WO - 16. kapitola

Překlad: Yogi_22

Will

Zabuchnú sa dvere a ja sa posadím v šoku.

Jej príbeh znie úplne pritiahnuto za vlasy. Ani len na minútu by ma nenapadlo, že by to mohla byť pravda, pokým nevyskočila na nohy s rozšírenými očami a ranená.

Nemôže to byť pravda, pretože ľudia v spánku nebehajú.

Je to len jeden z mnohých Oliviiných talenov – schopnosť vysloviť smiešnu lož a prinútiť vás chcieť jej uveriť. V okamihu, keď sa v tých veľkých zelených očiach objaví kúsok zraniteľnosti, chcem jej podať svoje kľúče a ponúknuť jej svoju výplatu. Boh pomáhaj tomu mužovi, ktorý s ňou skončí. To, že odišla je to najlepšie. Od prvého dňa nebola nič len samý problém, a môj problém už viac nie je.

Ale keď idem na farmu, mám v sebe nejaký divný pocit prázdnoty.

„Ako išiel dnešný pretek?“ Opýta sa ma mama.

„Ani sa nepýtaj,“ nadávam. „Idem skontrolovať kone.“

„Poď sa najesť,“ povie mama.

„Nemám čas na obed, mami. Mám kopec roboty, ktorú potrebujem dokončiť a Jessica ma čaká o siedmej.“

„Len jeden rýchly snedvič a nechám ťa osamote,“ sľúbi.

Cez obed jej poviem o závode, o Olivii a mojej frustrácii, že sme prehrali práve kvôli nej.

„Znie to,“ povie opatrne, „ako keby ste prehrali či už s ňou alebo bez nej.“

„Ale mohli sme sa umiestniť, ak by jednoducho dnes ráno nebehala! To je celý zmysel tohto všetkého! A potom mi povie to najabsurdnejšie klamstvo, aby sa z toho dostala.“

„A si si istý, že je to klamstvo?“

„Samozrejme, že je to lož, mami. Ty to dievča nepoznáš. Ona je vyrobená z klamstiev. Ľudia v spánku nebehajú.“

„A ty si si tým istý.“

„Áno,“ odpoviem, aj keď si pripúšťam, že si až taký istý nie som. Ale nie, toto je opäť len Oliviin vplyv a Boh vie, že mám šťastie, že som od toho oddelený. „Mala problémy od začiatku, takže teraz môže byť problémom niekoho iného.“

„Ale, Will, prečo by klamala?“

„Kto vie prečo niečo robí?“

Rozčúlený som sa odstrčil od stola. Olivia je ako malá, nehojacia sa ranka na mojom boku. Vždy tam je, dáva o sebe vedieť zakaždým, kedy sa zohnem na jednu alebo druhú stranu. Dokonca aj vtedy, kedy už nie je mojim problémom, stále vidím ten stratený výraz na jej tvári a mám pocit ako keby som práve nakopol niečo malé a bezbranné. Ten výraz zostáva so mnou. Vidím ho, keď naštartujem traktor, vidím ho, keď kontrolujem polia, vidím ho, keď upevňujem vodu. Vidím ho, zatiaľ čo odchádzam a nájdem sa mieriac nie priamo ku Jessice, ale späť do svojej kancelárie.

„Nemôžem uveriť, že to robím,“ nadávam si, zatiaľ čo sa pripájam na internet. Behanie počas spánku neexistuje. Som na seba naštvaný, že to vôbec overujem. Som naštvaný na ňu, že ma do toho zatiahla, tak ako to robieva.

A keď zistím, že niečo také existuje, cítim ešte niečo oveľa horšie. Je to okamih kedy si uvedomím ako strašne som nechcel nájsť nič. Že som ju chcel preč zo svojho zorného poľa. Chcel som aj naďalej veriť, že skôr zámerne ničila svoju kariéru bežkyne než to, že ju ničilo niečo, čo nemohla ovládať.

Nechcem, aby mi jej bolo ľúto.

Nechcem k nej cítiť nič.

Možno je to ale niečo, čo som už urobil. Už mi záleží na jej výsledkoch a je to nebezpečné, ale neviem presne určiť z akých dôvodov.

