Confess - 5. kapitola

Překlad: Yogi_22

Auburn

Čo to do pekla robím? Takéto veci nikdy nerobím. Nepozývam do svojho domu chlapov.

Texas ma zrejme premenil na štetku.

Dám variť kávu, aj keď dobre viem, že kofeín nepotrebujem. Ale po dni, ktorý mám za sebou, viem, že už nebudem schopná zaspať. Takže no a čo?

Owen vyjde z kúpeľne, ale nezamieri späť ku dverám. Namiesto toho zachytia jeho oči obraz, ktorý visí na stene v obývačke. Pomaly k nemu prejde a študuje ho.

Bude lepšie, ak o ňom nepovie nič zlé. Aj keď je umelec. Zrejme ho skritizuje. Čo si neuvedomuje je to, že je to posledná vec, ktorú pre mňa vytvoril Adam, predtým než zomrel. Znamená pre mňa viac, než čokoľvek iné čo vlastním. Ak ho Owen skritizuje, vykopnem ho odtiaľto. Bez ohľadu na to flirtovanie medzi nami, skončí to rýchlejšie, než to začalo.

„Ten je tvoj?“ Opýta sa, ukazuje na obraz.

A sme tu. „Je mojej spolubývajúcej,“ klamem.

Mám pocit, že v prípade, že nebude patriť mne, bude jeho kritika úprimnejšia.

Pozrie sa späť na mňa, niekoľko sekúnd ma skúma, predtým než sa znova pozrie na obraz. Prejde stredom prstami, tam, kde sa od seba odťahujú dve ruky. „Neuveriteľné,“ povie ticho, ako keby to ani nehovoril mne.

„To on bol,“ poviem jedným dychom, vediac, že ma môže počuť, ale v skutočnosti mi je to jedno. „Dáš si šálku kávy?“

Povie áno, bez toho, aby sa na mňa pozrel. O niečo dlhšie hľadí na obraz a potom prejde okolo obývačky, všetko si všíma. Našťastie je väčšina mojich vecí stále v Oregone, jediná vec, ktorá je z celého bytu moja, je tá maľba. Takže nebude schopný o mne zistiť niečo viac.

Nalejem mu šálku kávy a posuniem mu ju po linke. Dostane sa do kuchyne a posadí sa, pritiahne si kávu k sebe. Podám mu smotanu a cukor, ale on ich odmávne preč a napije sa.

Nemôžem uveriť, že práve teraz sedí v mojom byte. Ale čo ma šokuje ešte viac je to, že sa tu s ním cítim pohodlne. Je to pravdepodobne jediný chlap od Adama, pri ktorom cítim nutkanie flirtovať. Niežeby som odvtedy nebola na rande. Už som na nejakých bola. No, na dvoch a len jedno z nich skončilo bozkom.

„Povedala si, že si svoju spolubývajúcu stretla cez internet?“ Opýta sa. „Ako k tomu došlo?“

Zdá sa, že chce ukončiť kladenie náročnejších otázok, takže sa mi uľaví, keď mi položí jednu z tých ľahších. „Keď som sa rozhodla presťahovať z Portlandu, hľadala som si prácu online. Hovorila so mnou po telefóne a na záver telefonátu mi ponúkla, aby som sa k nej presťahovala a rozdelili si nájomné.“

Usmeje sa. „Musela si zanechať skvelý prvý dojem.“

„Tak to nebolo,“ poviem. „Proste len potrebovala niekoho, kto by jej pomohol s nájmom, pretože inak by ju vysťahovali.“

Zasmeje sa. „Tomu sa hovorí skvelé načasovanie.“

„To teda môžem potvrdiť.“

„Hovorme o dokonalom načasovaní,“ povie znova s úškrnom.

