WO - 34. kapitola

Překlad: Yogi_22

Olivia

Do riti.

Do riti, do riti, do riti.

Will Langstrom stojí priamo predo mnou, bez trička.

Len zírám, a to treba pravdepodobne zastaviť. Niežeby som nepredpokladala, že nevyzerá fan-sakramenstky-tasticky bez trička, ale predčil akékoľvek moje predstavy.

Jo, fajn, priznávam, občas som si s ním predstavovala nejaké veci a zvyčajne boli označené ako neprístupné. Až na to, že keď si ho predstavujem tu, v pozadí sa neozve žiaden budík a on si nepritíska vankúš k bruchu a nemá na tvári ten výraz paniky aký má práve teraz.

„Prečo si v mojej izbe?“ Pýtam sa.

Jeho nevrlý výraz sa len zväčší. „Budím tvoj zadok,“ zavrčí.

„Aj tebe dobré ráno,“ vyšteknem, pretočím sa a hlavu si dám vankúš. „Už predtým som ťa videla v šortkách, hlupáčik. Čo tá náhla cudnosť?“

Vydá nejaký mrzutý zvuk, ktorý odignorujem a zamieri priamo do svojej izby.

„Bežala?“ Opýta sa Dorothy, keď prechádza okolo Willa, keď vchádza do izby.

„Nikdy nevyšla z postele,“ odpovie, ponáhľa sa preč aj s vankúšom stále pritisnutým na sebe. Na jeho skonštatovaní je niečo čo považujem za podozrivé, ale nechám to tak. Nebežala som. Pred veľkým závodom. Pred pretekmi, pri ktorých som mala nervy v kýbli.

„Počkať. Prečo ideš práve z Willovej izby?“ Opýtam sa Dorothy. „To si tam spala?“

Rozšíria sa jej oči. „Mal o teba strach, takže si vzal moju posteľ a ja tú jeho.“

Niekde v zákutiach svojej mysle si spomínam na jeho ruky omotané okolo mňa, na chúlenie sa v teple jeho hrude uprostred noci.

Možno to bol len ďalší sen...

A možno nie.

Keď sa dostaneme na preteky, Will sa prechádza so mnou po zadnej časti ihriska a dáva mi štandardnú povzbudzujúcu reč, čo je napasovaná na mňa v zmysle menej „podpory“ a viac „prestaň blbnúť“. Robí to aj napriek tomu, že má v tejto chvíli na práci tak tisíc iných vecí a ľudí, s ktorými sa má zaoberať. Až na to, že jeden mladý tréner prechádzajúci sa s jednou konkrétnou študentkou vzbudzuje podozrenie.

Viem, že to vyzerá zle, že so mnou trávi toľko času. Viem, že znova  a znova riskuje svoju prácu, zatiaľ čo ja mu dávam na oplátku akurát tak zármutok.

Dnes mu chcem dať jedinú vec, ktorú som schopná dať. Chystám sa vyhrať.

So zvukom zbrane vybehnem tak rýchlo, až cítim ako ma príliš skoro páli v hrudi, ale pokračujem ďalej. Vyhrám to, aj keby ma to malo zabiť. Ten hlas vzadu v mojej hlave mi hovorí, že prehrám, ak budem pokračovať takýmto tempom, že to nikdy nezvládnem, ale ja mu v tichosti poviem, aby držal kurva hubu.

Cieľovou páskou prejdem tak rýchlo, že bežím ešte ďalších 20 stôp, aby som sa zastavila, ako auto s pokazenými brzdami.

Tentokrát je to on a nie Peter, ktorý ma chytí, drží ma za plecia, takže neodpadnem.

„Ďalší rekord, Liv,“ zašepká vo chvíli, keď dobehne Peter.

Som šťastná, ale tentoraz  je celé moje šťastie pre neho.

Tím dosiahne prvé vážnejšie výsledky.  Dnes sme sa umiestnili, boli sme druhí za posledných desať rokov. Všetci sú vo vytržení. Brofton ma zodvihne na plecia a točí ma dookola a ja sa vlastne smejem bez toho, že by som mu kvôli tomu ublížila. Položí ma dole, keď sa zoradíme, aby sme nastúpili do autobusu, mám závrat, keď vrazím do Erin.

