WO - 63. kapitola

Překlad: Yogi_22

Will

Čakám až sa dostanem do auta. Čakám presne tak dlho, kým môžem tresnúť do volantu a dovolím si vypustiť dlhý zoznám nadávok.

To bolo ono.

Stratil som ju.

Niežeby to znamenalo, že niekedy bola moja. Len som odmietal vziať do úvahy, že niekedy nadíde deň, keby by moja nebola. Myslela som si, že by som si všetky tie okamihy mohol od nej ukradnúť. Vziať si ich do domu svojej mamy, na trať, na lezenie.

Ukradnúť si ich, aby mi urobili aspoň trošku dobre, keď už bude preč.

Bol som s ňou tak dlho sebecký. Nikdy som ju nemal priviesť do domu svojej mamy. Mal som nájsť iný spôsob, ale chcel som to byť ja kto bude s ňou, chcel som to byť ja kto ju zachráni.

Dnes večer, no až príliš neskoro, som konečne urobil správnu vec, a chcem sa viac ako čokoľvek iné vrátiť späť do jej bytu a všetko anulovať. Myslím na to zaseknutie sa v jej hlase, keď hovorila o čakaní a ja som začal vystupovať z auta.

A potom sa zastavím.

Nenechám ju dosrať si budúcnosť, takže môže prísť žiť na zadlženú farmu.

Konečne urobím niečo čo je voči nej správne, bez ohľadu na to ako veľmi ma to zabije.

„Šla som včera pozrieť Oliviu,“ povie mi mama.

Už to boli tri dlhé dni. Nevidel som ju alebo o nej nepočul ani raz. Len chcem vedieť ako sa jej darí. Okay, to je lož. Chcem vidieť jej tvár, pochovať nos v jej vlasoch, držať ju a zostať na tak dlho, ako mi dovolí.

„Ako sa má?“ Opýtam sa.

„Presne ako ty. Snaží sa čo najlepšie predstierať, že je v poriadku, keď zjavne nie je.“

„Znieš ako keby si ma obviňovala.“

„Ja ťa obviňujem, Will. Si do nej zamilovaný. Povedal si jej to vôbec?“

Odstrčím sa od stola. Po tom všetkom čo som urobil zle, nemôžem uveriť, že som konečne urobil správnu vec a ona je naštvaná. „Nebolo by to k ničomu, mami. Tak ako tak s ňou byť nemôžem.“

„Will, pre Boha živého. Je tretiačka. Nie je to ďaleko, kým už tá vec so študentkou nebude problém.“

„Správne. A potom čo? Príde a bude žiť na nejakej zasranej farme bez trénera a bez skupiny, s ktorou by mohla trénovať? Tam kde nemôže dostať žiadne záruky a nemá peniaze na to, aby lietala na veľké preteky? Má sa vzdať svojej budúcnosti kvôli tomuto?“

„Nemôžeš vedieť ako sa veci vyvinú. Je to o viac ako rok ďaleko.“

„Mami,“ poviem, som naklonený ukončiť túto debatu, ktorú som mal sám so sebou mnoho krát. „Viem len dve veci, ktoré potrebujem vedieť, a to, že ja nemôžem odísť a ona nemôže zostať.“

Sobotná noc je noc kedy sa koná banket. Zrejme by som si aj odrezal končatinu, len aby na nej znova spočinuli moje oči. Prahnem po nej ako po droge. Nič to nevyrieši a mne je to jedno. Len ju chcem proste vidieť.

Celý týždeň som strávil hádaním sa so sebou a každý deň som stále trochu viac zúfalejší, moje dôvody sú divokejšie a z minúty na minútu menej pravdepodobné. Možno tak ako sa rodí každá myšlienka, z nej čisí zúfalstvo. Možno by som si mohol zohnať tretiu robotu, takže by som mohol lietať za ňou, aby som ju videl. Možno keď Brendan skončí školu, budem si to môcť dovoliť. Možno sa sama rozhodne, že po škole nechce bežať.

Je to z mojej strany slabosť a len sa musím dostať cez tento banket bez toho, aby som sa tomu poddal. Pravdepodobne za skvelej asistencie môjho blízkeho priateľa Jacka Danielsa.