Smejem sa na ňom. Vôbec nie je taký, aký som očakávala, že bude, keď som po prvýkrát vošla do jeho ateliéru. Predpokladala som, že umelci sú tiché, zádumčivé a emocionálne stvorenia. Owen je v skutočnosti všetko dohromady. Rozhodne je na svoj vek vyspelý, keď uvážime, kam už dotiahol svoje úspešné podnikanie. Ale takisto sa stále drží pri zemi a...je zábavný. Život mu zdá sa nadelil tú správnu vyváženosť a to je pravdepodobne aj vec, ktorá mi na ňom príde najatraktívnejšia. Je to v rozpore s pocitmi, ktoré ma stravujú, pretože už teraz vidím, kam to smeruje. Pre typické dvadsaťročné dievča by to bolo vzrušujúce a zábavné. Niečo, o čom by ste napísali svojej najlepšej kamoške. Hej, fakt som stretla jedného atraktívneho, úspešného chalana, a zdá sa, že je aj v celku normálny.

Ale moja situácia je všetko, len nie typická. To vysvetľuje aj to množstvo zaváhaní, ktoré sa usadzujú hneď vedľa nervozity a očakávania. Pristihnem sa, aká som na neho zvedavá, každú chvíľu civím na jeho pery, krk alebo ruky. Tie ruky, ktoré sú schopné robiť čertovsky nádherné veci, odhliadnuc od maľovania.

Váhanie, ktoré cítim, pripisujem z veľkej časti svojej neskúsenosti. Nie som si istá, čo robiť s rukami, ak by na to prišlo. Snažím sa vybaviť si scény z filmov alebo kníh, kde sú k sebe chlapec a dievča priťahovaní a ako sa z počiatočnej príťažlivosti dostanú do bodu...kde idú na vec. Už to bolo tak dávno, čo som bola s Adamom, že som aj zabudla, čo prichádza potom.

Samozrejme, že sa s ním dnes večer nevyspím. Ale je to už čertovsky dlho odkedy som sa cítila natoľko v pohode, aby som čo i len uvažovala nad tým, že niekto vôbec stojí za bozkávanie. Len nechcem, aby vyplávala na povrch moja neskúsenosť, o ktorej som si istá že príde. Tento nedostatok dôvery sa mi natoľko zahniezdil v myšlienkach, že som nedávala pozor pri konverzácii, pretože nehovorím nič a on na mňa len pozerá.

Páči sa mi to. Páči sa mi, keď sa na mňa pozerá, pretože to už bolo dlho, odkedy som sa v očiach niekoho iného cítila krásna. Práve teraz sa na mňa pozerá tak úzkostlivo a s toľkou spokojnosťou, až vidím v jeho očiach horúčosť. Prijala by som, ak by sme zvyšok noci strávili týmto a vôbec nehovorili.

„Chcem ťa namaľovať,“ povie, čím preruší ticho. Hlas má plný tej sebadôvery, ktorá mne chýba. Moje srdce sa zrejme obáva, že som zabudla ako vôbec existovať, pretože sa mi v hrudi hlasno pripomína. Snažím sa prehltnúť najlepšie ako viem, bez toho, aby si to všimol.

„Chceš ma namaľovať?“ Pýtam sa trápne slabým hlasom.

Pomaly prikývne. „Áno.“

Usmejem sa, snažím sa zamaskovať to, že jeho slová sú pravdepodobne to najerotickejšie, čo mi kto kedy povedal. „Ja nie...“ Nadýchnem sa, pokúšam sa upokojiť. „Bolo by to...veď vieš...s oblečením? Pretože nahá nepózujem.“

Čakám, že sa nad touto poznámkou usmeje alebo vybuchne do smiechu, ale nie je to tak. Namiesto toho sa postaví a pomaly si dá k ústam šálku. Páči sa mi ako pije kávu. Ako keby bola tá káva natoľko dôležitá, že si zaslúži jeho pozornosť. Keď skončí, položí šálku na linku a zameria sa na mňa, priková ma svojim sústredeným pohľadom. „Ani tam nemusíš byť, keď ťa budem maľovať. Len ťa proste chcem namaľovať.“

Neviem prečo práve stojí, ale znervózňuje ma to. Skutočnosť, že stojí znamená, že sa chystá odísť alebo niekam pohnúť. Ani na jedno z toho ešte nie som pripravená.

„A ako ma namaľuješ, ak tam nebudem?“ Nenávidím, že nemôžem predstierať sebavedomie, ktoré jeho obklopuje ako aura.

