprával koniec opasku do pracky, keď sa mu rozvibroval mobil.

Zaškerila sa na jeho výraze, keď ho schmatol zo stolíka pri posteli. Na ktorej sa schválne rozvalila ako mačka naťahujúc každý sval.

„Lásenko,“ zacvrlikal sladkým hláskom s debilným výrazom na tvári. Bolo neuveriteľné, že muž, čo jej na zadku urobil klobásy a potom ju do neho vymrdal až jej takmer  pri každom príraze vyrazil dych znel ako skurvený Iglesias.

„Prepáč, Bubo. Rokovanie sa pretiahlo. Daj mi hodinu. Budem sa snažiť z tohto pekla vymotať čo najskôr.“ Maznal sa a ona mala náladu ho dráždiť. Nenávidela, keď zavolala tá pička v čase, keď bol s ňou. Nenávidela ho vidieť tak iného, sladkého, nežného.

Šťuchla do neho palcom na nohe, rozťahujúc nohy, keď sa k nej otočil  a svojimi prstami do seba vošla, tak, ako proste vedela, že to miluje. Nútil ju to robiť do vtedy, až kým si na svoju chuť nezvykla. Vsala jeden svoj prst, tíško stonajúc s pohľadom na jeho tvári.

Reakcia bola očakávaná. Uhryzol sa do pery a potočil prstom aby to zopakovala.

Nebolo to tak, že potrebovala jeho pozornosť, že by žiarlila na tú malú hus, len nezniesla, že kradla jeho sústredenie, keď mal výlučne patriť jej.

To malé dievčatko na druhej strane štebotalo tým svojim sladučkým hláskom malého škovránka zatiaľ, čo  sa on sklonil, a vzal jej prsty do svojich úst, hryzúc ju do dlane, keď ju pomaly zlýzaval.

Bolo to odporné a chcelo sa jej vracať, ale on to miloval a  stále na tej celej situácií muselo niečo byť. Niečo, čo nedokázala pochopiť, definovať. Lízal ju z jej ruky zatiaľ čo mal na dráte svoju snúbenicu. Malú, puritánsku chuderku, čo to robila len po tme a zrejme ho nikdy ani poriadne nefajčila.

Bol vlastne chudáčik, čo bol nútený chodiť za kurvami aby dostal to, čo mal skutočne rád.

„Hm... samozrejme, pečivo a dáky salám na zajtra,“ opakoval hlúpy, nákupný zoznam, zatiaľ čo si ho znova vytiahol a schmatol ju za krátke vlasy, tlačiac jej tvár do jeho rozkroku.

Uhryzla ho, nie silno ale dosť na to aby odskočil a venoval jej pozornosť.

Potiahol ju za vlasy a ona sa zazubila, keď jej silou zaklonil hlavu a jeho nozdry sa rozšírili hnevom, zatiaľ čo hlas mal vľúdny a pokojný, keď sa lúčil s ňou.

„Ešte raz ma uhryzni a ja ti tie malé zuby vytlčiem z tej papule!“  Sotil ju do postele a ona sa zasmiala, krčiac nohy v kolenách, bez štipky hanby či strachu. Chlapi ju posledné týždne mlátili, škrtili, oštiavali, len aby sa urobili. Jedna bitka hore dole.

„Nerozumiem, načo s ňou si, keď trtkáš mňa. A som si na milión percent istá, že ja nie som jediná. Zrejme máš ešte aspoň tri, možno štyri kurvy, ktoré ti to robia lepšie než tá malá  frigida.“ Jeho dlaň sa objavila omotaná okolo jej krku a ona zachrapčala, nezmazávajúc úškľabok z tváre ani keď jej nedostatok kyslíka vohnal do očí slzy.

 „Neber si ju do úst. Už nikdy. Nesiahaš jej ani po členky.“

„A predsa trtkáš mňa, zatiaľ čo ti volá, že má chuť na dáku pojebanú salámu... Ako strašne ju ty musíš milovať!“ Scapla ruky vo veľkom geste.

V lásku už dávno prestala veriť. Všetci v jej živote, ktorých milovala, jej ukázali prostredník a skončila sama.

Odstúpil od nej naprávajúc si nohavice. Pomaly, precízne. To bol celý on. Vždy detailista. Vo všetkom.

„Milujem ju. Je tým čo som vždy chcel. Je ako ja. Slušná a vzdelaná cigoša. Chýba  jeden rok a bude mať titul z umenia. Čo máš ty? Roztrtkané všetky diery. Jej otec je v politike, a som jeho pravá ruka. Super flek, pre ktorý som sa skurvene nadrel. Sme ikonou. Budeme dokonalý obrázok rómskej rodiny, keď jej urobím malého parchanta a ľudia budú vidieť, že nie som zasraný sockár z osady. Že som to vo svojich dvadsiatich ôsmich rokoch skurvne dotiahol z búraniska do paláca. To mi ani jedna z vás bielych nemôžete ponúknuť. Je v nej viac ako sex. Je v ňom síce poleno, ale niekedy je v živote dôležitejšie všetko okrem neho. Koniec koncov, vždy som mal slabosť na biele pičky, ktoré sa mi boli ochotné podrobiť, ponížiť sa, urobiť všetko aby zo mňa mali kúsok. Prachy. Všetko pre pár euráčov. Ak by som nemal oblek na mieru  a nesmrdel prachmi, zrejme by o mňa ani jedna nezakopla. Ale ja ich mám. Mám ich veľa. Vlastnými rukami vydreté.  A zázrak, zrazu nie som cigáň, ale čávo, čo by stál za hriech,“ smial sa, obliekajúc sako z ktorého konečne vytiahol to, po čom túžila a na čo celý ten jeho nezmyslený predslov čakala.

Bolo jasné, že chlapec trpí akousi psychickou poruchou a stihomamom. Nevedela, či tým trpí každý cigáň, ale ak áno, chráň boh, pred tým, aby sa dostal ten jeho budúci svokor do politiky moc vysoko...

„Ak by sme sa stretli za iných okolností a bol by si len obyčajný týpek na diskotéke bez značkových handier a smrade po euráčkoch aj tak by si mi pripadal príťažlivý, možno viac ako teraz,“ odvrkla otrávene. Rozhodnutá, že je čas sa konečne zamotať do návlečky a odložiť svoju odmenu.

 „Stačilo by zatriasť saklíkom, že? To urobil Miro?“

Spomenutie toho zradcu zabolelo, viac, ako kedy mohlo zabolieť sklamanie v Dantem.