K dispozícii je stránka za stránkou, ktoré sa venujú behaniu v spánku a takisto aj fórum pre ľudí, ktorí to robia. To veľa vysvetľuje.

Jej vyčerpanosť, to, že jej vysokoškolská kariéra bola dlhým sledom sklamaní.

Natiahnem sa po zložku z UT. Museli to vedieť, ale ako to mohli len nechať tak?

Nič nenájdem. Poznámky hovoria len o jej výkone a že sa zdá, že sa zrútila pod tlakom. Podstatou je, že na vine mali byť drogy alebo alkohol, ale nie je mi jasné, ako tomu mohli naozaj uveriť. Často sa objavila vyčerpaná, ale ani raz som si nevšimol, že by sa objavila s opicou. Prešiel som si jej akademickou zložkou a našiel som podobné zhodnotenie. Mala dobré známky a držala sa, ale potom som našiel tri krátke poznámky napísané hneďpo tom ako dorazila na UT.

Prvá je zapísaná o 03:42 ráno:

Študentka bežala po chodbe, pokúšajúc sa opustiť internát. Študentka bola informovaná, že nemôže opustiť priestory, ale bola hysterická a zbavila sa strážnika v službe. Študentku neskôr  identifikoval ochrankár a informoval, že tento incident porušenia disciplíny bude pridaný ku skorším incidentom. Študentka tvrdila, že si žiadneho incidentu nie je vedomá.

Ďalšia poznámka prišla o dva týždne neskôr, o 02:19 ráno:

Študentka bežala po chodbe a nereagovala na príkazy na zastavenie. Bola upovedomená ochranka areálu školy a našla študentku ako beží bosá smerom k južnému koncu areálu. Niekoľko dôstojníkov bolo požiadaných, aby zadržalo študentku, ktorá sa bránila a nevedela sa zorientovať v čase ani priestore. Bol privolaný zdravotnícky personál. Študentku previezli zdravotníci do Univerzitného zdravotného strediska. Pacientkina najbližšia rodina nebola zastihnutá.

Jediná ďalšia poznámka prišla o týždeň neskôr:

Vzhľadom na psychickú úzkosť spôsobenú bývaním v blízkosti školy, požiadala študentka aby jej bolo udelené štipendium namiesto toho, aby zotrvala v ubytovni.

S potápajúcim sa žalúdkom si uvedomím, že je v tom oveľa viac než sa na prvý pohľad s Oliviou zdá. Dlhý čas ukrývala veľa tajomstiev a dnes ich konečne pred niekým odhalila – predo mnou a ja som sa jej vysmial do tváre.

Žije v tej najhoršej možnej časti mesta. Jej bytový komplex vyzerá ako keby bol postavený v 70-tych rokoch a pravdepodobne bola vtedy vykonaná aj posledá údržba. Akonáhle si vyjasníme čo sa deje s jej behaním, musím ju dostať späť na internát. Dokonca sa v tejto časti mesta necítim bezpečne ani ja.

Zaklopem a ona otvorí dvere bez toho, aby spustila retiazku.

„Áno?“ Opýta sa, tvár má prázdnu.

„Môžem vojsť?“

Zahryzne si do pery. „Pôjdem von,“ konečne povie.

Odistí retiazku a otvorí dvere len na tak málo, ako je možné, aby sa dostala von. Mám dojem, že nechce, aby som videl čo alebo kto je v jej byte.

„Prerušil som niečo?“ Opýtam sa, kývnem hlavou smerom ku dverám.

„Áno, balím si svoje sračky.“

Nechystá sa mi to uľahčiť. Myslím, že ma to ani neprekvapuje. „Mrzí ma to za to skôr. Nemal som naznačiť, že si klamala.“

Prekvapením zamrká. „Prečo tá náhla zmena?“ Opýta sa kyslo. „Uvedomil si si, že o dva týždne som tvoja jediná šanca vyhrať?“

„Vážne si myslíš, že pri tak úbohom výkone akým bol ten tvoj, do teba ešte vkladám nejaké nádeje?“ Žiadam.

Je to drsné, ale pravdivé a ja viem, že ona je ten typ človeka, ktorý zareaguje viac na otvorenosť než lichôtky.