Potvrdí môj strach, že sa chystá pohnúť, pretože sa pomaly presúva od linky priamo ku mne. Po celý čas z neho nespustím oči, pokým nemám chrbát pritisnutý k linke a on nestojí priamo predo mnou. Zdvihne pravú ruku – áno srdce, viem, že tam si – prstami zľahka prejde po mojej brade, pomaly mi nakloní hlavu nahor. Zalapám po dychu. Oči mu padnú na moje ústa, predtým než skenuje moje črty, na každej jednej zotrváva, vstrebáva každú jednu moju časť, všetko od krku nahor má jeho plnú a totálnu pozornosť. Vidím ako sa jeho oči presunú z mojej sánky, k lícnym kostiam, na moje čelo a späť na moje oči.

„Namaľujem ťa spamäti,“ povie, keď mi pustí tvár. O dva kroky ustúpi, až kým nedosiahne na linku za sebou. Vôbec som si neuvedomila, ako sťažka dýcham, až kým nevidím ako mu pohľad na krátku sekundu pristane na mojej hrudi. Úprimne, nemám čas zaoberať sa tým, či mu je moja reakcia na neho jasná, pretože všetko, na čo sa môžem práve teraz sústrediť je to, ako dostať kyslík naspäť do pľúc a ako dostať hlas naspäť do hrdla. Roztrasene sa nadychujem. Uvedomím si, že to nie je káva, ktorú práve teraz potrebujem. Je to ľadová voda. Prejdem k nemu, otvorím skrinku a nalejem si pohár vody. On nechá ruky na linke za sebou a prekríži si nohy jednu cez druhú, celý čas ako pijem polovicu pohára sa na mňa uškŕňa.

Zvuk, ktorý vydá sklo, keď ho položím na linku je trochu hlasitý a dramatický, zasmeje sa na tom. Utriem si ústa a preklínam samu seba za to, že je to také očividné.

Jeho smiech je rýchlo prerušený, keď mu zazvoní telefón. Rýchlo sa postaví a vytiahne ho z vrecka. Pozrie sa na obrazovku, umlčí ho a vhodí ho naspäť do vrecka. Očami znova prebehne po obývačke, skôr než pristanú znova na mne.

„Zrejme by som už mal ísť.“

Wow. Toto išlo výborne.

Prikývnem a vezmem mu šálku, keď ju ku mne posunie. Otočím sa a začnem ju umývať. „No, ďakujem za prácu,“ poviem. „A za to, že si ma odprevadil domov.“

Neotočím sa, aby som ho videla odchádzať. Cítim ako moja očividná neskúsenosť práve zabila celú atmosféru, ktorú sme mali. Ale kvôli tomu na seba nie som naštvaná, som naštvaná na neho. Som naštvaná na to, že by sa mohol nahnevať na to, že som sa mu hneď nehodila okolo krku. Som naštvaná, že mu niekto volal. Je viac než pravdepodobné, že to bola Hannah a on to okamžite použije ako zámienku, aby mohol odtiaľto čo najskôr vypadnúť.

To je presne dôvod, prečo takéto veci nikdy nerobím.

„To nebolo dievča.“

Jeho hlas ma prekvapí, okamžite sa otočím, zistím, že stojí hneď za mnou. Začínam mu odpovedať, ale neviem čo vlastne povedať, tak len sklapnem. Cítim sa blbo, že som sa práve teraz nahnevala, aj keď on nemá ani tušenie, čo mi behá hlavou. Prejde o krok bližšie a pritisne ma o linku za mnou, nechá medzi nami tak dva palce priestoru. Potrebujem, aby bolo medzi nami jasno.

