WO - 61. kapitola

Překlad: Yogi_22

Will

Jej krik prebudí každého v dome.

Som prvý, ktorý tam dorazí, v tesnom závese za mnou mama a Brendan, je schúlená pri dverách a pozerá na nás v šoku.

„Vykopala som jamu,“ povie, škriabe sa na krku, ako keby nemohla dýchať. Zalapá po dychu a potom znova. „Vykopala som jamu.“

Stočí sa do klbka, kolená pritisne pevne k hrudi. Snažím sa ju vytiahnuť k sebe, ale celé jej telo je také stuhnuté, že sa vôbec nepohne. „Je to v poriadku, Liv. Je to len sen. Je to v poriadku.“

„Nie,“ povie, znova sa dusí, schmatne sa za hrdlo. „Nebol to sen. Bola som to ja. Ja som to urobila. Vykopala som jamu.“

„Jamu na čo?“ Opýtam sa, snažím sa jej odtiahnuť ruky.

„Kde pochoval Matthewa,“ povie. „Vykopala som jamu.“

Ak by som ten príbeh počul od niekoho iného, nikdy by som tomu neuveril, pretože je príliš desivý na to, aby bol pravdivý. Ale celé Oliviino detstvo bolo príliš desivé na to, aby bolo skutočné a jej sny dávajú príliš veľký zmysel.

Jej otec ju zaviedol ku ceste, aby vykopala jamu pre ich psa, tak to povedala. Našiel miesto v lese a nechal ju tam celý deň. Nad ňou boli stromy, v nepredvídateľných intervaloch na ňu pršali žalude a keď po ňu prišiel, bola už tma. Ramená mala pokryté malými modrinami.

Na druhý deň ráno bol Matthew preč. Jej otec povedal, že utiekol.

Keď skončí s rozprávaním, plače tak silno až sa zadúša. Po prvýkrát vôbec si takmer prajem, aby mohla zabudnúť. Celú noc tam s ňou ležím, kolíšem ju, rukou jej behám po chrbte a sľubujem, že veci budú v poriadku.

Sporadicky zaspáva, vždy sa zobudí lapajúc po dychu, ako keby si práve nanovo spomenula.

Je tesne pred úsvitom, keď sa znova zobudí, díva sa na mňa skleným výrazom, nevidomými očami, z vankúša, o ktorý sa delíme.

„Asi si musíme pohovoriť s políciou, Liv,“ poviem jej.

Je to zrejme prvýkrát čo ju vidím vydesenú. Dokonca aj keď včera padala zo skaly, nebolo to takéto.

„Nie,“ krúti hlavou. „Nemôžem.“

„Olivia, tvoj  otec ho zabil. Vieš, že to urobil. Ak je stále nažive, je treba ho zastaviť.“

„Nemôžem,“ povie. „Jednoducho nemôžem.“

Ráno ju nechám spať a idem naspäť do kancelárie. Nájdem detektívovu vizitku a opatrne ju zastrčím na pravú stranu svojho stolného kalendára. Nejako si myslím, že som vedel, že to bude na mne, nie na Olivii, aby som uskutočnil tento hovor. Informujem ho čo sa stalo včera v noci a on mi povie, že ju musí hneď teraz vypočuť.

„Nebude s vami hovoriť,“ vzdychnem. „Je vydesená hovoriť s vami.“

„Niekedy sa s dotknutými deťmi zaobchádza tak strašne, že ten strach prehovoriť nikdy nezmizne.“

„Pozrite, nemôžete vypočuť tie ostatné dospelé zapojené osoby? Aspoň sa pokúste potvrdiť jej príbeh pomocou jej matky, keď ju nájdete?“

„Jej matka je mŕtva takmer 15 rokov,“ povie detektív, „takže si nemyslím, že by nám v tomto smere mohla byť veľmi nápomocná.“

Opriem sa do stoličky, jeho slová mi vojdú jedným uchom dnu a druhým von, ako keby ich nebolo možné pochopiť. „Olivia mi povedala, že ju jej matka opustila. Myslím to tak, že naozaj verí, že ju jej matka opustila.“

