Confess - 6. kapitola

Překlad: Yogi_22

Owen

Keby som mal viac rozumu, práve teraz by som bol vo svojom byte a obliekal sa.

Keby som mal viac rozumu, psychicky by som sa pripravoval na to, že sa ukážem v Auburninom byte. Pretože práve to som včera v noci aj sľúbil.

Keby som mal viac rozumu, nesedel by som práve teraz tu. Čakajúc na otca, kým prejde dverami a uvidí moje ruky spútané za chrbtom.

Vážne netuším, ako sa mám práve teraz cítiť, ale ľahostajnosť asi nebude tá najvhodnejšia reakcia. Viem len to, že každú chvíľu prejde dverami a to posledné čo chcem je pozrieť sa mu do očí.

Dvere sa otvoria.

Odvrátim sa.

Počujem jeho kroky, pomaly vojde do miestnosti. Posuniem sa na mieste, ale sotva sa môžem posunúť o pár centimetrov kvôli kovu, ktorý mám na zápästiach. Hryziem si spodnú peru, snažím sa zastaviť samého seba, aby som nepovedal niečo, čo budem neskôr ľutovať. Hryziem sa tak silno, až cítim krv. Stále sa vyhýbam pohľadu na neho, radšej si vyberiem možnosť pozerať sa na plagát na stene. Je to fotka časovej osi, zachytáva priebeh užívania pervitínu počas desaťročného obdobia. Pozerám sa na to, som si vedomý, že všetkých desať obrázkov sú policajné fotografie, ktoré zachytávajú toho istého muža. Znamená to, že tento chlap bol zadržaný najmenej desaťkrát.

Mňa zatkli už deväťkrát.

Môj otec vzdychne z miesta, kde sedí, je to priamo oproti mne. Vzdychne tak ťažko, až ma jeho dych zasiahne aj ponad stôl. O niekoľko palcov sa posuniem dozadu.

Ani len nechcem vedieť, čo sa mu práve teraz preháňa hlavou. Viem len to, čo sa preháňa hlavou mne a nie je to nič, len more plné sklamania. Ani nie tak z toho, že ma zatkli, ako skôr z toho, že som sklamal Auburn. Zdá sa, že žije život, v ktorom ju sklamalo až príliš veľa ľudí a ja nenávidím pomyslenie na to, že som sa stal jedným z nich. Nenávidím to.

„Owen,“ povie môj otec, čím si vyžaduje moju pozornosť.

Ale tú mu nevenujem. Čakám kým skončí, ale nič ďalšie za mojim menom nepovie.

Nepáči sa mi, že všetko čo povie je len moje meno, pretože viem, že exituje prekliato veľa vecí, ktoré chce práve teraz povedať. Existuje aj množstvo vecí, ktoré mu chcem povedať ja, ale Callahan Gentry a jeho syn spolu nevedia komunikovať práve najlepšie.

Nie od tej noci, kedy sa Owen Gentry stal jediným synom Callahana Gentryho.

To je pravdepodobne aj jediný deň v celom mojom živote, ktorý by som za tento nevymenil. Ten deň je totiž jediným dôvodom, prečo pokračujem v tých sračkách, ktoré robím. Ten deň je totiž jediným dôvodom prečo tu práve teraz sedím a musím sa porozprávať s otcom o svojich možnostiach. Niekedy rozmýšľam, či nás môže Carey stále vidieť. Rozmýšľam, čo by si pomyslel o tom, čo sa z nás stalo.

Odvrátim sa od plagátu a pozriem sa na otca. Umenie mlčanlivosti sme za posledné roky doviedli do dokonalosti.

„Myslíš, že nás Carey môže práve teraz vidieť?“

Otcova tvár zostane bez výrazu. Jediná vec, ktorú v jeho očiach vidím je sklamanie. Len neviem či je to sklamanie z toho, že zlyhal ako otec, sklamanie z toho, že som sa dostal do tejto situácie alebo z toho, že som nadhodil Careyho.