„Nechcem, aby si si myslela, že odchádzam, pretože mi zavolalo iné dievča,“ povie. Podrobnejšie vysvetľuje svoju poznámku. Som rada, že to práve povedal. Pomohlo to zahnať všetky moje negatívne myšlienky o jeho zmiznutí. Možno sa ale mýlim. Z času na čas sa totiž správam iracionálne. Otočím sa a znova pozerám do umývadla, pretože nechcem, aby vedel ako veľmi ma potešilo, že si nevymyslel pre svoj odchod zámienku. „To nie je moja vec, kto ti volá, Owen.“

Stále pozerám do drezu, keď sa rukami chytí z každej strany linky. Jeho tvár sa ku mne nakloní z jednej strany bližšie, cítim na krku jeho dych. Neviem ako je to možné, ale celé moje telo sa nedobrovoľne pohne, pokým sa neopieram chrbtom o jeho hruď. Nie sme ani zďaleka tak blízko ako pri tanci, ale rozhodne sa cítim o dosť intímnejšie, ako keď sme spolu tancovali. Bradou spočíva na mojom pleci, zatvorím oči a vdychujem. Spôsob, akým na mňa pôsobí je tak drvivý, až sa mi vôbec už len ťažko stojí. Držím sa linky, dúfam, že si nevšimne aké mám biele kĺby.

„Chcem ťa znova vidieť,“ zašepká.

Nepremýšľam nad všetkými dôvodmi, prečo je to zlý nápad. Nemyslím na to, na čo by som sa mala sústrediť. Namiesto toho premýšľam nad tým, aký je to dobrý pocit, keď je blízko pri mne a ako chcem toho viac. Všetky tie moje zlé časti mu odpovedajú a nútia ma povedať „Okay“, pretože všetky moje dobré časti sú príliš slabé na to, aby sa bránili.

„Zajtra večer,“ povie. „Budeš doma?“

Premýšľam nad zajtrajškom. Niekoľko sekúnd nemám ani potuchy, aký je vôbec mesiac, o to menej aký je vlastne týždeň. Keď mi konečne dôjde kto a kde som a spomeniem si, že je stále štvrtok a zajtra piatok, dospejem k záveru, že mám vlastne zajtra večer voľno.

„Áno,“ zašepkám.

„Dobre,“ povie. Som si takmer istá, že tentoraz je to aj s úsmevom. Môžem ho počuť v jeho hlase.

„Ale...“ otočím sa a čelím mu. „Myslela som si, že si sa už poučil z lekcie nemiešať obchod s potešením. Nedostal si sa práve vďaka tomu dnes do bezvýchodiskovej situácie?“

Uškrnie sa a zľahka sa zasmeje. „Považuj sa za prepustenú.“

Usmejem sa, pretože netuším, či som niekedy bola šťastnejšia, že som prišla o prácu. Kedykoľvek si radšej vyberiem jeho príchod zajtra večer ako prácu za sto dolárov na hodinu. A to ma prekvapí. Dosť.

Otočí sa a zamieri ku vchodovým dverám.

„Vidíme sa zajtra večer, Auburn Mason Reedová.“

Obaja sa usmejeme, keď sa nám na okamih uzamkne pohľad, než za sebou zatvorí dvere. Padnem dopredu a rukami si podopriem hlavu, poriadne vdychujem vzduch priamo do pľúc, ktorý som celý večer postrádala.

„Oh môj Ježíšku,“ vydýchnem. Toto bolo definitívne nečakané vypadnutie z mojej zvyčajnej rutiny.

Zrazu ma prekvapí zaklopanie na dvere. Okamžite sa vystriem, presne vo chvíli, keď sa začnú otvárať dvere. Objaví sa vo dverách.

„Zamkla by si za mnou dvere? Nežiješ práve v najlepšej štvrti.“

Nemôžem si pomôcť, nad jeho dotazom sa uškrniem. Prejdem ku dverám a on ich otvorí trochu širšie. „A ešte jedna vec,“ dodá. „Nemala by si tak rýchlo pozývať do budovy cudzincov. Nie je to zrovna šikovný ťah od niekoho, kto o Dallase nič nevie.“

Zúžim na neho oči. „No, ty by si zasa nemal tak zúfalo zháňať zamestnancov,“ poviem na svoju obranu. Zdvihnem ruku, že zamknem dvere, ale namiesto toho, aby ich zabuchol, otvorí ich ešte viac.