Dante jej zlomil srdce, ale nikdy vlastne nič nesľuboval. Nepovedal, že ju miluje. Nežiadal, aby ho milovala alebo aby s ním strávila zvyšok života.

Miro, ten aj napriek tomu, že ju vraj miloval, zdúchol. Nechal ju samú, aj keď vravel, že to nikdy neurobí. Že patria k sebe, že ju ochráni, postará sa o ňu  a bude tu pre ňu, len pre ňu.

„Nechcem o ňom hovoriť,“ utiahla okolo seba plachtu tesnejšie, šuchtajúc sa k dverám, aby ho vyprevadila von.

„Stavím sa, že on na teba myslí stále, keď ho chlapci v sprche sundávajú do zadku. Bol tak ochranársky. Nedovolil mi sa k tebe ani priblížiť po našom prvom harašení. Stálo ma neskutočnú námahu, prinútiť Reného, aby mu odmietol dodať matroš a aj tak sa ten had stále držal. Ani za svet nechcel pristúpiť na obchod so mnou,“ spomínal s jemným úsmevom, ako na tú najsladšiu spomienku, zatiaľ čo v nej vrelo.

„Ako to myslíš? Miro je v...“

„...base,“ dopovedal s úsmevom, priťahujúc si ju k nemu za uzlík nad jej prsiami, ktorý zvierala v rukách.

Pokrútila hlavou. Odmietajúc niečo také. Mal byť doma a snažiť sa dostať z tých sračiek do ktorých ho dostala. Mal bojovať so závislosťou a byť obklopený láskou a rodinou, priateľmi, ktorí ho podporovali. Tak si to vysnívala. Tak si to priala. Tak po tom túžila. Bol človekom, ktorý mal mať šťastný koniec. Nech má ten jeho zbabelý útek aspoň zmysel.

Neuvedomila si, že plače kým sa k nej ten odporný hajzel nesklonil a neutrel jej nežne líca svojimi velikánskymi dlaňami.

Odstúpila od neho a on sa kruto usmial. Bezcitný skurvysyn.

Vedela, že to  bol on. Dákym spôsobom ho tam dostal. Proste to vedela.

„Neboj, nemôže mu tam byť až tak zle. V skutočnosti, je to zrejme to najlepšie čo sa tomu slabochovi mohlo stať. On neznášal Herák práve najlepšie. Bol zúfalý zo svojej závislosti a tam sa z nej proste vylíže. Po pár rokoch sa dostane von a  bude môcť začať od znova. Ako nový človek.“ Snažil sa ju falošne utešiť.

 Jemu vôbec nezáležalo na tom, či tam skončí s podrezaným hrdlom, či sa odtiaľ niekedy dostane, alebo dokonca na tom, aby ju skutočne uchlácholil.

Alex bol zákerná a bezcitná sviňa. Ktorá dokázala bez žmurknutia tvrdiť, že miluje svoju snúbenicu v tom istom okamihu ako nazve ich budúce deti bastardami. Bol chorý a  potreboval lieky. Ale kto bola ona aby ho súdila? Sama bola súca na preliečenie, možno trvalé umiestnenie na psychiatrii.

„Čo všetko o tom vieš?“  Dúfala, že jej to povie. Ak to znamenalo ďalší skazený sex, bola ochotná to podstúpiť.

Dávno ten akt stratil pôvodný účinok. Bolo to len niečo nepohodlné na dosiahnutie svojho cieľu, ktorý nebol zákonite droga.

„Nie veľa. Načapali ho dealovať. Nedával si pozor a predával neovereným. To sa nevypláca. Ale dostal iba šestku. Za dobré správanie by mohol byť vonku za tri, možno štyri roky. Ak si rodičia capnú po vačku a zaplatia dobrého právnika bude v pohode.“

Jeho úsmev ani na chvíľu nezakolísal a jej brneli prsty ako mu túžila ten úsmev z tváre zotrieť päsťou.

Dala by všetko čo má, a že toho nie je veľa, že to on zariadil. Proste ho odstránil z cesty. Odmietol s ním obchodovať a tak pripravil pascu. Tak to bolo. Ani nie kôly tomu, že nechcel znova  nútiť ju k sexu, ale len čisto z ješitnosti. Že sa mu niekto postavil a  neurobil to, čo on očakával a chcel.

Ale taktiež si uvedomovala, že mal istým spôsobom pravdu. Miro bol dobrý človek a svet do ktorého sa dostal bola iba chyba. Nakoniec by väzenie mohlo byť vykúpením a on po odsedení trestu nájde pokoj v živote. Dúfala, že to tak bude. Potrebovala aby to tak bolo.

Prehltla potrebu ublížiť mu a bez rozlúčky sa pohla preč. Bola naštvaná. Tak strašne mu potrebovala ublížiť. Ale nemohla. Napriek všetkému, nech už jej situácia vyzerala akokoľvek zle  sa mala  vlastne výborne. Nič jej nechýbalo. Vydrnkala chlapa dostala čo chcela a mohla si kedykoľvek zájsť do mesta a vrátiť sa do tepla a v pohodlí si šľahnúť. Aj keď von  rozhodne nechodila. Znova vytrtkať chlapa  niekedy dvoch, ak to tak chceli, dostať dávku a odpáliť sa do pohody. A takto dokoleča. Nechcela riskovať, že vyskakovaním si do neho, za jeho odpornú krutosť a neľudskosť, by prinútil dohovorom Johnyho aby ju vylial a ona skončila znova na dlažbe fajčiaca smradľavé kokoty za drobné.

Vošla do svojej izby dúfajúc, že ju Johnny nezdrbe, že nechala zákazníka, aj keď ním Alex nikdy skutočne nebol,  samého a neodprevadila ho ako sa na slušnú bytosť patrí.

 Potrebovala sprchu a pripraviť sa na ďalšieho. Toho mala v skutočnosti najradšej, ak to vlastne šlo.

 Poznala ho celé roky a prechovávala k nemu rešpekt  a úctu. Až kým sa neobjavil v Čerešni a nevybral si práve ju. Samozrejme, mala nový zostrih, make-up a bola v podstate nahá, nemohol ju spoznať. Ale v istom okamihu sa to stalo a on aj napriek tomu poslušne klusal do  pracovnej izby. Nepovedal ani slovo, keď ho umývala a urobila ho pri kúpeli. Nechal ju, aby  osušila jeho telo a stále ju sledoval s jeho múdrymi, hnedými očami,

Katarína vždy tvrdila, že je príliš sexy, aby mohol byť profesorom chémie. Ale zrejme nebol len príliš sexy, ale aj príliš úchylný a tým neschopný udržať si „normálny“ vzťah, keď bol pravidelným zákazníkom.