Už je tu moja mama, sedí s Petrom. Netuším ako sa to stalo. Mohol som ju vziať ja, ak by tak strašne chcela ísť. Verím Petrovi, ale dúfam, že z toho nebude mať zlý dojem.

Zamierim k baru. Budem niečo potrebovať, zrejme celú kopu vecí, kvôli ktorej bude tento zážitok znesiteľnejší. Beriem si pivo a vypijem polovicu skôr ako vôbec zamierim do časti, kde je vyhradená miestnosť pre bežecký tím.

Som na polceste tam, keď sa moje oči stretnú s Jessicinými. Predpokladám, že je tu z dôvodu nejakých vzťahov s verejnosťou, hoci sa jej nejako minulý rok neporadilo pracovať. Nechávala mi uslzené, naštvané hlasové správy každý deň od Vďakyvzdania. Zhruba v polovici hovoru povedala, že jej chýbam a že si chce pohovoriť.

V tej druhej polovici mi hovorila, že budem ľutovať, že som s ňou takto zaobchádzal.

Dnes večer, aj keď nie je šťastná, je tou spoločenskou verzia seba. Príde priamo ku mne, hodí mi ruky okolo krku a pobozká ma na líce. „Will!“ Vypískne. „Je tak milé ťa vidieť.“

„Je?“ Opýtam sa, vypnem sa.

Zasmeje sa, prepletie si ruku s mojou. „Len preto, že sme sa rozišli to ešte neznamená, že nemôžeme byť priatelia, hlupáčik.“

„Ja neviem, Jess. V poslednej správe si písala, že moja mama mala ísť na potrat. Toto veľa z mojich priateľov nehovorí.“

Odmávne to preč. Želám si, aby mi pustila ruku. „Bola som ranená, Will. Ty si ma ranil. Ale teraz som už v poriadku, vážne.“

Uh huh. „Dobre. No, radšej si idem sadnúť.“

„Poď si sadnúť ku mne,“ povie, ťahá ma za lakeť. „Držím ti miesto.“

A presne v tom okamihu vojde dnu Olivia. Má zelené hodvábne šaty, ktoré jej ladia k očiam, priliehajú na každú jej krivku a odhaľujú len náznak výstrihu a zároveň umožňujú predstaviť si čo tak ľahko nemožno kurva vidieť. Dnes má rovné vlasy, spadajú jej cez plecia a dole na chrbát, zvýrazňujú jej dlhý krk a krivky tváre.

Ako vždy sa pristavím na jej ústach. Neviem či som ju niekedy predtým vidiel s rúžom, ale z nejakého dôvodu to otvára celú Pandorinu skrinku fantázie. Chcem ju vidieť rozmazanú. Bozkávať ju tak tvrdo, že ani jeden z nebude môcť dýchať. Vrátiť sa naspäť a nájsť tie ústa pootvorené, lapajúce po dychu, ružový rúž rozmazaný po okrajoch.

Môj Bože, chcem to tak strašne, až si nie som istý ako prežijem túto prekliatu noc bez toho, aby som to nemal. Toto a všetky tie veci, ktoré nasledujú potom. Moje ruky jej pretiahnu hodvábne šaty cez hlavu, učiac sa každý centimeter jej pokožky naspamäť spôsobom, akým som o tom sníval celé mesiace.

Až na to, že sa jej oči teraz zameriavajú na miesto, kde sa Jessicina ruka stretáva s mojou a keď ich zdvihne, zranenie, ktoré v nich vidím je ako nôž do mojej hrude. Odstúpim od Jessicy, schmatnem svoje pivo a vychľastám ho.

„Sedím so svojou mamu,“ poviem, keď sa od nej dištancujem.

„Vidím o čo ide,“ zasyčí pozerajúc sa zo mňa na Oliviu.

„O nič nejde,“ poviem znechutený, otočím sa priamo ku svojmu stolu.

Len by som si prial aby tam bola.

„Nevyzerá Olivia úchvatne?“ Opýta sa moja mama.

„Vyzerá, že potrebuje viac oblečenia,“ zanadávam.

„Tie šaty som jej kúpila ja,“ povie mama s nakrčeným čelom. „Padnú jej ako uliate.“

„Jo, presne tak,“ odseknem. „Veď to je ten problém.“

Ignoruje ma a ja sa vrátim späť k premýšľaniu nad Oliviinými ústami, nad tým vidieť ten rúž rozmazaný, ona bez dychu podo mnou.

