FMF - 18. kapitola

Překlad: Noemi

Díki za vaše podnetné komentáre.  Uvidíme, kto tipuje správne. Mňa len  napadlo, že Jimmy síce tvrdil, že "zásadne len s ochranou", ale ako je potom možné, že Jenna (jednorázovka) je tehotná? Je fakt, že vôbec nepochyboval o tom, že je otcom, čo by naznačovalo, že... J

Jenna

Len keď vyložím matku u Liama si dovolím, aby mi stieklo  pár slz po tvári. Nemyslím, že by som sa mala zaoberať tým, že Jimmy odišiel späť do L.A. bezo mňa, ale predsa to robím.  Vyrývavý hlas v mojej hlave mi neprestane kričať , že sa niečo deje. Prečo ma nevzal so sebou a ja som na tom prečo netrvala, aby som šla?  

Lebo nie som si istá v tom, že toto manželstvo bude fungovať, preto. 

V hlave sa mi objavujú titulky bulvárnych časopisov o ňom a rôznych ženách.  

Nepoznáme sa a sme nam to tak, že sme zosobášení a čakáme dieťa. 

Má kopu dôvodov, prečo nechcem spoznať jeho pravé ja a toto je jeden z nich.  On je slávny, ja nie.  Nikto nebude brať vážne moje dieťa a každý sa bude naňho dívať len  ako na výsledok jednorázovky. Nikdy som si nepredstavovala, že ma manželstvo v takej drastickej miere strhne so sebou, ale to sa stalo a Jimmy vie, že mu neviem povedať nie.

Presne tak ako v tú noc.  Chcela som ho, a po rokoch som bola pripravená a ochotná sa odovzdať inému mužovi. Viem, že by mi neublížil takým spôsobom ako Damien. Chcela som jeho nežnosť o ktorej som vedela, že je schopný poskytnúť a on splnil moje predstavy. Robil to tak odovzdane, bez toho aby vedel, že v mojich myšlienkach existoval  len on. Preto sme to mali celé nechať tak.

Veci by sa nemali takto stávať.  Nemala by som sa vracať do môjho bytu a pritom myslieť na to, čo robí môj manžel.  Hádať, či mi zavolá, keď doletí alebo predtým ako pôjde spať.  Nemalo by ma to zaujímať, či na mňa myslí, lebo úprimne , oženil sa so mnou len kvôli dieťaťu.

Nemiluje ma, a ja nechcem milovať jeho.  Aspoň si to stále opakujem, ale tieto pocity nemajú nič spoločné so skutočnosťou.  To, ako sa so mnou miluje  a dotýka sa ma, to ako ma drží v náručí – ako by sa bál, že zmiznem – ešte som to nikdy necítila.

S Damienom bolo všetko také automatické. Stretli sme sa, randili, zamilovali sa.   Manželstvo bol ďalší krok rovnice. Večer , keď sme si ľahli do postele, každý na svoju stranu, sme sa pritúlili a milovali, lebo to bol náš spoločný program.  Damien ma objal len potom, ako ma udrel , nikdy po sexe, alebo pred ním a pravda ani vtedy, keď spal.

Ale s Jimmym je všetko iné.

Každý jeho dotyk je plný citu.  Každým bozkom mi chce ukázať, že je skutočný, že mi dvaja sme skutoční. Tieto city, ktoré sa vo mne prebúdzajú, sú ako pred výbuchom a viem, že on to vie. Myslím, že niečo čaká.  Hoci neviem, čo. Nechcem zase bolest ani trápenie.  Už som to zažila a mám dojem, že aj on , lebo niekedy sa tak chová akoby naša malá bublina mohla hocikedy prasknúť a všetko by sa mohlo okolo nás rozpadnúť.  Krčovito sa drží drahého života, a aj keď by som sa chcela držať aj ja s ním, mám strach.

