WO - 75. kapitola

Překlad: Yogi_22

Will

Dorazím do strptízového klubu vydesný, že ju nájdem na pódiu, alebo ešte niečo horšie, ale keď odchádzam, snažím sa nesmiať nad tým, že vrazila zákazníkovi. To je moje dievča.

Taxikár už odišiel a ja mám o ňu príliš veľké obavy, aby som čakal na ďalší. Takže začnem bežať, stále mám na sebe batoh, ktorý som si zobral so sebou do lietadla.

Počujem ju kričať, keď sa mi dostane do výhľadu bytový komplex. Myslel som si, že už v tejto chvíli nemôžem byť vydesný viac, ale mýlil som sa.

Ten najdesivejší okamih nastane, keď kričať prestane.

Bežím rýchlejšie než som kedy vo svojom živote bežal. Vrhnem sa otvoriť dvere a nájdem ju tam – tichú, ochabnutú, ruky klesnuté po stranách tela a ruky jej otca okolo jej krku. Začne sa otáčať v momente ako sa s ním stretne moja päsť, narazí mu do tváre.

Obaja spadnú spoločne.

Ležia zrútení na podlahe.

Bez života.

Padne na kolená, pritiahnem si ju k svojej hrudi, ale je ako bez kostí a stále v mojom náručí. Moju hruď napadne hrôza, tak strašná, že sa mi ťažko dýcha. Chcem ju späť – nie jej schránku, ale Oliviu, s jej chytrou pusou, jej siláckym postojom, jej opatrným úsmevom. Chcem všetko späť, všetko čo som mal a bral to ako samozrejmosť, všatko to zlé, všetko to dobré.

A kričím na ňu, prosím ju, vediac, že je skurvene príliš neskoro, a že vo chvíli kedy prestanem kričať to budem musieť prijať.

A potom zalapá po dychu.

Nikdy neexistoval sladší zvuk než jej lapanie po dychu.

Skloním sa dosť na to, aby som videl jej tvár. Videl na okamih jej zmätok, ako keby sa práve zobudila z hlbokého spánku, a jej malý úsmev, radosť na jej tvár, keď ma zbadá, trochu mi to zlomí srdce. Už len skutočnosť, že som schopný vykúzliť jej na tvári tento výraz ma udivuje a ešte viac ma udivuje, že som si niekedy myslel, že ju požiadam, aby počkala. Že som si myslel, že ja môžem počkať. Až teraz viem, že nezáleží na ničom inom, len udržať tento výraz na jej tvári, a na ničom inom nikdy záležať ani nebude.

A potom sa pozrie na svojho otca, stále podvedome, a zdá sa, že si spomenie na všetko. Na všetky tie veci, ktoré by sa nikdy nestali, keby som vytiahol hlavu zo svojho zadku o pár hodín skôr.

Ten úsmev opadne.

Pritiahnem si ju k hrudi a priviniem sa k nej. Ani sa ju len nesnažím utešiť. Tentoraz ona utešuje mňa.

„Kurva, Olivia. Myslela som si...kurva.“ Nedokážem to ani povedať. Len viem, že už nikdy viac, po celý zvyšok svôjho života, nechcem znova zažiť tento druh hrôzy.

„Som v poriadku,“zašepká.

„Mohla si zomrieť,“ odpoviem, dusím sa slovami, uvedomujem si ako blízko sme mohli byť tomu, aby to bola pravda. „Mrzí ma to,“ zamumlem jej do vlasov. „Je mi to tak zasrane ľúto.“

Hlas má chrapľavý, sotva zrozumiteľný. „Neurobil si nič zlé.“

„Urobil som zle všetko,“ odpoviem. „A prisahám, že sa to všetko chystám napraviť.“

Potom čo sa posadí, neochotne ju pustím a vytočím 911. Zviažem jej otcovi zápästia, hoci pochybujem, že bude v dohľadnej dobe pri vedomí. Ten úder, ktorý som mu uštedril bol priamo do rohu sánky a pokiaľ by neotočil hlavu, zabil by ho. Tak ako som to mal aj v pláne. Keď som hotový, prejdem znova k Olivii, hojdám ju v lone. Sme ticho, šokovaní tým čo sa stalo. Nemôžem uveriť tomu, že je naozaj v poriadku a ako blízko mala k tomu, aby nebola. V prvom rade ale nemôžem uveriť, že som ju kedy nechal ísť.