Bol to ten druh dominanta, čo sa vyžíval v odmeňovaní za bolesť. Každý úder, čo prijala znamenal sladké poláskanie.

A aj keď nebola schopná cítiť rozkoš už celú večnosť, bola mu za to vďačná. Chlapi, čo si ju vyberali boli krutí a často skončila krvácajúca kým skončili. Nemali potrebu sa postarať o jej potešenie, ale to zasa nemohla vôbec vyčítať.

Takže, keď sa konečne dostala do „tej“ izby s patričnými pomôckami, úprimne sa usmiala, spúšťajúc jemný župan pomaly z ramien, tak ako vedela, že to vyžaduje.

Dostať sa na štyri a zhrbiť chrbát bolo jednoduché a prijať capnutie po zadku ju prinútilo sa usmiať.

 Hrali dokonalú hru profesora a neposlušnej žiačky toľkokrát, že by pokojne mohla zastúpiť jeho miesto. Každá replika, každý nádych, dotyk.

Bolo to upokojujúce. Vedieť čo ťa čaká, čo musíš urobiť, čo ti bude urobené.

Vedomie, že neskončíš krvácajúca s modrinami po tele.

Vždy nakoniec vystúpil zo svojej role. Nevedela, prečo to robil. Prečo mal potrebu s ňou počas obliekania hovoriť.

Vždy sa spýtal ako sa má. Jednoduchou vetou : "Vráť sa domov, dieťa,“ sa snažil dohovoriť  a potom poďakoval a jednoducho odišiel. Vedela, že sa vráti. Vždy. Každý tretí deň. Bolo jedno, či práve mala zákazníka. Bol ochotný počkať aj hodiny než ho mohla vziať.

Večer ubehol pokojne. Dostala drink, ktorý si vypila na bare, flirtujúc s barmanom, ktorý jej to samozrejme z dodržiavania pracovnej morálky nikdy nemohol urobiť. Chcela zistiť, či by mohla cítiť rozkoš ak by to bol proste len sex bez cieľu. Ale flirtovanie bolo tiež fajn. Stále to nezabudla. Byť malá, špinavá kurva na ulici, loviaca kamionistov alebo chudákov, znamenalo vedieť ponúknuť seba, mať chlípne a nie príliš lacné reči a narážky. Proste v tom flirtovaní bola najlepšia.

„Nene,“ počula hlas Anny a jej srdce poskočilo. Boli niečo ako kamarádky. Bola Johnyho pravou rukou. Aj keď niekedy to bolo skôr akoby bola jeho hlavou aj keď to, samozrejme, nik nemal odvahu povedať nahlas.

„Any?“ skúsila milý hlas. Dúfala, že by jej mohol pomôcť z prúseru. Že milý hlások by ju mohol obmäkčiť pri treste, že porušila zásady ich podniku a zachovala sa nezdvorilo k zákazníkovi. A nie tak hocijakému, ale Alexovi. Bol ich obchodným partnerom a ich kšefty neboli úplne kóšer. Aj keď nevedela v čom presne idú. Zrejme ženy, drogy, špinavé prachy alebo niečo podobné, čo ten Američan od Johnyho požadoval.

„Hľadám ťa, dievča!“ Na tvári sa jej objavil obrovský úsmev, čo bolo veľmi dobré znamenie. Žiadna čistky jej žalúdka sa nekonajú.

„Čo? Dostala si chuť na Malú Nene?“ provokovala, rozťahujúc pre ňu nohy.

Zasmiala sa, capkajúc ju po holom stehne a pokývala hlavou.

„S kamarádkami nespím, navyše, vôbec nie, keď je tu Johnny. Som jeho.“

Prikývla. Reči o Johnym boli pravda. Bol to vlastne dobrý človek. Tvrdý pre prácu, ktorú robil. Nemohol sa nechať osierať, ale ak boli k nemu ľudia spravodliví, úctiví a rešpektovali jeho podmienky bol ústretový obchodník. Ale ak nie...

 Videla ho proste odstreliť týpka, čo mu dlžil prachy, hneď druhý deň, čo ju prijal. Pochopila, že hnevať ho niky nebude a radšej by si odhryzla nohu akoby mala isť proti nemu a jeho zásadám.

„Potrebujem ísť na nákup a ty musíš ísť so mnou.“ Zažmurkala ako malé psíča a diskrétne sa k nej naklonila, „Di, prosím...“

Akoby mohla odmietnuť? Už pár týždňov bola proste Nene.  Bolo pekné počuť svoje meno rovnako ako traumatizujúce.

Už nikdy nebude to dievča. Ktorého jediným problémom bolo, že nenávidela svoje meno.

„Vymysli si dáke meno,“ vybafol na ňu Johnny a frustrovane si prehrabol svoje splaslé číro vlhké po sprche.

„Je mi to jedno. Prečo nemôžem byť proste Di?“

„Potrebuješ svoje umelecké meno,“ zahriakol ju otrávene.

Takmer sa pridusila vzduchom. Umelecké meno. Musela sa naozaj silno uhryznúť aby sa nerozrehotala.

„Bude to pohodlnejšie ak ti chlapi budú vzdychať meno inej ženy do ucha. Ver mi,“ doplnila Johnyho Anna a nechala sa ním silno objať, zatiaľ čo ignorovala jeho smutný pohľad.

„Nechala som sa trtkať v kamiónovom prívese, ani  raz sa nepýtali na moje meno, je mi to skutočne u prdele,“

 „Budeš Nene, rýmuje sa to s u prdele.“

Bol neskutočné, že mala v sebe magnet priťahujúci všetky možné verzie Kataríny.

A len tá pravá bola na míle ďaleko.

A aj keď priateľstvo dávno nebolo prioritou, snažila sa. Anna bola tajfún a  keď nemala dávku bola prijemným rozptýlením. A tak s doznievajúcou vlnou eufórie z poslednej dávky kývla. Vlniac  na ihličkách sa odpravila sa do izby niečo na seba hodiť.