Detektív vydýchne. „Pozrite, kámo. Neviem akými historkami vás toto dievča nakŕmilo, ale dobre vie, že jej matka je mŕtva. Bola pri tom, keď sa to stalo.“

Viem na isto, že by mi Olivia o tejto veci neklamala. Ale nerozumiem tomu ako nemôže poznať pravdu. „Takže...bol to jej otec? Je v base?“

„Mal by skončiť v base, ale nebolo mu čo prišiť. Olivia bola jediným svedkom a ona tvrdila, že nevidela nič. Zrejme jej to zachránilo život. Ak by prehovorila, môžete staviť svoju prdel, že by si po ňu prišiel.“

Cítim ako mi po chrbte prebehne niečo ľadové. „Takže, ak je jej otec stále na slobode,“ opýtam sa, „je vôbec Olivia v bezpečí?“

„Myslím, že je férové povedať,“ odpovie, „že tak dlho ako tento chlap nesedí v base, Olivia nikdy nebude celkom v bezpečí. Zvlášť ak si začína spomínať.“

Som plný desu, keď otvorím svoj počítač. Jedna moja časť, rovnako ako časť Olivie, to vedieť nechce. Chcem pokračovať v tom, že bude veriť verzii, že si tieto udalosti len vytvorila v hlave. Akonáhle viete čo máte hľadať, nie je o tom ťažké nájsť články. Keby som aspoň raz zadal meno jej mamy pred niekoľkými mesiacmi do vyhľadávača, bolo by to hneď prvé čo by som našiel.

Je naozaj možné, že to Olivia neurobila?

Áno. Niečo ju po celý čas varovalo, aby nič nehľadala príliš starostlivo, uisťovalo ju, že nemusí zvládnuť to, na čo by prišla.

Ten príbeh je hrozný, ale je tu fotka, na ktorú už len bolí sa dívať – je to Olivia, malá a usmievavá, stojí vedľa matky, ktorá tak veľmi vyzerá ako Olivia teraz.

Pobodali ju 42-krát.

Olivia bežala po tme takmer štyri míle a našli ju v bezvedomí až na druhý deň ráno, stále krvácala z rany na chrbte.

Ten nočný beh.

Tá jazva na chrbte.

Spôsob, akým stratí vedomie, keď je napadnutá.

Ak by som sa pokúsil uhádnuť príčinu toho všetkého, nikdy by ma nenapadlo niečo tak strašné.

Zavolám ešte raz do domova dôchodcov. Tentoraz sa nepýtam po Oliviinej starej mame, pýtam sa na ostatných príbuzných jej starej mamy, z ktorých sa vykľuje jej sestra. Oliviina prateta, myslím. Mal som na to myslieť už skôr.

Olivia mala len 16, keď prijali jej babičku. Neexistoval spôsob, aby mala dostatok peňazí alebo finančných prostriedkov, aby presťahovala babičku na Floridu a zohnala jej pomoc.

A ak Oliviinej starej mame pomohla jej prateta, určite mohla pomôcť aj Olivii.

Nenávidím ju ešte skôr ako vôbec zdvihne telefón. Ešte viac ju nenávidím, keď zodvihne.

Vysvetlím jej situáciu a ona okamžite spustí tirádu slov proti Olivii.

„No, bolo by pekné, keby to dievča vtedy mohlo niečo povedať polícii, nie?“ Vybuchne.

„Až doteraz si nič nepamätala,“ vyšteknem. „Ešte stále má dojem, že ju rodičia opustili.“

Tskne jazykom. „Tá blbá historka. Anya ju nechala, aby tomu uverila, ale dovoľte mi poznamenať, že vás musím hneď teraz zastaviť. Vedela veľmi dobre čo sa stalo. Takmer vykrvácala k smrti. Niečo také proste nezabudnete.“

„Aká historka?“ Opýtam sa.

