WO - 62. kapitola

Překlad: Yogi_22

Olivia

Všetci so mnou jednajú až prehnane opatrne ako keby som bola z papiera. Je to síce sladké, ale vytáča ma tá neustála pripomienka toho čo sa stalo, alebo toho čo o mne vedia a čo viem o sebe ja.

Pomáhala som pochovať svojho brata a netuším akú za to nesiem vinu. Ak som zabudla toto, čo ešte som zabudla? Moja hlava je ako hrôzostrašná pivnica v strašidelnom dome – lepšie je nechať ju neprebádanú, vo všetkých temných kútoch totiž číha zlo. Will si obzvlášť drží odstup a ochraňuje ma. V rovnaký čas je voči mne starostlivý a ostražitý. Zrejme preto, lebo si myslí presne to čo si myslím aj ja: Čo iné som ešte urobila? Komu inému som ešte ublížila?

Potom niet divu, že ma požiadal, aby som ostala až do promócií.

Keď Brendan odíde v nedeľu do školy, trvám na to, že idem takisto domov. Will si ale urobí po svojom. Radšej by som tú náplasť strhla teraz, než strávim ďalší týždeň alebo mesiac tým, že sa to budem báť urobiť.

Počas nasledujúceho týždňa trénuje celý tím spoločne, ale len tri z nás majú dôvod trénovať aj po zimných prázdninách a je to badať. Väčšina tímu telefonuje alebo sa len tak motá.

Will sa na mňa ani raz nepozrie bez viny na tvári, a ja sa neho nepozriem ani raz, aby som radšej nevidela čo nikdy nebudem mať. Cítim rovnaký rozpor aj ráno pred poslednými pretekmi, ako keby už na ničom nezáležalo a nikdy ani nebude, váha toho ma sťahuje dole. Beh bol pre mňa kedysi všetkým, pretože som nikdy nemala nič lepšie. A stále nič lepšie ani nemám, bez ohľadu na to v čo som mohla dúfať, takže sa fakt potrebujem dať do nedele dokopy.

Erin sa ukáže v mojom byte v piatok, aby som ju poslala preč.

„Na,“ povie, podáva mi tašku. „Toto sú sušienky pre šťastie.“

„A čo z nich robí to, že sú pre šťastie?“

„Nič, ale buď to bolo toto alebo moje spodné prádlo pre šťastie a myslela som, že toto chcieť nebudeš.“

„Jasné, som si celkom istá, že spodná bielizeň pre šťastie je neprenosná.“

Objíme ma. „Milujeme ťa či už to vyhráš alebo nie, Finn. Tento krát to maj na pamäti, okay?“

Je nás tu deväť, ktorí letíme na Cooper do Wyomingu. Peter je s Danom Broftonom, Marcusom Phippsom a deckom, ktoré volajú Rooster. Zrejme má aj normálne meno, ale netuším aké. Na strane báb je Will spolu so mnou, Nicole, Betsy a Dorothy. Cítila som sa previnilo za drahé výdaje, ktoré si vyžaduje dámske garde, takže náklady na Dorothy sú hradené z programu. Do Cheyenne dorazíme v sobotu popoludní, dajú nám pokyny ohľadom ubytovania. Samozrejme som s Dorothy.

„Vidím, že stále potrebuješ opatrovateľku,“ vysmieva sa Betsy. „Až do poslednej minúty.“

„Zdá sa, že to na ňu zaberá,“ povie Dorothy uštipačne, „odkedy prišla prvá, keď som s ňou bývala naposledy. Možno by som mala robiť gardedámu každému.“

Do pekla, zasmejem sa pre seba. Dorothy má ale pazúry. Niet divu, že spolu tak dobre vychádzame.

Všetci jeme spoločne. Peter a Dorothy sedia na jednom konci stola. Ľahko spolu komunikujú, jedia si navzájom z taniera bez opýtania. Vyzerajú, že sú spolu celú večnosť.

„Kto z tejto peknej bandy sú vaše decká?“ Opýta sa ho čašníčka.

Peter sa uškrnie. „Všetky.“

Willovi prebehne cez tvár zmätok. Okamih osvietenia mu zmizne preč.

Na niekoho kto je za normálnych okolností poriadne vnímavý, mu toto až neuveriteľne pomaly dochádza.

Keď si Dorothy ľahne, idem do druhej postele v jeho izbe a natiahnem sa. Zdá sa, že vylepšil predstieranie, že tu ani nie som do dokonalosti a to ma serie.