Svojho brata som nikdy nenadhodil. Môj otec môjho brata nikdy nenadhodil. Takže neviem prečo to robím práve teraz ja.

Nakloním sa dopredu a držím svoje oči uzamknuté s jeho.

„Čo si myslíš, že by si o mne pomyslel, oci?“ Poviem ticho. Tak potichu. Ak by môj hlas bola farba, bola by biela. Otec zatne sánku, takže pokračujem.

„Myslíš si, že by bol sklamaný z mojej neschopnosti povedať prosté nie?“

Otec sa nadýchne a odvráti, preruší so mnou očný kontakt. Cíti sa kvôli mne nepohodlne. Nemôžem sa nakloniť viac než už som, takže k nemu prisuniem stoličku, až kým sa hruďou nedotýkam stola. Teraz som tak blízko, ako len môžem.

„Čo si myslíš, že by si Carey pomyslel o tebe, oci?“

Táto veta by bola namaľovaná čiernou.

Otcova päsť sa stretne so stolom, keď sa náhle postaví, stolička odletí dozadu. Prejde dvakrát po miestnosti, kopne do stoličky tak, že narazí do steny oproti. Stále prechádza v malej miestnosti tam a späť. Je tak naštvaný, je mi zle, že sme v tak maličkej miestnosti. Tento chlap potrebuje priestor, aby vypustil svoju agresivitu. Rozhodne by mali takéto typy situácií vziať v úvahu, keď zatknú ľudí a strčia ich do malej štvorcovej miestnosti, aby sa stretli so svojimi právnikmi. Pretože nikdy neviete, či ten právnik náhodou nie je aj váš otec a tento otec rozhodne potrebuje na všetok svoj hnev priestor.

Niekoľkokrát sa zhlboka nadýchne a vydýchne a zasa nadýchne a vydýchne. Rovnako ako to učil Careyho a mňa, keď sme boli mladší. Ako bratia sme sa často bili. Nie viac ako iní súrodenci, ale keď bol ešte Callahan Gentry otcom, naučil vás všetko, aby ste sa so svojim hnevom vysporiadali skôr vnútorne, než fyzicky.

„Len ty môžeš kontrolovať svoju reakciu,“ vravieval. „Nikto iný. To ty kontroluješ svoj hnev a len ty kontroluješ svoje šťastie. Dostaňte to pod kontrolu, chlapci.“

Kto vie, či by som mu práve teraz nemal tieto slová zopakovať.

Dostaň to pod kontrolu, oci.

Ale asi nie. Nechce, aby som ho rušil, zatiaľ čo sa snaží v tichosti presvedčiť samého seba, že to čo som povedal som tak nemyslel. Snaží sa presvedčiť samého seba, že som to povedal len preto, lebo som pod značným stresom.

Callahan Gentry si vie totiž veľmi dobre klamať.

Ak by som ho musel práve teraz namaľovať, namaľoval by som ho v každom odtieni modrej, akú by som našiel.

Pokojne si položí dlane na stôl medzi nami. Pozrie sa dole na svoje ruky a opäť zlyhá, keď sa mi má pozrieť do očí. Na jeden dlhý nádych sa nadýchne, pomaly vydýchne a potom to zopakuje ešte pomalšie.

„Akonáhle to bude možné, zaplatím kauciu.“

Chcem, aby si myslel, že je mi to jedno. Hoci mi to jedno nie je. Nechcem tu byť, ale nič iné mi nezostáva.

„Nieže byť som mal byť niekde inde,“ poviem mu.

Myslím to tak, že ani nemám, či áno? Aj keby som sa tam ukázal hneď teraz, už by som meškal. Navyše neexistuje žiadna šanca, že by som sa tam mohol ukázať a povedal Auburn, kde som bol. Alebo prečo. Okrem toho som bol včera viac-menej varovaný, aby som sa od nej držal čo najďalej, takže asi tak.