„Oh. Olivia bola taká hysterická, keď sa jej ľudia pýtali na to, prečo to pri nej nakoniec každý vzdal. Nemohli ste v jej blízkosti ani povedať „zomrel“. Takže jej Anya začala hovoriť, že jej mama odišla preč a krátko na to  ju opustila.“

V tejto chvíli som tak hlboko mimo, až mám pocit, že sa už nikdy nevynorím. Som si istý, že keby som mal aj doktorský titul alebo PhD. celá táto vec by stále bola mimo môjho chápania.

„Existuje ešte niekto s kým by som mohol hovoriť? Predpokladám, že Olivia musela ešte s niekým žiť, prinajmenšom do vysokej školy, ak už bola jej stará mama nejakú dobu chorá?“

V jej mlčaní je obranný postoj. „Chápete, že som si ju k sebe nemohla vziať,“ konečne povie. „Som príliš stará na to, aby som niekoho vychovávala, zvlášť niekoho tak problémového.“

„Áno,“ poviem netrpezlivo. „Takže s kým vlastne žila?“

„Jednoducho v tom dome zostala sama. Bola v poriadku. Anya už bola nejaký čas chorá a Olivia sa zvykla starať o ňu aj o seba. Tak či tak jej bolo lepšie samej.“

Prasnem telefónom a po tom ako zavesím, sedím za stolom, čumím cez okno bez toho, aby som pozeral na niečo konkrétne. Je to oveľa horšie, než som si mohol kedy predstaviť.

V mojom živote boli chvíle, kedy som si nebol istý ako niečo z toho napravím. Ale teraz?

Netuším či vôbec môžem.

Od samého začiatku som mal nutkanie ju chrániť a toto nutkanie ma malo varovať držať sa od nej ďalej. Chcel som byť tým kto ju zachráni, ale namiesto toho som len odkryl niečo, čo by ju rovnako dobre mohlo zničiť.

Je čas upratať po sebe skôr ako narobím ešte väčšiu škodu.

Bolo by nemožné, aby bola Petrova tvár ešte obozretnejšia, než keď otvoril dvere na svojom dome. „Nečakal som, že ťa uvidím v sobotu ráno,“ povie, ustúpi stranou, aby som vošiel.

„Mrzí ma to,“ poviem mu. „Ale som si istý, že toto počkať nemôže.“

Poviem mu o Oliviion nočnom behaní a o nočnej more, ktorú mala včera v noci. Potom mu poviem, čo som sa dozvedel od polície a ako som sa ju snažil zadržať od behania, čo vedie k zrejmému faktu, že sme Olivia a ja spali pod jednou strechou.

„Will,“ zastoná, pošúcha si oči. „Budem predstierať, že si to práve nepovedal, okay?“

„Pozri, musím ti to povedať. Jej problémy sú väčšie než moja práca. Nemôžem ju proste teraz opustiť.“

„Viem to,“ povie. „Čo je aj dôvod prečo nemôžeš povedať čo si práve povedal. Pretože ak mi hovoríš, že s ňou spávaš pod jednou strechou, musím ti povedať, aby si s tým prestal, a obaja veľmi dobre vieme, že sa to nestane. Takže budem predstierať, že si to nikdy nepovedal.“

Povie, že sa popýta na nejakého odborníka. Nie na tú kravu v zdravotnom stredisku, ale na niekoho kto má na takúto situáciu odborné znalosti. „A medzitým, drž sa plánu. Budúci víkend má Cooper Invitational. Poďme ju cez to dostať.“

„Toto vyzerá ako druh veci, od ktorej by sme ju mali držať ďalej,“ poviem.

Peter pokrúti hlavou. „Toto dievča nemalo vo svojom živote nič iné len samé prekážky. Nikoho nežiadala o pravdu, ale žiada o šancu, aby si urobila svoje vlastné meno. A ak budúci víkend vyhrá, môžeme zariadiť, aby sa to stalo. Hovorím, že urobíme čokoľvek je potrebné, aby dostala svoju šancu.“