WO - 15. kapitola

Překlad: Yogi_22

Olivia

Čakám na chodbe, zatiaľ čo prejde okolo. Tvár ma takú studenú, takú trvdú, že by mohla byť vytesaná do kameňa. Nasledujem ho do jeho kancelárie, zabuchne za mnou dvere. „Vysvetľuj,“ požaduje. Nepoviem mu čo sa stalo. Pochybujem, že by mi tak ako tak vôbec uveril. „O tom dnešnom ráne? Už si niekedy počul o uličke hanby, však?“ Uškrniem sa.

Zúži oči. „Oblečenú v bežeckom?“ Požaduje. „Bez topánok? Zaliata potom?“

„Zrejme s tým nie si oboznámený, ale keď sex trvá dlhšie ako 30 sekúnd, dievča sa môže takisto spotiť.“

„Prestaň s tými sračkami, Olivia. Chcem pravdu a radšej by si mi nemala klamať, keď ťa o ňu požiadam. Bežala si dnes ráno pred pretekmi?“

V tomto okamihu nemám čo stratiť. Bez ohľadu na čokoľvek sa ma chystá z tímu vykopnúť.

„Áno.“

„Ako ďaleko si bežala?“

„Zhruba deväť míľ?“

„Muselo ti preskočiť,“ zavrčí. „Ráno, keď je pretek bežíš deväť míľ? Prečo?“

Nič nepoviem. Myslím, má pravdu, nie? Rozhodne mi zašibáva. Nemyslím si, že sa na tomto dá veľmi o čom diskutovať.

„To nebola rečnícka otázka,“ vyštekne. „Očakávam odpoveď. Úplne jasne som ti povedal, aby si prestala behávať pred tréningom, ale aj napriek tomu si to urobila. Nakoľko mi k tomu nemôžeš ponúknuť pádny dôvod, si vonku z tímu. Nie si ničím len príťažou.“

„To nemôžeš vedieť,“ zahlásim. „Bolo to len prvý pretek.“

„Viem aká si rýchla, Olivia. Dnes sme sa mali umiestniť. Takže áno, viem, že si príťažou. Si neschopná riadiť sa príkazmi a všetci sme na to dnes doplatili.“

„Nemôžem to kontrolovať!“

„Niekto ti drží zbraň pri hlave? Musel som to dnes ráno zmeškať.“

„Robím to počas spánku, okay?“ Zavrčím. „Je to ako námesačnosť, až na to, že ja bežím.“

Netuším čo ma desí viac. To, že ma už vykopol z programu alebo to, že som mu povedala pravdu. Neviem prečo som mu to povedala. Raz vo svojom dospelom živote som sa priznala a naozaj mi to nevyšlo.

Prevráti oči. „To je tá najhlúpejšia vec, akú som kedy počul, a to som už počul dosť hlúpostí.“

„Fajn,“ mala som jeho reakciu očakávať, ale stále to bolí. „Tak mi never. Vykopni ma z tímu.“ Vyskočím na nohy. „Vieš čo? Neobťažuj sa. Zasrane končím sama.“

Zabuchnem jeho dvere a bežím cez areál školy, naspäť do toho na hovno bytu, kde len tak existujem, takže môžem chodiť do školy, do ktorej som v prvom rade nikdy chodiť nechcela. Vážne si želám, aby som mohla plakať. Rada by som plakala práve teraz. Práve som totiž všetko zničila.