Bojím sa toho, čo ho viaže k L.A.  a to nie som ja. Musím byť silná, nemať obavy, že čo tam asi robí, hoci  na dne srdca viem, že robí presne to, čo si myslím, že robí.

Ak to neprijmem a neuznám, že sa to deje, aj tak môžeme zahrať, že náš šťastný vzťah je dokonalý a nič nás nemôže od seba rozdeliť. Musím byť takou manželkou, ktorá mu bude dôverovať, lebo mi nedal žiaden dôvod, aby som mu neverila.

Zatiaľ.

Zastavím na označenom parkovacom mieste a uvedomím si, že by som nemala byť tu.

Mala som zostať u Liama, ale potrebovala som trochu času byť sama so sebou.  Sranda, veď práve som sa vrátila z dlhej dovolenky.  Sedím a dívam sa von z auta. Keď sme dnes zašli k Liamovcom, dala som kľúče zo zvyku Jimmymu,  hoci sme si ešte nevytvorili svoj systém. Damien, ten riadil všetko.  Nie, toto by som nemala hovoriť. Zo začiatku boli veci rovnocenné.  Len po svadbe sa zmenil úplne môj život.

Viem, že je to len otázkou niekoľkých minút, že sem príde Liam skontrolovať, či je dievčinka v úplnom bezpečí.  Hoci nie som jeho dievčinka, ale ten čo by ma mal ochraňovať je teraz  niekoľko stoviek  kilometrov ďaleko, vo veľkom svete a nestará sa. Pozriem sa na svoj telefon, viem, že sa neozval, ale tajne dúfam, že som si to len nevšimla. Moja hlava z vlastnej vôle sa nahne na volant a oprie sa oňho.  Mala by som prestať vymýšľať o veciach, ktoré nemôžem riadiť.  Poznala som Jimmyho povesť, keď som mu povedala áno na jeho manželský návrh, slovom ak je niekto na vine som to len ja.

Vzdychnem si a vystúpim z auta a z nejakého dôvodu sa ponáhľam k vchodu do domu. Hoci mi Paul povedal, že  Damien nie je na okolí, predsa len ho cítim okolo. Možno mi nestojí za chrbtom, ale sleduje ma a pripomína mi, čoho je schopný.

Keď otvorím vchodové dvere  domu, prvé, čo si všimnem je, že hala nie je osvetlená. Nie je to nič strašné, ale nie ak niekto sedí na schodoch.  Tu sa mal zapnúť môj inštinkt ochrany, ale nestalo sa.   Zastanem a dívam sa na postavu na schodoch a nechám, aby všetky moje strachy ožili.  Nemôžem sa obzrieť, lebo tam nikto nie je.  Moja nočná mora hľadí rovno na mňa. Ešte aj v slabom svetle, ktoré prichádza zvonku vidím jeho črty.

„Kde si bola, Jenna?“

To, ako vysloví moje meno mi vždy roztavilo vnútro.  Vždy som rada počúvala jeho hlas, či cez telefón, alebo keď ma ráno nežne budil. Privriem oči a rátam do desať. 

Aké mám možnosti? Žiadne, lebo som príliš stuhnutá a hlúpa a teraz tu stojím zočivoči s mojim ex-om.

„Niečo som sa pýtal“ – nekričí, ani len nezdvihne hlas. Vyzerá zlomený.  Hlas sa mu chveje a hoci to nenávidím, moje srdce mu odpovedá.  Bije trochu rýchlejšie a chcelo by utíšiť jeho bolesť. Ako sa nemôže pamätať na bolesť, ktorú mi Damien spôsoboval? Ako si nepamätá, že teraz už patrím niekomu inému?

Diskrétne  otočím ruku, aby nemohol vidieť obrúčku. Nechcem ho rozčúliť aj keď viem, že to je nevyhnutné. Zloba mu víri pod kožou a mne brní šija ako reakcia na to. Bolí ma, že sa nemôžem dotknúť svojho bruška, aby som ubezpečila svoje dieťatko, že budem v poriadku, ale nebudem. Umriem tu na tomto mieste, v tejto tmavej chodbe, a nikto nebude vedieť, kto to urobil, lebo podľa Paula Bakera nie je Damien Mahoney ani v okolí Beaumontu.