Polícia dorazí s krikom a vytasenými zbraňami, hoci som dispečerovi jasne povedal, že je jej otec v bezvedomí. Namiesto toho ich zbrane mieria na mňa a až keď na nich Olivia nakričí, uvedomia si, že páchateľom nie som ja.

Napriek jej protestom ju vezmú do nemocnice. Je na nosidlách, potom ju presunú na nemocničné lôžko a ani na jediný okamih jej nepustím ruku. Zdá sa, že je v pohode, ale nemyslím si, že sa niekedy dostanem z toho ako vyzerala, keď som vrazil do Seanovho bytu.

Polícia si od nás oboch vezme výpovede, no zdá sa, že ten proces nemá konca. Prerušujú ho sestry, doktori, výlet na rontgen. Olivia je pripojená na monitor kvôli sledovaniu srdcovej frekvencie a hladiny kyslíka. Každý nezvyčajný hluk v nej vyvolá hnev a prinesie naspäť tú pachuť paniky, ktorú som cítil, keď mi ležala v náručí nehybná a bledá.

Niekde v nemocnici je aj Oliviin otec. Zrovna sa preberal, keď ho odvádzali preč.

Je pod dohľadom polície, ale aj tak sa nebudem cítiť v bezpečí, kým od neho nebude ďaleko a on v base.

Nestane sa tak, pokým nie je polícia hotová a doktor nám nedá prepúšťacie papiere, sme konečne pripravení byť sami.

„Myslím, že ti to Erin povedala,“ vzdychne. „Vedela som, že sa budeš cítiť previnilo prísť sem, keď zistíš čo urobila Jessica.“

Pozerám sa udivene na ňu. „Nie som tu kvôli tomu, že sa cítim previnilo. A neviem ako do pekla si si mohla myslieť, že dám pred tebou prednosť práci.“

„Ale ty si dal prednosť práci predo mnou,“ odpovie. „Rozhodol si sa poslať ma v tú noc, keď bol banket preč, aby som sa tvárila, že o nič nešlo. Pochopila som prečo si to urobil, ale...“

„Skončil som, Olivia.“

„Čože?“ Žiada, nakloní sa dopredu, skrúti tak manžetu na meranie tlaku. „To nemôžeš! Jessica tak dostane čo chcela. Odišla som. Nikomu to nepovie.“

„S Jessicou to nemá čo spoločné,“ odpoviem, znížim jej na jednej strane zábradlie, takže si k nej môžem sadnúť bližšie. „Už v tú noc, kedy bol banket som vedel, že skončím. Len som to musel urobiť takým spôsobom, aby som neohrozil tvoje štipendium, alebo nedostal Petera do problémov.“

„To nemôžeš,“ trvá na to. „A čo farma? Čo Brendan?“

„Olivia, rozhodol som sa už vtedy, keď som za tebou išiel na bankete. Teba som dal na prvé miesto. Všetko ostatné sa nejako vyrieši.“

„To nemusíš robiť,“ namieta. „Bol to len sex, nie zásnubný prsteň. Ani raz si nenavrhol, že to bolo niečo viac, takže sa prestaň pokúšať robiť nejakú ctihodnú vec a makaj si vziať svoju prácu späť.“

„Veľmi dlhú dobu som bol ďaleko od toho konať čestne,“ poviem jej. „Som tu, pretože ťa milujem. Pretože som do teba tak zamilovaný, že nemôžem vidieť rovno.“

Odvráti sa odo mňa. Neviem ako som si myslel, že bude reagovať, ale rozhodne to nebolo toto.