„Dávaj bacha,“ povie Broftonovi. „Je našou vstupenkou na regionálky. Chcem, aby si sa k nej odteraz správal ako ku vzácnej kvetine.“

„Jasné,“ zasmejem sa. „To som presne ja. Jemná drobná kvetinka.“

Betsy sa pretlačí dopredu, tvári sa obzvlášť otrávene na to, že sme sa práve umiestnili. „Ak niekto neprišiel zo 60. rokov,“ zamračí sa na Erin. „Mohli by sme ho tam vziať dnes.“

Neznášam ako tie slová zotrú všetku tú radosť z Erininej tváre. „Mohli sme vyhrať, ak by si sa umiestnila lepšie ty,“ vyšteknem.

Čo sa stane potom je také rýchle, že si na to spomínam len letmo. V jednom okamihu hovorím a v ďalšom ma už strká tak silno, že keď moja tvár narazí na bok autobusu, na okamih zostanem zaslepená bolesťou.

A potom som na zemi s Betsy prišpendlenou podo mnou.

Z nosa jej tečie krv a niekto okolo mňa omotá zozadu ruky a zovrie ma ako do kazajky.

„Liv!“ Kričí Will. „Prestaň!“

Vtedy si uvedomím čo som urobila.

Nejako mi vypadol okamih medzi tým ako stojím vedľa autobusu a týmto, ale urobila som niečo zlé. Willove ruky sú okolo mňa, drží mi ich vzadu a ťahá ma preč od Betsy. Vstáva zo zeme, zatiaľ čo všetci moji spoluhráči, a Peter, sa na nás dívajú v šoku.

„Čo sa to do pekla práve stalo? Boli sme druhí a ty,“ povie Will otočiac sa ku mne v úžase, „ty si vyhrala. Takže prečo sa sakra biješ?“

„Napadla ma!“ Vrieska Betsy. „Povedal si, že dostane jedinú šancu a práve ju posrala!“

„To bola sebaobrana,“ preruší ju Brofton. „Celú tú situáciu som videl. Betsy narazila Finninu hlavu o bok autobusu.“

„Finn ma len bránila,“ povie Erin Willovi rýchlo, „ale namala sa tým vôbec zaťažovať. Každý dobre vie, že len žiarliš, Betsy.“

Môžem vidieť na všetkých tých tvárach strach. Mala som len jednu šancu a teraz som ju pokazila.

Hannah, Nicole, Erin – pozerajú sa na mňa so zmesou zúfalstva a rezignácie, chcú to dať do poriadku, ale vedia, že je už prlíš neskoro.

„Sľúbila si, že nikomu neublížiš,“ namieta Betsy, tričko si drží na nose.

„Každý do autobusu,“ povie Will. „Preberieme to, keď budeme naspäť.“

Je to tichá, bolestná jazda domov. Betsy tu sedí so samoľúbym úsmevom, mám v pláne zmlátiť jej ksicht, hneď ako nebude naokolo žiaden dozor. Erin vyzerá pobledlo a má obavy. Stratím svoje štipendium. Niežeby som nemala záložný plán. Mám, ale je to ten na hovno plán. Môžem predať dosť svojich vecí, aby som mala na lístok do Seattleu a budem trénovať tam. Ten nápad sa mi niekedy pozdával, ale teraz sa mi zdá prázdny.

V čase, keď sa dostaneme do areálu školy, som taká zničená a unavená ako som sa kedysi cítila, zatiaľ čo Betsy jasá a ani sa to nesnaží skryť. Obe nasledujeme Willa do kancelárie, prvá ide Betsy.

Vyjde o minútu neskôr so spráskaným výrazom, ale potom po mne strelí pohľadom a vidím na nej odporný výraz triumfu. Bez ohľadu na to čo jej urobia, ja dopadnem horšie.

Vojdem dnu, Will má hlavu v rukách. Vyzerá tak zbito ako sa ja cítim. A po prvýkrát vo svojom živote sa cítim vinná.