Damien sa postaví a zostúpi po troch schodoch, ktoré nás oddeľovali. Cúvnem, aby som zväčšila priestor medzi nami.

„Ty sa trasieš, miláčik“ – natiahne sa a prstami sa jemne dotkne mojej ruky a zanechá ľadovú stopu na mojej kože.

„Neboj sa ma Jenna! Chýbala si mi“ – prikývnem, hrám s ním tú hru.

„Chcem sa len rozprávať, v poriadku? Môžeme sa posadiť tu na schodoch a môžeme sa porozprávať na verejnom mieste.

Na verejnom mieste? Poobzeral sa vôbec? Toto nie je verejné.  Je uzatvorené a tmavé. 

Moja šanca, že pán K., domovník vôbec vie, že tu stojíme sa rovná nule. Mohla by so kričať, ale jeho naslúchátko je pravdepodobne na komode.  Nikdy by ma nepočul.

Preto súhlasím a prikývnem a nechám, aby ma stiahol na schody.  Chcela som sa odtiahnúť tesne ku stene, ale nedovolí mi to.  Chce ma pri sebe, aby sa nám telá dotýkali.

„Pamätáš sa na to, keď sme sa stretli?“

Aj keď by som chcela odolať, predsa sa len usmejem.

„Jenna, vidíš tam tých chalanov? – ostýchavo sa tam pozriem, nechcem vzbudiť pozornosť svojou plachosťou, ale áno vidím ich. Anna sa zachichoce a ja nedokážem odolať a usmejem sa, keď ten s hnedými vlasmi zakýve.

„Joj, Bože, Anna on zamával“ – zamrmlem ticho  a pritom si zakryjem ústa.

„Joj, sväté hovná, idú sem. Ktorého chceš?“

„Hnedého“ – poviem.  Jednoznačne hnedého. Počkaj existuje vôbec taká hnedá u chlapcov?“

 „Jasne, je veľmi žhavý“ – odpovie Anna s nepatrným južným akcentom. Chlapci priplávu k nášmu mólu. Ako lezú hore po rebríku, vyzerá to ako gýčová reklama na žuvačky  v spomalenom zábere. S tým rozdielom, že teraz sa dievčatá dívajú na chalanov a nie na niečo iné.

„Nevadí, ak sa pridáme k vám ?“ pýta sa ten tmavý. Pozriem na Annu, ktorá len čumí.  Štipnem ju do nohy, aby spozornela. Pomaly prikývne so spadnutou sánkou.

Chalan, na ktorého ja zízam si čupne predo mňa. Vidím ako sa mu zavlnia svaly na bruchu. Tehličky. Má na bruchu tehličky.

Má aspoň dvadsať. Rodičia budú šalieť ak na to prídu.

„Volám sa Damien Mahoney“

„Jenna Hardy“ – odpoviem automaticky.

„Môžem si prisadnúť?“

Vzrušene prikývnem a tým dostanem od neho ten najširší  úsmev, aký som kedy videla.

„A vy sem, dievčatá, chodíte často?“

„Od mojich piatich rokov každé leto“ – privriem oči a preklínam sa, že som taká hlúpa.

„Koľko máš rokov?“ –pýta sa.

Pozriem na Annu. Ona aj jej najnovší objav spolu ticho hovoria na druhej strane. Chcela by som mať jej odvahu, keď príde na chlapov,ale mňa znervózňujú.

„Šestnásť“ – šepkám – „a ty?“

„Osemnásť“. Teraz maturujeme a tu trávime leto“ – Damien sa ma dotkne a moja koža vzblkne od pocitu, aký som ešte nezažila.  Sedíme a rozprávame sa, občas si odskočíme  schladiť sa do jazera.  Objíme ma vo vode a ja obviniem nohy okolo jeho pása.