Mohol som jej povedať, že si myslím, že bolo možné, že by to pre nás vyhrala, že v nej vidím ten druh nevyužitého potenciálu, vďaka ktorému je možné takmer všetko, ale neurobím to. Tak či tak by mi neverila.

„Tak potom prečo si tu?“

„Som tu, pretože sa zdá, že som sa mýlil.“

„To je od teba veľkorysé,“ zavrčí. „Spôsob akým pripúšťaš, že je možné, že neklamem.“ Otočí sa priamo ku dverám. „Ďakujem, že si sa stavil. Vráť sa späť, keď mi budeš chcieť mile rád povedať, že myslíš, že je takisto možné, že nedílujem drogy a nedávam deťom jed a dovtedy sa daj vypchať.“

„Sadni si,“ vyšteknem, ukážem na chodník. „Prestaň byť osinou v zadku.“ Zastaví sa, ruky si prekríži na hrudi, zamračí sa, ale dovnútra nejde.

„Ako dlho už toto robíš?“

Zatne sánku. Je to rozhovor, ktorému sa chce k smrti vyhnúť. „Odkedy som bola malá,“ povie rozhodne.

„Prečo?“

„Ako to mám vedieť?“ Zamračí sa. Ale nakoniec sa priblížil, skloní sa tak, aby bola vedľa mňa. Nohy s malými škrabancami si prekríži. Zdravotníci sa už o tom zmienili skôr, ale v tom čase som bol príliš nasraný kvôli jej raňajšiemu behu, aby som sa o to staral.

„Čo sa ti stalo s nohami?“

Pokrúti sánkou. „Predpokladám, že som bežala cez nejaké nerovnosti,“ povie tichu. „To sa stáva.“

„Nezobudí ťa to?“

„Ak to dosť bolí.“

Sťažka si povzdychnem. Neviem čo s touto babou robiť. To, že ešte nebola ťažko ranená je zázrak.

„Videl ťa niekto? Nejaký špecialista?“

Pokrčí plecami. „Keď som bola decko.“

„Nepomohlo to?“

Pokrúti hlavou. „Len to veci zhoršilo.“

„Ako?“

Znova pokrúti hlavou.

„Nemôžeš v tom pokračovať, Olivia. Musíš to zastaviť.“

„Myslíš, že to nechcem?“ Zasyčí. „Vieš aké je ponižujúce stopovať bosá o piatej ráno? Predstúpiť pred dvere cudzích ľudí a povedať im, že nemáš ani tušenia kde si alebo ako si sa tam dostal?“

„Ježiši Kriste,“ vydýchnem. „Nech sa stane čokoľvek, nestopuj.“

„Musím! Inak by som nestihla tie preteky.“

„Môžu ti ublížiť. To je horšie ako zmeškať závod. Pravdepodobne si už v určitom okamihu bola zranená.“

Zatvorí oči. Začínam prichádzať na kĺb Oliviinmu jazyku. Čokoľvek čo nie je priamym dôkazom je len nepodložený dohad. Bolo jej ublížené a ja len hádam ako veľmi.

„Musí existovať nejaký druh práškov na spanie, ktoré ti môžu dať,“ trvám na svojom.

„Jasné, a na druhý deň som ako mátoha. Myslíš si, že môj dnešný beh bol na hovno? Tak ma sleduj ráno potom ako si vezmem prášky.“

„Olivia, existujú veci, na ktorých záleží viac ako na behaní.“

Pozrie sa na mňa ako keby som zošalel. „Nie pre mňa.“

Táto baba. Toto blbé, hlúpe dievča. To si neuvedomuje ako strašne mohla byť zranená? Ako mohlo byť v jednom okamihu všetko preč?

„A čo tvoj život?“ Opýtam sa. „Nie je dôležitejší ako behanie?“

Otočí sa ku mne s jedným nadvihnutým obočím, oči má pochmúrne a nekompromisné. Nič pre ňu nie je dôležitejšie ako toto. Je to odpoveď, ktorej rozumiem až príliš dobre. Presne takto som sa cítili ohľadom lezenia ja.