„Si chytré dievča,“ povie. „Čo do nej nevidíš?“

„Čo mám akože vidieť?“

„Snaží sa ťa vykopnúť. Bola nasraná a žiarlila odkedy si sem prišla. Zabrala si v tíme jej miesto. Bala hviezda a teraz je len v tvojom úzadí, a je nasraná. Musíš byť múdrejšia.“

„Počkať. To znamená, že ma nevykopneš preč?“

„Nie,“ vzdychne si unavene. „Nevyhadzujem ťa.“

„Prečo?“ Vydýchnem. „Čo sa stalo s tou vecou „ len jeden násilný výbuch“?“

„Prečo sa do pekla kvôli tomu so mnou ešte aj hádaš?“ Žiada. „Chcešbyť vyhodená?“

„Nie, samozrejme, že nie. Ja len...len to proste nechápem.“

„Ale nemôže sa to stať znova. Nemôžeš jej dovoliť, aby ťa vyprovokovala.“

„Nesnažila sa ma vyprovokovať,“ namietam. „Len bola mrcha na Erin.“

„Áno, pretože vie, že za Erin vezmeš zodpovednosť ty. Môžem to obhájiť ako sebaobranu, ale je to tenký ľad. Keď sa niečo také stane nabudúce, ak by ťa aj udrela, musíš sa držať späť.“

Vydýchenm. „Nemyslím si, že ti to môžem sľúbiť.“

„Prečo nie sakra?“ Žiada. „Koľko šancí ti ešte musím dať?“

„Pretože vždy mi nejako sčernie vedomie alebo čo,“ poviem mu neochotne. „Áno, som ešte divnejšia než si si myslel.“

„Čo tým myslíš?“

„Neviem čo som dnes urobila. Nepamätám si nič od okamihu ako do mňa strčila až do momentu, keď si ma od nej odťahoval. Nič z toho. Ani len netuším ako som ju dostala na zem. Videla som ju krvácať a ani som si neuvedomila, že som to bola ja, ktorá to urobila, až pokým si na mňa nejačal.“

„Ježiši, Liv,“ dýcha. „Takže toto sa už niekedy predtým stalo?“

Prikývnem. Stalo sa to mnohokrát. Je zázrak, že som ešte nikoho nezabila.

„Toto sa stalo aj s Markom Bellom?“ Opýta sa.

Vzdychnem si. „Tak nejako.“

„Tak nejako?“

„Myslím tým, že som si pamätala ako s ním bojujem a pamätám si, že som uvidela pálku. Nepamätám si už ale ten zvyšok.“

„Počkať. Čo myslíš tým bojovala s ním? Myslel som si, že si ho bezdôvodne napadla.“

„Prečo by som ho bezdôvodne napadla? Dokonca ani ja nie som taká psychopatka.“

Willova tvár sa má stále na pozore. „Urobil ti niečo?“

Uhryznem sa zvnútra do líca. To čo sa stalo s Markom Bellom nie je niečo o čo by som sa chcela podeliť. Niežeby mi to tak ako tak niekto veril. „Nič čo by som nemohla zvládnuť.“

„To nie je to na čo som sa pýtal,“ povie cez zaťaté zuby. „Chcem vedieť čo presne urobil.“

Prevrátim oči ako keby na tom nezáležalo. Ale pravdou je, že na tom záleží, mne na tom záleží, a on bude jedinou živou osobou, ktorej poviem pravdu. „Prišiel na moje nočné mory. Ponúkal sa, že noc pred pretekmi so mnou zostane, aby mi zabránil v behu.“

Willovi o málinko poklesne tvár. Každý môže vidieť, kam tento príbeh smeruje. Mohol to vidieť každý okrem mňa. Bolo tak zasrane blbé veriť Markovi a ja netuším prečo som to urobila. Možno preto, že som chcela, tak strašne som chcela, aby existovalo nejaké riešenie.

„Som si istý, že môžeš prísť na ten zvyšok sám,“ vzdychnem.