Všetko sa zdá také prirodzené.

Keď zapadne slnko, zľahka ma pobozká na pery a ja som zamilovaná.

Nedokážem sa ubrániť úsmevu a on to vie.  Drgne ma plecom, aby ma prebral zo spomienok.

„Anna je tehotná. Chýbaš jej“

Nepoviem nič.  Je lepšie si nevšímať tieto veci z minulosti, hlavne ak sa to týka niekoho, kto vedel o mojom zneužívaní a nič neurobil, aby tomu zabránil.  Jej manžel, Brad, najlepší Damienov priateľ, zatváral pred tým oči.

„Musíš sa vrátiť domov, Jenna. Bola si preč príliš dlho a chýbaš mi“

„Rozviedli sme sa“ - zašepkám tíško.

Potrasie hlavou a vzdychne.

„Môžeme to napraviť, Vieš, že ma ľúbiš, a vieš, že aj ja teba ľúbim. Ak sa vrátiš domov,  sľubujem, že ti nikdy viac neublížim“

Zafuním.

„Aj minule večer v kaviarni si mi ublížil“

„Bol som nervózny“

Prikývnem, to je vždy dobrá výhovorka.

„Ale viac už nebudem nervozny. Je to naozaj  jednoduché.  Chcem dostať späť svoju manželku a všetko urobím preto, aby sa tak stalo.  Jej život je môj a jej miesto je pri mne.“ – nakloní sa pobozká ma na tvár. Stuhnem a zaplaví ma strach.

„V poriadku, vidím, že na  tom musím zapracovať.  Vrátim sa, aby som získal tvoje srdce.  Aj dovtedy nezabúdaj, že si moja“

Skôr ako by som mohla odpovedať, vstane a vyjde z dverí.

Moje dýchanie je trhavé, viem, že sa musím pohnúť, ale moje nohy akoby boli z olova.  Ozve sa môj mobil, čo ma vystraší  a jeho zvuk sa rozlieha po chodbe.

„Halo?“ – ozvem sa, keď ho vylovím z tašky.

„Cukríček?“  - jeho hlas je slabý, akoby sa niekde skrýval.  Privriem oči a vynadám si, že  hneď myslím na najhoršie.

„Ahoj“ odpoviem a snažím sa si prečistiť hrdlo.

„Čo robíš?“ – prehltnem a zhlboka sa nadýchnem. 

„Len som zaskočila k sebe domov, aby som si vzala pár vecí, kým sa vrátim k Liamovi na noc.“

„Chýbam ti?“

Prevrátim oči a prídem na to, že veruže mi chýba a chcela by som, aby ma teraz ihneď objal, lebo sa tak hrozne trasiem, že nie som schopná sa pohnúť.

„Samozrejme“

„Klamárka“ – povie, - „len som ti chcel zavolať a popriať ti dobrú noc. Zajtra ti zavolám“

„V poriadku“

„Ľúbim...povedz mojej maličkej dcérke, že ju ľúbim.“

„A čo ak je to chlapec?“ - pýtam sa

„Nie je, len jej povedz, dobre?“

Zastaví sa mi na chvíľu srdce. Nedokážem zareagovať na to, čo povedal, lebo zložil. Nedokážem uveriť, že chcel povedať, že ma ľúbi.

Nechcel, a asi to nikdy nepovie.  Tak prečo musel niečo také povedať cez telefon, čo nemohol povedať mne alebo dieťatku, keď sme boli spolu?

Keď také veci hovorí, chcem veriť, že jeho zámery sú skutočné. 

Som šťastná, že miluje naše diaťa, ale nešťastná, že mňa nebude nikdy.

Jednu vec viem určite. Nesmiem dovoliť, aby som sa zamilovala do Jimmyho Davisa, lebo len mi zlomí srdce, nič iné.