Mala už koniec povinnej „pracovnej“ doby. Mohla si robiť čo chcela. Ak by mala domov, tak ako drvivá väčšina dievčat, už by bola doma. Ale ona ho nemala a tak bývala v zadnej časti pajzla v malej izbičke s ďalšími troma dievčatami, ktoré nemali kam ísť. Nemali nikoho.  Johny a Anna boli vlastne ako ony. Mali svoju izbu na konci chodby.  Akurát oni ju mali s vlastnou sociálkou, zatiaľ čo ona sa s Des, Fin a Nell museli deliť o tú na chodbe. Ale aspoň mali každá vlastnú izbu. Aj keď by jej nevadilo ak by v tej svojej mala trebárs aj nosorožca.

Obliekla si nohavice a dáke tričko, schmatla bundu a ponáhľala sa k Anne. Bola ako Johnny. Nenávidela čakanie.

Nevedela, čo už mohla mať v meste o takmer pol noci, ale to bolo jedno. Ísť s ňou do mesta znamenalo mať nárok tiež na niečo. Ak by chcela. A ona sa potrebovala presvedčiť, že sú jej rodičia okej. Iba ich skontrolovať. Tak, aby ju nespozorovali. A nemohol byť lepší čas ako neskorá noc.

48. kapitola

Katarína

Kývala zadkom, do rytmu hudby, zatiaľ čo si zapínala gumené pušky k stehnám. Bola si istá, že ju Jakub bude úplne milovať v oblečku Lary Croft.

Boli dohodnutí, že pôjdu do jedného baru, kde mal byť Silvester v maskách. A nemohla sa dočkať, keď tam nakluše a s dovojičkami, Liv a Flove to  poriadne roztočí.

Z kuchyne sa ozval hluk a buchot. Mal to byť otcov premiérový silvestrovský večer, po smrti matky,  čo nestrávi doma sám alebo na firemnej párty, ale s jeho  novou priateľkou. Pravdepodobne bol pekne nervózny.

„Oci, nerozbombarduj celý barák, prosím,“ chechtala sa, spájajúc malé, tenké pramienky, vytiahnuté z vrkoča, tužidlom, aby držal po kope, tak, ako to mala Jolie.

Bude šalieť. Vedela, že z nej nedá dole ruky.

Bolo to chvíľkami divné a plné pocitu viny a výčitiek. Zakaždým, keď si spomenula na Didianu a skutočnosť, že bol vlastne jej. A že je ona ako malá hyena pojedajúca zvyšky, čo nechala.

Ale vždy keď ju pobozkal, jeho drzé ruky sa predierali jej telom akoby mal z toho doktorát, boli tie hlúpe myšlienky preč.

Nedokázala zmysluplne premýšľať o ničom, nie to ešte o zrejmej abstinencie jej chrbtovej kosti.

Nerozprával o nej. A ona to rešpektovala. Vedela, že ju má rád a že ju rozhodne nevníma ako náhradu. Snažila sa správať rozumne. Najviac ako to v ich podivnej situácií bolo možné.

Milovala ho. A túžila po tom, aby ju miloval tiež tak šialene. Teraz, keď boli spolu ako pár, strácala seba najhroznejším spôsobom.

Mala nutkania tých patetických husičiek, neustále otravujúcich svojich priateľov telefonátmi, sms-kami a túlením. Bolo takmer nemožné zostať sarkastická a nevynucovať si jeho pozornosť žmurkaním v štýle motýlich krídel.

Skutočne si pre to liezla na nervy. Ale bol všetkým, čo kedy chcela. Bol krásny tým mužským spôsobom, nie bábikovským, chlapcov na obálkach. Mal dobré srdce, múdru hlavu, chytrý jazyk. Bol vtipný, sladký, romantický, sarkastický, úchvatný. Dych berúci. Urobil jej to tak dobre, až skončila v minútovej kóme. Nik okrem nej samej jej to tak nevedel urobiť. A jemu stačili prsty a jazyk.

Zakňučala, šúchajúc trošku stehná o seba. Nemohla samej sebe uveriť, že bola tak nadržaná len zo spomienky. A to odchádzal iba pred necelou hodinkou dať do kopy svoj kostým Wolverina.

Nemohla sa dočkať až ho uvidí iba v tielku a napasovaných rifliach. Jeho telo bolo krásne. Teraz, keď cvičil, jeho vždy široké ramená, boli ešte mohutnejšie a jeho svaly boli tuhšie.

Musela sa zahriaknuť, aby nesiahla po telefóne  a nenapísala mu, nech sa vybodnú na kamošov a hlúpu párty a proste zostali v posteli.  Boli spolu zatiaľ krátko a v posteli im to tak prekliate klapalo. Bolo jasné, že bude po tom pôste na neudržanie, ale nemohla odstrihnúť kamarátov. Aj keď si bola istá, že ak by to navrhla, nestrácal by čas ani napísaním správy ani jednému z nich.

Po pól noci mohli začať nový rok sexom, aby ho mali po celý rok. Rozhodne plánovala pripitý,  lenivý sex.

Telefón sa rozozvučal, oznamujúc príchod sms.

Moje nožo kĺby nefungujú. Nechcú sa stiahnuť. Musím sa na ne pozrieť. Niečo sa pokazilo, budem trochu meškať.

Smiala sa, krútiac hlavou. Iba on mohol riešiť takú banalitu, ako nefunkčná vystrelovačka, na doplnku, čo pre neho vyrobil jeho známy zo základky. Samozrejme, z plastu. Nik by neriskoval, že by Jakub, pre neúmyslené ublíženie, skončil v base.

Kašli na ne. Pripevni si ich vystrelené, aspoň budeš moja živá, chodiaca sada príborov :D

Odložila mobil na svoj kozmetický stolík a naposledy si obzrela svoje dielo v zrkadle.

Bola žhavá. Tie hlúpe, detské hračky boli úplne autentické. A jej tesné šortky obopínali zadok ako druhá koža. Usmiala sa, cmukajúc na seba do zrkadla. Bude z nej hotový...

Buď mojou Kimi, ja budem tvojim Edwardom.

Ako ho mohla nemilovať, keď je tak fantastický a z fleku vytiahne jej najobľúbenejší film s jej Johnnym?

Hm... myslela som, že ma chceš ako Laru so zbraňami a v sexy topíku s trčiacim zadkom. Urobila rýchlu zrkadlovku posielajúc mu ju v správe. Ale ak nechceš, možno nájdem dáke biele šaty pre panny...

Som ten najšťastnejší zmrd na svete. Nik mi neuverí, že toto telíčko je iba moje. Musím ho ukázať celému svetu. Ha! Záviďte stroskotanci v tomto tele zahájim nový rok tak ako sa patrí.

„Šialenec,“ smiala sa z plného hrdla.

Ako každá ženská proste milovala, keď ju jej chlap pochválil a vravel, ako ho vzrušuje a ako po nej túži.

