WO - 33. kapitola

Překlad: Yogi_22

Will

Netuším prečo som to urobil. Myslím, že som len predpokladal, že sa naje s nami. A keď som ju zbadal celú nahodenú a zistil, že mala iné plány, bol som divný – neviem presne čo to bolo. Hnev? Sklamanie? Čokoľvek to už bolo, bolo to nelogické a mal som na to ísť inou cestou. Namiesto toho som jej mal povedať, keď sa vrátila do izby, aby zjedla sýte raňajky alebo aspoň desiatu, ale namiesto toho som sa správal ako panovačný kokot, čo nás vedie k aktuálnemu okamihu: večera, pri ktorej spolu rapotajú Peter a moja mama, zatiaľ čo sa Olivia a ja na seba v tichosti mračíme ponad stôl.

Keď je po večeri, zastavím ju skôr ako odíde do matkinej izby. „Mrzí ma to,“ poviem jej.

„Čo?“ Žiada.

„Ten dnešný večer. Prekročil som čiaru a mal som to zvládnuť lepšie.“

Prekvapením otvorí oči a potom sa jej kútiky úst stočia nadol, je nešťastná, odvráti sa. Jej rozpaky sú niečo čo som mohol ľahko predvídať. Keď sa cíti v ohrození alebo zneužitá, nikto v tom nevie chodiť lepšie než Olivia, ale ukážte jej najmenšie množstvo láskavosti a je to ako keby sa ocitla na inej planéte.

Stále je pomerne skoro, ale moja mama dodržiava hodiny ako na farme – skorý odchod do postele, vstávanie skôr než vyjde slnko. Bude chcieť ísť spať skoro, ale Olivia je príliš nervózna zo zajtrajška, aby si ľahla už teraz. Idem k našim spoločným dverám. Mama tam nie je, takže musí byť v kúpeľni.

„Mama chodí do postele pekne skoro, takže myslím, že by sme si tu mohli pozrieť televíziu,“ vzdychnem.

„Nerob mi žiadne láskavosti,“ povie spolu s pretočením očí. „Znieš ako keby som bola niečia fretka, na ktorú musíš dávať pozor.“

„Olivia, nie je to tak, je to len...“ Zastavím sa a stisnem si špičku nosa. „Nerád porušujem pravidlá.“

„To je nejaké pravidlo proti sledovaniu televízie?“

„V mojej izbe?“ Zasmeje sa. „Áno, je tu pravidlo.“

Nasleduje ma a vystrie sa na dvojlôžkovej posteli vedľa mňa. Skončíme tak, že posledných 45 minút pozeráme nejaký film, na ktorý absolútne nie som schopný sa sústrediť. Je tam veľa výbuchov, čoho som fanúšikom, ale zakaždým, keď sa pohne, uvedomujem si jej prítomnosť na úkor všetkého ostatného.

Už skôr sa prezliekla do trička a šortiek, takže nedokážem dostať jej dlhé nohy zo svojho periférneho videnia, bez ohľadu na to, ktorým smerom sa posuniem. A potom sa pohne a tričko jej vyjde nahor, odhalí jej dlhé opálené brucho a ja musím potlačiť zastonanie.

Na strednej a vysokej som si viedol celkom jednoducho. Ak som niečo od dievčaťa chcel, takmer vždy som to dostal. Toto musí byť odplata karmy, pretože si nemyslím, že som kedy chcel niečo tak veľmi a napriek tomu mi nie je dovolená mať to.

Keď film skončí, rozsvieti sa nejaká show a tú sledujeme takisto. Chlapík z nej odchádza s 500-tisíc dolármi, hoci Olivia a ja sme na otázku odpovedali ešte skôr ako on.

„Rozhodne by sme si ich od neho mali vziať,“ povie ospalo, prevráti sa na vankúši tvárou ku mne. Znova jej vyjde hore tričko a stojí ma to takmer nadľudskú zdržanlivosť nepozrieť sa.

„Možno by si sa mala dať na súťaže, ak by to s behaním nevyšlo.“

Usmeje sa. „Možno to urobím.“

„Čo by si urobila, ak by si vyhrala tie prachy?“

„Všetky by som ich minul na štetky a fajku.“

„Nie, vážne, čo by si s nimi urobila? Zostala by si na škole? Pokračovala by si v behaní?“

Na chvíľu je ticho, až si začnem myslieť, že neodpovie. „Našla by som svojho brata,“ konečne povie.

Jej slová mi prevrátia vnútornosti v tesnom zovretí. Toto nechcem vedieť. Nechcem vedieť nič viac o jemnej Oliviinej stránke než to robím v tomto okamihu. Už teraz ju poznám až príliš.