„Nechápem ako to môže byť pravda, Will,“ konečne povie, vyhýba sa mojim očiam. „Obaja dobre vieme ako v prdeli som. Ako by si mohol chcieť byť so mnou vediac to čo vieš?“

Položím jej dlaň na krivku líca, jemne ju tak donútim, aby sa pozrela priamo na mňa. Prial by som si byť viac výrečnejší. Prial by som si nájsť nejaký spôsob, akým jej to vysvetliť, ale práve teraz je to čo cítim tak hlboké, tak zdrvujúce, že by som tu mohol sedieť po celú noc a nikdy by sa mi to nepodarilo všetko ani len opísať. Prstom jej prejdem po spodnej pere, nechám ho tam, kým sa snažím nájsť správne slová. „Olivia, dal by som čokoľvek, aby som zmenil tvoju minulosť,“ konečne jej poviem, „ale zároveň je to to čo ťa utvorilo. A tie veci, o ktorých si myslíš, že sú také hrozné? Milujem tie veci. Sú krehkou súčasťou teba, spôsob, akým zamrzneš, keď sa ťa niekto pokúša objať, alebo keď ti povie kompliment alebo ako sa správaš, keď sa o teba človek zaujíma. Nemôžem to teraz oddeliť od všetkého ostatného, takže to milujem všetko. Nechcem nijakú inú verziu teba. Chcem len tú jedinú, ktorú mám pred sebou a chcem ju viac, než som kedy čo vo svojom živote chcel.“

Neodpovie, len sa na mňa pozerá rozšírenými očami, ako keby bolo všetko čo som jej povedal prekvapivé, hoci by nemalo. Všetci okrem nás dvoch to videli už pred mesiacmi.

Prebehnem jej rukou po vlasoch a nakloním ju. „V prípade, že si to ešte nikdy predtým nerobila, toto je tá časť kedy máš povedať, že ma tiež miluješ.“

„Ty si už niečo takéto predtým robil?“ Opýta sa.

„Jasné, asi tak pred piatimi sekundami. A nepovedala to na oplátku naspäť.“

Zhlboka sa nadýchne, vyzerá vydesene, ako keby sa ponárala do rozbúreného mora. „Tiež ťa milujem.“

Skloním sa, prebehnem jej perami po tých jej. „To bolo na prvýkrát dosť dobré,“ zašpekám jej proti ústam.

Usmeje sa a ja sa nakloním späť. Mám na mysli len spečatenie našich slov – rýchly bozk, prśľub vecí, ktoré prídu. Ale jej ústa sú tak sakramentsky plné a jemné a už to bolo tak dlho, takže sa neodtiahnem tak ako by som sa mal. Namiesto toho bozk prehĺbim, dráždim jej otvorené ústa a nájdem samého seba ako sa ponáram do toho miesta, kam som s ňou chcel ísť vždy, tam, kde nie je žiadne premýšľanie, žiadne podnety, žiadne konanie. Kde neexistuje nič iné len jemná pokožka tesne pod jej bradou, jej ústa, zvuky, ktoré vydáva, moja ruka putujúca po jej krivkách, keď zachytávam jej vzdychy jazykom, jej telo vyklenuté mojim smerom...

Zapne sa alarm a obaja sa vyľakáme. Otvoríme oči, aby som zistil, že som vedľa nej, prikrývky sú úplne zhodené, moje koleno je vklinené medzi jej stehnami a ruku mám tesne pred vkĺznutím pod jej nemocničným plášťom.

Ježiši Kriste. Je v nemocničnej posteli a ja som prakticky na nej. Mal by som sa za seba hanbiť, ak by som práve teraz nebol sakramentsky nabudený.

„Neprestávaj,“ povie.

„Musím,“ vzdychnem, vyleziem z postele a vrátim sa na stoličku vedľa nej, „lebo vojde doktorka do niečoho, do čoho by nemala.“

Vlastne bude doktorka stále niečo pekne krásne vidieť pokiaľ si nedám ľadovú sprchu alebo rýchlo nezmeníme konverzáciu.

„Si si istý?“ Opýta sa, jej úsmev mieri priamo do môjho vtáka, hoci to posledné čo potrebuje je povzbudenie. „Pod týmto nemocničným oblečením nemám nič, Will. Bolo by to jednoduché...“

Nahlas zastonám.

Toto dievča bude moja smrť. Ale myslím, že som to vedel od toho dňa, kedy sme sa prvýkrát stretli.