Práve sa mu chystala odpovedať, keď počula zastonanie a potom buchot. Akoby popadali všetky šálky a riad, čo bol poukladaný v odkvapkávači.

To nebolo dobré. Cez hudbu to bolo stále príliš hlasité. Nechávajúc telefón tak sa rozbehla z izby.

Čakala porozbíjaný všetok riad a otca s dorezanými rukami. Pre nešikovnosť. Počas cesty premýšľala, či doplnila obväz po jeho poslednej snahe nabrúsiť nože.

Všetko však bolo zabudnuté, keď ho našla, v tej zmäti črepov, ležať bez pohybu, skrúteného v podivnej polohe a s tvárou  poznačenou bolestnou grimasou.

Do očí sa jej natlačili slzy,  šmykom skončila na kolenách, ignorujúc kúsky skla z pohárov a porcelánu, ktoré ju rezali do nôh.

„Oci!“ Skúsila ním zatriasť, no nič sa nestalo. Nevydal ani hlásku a jeho telo sebou metalo pod silou jej sácania.

„Oci, oci, oci...“ opakovala do kola, neschopná niečoho viac.

Sklonila sa k jeho tvári a snažila sa spozorovať, započuť jeho dych, alebo aspoň dvíhanie jeho hrudníka.

Mala kurz prvej pomoci. Už na základke ho absolvovala, ale nikdy ju nemusela niekomu dať. Nik nepripraví ani toho najlepšieho študenta z krúžku prvej pomoci na čas, keď ju bude nútený vykonať.

Skutočnosť, že na zemi, v ich kuchyni, ležal práve jej otec, všetko ešte len zhoršovala.

Len ťažko sa dokázala sústrediť na viac ako na strach, že už neotvorí oči a ona stratí aj jeho.

Vyskočila na nohy utekajúc k pevnej linke, aby zavolala pomoc.

„Už sú na ceste,“ oznámila mu, sledujúc jeho pomaly sa pohybujúci hrudník. Nevedela čo má robiť. Ako bolo možné, že nevedela, čo robiť?

Nejasné príkazy ako: skontrolovať ústnu dutinu pre možné prehltnutie jazyka či zvratkov, uloženie tela do proti šokovej polohy a kontrola vitálnych funkcií, jej zaplavovali myseľ.

Ale čo viac mohla?

Držala ho za ruku, tíško plačúc a prosiac ho aby ju neopúšťal.

Nevedela si prestaviť, čo si bez neho počne.  Nezvládla by ak by o neho prišla.  Stískala jeho teplú ruku   silnejšie. Utešujúc sa, že je dobré, že nie je studená.  Muselo to byť predsa dobré znamenie.

„Oci, prosím, nemôžeš ma nechať samú. Neopúšťaj ma aj  ty...“ prosila ho s perami na jeho dohladka oholenom líci. Voňajúcom po jeho obľúbenej  značke balzamu.

Zo zúfalstva a bezradnosti ju vytrhlo rytmické zabúchanie na dvere a predstavenie prichádzajúceho ako záchranky.

Takmer si dolámala nohy, keď sa rozbehla k dverám a doslova sa po nich hodila, otvárajúcich skôr ako sa k nim dostala aj zvyškom tela.

Trvalo im to krátko, vedela, že  u nej boli za menej ako desať minút. Možno tak sedem, možno päť... Ale aj tak mala chuť im vynadať, že sa flákali.

Po stručných a sekaných odpovediach na otázky ho vzali do sanitky a ona sa k nim vopchala. Bola rodinný príslušník a aj keby to nedovolili, nevypáčili by ju od neho.

Muž, čo tomu všetkému velil, štekal hlúpe skratky do  telefónu a jediné čo  z toho vyrozumela bolo meno jej otca a CT vyšetrenie. Pár informácií, ktoré podala, pár, ktoré si naštudovali z jeho zdravotnej karty a občianskeho.

Ako náhle boli v areáli, pred hlavným vchodom do budovy neurochirurgie, už ho aj doslova behom vtlačili do dverí s fotobunkou a ona malo čo robiť vo svojich ponožkách, a len ponožkách, stíhať za nimi. Ani si neuvedomila, že zabudla topánky, kým ju v sanitke nezačali oziabať nohy z premočenej bavlny snehom.

„Počkajte tu,“ povedal čo možno najpokojnejším hlasom jeden zo záchranárov, keď sa dostali do budovy a ukázal na lavičky pri recepcií. „Musíme vášho otca vziať na pár vyšetrení a pravdepodobne bude nutná operácia, ale viac vám povie doktor, čo ho vyšetrí. Pošlem nejakú sestru nech sa vám pozrie na tie nohy.“ Vľúdne sa usmial, palcom nežne prechádzajúc po jej líci.

„Bude to v poriadku. Hlavne nestrácajte hlavu.“

Nemala ani silu mu odpapuľovať, že kým jej nik nepovie, že otec je na sto percent okej tak rozhodne odmietala nestrácať hlavu. Prišla o matku, bola pri tom, keď zomrela. Nechcela to zažiť pri otcovi.  Milovala ho tak strašne.

Ale nakoniec sa predsa len rozhodla neprepadať panike. Poslušne sadla na  lavičku potiahnutú tenkou penou a zelenou, tvrdou koženkou a snažila sa myslieť pozitívne.

Nepomáhalo to. Ale vôbec. Ani miliónkrát zopakované bude to v poriadku, je silný, neopustí ma. Vie, že ho potrebujem, zvládne to, neopustí ma, potrebujem ho. Nedokázalo upokojiť jej nervy.

Objala sa rukami okolo ramien, sťahujúc nohy  tiež na stoličku. Bola jej taká zima. V malých kožených šortkach a topíku s celým pupkom vonku, s premočenými, fialovými, froté ponožkami s detskými pištoľkami po bokoch stehien a páse, musela vyzerať ako odchytená pobehlica na výpadovke.

Stiahla ponožky dole z nôh istá tým, že jej bude menšia zima, ak si zvlečie mokrú látku z chodidiel.

Z nenazdajky sa pri nej objavila sestrička s táckou a Petriho miskou.

„Pozriem sa vám na tie kolená... A nohy,“ dodala , keď si všimla, že kolená nebudú jediným problémom.

Vlastne si ani neuvedomila, že ju niečo bolí, alebo, že by mala niečo s nohami, kým ju neupozornil pohľad mladej sestričky.