„Uvedomuješ si, že by si ho zrejme mohla nájsť keby si sa pripojila na internet,“ poviem jej.

Pokrúti hlavou, je to tak malý pohyb, ako keby ani nebol myslený pre mňa. „Mohol by ma nájsť, ak by chcel.“

„Takže prečo potrebuješ tie prachy?“ Opýtam sa.

„Len sa chcem uistiť, že má to čo potrebuje,“ povie potichu.

Z výrazu na jej tvári, keď rozpráva, ma bolí na hrudi. „Vážne veríš, že je stále nažive, Olivia?“ Opýtam sa.

Odvráti sa odo mňa, hlas má tvrdý a dychtivý. „Môj brat ja šialene šikovný. A bol rýchly. Mohol predbehnúť kohokoľvek. Tak viem, že sa dostal preč.“

„Dostal preč od čoho?“

„Od všetkého čo sa ho pokúsilo zastaviť.“

„Ako tá vec kvôli ktorej máš nočné mory ty? To je tá vec?“ Opýtam sa.

„Dostal sa preč,“ povie s konečnou platnosťou, vyskočí na nohy a odíde z izby.

A keď odíde, snažím sa zaspať. Výraz na jej tvári a to, ako trvala na tom, že jej brat je v poriadku, ma strašia. Spôsob, akým lipne na tejto myšlienke je zúfalý, možno dokonca detsky naivný. Ak by som mal hádať, povedal by som, že dôvod prečo ho ani nehľadala má niečo spoločné s tým, že on ju nechcel nájsť.

Aj o niekoľko hodín neskôr som stále hore, myslím na to. Dostal som od života svoje vlastné tvrdé rany. Každý ich dostal. Ale nie je to nič v porovnaní s tým, čím si prešla ona. Kiežby som to mohol napraviť. Kiežby som mohol dať do poriadku každú jednu neprávosť, ktorú na nej napáchali. Dostať ju preč z tej otrasnej štvrti, ukončiť jej nočné mory, chrániť ju od všetkých zlých vecí, ktoré by na ňu mohli číhať.

Vojdem do izby, ktorú máme spoločnú s mamou a ticho sa posadím za stôl. Vyzerá tak nevinne, keď spí s dlhými mihalnicami ovievajúcimi jej líca, s ústami ľahko pootvorenými.

„Prečo si stále hore?“ Opýta sa ma mama.

„Mám obavy,“ odpoviem.

„Je to sladké dievča,“ vzdychne mama. „A je jediná, ktorá si to neuvedomuje.“

Moja mama má pravdu. Olivia sa zdá sa vidí na sebe len tie najhoršie veci. Verí, že si od nikoho nič nezaslúži, ale niečo na nej ma núti chcieť jej dať všetko.

„Kiežby som pre ňu mohol dať veci do poriadku,“ poviem mame.

„Robíš to najlepšie,“ odpovie. „Ale teraz sa vážne potrebuješ trochu vyspať.“

„Nemôžem. Príliš sa bojím, že ju nechytím včas, ak budem vo vedľajšej izbe.“

Mama zaváha a potom sa vyšplhá na nohy. „Vezmi si moju posteľ,“ povie. „A ja budem spať v tvojej izbe.“

„Neviem či je to dobrý nápad,“ odpoviem. „Uvedomujem si, že som už teraz porušil pravidlá, ale to vyzerá tak...“

„Na srdci máš jej najlepšie záujmy,“ povie. „Nenavrhla by som ti to, ak by som si čo len nachvíľu myslela, že by to bolo nesprávne.“

Len som si trochu zdriemol, keď Olivia začala hovoriť. Sú to nezrozumiteľné slová, ktoré znejú mlado a rozrušene.

V okamihu, keď si stiahne prikrývky, som vonku z postele a vedľa nej, moja ruka ju utešuje, zatiaľ čo sa snažím ako najlepšie viem presvedčiť ju, že je v poriadku. Znova a znova ju tíšim, sľubujem jej, že je v bezpečí.

„Je to len sen. Si v poriadku.“

A stane sa niečo zázračné. Nebojuje so mnou. Na okamih sa zarazí ako keby bola šokovaná a potom sa do mňa schúli, hlavu má pritisnutú o môj hrudník, ruky pevne zvierajú moje tričko zatiaľ čo plače, stále tvrdo spí.

Držím ju pokým slzy nespomalia a potom úplne neprestanú a potom sa stane niečo menej zázračné, ale stále prekvapivé.

Takisto zaspím.