Nasledujúce dni prebehnú bez komplikácií. Prichádza načas bez jediného zamračenia, alebo bez kyslého výrazu. Dá mi presne to čo žiadam, v tichosti prijíma moje pripomienky, ale takisto sa celý čas vyhýba môjmu pohľadu. Seká dobrotu, ale začínam mať podozrenie, že tá jej tvrdá škrupina je tam z nejakého dôvodu. Možno to čo skrýva je tak krehké, až si nie je istá, že by to mohlo prežiť vonku pod holým nebom.

Nie je to tak až do piatku, kedy to urobí znova. Že nemôže držať krok, a skončí zavesená na najpomalšom dievčati v tíme. Takmer som jej povedal, aby prestala.

Keď sa vrátili na trať, vidím ako sa jej trasú ruky a nohy, má svalové kŕče a omotá si ruky okolo pása, aby to zakryla najlepšie ako vie.

Stále sa nestretne s mojim pohľadom.

„Dobrý tréning, dámy,“ zavolám. „Hlavy hore a vidíme sa v pondelok. Užite si na dlho posledný voľný piatok.“ Vyštartuje, ale ja ju zastavím. „Vydrž, Olivia.“

Prikývne, ale pozerá do zeme, nohy sa jej klepú. Je ťažké sa na to pozerať. Ako ďaleko musí toto dievča zájsť, aby udržala krok s ostatnými v dňoch, kedy jej nič iné nezostáva?

Poviem jej, aby sa posadila a podám jej pitie. „Čo s tým budeme robiť, Olivia?“

Jej pohľad na mňa je spanikárený a nahnevaný zároveň, rýchlo po mne strelí očami a potom sa odvráti. „Neviem. Ak by som to vedela, urobila by som to.“

„Čo to zlepší? Čo to zhorší?“

„Vyčerpanie. Vyčerpanie to zlepší. Stres to zhorší.“

Pozriem sa ponad trať, zatiaľ čo nechám tieto slová do seba vstrebať. To čo mi hovorí je, že v nej preteky vyvolajú dokonalú búrku. Deň predtým ju neunavil ani tvrdý tréning a na vrch toho ešte aj stres. A ja k tomu, správam sa ako keby mala prísť o štipendium vo chvíli, keď to skazí. Trénovať bežca nie je veľká veda, a napriek tomu som stratený, keď príde na to ako jej môžem pomôcť.

„Tvoji rodičia museli mať spôsob ako ťa zastaviť,“ poviem. „Nemohli predsa dopustiť, aby dieťa len tak behalo po vonku uprostred noci.“

Znova sa na mňa pozrie, tá mala zranená vec v jej vnútri sa objaví len na kratučký okamih, kým je zasa rýchlo preč. Pokrúti hlavou. „Nič ma nezastavilo.“

Bože, len myšlienka na jej behanie ma znervózňuje. Myslí si, že je tvrďáčka, ale pravdou je, že má tak 170 centimetrov a zhruba 65 kíl. Pravdepodobne by ju zložilo aj väčšie decko. Len myšlienka na to, že stopuje, aby sa dostala domov...

„Vieš, že ak sa dostaneš príliš ďaleko od areálu školy, môžeš mi zavolať, správne?“ Konečne sa jej opýtam. „Alebo ak budeš potrebovať zviesť, keď sa preberieš? Preboha, len tak ako tak nestopuj.“

Takmer sa usmeje, ale nie tak celkom. „A ako to mám urobiť, Will? Nezastavím sa, aby som som si cestou von z dverí vzala telefón.“

Ježíši. Má pravdu. Má úplnú pravdu. Nemôžem zniesť predstavu aké na seba berie riziko, keď sa to stane. „Musíš ísť do poradne.“

„Nebude to k ničomu,“ povie rozhodne.

„Povedal som to nesprávne. To čo som mal na mysli je, že pôjdeš do poradne. Toto nie je vyjednávanie.“ Pozerá na mňa a zasmeje sa. „Nepozeraj sa na mňa tak ako keby si si želala, aby som bol znova mŕtvy, takže sú aspoň veci zasa v normále.“

Zašklbe jej ústami. Všetky problémy, ktoré mi doteraz spôsobila stáli za to vo chvíli, keď vidím jej takmer-úsmev.