Tiež sa sústredila na svoje nohy úplne vykoľajená skutočnosťou, že boli posiate veľkými a malými reznými ranami. Celé kolená a lýtka boli od rozmazanej krvi. No aj napriek tomu, že to videla, stále to nedokázala vnímať. Zrejme by to nebolo viac ako štípanie a pálenie. Na prvý pohľad nevyzerali hlboké. A v tej chvíli boli poslednou vecou, čo ju skutočne trápila.

Sestrička sa pustila do práce.  Kata sa snažila byť odvážna, keď jej každú ranku trošku ponaťahovala, kontrolujúc hĺbku a hlavne čistotu.

„Nechceme, aby sa tam dáky malý čriepok zahnisal,“ vysvetľovala láskavým tónom, keď z malej fľašky s ohnutým, úzkym uzáverom striekala do rán akýsi dezinfekčný prípravok a nechala ho stekať po je holých nohách. Využívajúc ho aj ako tekutinu na očistenie už  zaschnutej krvi.

Nakoniec jej nohy utrela štvorcami mäkkej, buničitej vaty a spokojne zhodnotila, že ani jedna nie je tak hlboká aby bolo nutnú šitie.

Neunúvala sa tej žene vysvetľovať, že tou skutočnosťou ju absolútne neovplyvnila. Bolo jej u riti, ak by jej tie nohy museli trebárs aj amputovať.

Nástenné hodiny na chodbe  prezrádzali, že o svojom otcovi nevedela už viac ako trištvrte hodiny. Za ten čas sa okolo nej prebehlo pár sestier, nových akútnych prípadov z pohotovosti a unavení lekári, pracujúci nonstop bez prestávky.

„Slečna,“ objavila sa pri nej mladá doktorka v stredných rokoch a milo sa na ňu usmiala aj napriek unaveným očiam.

Vyskočila zo stoličky až sa jej zamotala hlava, no ustála to, objímajúc sa tesnejšie okolo ramien.

Nemala silu ani prehovoriť a našťastie to tá sympatická bruneta ani nevyžadovala a len s malým pokynutím, k lavičke z ktorej vyskočila, ani nie pred pól minútou, si  sama sadla, žmoliac prsteník s obrúčkou.

„Váš otec utrpel masívne zakrvácanie stredného a zadného mozgu. Momentálne ho pripravujeme na operáciu. Neurochirurg  Richter je na ceste. Patrí medzi tých najlepších. Váš otec bude v dobrých rukách.“ Potľapkala ju po chrbte dlane a Kata prekvapene sklonila zrak k ich prepleteným rukám.

Neuvedomila si, kedy ju tá žena vzala do tých svojich.

Ani nevedela, čo by mala povedať, na to, čo jej práve šetrne oznámila.

Vo filmoch boli ľudia zásobení otázkami, tými správnymi a dobre položenými. No ona bola asi skutočne úplný hlupák, lebo mala v hlave prázdno, že by ju dokázali presvedčiť, že Slnko sa točí okolo Zeme, ktorá je iba malá placka, pripomínajúca korytnačku Ninja.

„Aké vážne to je?“ dostala zo seba nakoniec šeptom a vyslúžila si od doktorky ťažký povzdych s dlhou pauzou.

„Viete, ťažko to určiť teraz. Dokonca ani po prebudení pacienta nemôžeme s určitosťou povedať, že stav bude trvalý.  Ale bohužiaľ, váš otec už nebude nikdy úplne zdravý, to vám vieme povedať s istotou už teraz. Ale, samozrejme, neznamená to, že zostane na lôžku úplne imobilný a neschopný komunikácie. Ale ani táto možnosť sa pri rozsahu narušenia nemôže úplne vylúčiť. Až čas všetko ukáže.“ V tej chvíli sa rozrazili dvere a dnu vletel muž s šiltovkou otočenou do zadu a odratých džínsach v koženej bunde.

Doktorka jej venovala rýchli úsmev. „ Už je tu... V papieroch máme váš kontakt, utekajte domov a oddýchnite si. My vám zavoláme, ako je s vaším otcom a kedy budete môcť prísť...“ Otočila sa jej chrbtom, berúc Kate možnosť odmietnuť, a kričiac na toho muža v šiltovke, oslovujúc ho Noel, utekala do chodby.

Nemohla ísť domov. Nedokázala nechať otca tak. Kým sa nedozvie, čo s ním je ani sa nepohne.

Sedela bez pohnutia, zima ňou triasla skoro tak veľmi ako strach a úzkosť. Potrebovala objať a ubezpečiť, že bude všetko v poriadku.

Telefón však zostal doma aj s jej peňaženkou a všetkým, čo by jej umožnilo mu zavolať. Pravdepodobne bol bez seba strachom. Možno sa hneval.

To veľmi rýchle zavrhla. Zrejme sa dostal do domu, videl krv a sklo. S jeho bujnou predstavivosťou si pravdepodobne myslí, že  bola unesená masovým vrahom.

Vyskočila na svoje stŕpnuté a umravčené nohy a poklusom sa bosky pohla k pultíku, kde sestra podriemkávala.

„Prepáčte,“ skúsila tíško, v snahe nepriviesť na úbohú ženu infarkt.

„Áno?“ Lenivo otvorila oči, vydychujúc cez nos, akoby ju niečo bolelo.

Vedela si predstaviť, že zrejme túžila po tom byť s rodinou a nie v nemocnici, plnej bolestia  a stresu.

„Môjho ocka operujú, priviedli ho pred dvoma hodinkami, alebo tak akosi. A ja som prišla s ním. A nechala som doma telefón aj s peňaženkou. Chcela by som sa spýtať, či by ste boli tak láskavá  a dovolili by ste mi zavolať priateľovi, kde som. Je dosť ochranársky a starostlivý a nechcem, aby si robil o mňa zbytočné starosti.“ Použila na ženu ten najnežnejší tón a pohľad, čo dokázala, aby ju obmäkčila. No žena si len povzdychla a pokrútila hlavou.

Spustila sklamane ramená. Ak by bola vo forme, neodpustila  by si plejádu prehováracích fráz a prosieb.

No bola vyčerpaná fyzicky aj emocionálne a v jej očiach sa namiesto toho začali tvoriť slzy, ktoré nemala v pláne zastavovať. Len sa s nimi chcela presunúť späť na lavičku.

Pocit Jakubovho objatia musel počkať. Neopustí svojho otca.

„Nemôžem vás nechať volať z nášho telefónu, je tu pre nás, ak by vznikla pohotovosť, naliehavý prípad, alebo čokoľvek týkajúce sa nášho oddelenia či celej nemocnice.“ Katarína tíško prikývla. Nepotrebovala vysvetlenie.