„Sú to posledné preteky,“ povie, pretočím sa k nemu tvárou. „Budem ti chýbať?“ Môj tón je hravý, ale význam toho nie.

Pozrie sa na mňa, oči mu prebehnú po mojom tele skôr než sa vrátia na moju tvár.

„Vyťahuje sa ti tričko,“ povie chrapľavo.

Pozriem sa dole a pokrčím plecami. „Som si istá, že ťa dva centimetre pokožky nezabijú. Odpovedz na otázku.“  Prebehnem si prstom po pere, vzrušená ako dychtivo sleduje môj pohyb. Ako sú jeho oči divoké skôr než sa odvráti.

Prehltne a posadí sa. „Nie je to tak, že by som ťa stále nechcel vídať. Myslím to tak, zostaneš s nami cez prázdniny, však?“

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad.“

„Musíš. Vieš, že je to pre moju rodinu dôležité.“

„A to je všetko?“

„Liv,“ zastoná. „Je to všetko, čím máš dovolené byť.“

Ráno som štandardne nervózna od tečúcich nervov.

„Snaž sa niečo zjesť, srdiečko,“ povie Dorothy.

„Nemôžem,“ vzdychnem. „Veď to viete.“

Nejako sa jej do mňa podarí dostať polovicu banána skôr než odídeme na preteky. Keď som sa zobudila, cítila som sa v pohode, no keď sme už na ihrisku, niečo sa mi krúti v žalúdku. Vzduch je studený, ale nemôže za ten chlad, ktorý sa mi zakráda pod kožu.

„Niečo nie je v poriadku,“ poviem Willovi. „Niečo je preč.“

„Nič nie je preč,“ upokojuje ma. Naprahuje ruku, aby sa ma dotkol, ale zastaví sa, nechá ruku spadnúť. „Sú to len nervy.“

„Nie, toto je iné. Je mi zle,“ poviem mu. „Myslím, že budem vracať.“

„Nie je ti zle,“ povie odhodlane. „Nerob to pre seba. Alebo choď a rob to pre seba. Ale vieš dobre, že akonáhle pobežíš, bude to za tebou.“

Prikývnem, ale tentoraz ma nepresvedčil. Možno je to len zlyhanie z posledných pretekov, ale to si nemyslím.

Moje šťastné skórvanieje na konci. Tiež som mala len malé šťastné zásahy zabodovať na Texaskej univerzite a potom to skončilo a už sa tonikdy nevrátilo.

Dnes to nebude fungovať.

Keď čakáme na štartovacej čiare, cítim v ústach kovovú chuť a potom je v mojom žalúdku, šplhá sa cezo mňa. V bruchu mám z toho miešačku a chladne mi z toho krv.

Keď zaznie pištoľ, vyštartujem príliš rýchlo, snažím sa uniknúť tomu chladu, ktorý mi lezie po pokožke, tej istote, že zlyhám. Myslím na Willa, ktorý je niekde bokom, na to ako sa bude cítiť, keď prehrám a aké to muselo byť pred dvoma týždňami sledovať ma pohorieť na regionálkach. Donútim sa spomaliť. Nechám ostatné dievčatá udávať tempo, ale pretože som nervózna, domnievam sa, že idú bolestne pomaly.

A potom sa ten náskok zvyšuje a ja sa cítim lepšie, silnejšie, oveľa istejšie. Dokonca idem hlava vedľa hlavy popri nejakom dievčati z Kalifornie, pri ktorej každý očakáva, že vyhrá. Ale počujem aká je zadýchaná, ako sípe pri výdychu. Ešte nebežíme ani dve míle a ona už bojuje, zatiaľ čo ja mám pocit, že by som týmto tempom mohla bežať aj celý deň.

Urobím si pred ostatnými náskok. Je stále skoro, na mňa. Ale zariskujem. Možno už v sebe nemám ďalšie dve rýchle míle, ale dnes to chcem. Chcem to pre Willa a Petra a Dorothy, tak veľmi ako to chcem pre seba, a myslím, že je možné to mať.

Keď vidím cieľovú čiaru, začnem šprintovať, hluk z davu je taký silný, že nemôžem počuť vlastný dych. Rev davu je ohlušujúci, keď pretrhnem pásku.

Okamžite sa okolo mňa zbehne štáb a fotografi a ja sa okolo nich pretlačím, zúfalo hľadám jedinú tvár, ktorú potrebujem vidieť.

Prepletie sa davom a hodí okolo mňa ruky.

„Dokázala si to, Liv,“ zašepká, jeho dych je proti môjmu uchu teplý, jeho telo je omotané okolo mňa a ja sa cítim v bezpečí, spokojná a kompletná zároveň.