Takže, jo. Kto potrebuje prepustenie na kauciu? Ja teda nie.

„Nieže by som mal byť zrovna niekde inde,“ zopakujem.

Stretnú sa so mnou otcove oči, po prvýkrát si v nich všimnem slzy. Spolu s týmito slzami prichádza aj nádej. Nádej, že sa konečne dostal do kritického bodu. Nádej, že toto bola posledná kvapka. Nádej, že konečne povie: „Ako ti môžem pomôcť, Owen? Ako ti to môžem uľahčiť?“

Ale žiadna z týchto vecí sa nestane a moja nádej zmizne spolu s jeho slzami. Otočí sa a prejde ku dverám. „Porozprávame sa dnes večer. Doma.“

A je preč.

***

„Čo sa ti do pekla stalo?“ Opýta sa Harrison. „Vyzeráš ako sračka.“

Sadnem si ku baru. Nespal som už dvadsaťštyri hodín. Akonáhle bola moja kaucia zaplatená, šiel som rovno do svojho ateliéru. Ani som sa neobťažoval ísť do otcovho domu, aby sme sa porozprávali, pretože som potreboval trochu viac priestoru, aby som bol schopný postaviť sa mu.

Teraz je takmer polnoc, takže Auburn už pravdepodobne spí, alebo ja na mňa príliš nasraná, aby sa jej dalo zaspať, pretože som sa u nej dnes večer neukázal, tak ako som sľúbil. Zrejme je to tak ale lepšie. Potrebujem si dať svoj život do poriadku, ak chcem aby bola jeho súčasťou.

„Minulú noc ma zatkli.“

Harrison okamžite prestane nalievať do pohára pivo, ktoré mi chcel podať. Otočí sa na mňa a pozerá mi priamo do očí. „Prepáč...povedal si práve, že ťa zatkli?“

Prikývnem a natiahnem ruku cez bar, vezmem si od neho do polovice naplnený pohár piva.

„Dúfam, že mi to aj objasníš,“ povie, sleduje ma, ako sa poriadne napijem. Položím pohár na bar a utriem si ústa.

„Zatkli ma za držanie drog.“

Harrisonov výraz je zmesou hnevu a nervozity. „Počkaj moment,“ povie. Nakloní sa a stíši hlas do šepotu. „Nepovedal si im, že---„

Urazím sa, že sa ma na to vôbec pýta, takže ho preruším skôr ako vôbec dokončí otázku. „Samozrejme, že nie,“ poviem. „Odmietol som prezradiť čokoľvek o tom, odkiaľ som mal tie tabletky. Nanešťastie mi nič z toho nepomohlo, keď som sa ukázal na súde. Očividne ťa majú na háku, keď ťa práskol poliš.“ Zasmejem sa a pokrútim hlavou. „To je v prdeli, čo? Deti učíme, že žalovať sa nemá, ale ak sa jedná o dospelého, tak toho za to ešte aj pochvália.“

Harrison mi neodpovie. Môžem vidieť všetky tie slová čo má na jazyku, ale snaží sa ako najlepšie vie, aby ich nepovedal.

„Harrison,“ poviem, predkloním sa. „Je to v pohode. Je to môj prvý priestupok, takže pochybujem, že to bude nejaký veľký problém...“

Pokrúti hlavou. „Nie je to v pohode, Owen! Už viac ako rok ti hovorím, aby si s tými sračkami prestal. Vedel som, že ťa to raz dobehne a neznášam, že práve ja musím byť ten, kto ti to hovorí, ale zasrane som ti to vravel už aspoň miliónkrát.“

Vydýchnem. Práve teraz som príliš unavený na to, aby som to počúval. Postavím sa, položím na bar desaťdolárovku, otočím sa a odídem.

Má pravdu. Vravel mi to už x krát. A nie je jediný, pretože ja sám som si to vravel sakramentsky viackrát než Harrison.