„Ale ak by ste chceli, môžem vám požičať môj súkromný.“ Nečakala na Katinu odpoveď, len ho položila na pult, za ktorým sedela a ukazovákom jej ho posunula až ku kraju.

Bol to obyčajný, starý, ešte tlačítkový telefón, ale nikdy nebola radšej, ako v tej chvíli, že vidí takú vykopávku.

„Ďakujem, bude to iba minútka. Sľubujem.“

„To je v poriadku, dieťa. Hlavne sem dostaňte vášho priateľa. Aby ste nemusela čakať sama. Možno by ste ho mohli poprosiť o oblečenie, nech ešte nenachladnete. Ak by som si vás všimla, už by som vás obliekla do nejakých nemocničných vecí,“ mudrovala typicky maminkovským spôsobom, čo prinútilo Katarínu k úsmevu.

 Ešte raz úprimne poďakovala a tam na mieste, aby si žena nemyslela, že na ňu niečo kuje, vyťukala Jakubové číslo.

„Áno?“ Už len jeho hlas ju prinútil znova plakať a to si myslela, že už je v poriadku.

„Jakub,“ zastonala,  popoťahujúc zrazu znova celkom stratená a zoslabnutá.

„Katka? Pre Boha. Si v poriadku? Kde si? Idem sa zblázniť. Bol som u teba a všade je tam krv a dom je dokorán... Bol som na polícií, ale povedali, že do...“

ƒ„Som v poriadku...“ Skočila mu do reči, inak by sa to stočilo k hádke za jej nezodpovednosť a ignorovanie jeho osoby a ona sa s ním nechcela hádať.

„Som v nemocnici, ocko mal porážku a je na operačke... Zabudla som si  doma úplne všetko a  tak jedna zo sestričiek bola tak láskavá a požičala mi mobil.“

„Už som na ceste. Vydrž, áno?“

Prikývla, aj keď ju nemohol vidieť.

„Mohol... Mohol by si prosím priniesť dáke oblečenie  a topánky?“ šepla plná rozpakov no on sa k tomu vôbec nevyjadril, len si tak, ako posledné dve hodiny každý v jej blízkosti, povzdychol a sľúbil, že sa bude ponáhľať.

Vedela, že by ho mala upozorniť, nech nešalie a dáva pozor na cestu. Bola však sebec a tak, akosi na neho posledné hodiny nespomenula, teraz ho potrebovala snáď viac ako kyslík.

Trvalo mu to desať, pätnásť minút, než rozrazil dvere s vyplašenými očami stále v tesných, čiernych džínach, tielku a koženej bunde s neodmysliteľným výčesom, ktorý Wolverina robil Wolverinom. Len jeho pazúry boli preč.

„Jakub,“ zaskučala,  vystreľujúc zo stoličky v tom isto okamihu ako on zašepkal Láska a vrhol sa k nej robiac dlhé, rýchle kroky.

Jej žalúdok sa zauzlil, keď to oslovenie bolo jej vyčerpaným mozgom konečne spracované. To už bola v jeho náručí a obsypávaná na vrchu  hlavy malými, tvrdými bozkami.

„Čo povedali?“ pýtal sa, neprestávajúc ju stískať.

To bol on, žiadne plané sľuby, že bude všetko v poriadku.

Povedala mu toľko, čo jej tá mladá doktorka a on ju potiahol k miestu, kde bude už navždy vytlačený jej zadok.

Podal jej igelitku, neprestávajúc sa jej dotýkať ani vtedy, keď študovala jej obsah.

Pohodlné, hrubé tepláky, termo tričko, ponožky a  ďalšia igelitka, podľa tvaru jej zatočenia, v nej boli asi botasky.

Vďačne sa na neho usmiala a vtlačila tvár do jeho teplej hrude.

Neponúkol odvoz domov, vedel, že by to bolo zbytočné. A zo spôsobu ako zatínal sánku a jeho ruky sa mierne chveli, bol tiež zúfalý po dobrých správach.

Trvalo ďalšie tri hodiny, než sa pri nich objavil doktor. To už Katarína zvierala druhú šálku čaju, ktorú pre ňu Jakub vydrankal u sestričky.

„Operácia prebehla bez komplikácií.  Pár dní necháme vášho otca v umelom spánku. Jeho mozog si potrebuje oddýchnuť. Poškodenie našťastie nebolo tak zlé, ako sa na prvý pohľad zdalo. Aj napriek masívnemu krvácaniu. Teraz bežte domov. Oddýchnite si. Akékoľvek nové informácie vám podajú pracovníci nášho zariadenia.“ Pokúsil sa o milý úsmev, ale bolo očividné, že aj ten ho viac ako vyčerpal. Strávil celé hodiny v snahe dostať jej otca z hrobárovej lopaty a aj keď znel neosobne a akoby odrapotal naučené vety, nemohla si pomôcť a vrhla sa na neho, objímajúc ho okolo stuhnutých a unavených ramien, ktoré hrbil nad jej otcom.

Objal ju. Plným a silným spôsobom, čím jej do očí vohnal ďalšiu várku sĺz. Nakoniec ju zo seba vykliesnil a strčil do Jakubovho náručia, do ktorého bez kompromisne pasovala omnoho lepšie. Úplne najlepšie. Len do toho jeho.

Cesta bola tichá. Jakub ju sledoval, po očku, až kým nezaparkovali pred jej domom.

Ustlal jej, urobil ďalší čaj a bez rečí sa postaral o bodrel v kuchyni. A ona len sedela vo svojej posteli, zababušená v perine, čumiac do blba.

Po chvíľke sa dvere otvorili a dnu sa vohnalo tornádo, škrabkajúc nechtami o plávačku. Než sa stačila začudovať, že ho Jakub skutočne pustil, už bol v posteli a svoje chlpaté, mäkké telo ukladal do jej lona, skrytého pod paplónom.

Neprítomne hladkala svojho miláčika v srsti a premýšľala nad celým hrozným večerom. Keď  ju zrazu napadlo niečo, na čo nepomyslela, celý ten čas.

Jej otec bude potrebovať starostlivosť. Možno nie navždy, ale nebola hlúpa a vedela, že dostať sa z následkov porážky môže trvať mesiace, ak nie roky.

Nebude sa môcť vrátiť do práce, možno už nikdy. Neutiahne všetko, len z peňazí od štátu za práce neschopnosť alebo z invalidného dôchodku. A už vôbec nie platiť jej školu, alebo aspoň vypomáhať.