Chcela som vyhrať, ale chcela som vyhrať presne pre tento okamih, ten, o ktorý sa s nimi môžem podeliť. Nespomeniem si na všetky preteky, ale na tieto si pamätať budem.

Pomaly ma pustí, keď sa ku nám rozbehnú Peter a Dorothy. „19:22!“ Kričí Peter.

Pre väčšinu ľudí je to bezvýznamné, ale všetci z nás vedia čo to znamená. Že ma len 5 sekúnd delilo od svetového rekordu na 6000 metrov. Bližšie sa k tomu nedostal nikto koho som kedy poznala.

Nejakým spôsobom som vtiahnutá do davu, blahoželajú mi a objímajú ma aj úplní cudzinci.

Dostaneme sa tam kde na nás čakajú chalani a Dan ma schmatne do náručia, aby ma objal, až na to, že to trvá trochu pridlho.

„To stačí, Brofton,“ štekne za mnou Will.

Dokonca aj Betsy je takmer milá. „19:22,“ povie, krúti hlavou. „Stále ťa nemám rada, ale do riti tam, toto bolo fakt rýchlo.“

Neskôr dávam rozhovory, ľudia čakajú, že sa s nimi stretnem a potom je slávnostné odovzdávanie cien.

Je to to čo som celý život chcela, ale všetko to príde až po Willovi. Odpovedám na otázky reportéra, ale oči od neho neodtrhnem.

„Aký je to pocit dobehnúť len pár sekúnd od prelomenia svetového rekordu?“ Opýta sa reportér.

Odpoviem tak ako predpokladám, že by som mala, poviem mu, že som šokovaná a nadšená a áno, že je to najväčší deň môjho života. A po celý ten čas sa dívam na Willa, dávam mu tak najavo, že som do toho dala všetko kvôli nemu – svoje víťazstvá, tím, svoju budúcnosť. Len on si to jednoducho nechce vziať.

Pristaneme v Denveri a späť do areálu školy ideme autobusom. Neznášam, že toto je moja rozlúčka s Dorothy a Willom, rázna a neosobná, odchádzam od nich po boku Nicole a Betsy, ako keby to boli cudzí ľudia.

Znova ich uvidím až na bankete, ale nič to na tom nelepší.

Až na to, že hodinu po tom ako dorazím domov, nájdem stáť Willa pred svojimi dverami. Vojde dnu, hlavu má sklonenú a ruky vo vreckách, a potom sa zameria na mňa. „Čo si tým myslela, keď si včera v noci povedala, že si nemyslíš, že zostať s nami cez prázdniny je dobrý nápad?“

„To je predsa úplne jasné, nie?“

„Pozri, prisahám na svoj život, že už nebudem opakovať to čo sa stalo,“ povie bez dychu. „Prisahám ti. Len proste zostaň.“

„Ty si myslíš, že nechcem aby sa to opakovalo?“ Namietam. „Chcem, aby sa to opakovalo viac ako chcem čokoľvek iné.“

V očiach mu zasvieti túžba. „Prosím, takéto veci nehovor, Olivia,“ zastoná, ťahá sa za vlasy.

„Je to pravda.“

„To čo sa stalo sa stať nemalo, ale teraz si súčasťou rodiny. Záleží na nás všetkých. Môžeme sa cez to dostať.“

„A to je ten problém, Will. Ty sa cez to dostať môžeš. Ale ja nie.“

„Čo tým myslíš?“

Prehltnem a stretnem sa s jeho očami. „Ak by si ma dostatočne chcel, mohol by si ma mať. Alebo by si ma mohol požiadať, aby som počkala, kým neodpromujem. Ale neurobil si to a ani to neurobíš, a vieš aké je ťažké sa potom na teba pozerať?“ Hlas mi zdrsnie a ja sa odmlčím, pretože pred ním odmietam znova plakať. „Dívať sa na teba a vedieť, že si si už vybral a nevybral si si mňa?“

Mykne ho. „Olivia, to nie je otázka voľby,“ Jeho hlas je drsný. „Ja na výber nemám.“

„Ale máš,“ zašepkám. „Len by to mohlo byť niečo málo cez rok. Môžeš ma požiadať, aby som počkala. Môžeš ma požiadať hneď teraz a ja to urobím. S radosťou. Ale ty sa to urobiť nechystáš, však?“

Zatvorí oči a ten sval na sánke mu poskočí. Nepovie nič.

Prejdem ku dverám a otvorím ich. „To je presne to, čo som si myslela.“