Otvorí ústa a trvá mu okamih než sa objavia slová. „Znásilnil ťa?“

„Pokúsil sa,“ odpoviem. „Vtedy prišla na rad pálka.“

„Olivia,“ vzdychne, položí si hlavu do dlaní. „Oznámila si to škole?“

Zasmejem sa. „Jasné. Spala som v jeho byte a mala som tú najhoršiu povesť v histórii celého školského bežeckého tímu. Kto by sakra uveril, že to bolo znásilnenie?“

„Aj keby si s ním chodila, stále máš možnosť povedať nie.“

„Mala som toho na rováši poriadne veľa a nikto by nebol na mojej strane, Will. Mala som zlú povesť a tak ako tak som sa chystala prísť o štipendium. Mark je hviezdou tímu. Bolo úplne jasné, ako to celé pôjde dole vodou.“

Dokonca ešte aj Mark mal tú drzosť vytiahnuť proti mne obvinenie, ktoré stiahol len vtedy, keď som mu povedala, že som v tú noc šla do nemocnice a všetko bolo zdokumentované. V skutočnosti som tam ale nešla, samozrejme. Pár modrín a nejaké roztrhané oblečenie neboli dôkazom ničoho, ale to on nevedel.

Posadí sa naspäť na stoličku, vyzerá beznádejne a bezmocne. „Toto je šialené. Všetko z toho. Stále si mala byť tam a ten debil mal byť v base.“

„V žiadnom prípade som sa tam nechystala zostať. Neexistovalo, aby som ďalší rok dostala štipendium.“

„Ale to nie je to podstatné!“ Vyhŕkne. „Nechala si stovky ľudí myslieť si, že si nejaká sociopatka, ktorá sa oháňa pálkou!“

„Ja som sociopatka, ktorá sa oháňa pálkou, Will,“ odseknem. „Nepamätám si nič od okamihu ako som v rohu zbadala pálku, takže prečo by si to nemali myslieť?“

„Toto je to o čo v skutočnosti ide,“ povie, pozerá na mňa ponuro. „Nenávidíš, že si to urobila. Cítiš sa vinná, že to zašlo tak ďaleko ako to zašlo a toto je to ako sa za to snažíš zaplatiť.“

V jeho slovách je niečo čo bodá a to sa mi nepáči. „Ak si tu už skončil s analýzami, Doktor Langstrom, myslím, že zdvíham kotvy.“

„Ako je na tom tvoje líce?“ Opýta sa.

Pokrčím plecami. „Fajn, myslím.“

„Potrebuješ si to nechať skontrolovať.“

Znova pokrčím plecami. „Myslím, že je to v pohode.“

„Jasné,“ uškrnie sa. „Zabudol som na tvoje lekárske vzdelanie.“ Vstane a kľakne si predo mňa. „Toto môže trochu bolieť,“ varuje ma. „Dovoľ mi, aby som skontroloval či to nie je zlomené.“

Zatvorím oči, pretože je tak blízko. Jeho teplé ústa a krivky jeho tváre a jeho nepoddajná sánka, kvôli tomu sa cítim rozrušená, keď je tak blízko. Bruškom prsta mi zatlačí na pokožku. Prestane, keď ma trhne od bolesti, ruku drží ale na mieste, čaká na mňa. Pokračuje, len trenie jeho pokožky proti mojej vo mne prebúdza veci. Veci, ktoré by som nemala cítiť.

Otvorím oči na ich vlastný pokyn a uzamknem pohľad s tým jeho. Jeho ruka ma drží za tvár, ústa má mierne pootvorené, keď sa pozerá na moje, obaja rýchlo dýchame.

Chcem, aby ma pobozkal. Chcem tak strašne, aby ma pobozkal, až mi začína šumieť krv a všetka logika sa mi vyparí z mozgu. Je to medzi nami, tak rýchlo nás sťahuje pohyblivý piesok, že bojovať nemá ani zmysel. Nakloní sa ku mne, len na okamih, skôr než jeho ruka odrazu spadne a on prakticky uskočí dozadu.

„Nič nie je zlomené,“ povie hrubo. „Len si na to dávaj cez víkend ľad, okay?“

Prakticky z jeho kancelárie vytrielim. Myšlienka, že stratím štipendium ma desí, ale čokoľvek sa to práve vytvorilo medzi Willom a mnou je ešte tisíckrát horšie.