Bude musieť odísť zo školy. Už len z tej predstavy ju bolelo srdce. Milovala to. Každú jednu hodinu, každého jedného profesora, prednášajúceho predmety, po ktorých prahla už po týždni prázdnin.

Jej Virgin, priatelia, budúcnosť. Všetko skončilo. Bude musieť nájsť prácu, kde nepotrebuje odborné osvedčenie. Jej maturita z gympla zrazu bola totálna strata času a zdrap papiera. Mala radšej ísť na strednú odbornú, hocijaké odvetvie... Len so zameraním na istý odbor.

Rozbolela ju hlava z premýšľania, kde by mohla skúsiť zažiadať o prácu. Ako sa odhlásiť zo školy, ako zladiť starostlivosť o otca s prácou, ktorú vlastne ešte ani nemala.

Schmatla netbook na jej nočnom stolíku, ktorý kúpila v bazáre, za pár drobných, lebo bol ľahko prenosný na prednášky, a vygooglila ako postupovať pri odhlasovaní sa zo školy.

Musela začať od piky a to znamenalo, zbaviť sa zbytočných povinností, čím škola od nasledujúceho rána bude.

Akurát otvárala odkaz s fórom, keď vošiel dnu Jakub bez úsmevu, len s nehou a opatrnosťou v očiach.

Rýchlo utrela sebecké slzy a študovala v rýchlosti odpovede iných ľudí.

„Čo robíš? Myslel som si, že budeš ležať.“ Potľapkal Acherona po zadočku a on poslušne presťahoval svoje obrovské telo k nohám postele, robiac tak miesto Jakubovi po jej boku.

„Nemyslím, že dokážem zaspať. Nie kým nebudem na sto percent vedieť, že bude otec v poriadku,“ šepla lámavo.

 Bola síce rozhodnutá a ani na sekundu nezaváhala, ale stále to neznamenalo, že ju to nebolí.

„Odlož to a poď ku mne.“ Roztvoril náruč a ona poslúchla. Prečítať návod na zahodenie svojho sna mohla aj inokedy.

Stiahol si ju na hruď a nežne jej prechádzal končekmi prstov po vlasoch, učičíkavajúc ju do pokoja a pohody.

A ona sa upokojená znova rozplakala. Dúfala, že bude jej otec v čo najväčšom poriadku. Že bude silný a vitálny. Len teraz konečne našiel po rokoch lásku. Nechcela, aby skončil ako kripel a odkázaný na jej pomoc. Navždy sám. A taktiež, ak by bol v čo najlepšom poriadku, mohla by sa vrátiť do školy. Raz.

To ju prinútilo rozplakať sa ešte viac. Jej otec bojoval o život a ona sebecky myslela na seba a školu a na všetko o čo prichádza.

„Bude v poriadku. Počula si doktora...“ Láskal jej spánok malými bozkami a ona sa zavŕtala do jeho objatia, prerušujúc jemný kontakt jeho pier s jej odpornou mysľou.

„Som hrozný a sebecký človek.“ Odtiahla sa od neho, aby mu mohla vidieť do tváre. Možno jeho opovrhovanie by bolo dosť veľkým trestom.

„Čo to vravíš, Cute? Prečo by si bola...“

„Rumázgam nad tým, že budem musieť odísť zo školy. Jakub. Som ten najodpornejší človek,“ popoťahovala, utierajúc si slzy zápästiami, ako malé dieťa.

„Hneváš sa na svojho otca? Dávaš mu to za vinu, že z nej budeš musieť odísť? Si nahnevaná, že budeš zrejme musieť zostať doma a starať sa o neho, kým sa z toho nedostane?“

„Samozrejme, že nie! Čo sú to za hlúpe otázky...“ Zamračila sa na jeho úsmev, keď ju k sebe pritiahol, aby jej mohol vtisnúť malý, detský bozk na čelo.

„Tak potom rozhodne nie si sebec a zlý človek. Oplakať stratu môže každý. Ľudia v skutočnosti plačú za úplne hlúposti a vzdanie sa školy, ktorá bola tvojim snom, je  úplne nesebecké a tak typické pre teba. Uvedomuješ si, že väčšina ľudí by na tvojom mieste hľadala spôsob, ako zaopatriť otca a pri tom sa nevzdať štúdia? Bolo by im jedno, ak by ho museli strčiť do jedného zo štátnych zariadení. Urobili by to, aby mohli pokračovať. Tak si netráp hlavu takýmito špatnými myšlienkami o tebe.“ Znova ju stiahol k sebe a prehodil cez nich jej prikrývku.

„Si dobrý človek, s dobrým srdcom. Krásna a plná lásky a nehy. Je jedno, že to veľa ľudí nevidí, že ty sama to nedokážeš vidieť. Lebo ja to vnímam každým jedným nádychom.“ Vplietol ruku do jej vlasov, ťahajúc jej hlavu do záklonu, aby jej mohol vtisnúť do pier plnohodnotný bozk, neprekračujúc hranicu.

„Ľúbim ťa, Katarína, a nič a nikto ma nepresvedčí, že by v tebe mohlo byť niečo zlé. Dokonca ani ty nie.“ Vtisol jej ďalšiu pusu, tento krát nežnú a pomalú. Zbavujúc ju možnosti opätovať vyznanie.

Ľúbil ju. Skutočne jej to povedal. Nezašomral to, nepovedal to po sexe, ani v snahe dostať ho. Bol si plne vedomí, že tým priznaním všetko zmení. Len nedokázala prísť na to, prečo jej nedovolil  sa tiež vyznať.

Načiahol sa po vypínači na lampičke no ona ho zastavila. Dnes nemohla byť v tme a ani jeho prítomnosť nebola dosť.

Stiahol ruku a obalil ju okolo  nej, parkujúc ju v jej vlasoch jemne v nich ískajúc.

„Jakub, ja ťa tiež...“

„Pšššt, snaž sa trochu vyspať, zajtra nás čaká dlhý deň v čakárni,“

„...ľúbim,“ dokončila tvrdohlavo cítiac, ako sa jemne zachvel a na spánku cítila jeho jemný, spokojný úsmev.

Pritúlila sa k nemu,  ukladajúc tvár na jeho rameno, až sa nosom dotýkala jeho krku.

„Ľúbim ťa,“ zopakovala pevnejšie ako prvýkrát a on ju stisol okolo ramien tuhšie.

„Tak sme zrejme oficiálni.“