A potom sa jej okolo pása omotá jedno majetnícke rameno, ruka podoberie jej bedrovú kosť, ktorú môžem vidieť cez tenký hodváb. Zo svojej fantázie sa dostanem rýchlosťou svetla.

Evan. Prišla sem s Evanom.

Behom jedného nádychu sa moja túžba premení na zúrivosť.

Prečo je kurva s ním? Povedala, že nemá záujem. Povedala, že on chcel niečo vážnejšie. Povedala...

Povedala, že chce mňa a ja som ju odpálkoval.

Vezmem si svoje pivo a uvedomím si, že je prázdne.

Pohýna sa niekam inam, robí len to čo robiť potrebuje.

Rovnako ako to robím ja, myslím.

Náhle sa zastavím a vrátim k baru.

Ona a Evan sedia pri stole, na opačnej strane ako som ja, poskytujú mi bolestivo priamy výhľad na ich dvoch. On nie je fyzicky schopný držať ruky pri sebe a ja by som ho toho problému veľmi rád zbavil. Zakaždým, keď sa postaví, jeho oči sú na nej, hltá ju. Jeho pracky sú na nej, keď sa otočí, vyskočí, aby jej odtiahol stoličku, ale keď to robí, podarí sa mu dostať tie jeho zasrané ruky na 70 % jej tela. A ak sa jej ešte raz pokúsi nazrieť pod šaty, definitívne ho beriem von.

Ona si ani len nevšimne čo robí.

Idem znova k baru a presuniem sa od piva k whiskey. Normálne veľa nepijem, ale dnešný večer je špeciálna príležitosť. Je to buď toto, alebo mi kompletne hrabne pred stovkami svedkov.

Podáva sa jedlo, ktorému nemôžem prísť na chuť. Rozdajú sa ceny, ktoré som si ani nevšimol. Ona je pre mňa reálnejšia než čokoľvek v tejto miestnosti, alebo skôr jediná vec, ktorú môžem vidieť.

Nikto nepozná jej obavy tak ako ja. Nikto nevie aká je naozaj krehká a aká sladká. Nevedia, že v spánku plače a že celé svoje telo omotá okolo mňa, ako keby sa chcela vtisnúť dnu.

Ale ja tieto veci viem.

A po všetkom tom čo sme obaja vybojovali, nie sú v tejto miestnosti dvaja ľudia, ktorí sú pre seba stvorení viac než my dvaja. Môj svet je tvorený výhradne falošnými pravidlami o tom čo dlhujem ľuďom – môjmu otcovi, mojej rodine, škole. Ale nejako to vylučuje jedinú vec, na ktorej záleží mne.

Ju.

Ak by nebolo tej prekliatej farmy a školy, dnes večer by tu bola so mnou.

Vidím ako povie niečo Evanovi a on prikývne, omotá jej ruku okolo pása a pritiahne si ju k sebe, keď sa začína dvíhať zo stoličky. Pobozká ju. Je to len malé ďobnutie, nič také čo by neurobil môj kreténsky brat, ale týmto som kurva skončil.

„Stačilo,“ poviem potichu, keď sa postavím.

Neviem čo ma to posadlo, aby som ju nasledoval. Viem, každou kosťou v tele viem, že urobiť to je nesprávne. Že na ňu nemám žiaden nárok a že by som sa mal od nej dištancovať tak rýchlo, ako je to v ľudských silách možné. Ale videl som ten bozk, výraz v jeho očiach, ten, ktorý hovorí, že s ňou má v úmysle čoskoro odísť a našiel som samého seba na nohách.

Keď ju dobehnem, je už na polceste na chodbe. Obzrie sa ostražito cez plece, keď ma začuje, ale už je príliš neskoro. Už som tam.

Schmatnem ju za lakeť skôr než má čas zareagovať a vtiahnem ju do učebne.

Stuhne a odťahuje sa, ako vždy je pripravená bojovať. Je pripravená na boj, v očiach sa jej blýska, ruky má vbok. Vykypí skôr než vôbec poviem slovo.

„Nemáš žiadne právo---„

Vtedy ju vezmem za bradu a zachytím jej ústa, tak ako som to túžil urobiť celú prekliatu noc.