WO - 74. kapitola

Překlad: Yogi_22

Olivia

Výborne, Olivia. Len ty dokážeš prísť o robotu prvý deň v práci.

Takže teraz je sotva desať večer, vo vrecku mám 40 dolárov namiesto 2500, ktoré som dostala po celodennej práci.

Ak si zavolám taxík, budem ľahšia o 20 dolárov. Je to na prd, ale nemôžem sa prinútiť ľutovať to. Nemôžem uveriť tomu, že si ten kretén myslel, že tam môže položiť ruku a potom ju dať len tak preč. Možno pramenila jedna časť zlosti z toho aké to bolo všetko kurva svojvoľné. V akom svete to žijeme, keď si toto Will nemôže dovoliť urobiť, ale úplný cudzinec áno?

Začala som kráčať. Je to len pár míľ. Radšej by som bežala, ale som v opätkoch a tá zasraná sukňa je taká krátka, že s každým krokom, ktorý urobím ukazujem celý zadok.

Teraz je v Colorade jdenásť. Rozmýšľam čo práve robia Will a Dorothy. Premýšľam, či sú na mňa stále naštvaní alebo im možno odhľahlo. Nakoniec to tak bude. Ako by nemohlo?

Chudák Will, ktorý ledva zažmúril oka odkedy som sa pridala k tímu. Ale chýbajú mi. Pália ma oči a zahmlievajú sa, keď pomyslím na Willa sediaceho na Dorthinom gauči osamote, zrejme sa cíti stále previnilo. Chýba mi. Cnie sa mi za všetkým čo som mala a všetkým čo som s ním nikdy nemala a som si pekne istá, že aj vždy bude.

Keď sa dostanem k Seanovmu bytu, som hotová. Nie z toho kráčania alebo dlhého dňa, ale z vlastnej mizérie. Nájdem kľúč, ktorý mi nechal pod rohožkou a vojdem dnu, skopnem lodičky do male skrinky po strane a zapnem svetlo.

Urobím krok dopredu a začujem hlas, ktorý som už počula vo svojich nočných morách tisíckrát.

„Ahoj, Olivia,“ povie môj otec.

Ak by to bol ktokoľvek iný, pustila by som sa do neho. Napadla by som ho, alebo utiekla. Ale namiesto toho tam len stojím, nehybná ako socha, až na ruky, ktoré sa mi trasú tak strašne, až počujem ako mi Seanove kľúče štrngajú o seba.

Ak by toto bol film, spýtala by som sa ho prečo je tu, ale v skutočnom živote mi prestal fungovať hlas. Namiesto slov mi z hrdla vyjde len nejaké zachrapčanie. Tak ako tak sa na nič nepotrebujem opýtať. Viem presne prečo je tu.

Celý môj život bola tá nočná mora bez tváre, slepé miesto, čisté zlo a niečo neľudské. A teraz, v jedinej sekunde, stojí priamo pred mnou – a ja si na všetko spomínam. Kde som ho videla toľkokrát, v časti môjho sna, na ktorý som si ráno nikdy nemohla spomenúť.

Mama mi povedala, aby som sa schovala v skrini. Povedala mi, aby som sa nepozerala, ale ja som to urobila. Videla som ako ju schmatol za rameno a skrútil ho, počula som ako zapraskali kosti.

Mal svoj nôž, ten, ktorým zvykol pitvať ryby. Ponoril ho do nej, ponoril ho do jej mäkkého mäsa a keď som vybehla zo skrine, aby som ho zastavila, hodila som sa na neho, ako keby som tým mohla niečo zmeniť. Nôž sa mi zapichol do chrbta a ja som skĺzla na podlahu.

Mama začala na mňa kričať, aby som vstala a bežala. Niečo skrývala pod nohou – nožnice – to posledné čo som videla bolo, ako ich vytiahla.

Vyškriabala som sa zo zeme a bežala s očakávaním, že ma bude prenasledovať.

Bežala som silno, bežala som tak silno až sa zdalo, že sa svet na okrajoch približuje a v mojom videní bol natisnutý len mesiac.

Prebudila som sa v hline. Moja mama tam nebola. Neprišla si po mňa. Vtedy som si uvedomila, že som ju nikdy nemala opúšťať.

Žila som s tým vo svojej hlave takmer 15 rokov, žila s ním, s tým monštrom, ktorému som sa bála pozrieť do očí. A teraz sa stanem tým, s čím bude musieť Will žiť. Bude premýšľať o mojej smrti miliónkrát, spôsobom akým som to robila ja pri svojom bratovi. Ten obrázok nikdy neopustí jeho hlavu a hoci to s ním nemá nič spoločné, bude sa za to obviňovať. Erin mu povie prečo som ho opustila, a keď to všetko vyjde najavo, bude po celý zvyšok svojho života vidieť krv na svojich rukách.

Môj otec preklenie vzdialenosť medzi nami a zabalí mi ruky okolo hrdla. Je to jemné, takmer ako pohladenie. „Šla si na políciu, však?“

„Nie,“ zašepkám. Nebudem sa riadiť pravidlami. Neospravedlním sa, neukážem strach. Nemôžem si pomôcť. Zúfalí ľudia sa ospravedlňujú a ukážu strach, ale nie ľudia bez žiadnej inej možnosti, a práve teraz som jedným z tých ľudí ja.

Utiahne zovretie, ale len nepatrne. „Ale niekomu si niečo povedala, však?“

Chytím otcovu ruku za zápästie a pokúsim sa ju odtiahnuť preč, ale sila môjho stisku sa nedá porovnávať s tou jeho. „Pusti ma,“ zasyčím.

Namiesto toho stisne ešte viac. A ja myslím na to ako zlomil Daisy krk. A ako zlomil krk Matthewovi...

Ruky mu stisnem silnejšie, dosť na to, aby som dostala do krku vzduch a aby som ich odstrčila.

A potom kričím tak hlasno ako len môžem.