„A neviem ako v Portlande, ale takisto by si do svojho bytu nemala vodiť úplných cudzincov.“

„Odprevadil sa ma domov. Ako by som ti nemohla dovoliť, aby si použil moju toaletu.“

Zasmeje sa. „Ďakujem. To si cením. Len prosím nenechaj žiadneho ďalšieho neznámeho použiť tvoju toaletu, okay?“

Koketne sa na neho uškrniem, hrdá na to, že je to vôbec vo mne. „Ešte sme neboli ani na rande a už sa mi snažíš diktovať kto môže alebo nemôže použiť moju toaletu?“

Vráti mi ten istý úškrn. „Nemôžem si pomôcť, ale som tak trošku majetnícky. Bola to vážne pekná toaleta.“

Pretočím oči a začínam zatvárať dvere. „Dobrú noc, Owen.“

„Myslím to vážne,“ povie. „Dokonca máš aj tie malé, rozkošné mydielka v tvare mušlí. Tie zbožňujem.“

Tentoraz sa zasmejeme obaja, keď ma pozoruje škárou cez dvere. Práve v momente, keď sa dvere zatvoria a ja ich zamknem, znova zaklope. Pokrútim hlavou a otvorím ich, tentoraz sa však zachytia o retiazku.

„Čo je to tentoraz?“

„Je polnoc!“ Povie zúfalo, poklepkáva po dverách. „Zavolaj jej. Zavolaj svojej spolubývajúcej!“

„Oh, do riti!“ zašomrem. Schmatnem telefón a začnem vytáčať Emoryno číslo.

„Už som sa chystala vytočiť 911,“ povie Emory, keď zodvihne.

„Prepáč, skoro sme zabudli.“

„Potrebuješ použiť tajný kód?“ Opýta sa.

„Nie, som v poriadku. Vlastne som už za ním zamkla, takže si nemyslím, že ma dnes zavraždí.“

Emory si vzdychne. „To je na figu,“ povie. „Nie to, že ťa nezavraždil,“ dodá rýchlo, „len som ťa vážne chcela počuť povedať ten kód.“

Zasmejem sa. „Mrzí ma, že ťa moja bezpečnosť vlastne sklamala.“

Znova si vzdychne. „Prosím? Len to kvôli mne povedz aspoň raz.“

„Fajn,“ povzdychnem si. „Šaty z mäsa. Už si šťastná?“

Skôr ako prehovorí, nastane krátka pauza. „Teraz neviem. Netuším, či si to povedala len preto, aby si mi spravila radosť, alebo si vážne v nebezpečenstve.“

Zasmejem sa. „Som v poriadku. Vidíme sa, keď prídeš domov.“ Zavesím a pozriem sa cez škáru vo dverách na Owena. Obočie má nadvihnuté a hlavu naklonenú.

„Váš tajný kód boli šaty z mäsa? To je trochu morbídne, nie?“

Usmejem sa, pretože tak trochu je. „Rovnako ako výber bytu na základe súvislosti s hororovým filmom. Vravela som ti, že Emory je iná.“

Súhlasne prikývne.

„Dnes som sa fakt bavila,“ poviem mu.

Usmeje sa. „Ja som sa bavil viac.“

Obaja sa usmejeme, takmer gýčovito, až pokým sa nevystriem a tentoraz sa rozhodnem zatvoriť dvere nadobro.

„Dobrú noc, Owen.“

„Dobrú noc, Auburn,“ povie. „Ďakujem, že si neopravovala moju gramatiku.“

„Ďakujem, že si ma nezabil,“ zareagujem.

Úsmev mu z tváre zmizne. „Ešte nie.“

Netuším, či sa mám nad jeho komentárom zasmiať.

„Robím si srandu,“ povie, akonáhle uvidí na mojej tvári zaváhanie. „Moje vtipy vždy zlyhajú, keď sa snažím zapôsobiť na nejaké dievča.“

„Nemaj obavy,“ poviem, aby som ho upokojila. „Tak trochu si na mňa urobil dojem v okamihu, ako som vošla do tvojho ateliéru.“

Uznanlivo sa usmeje a skôr než môžem zatvoriť,  prekĺzne rukou otvorom vo dverách. „Počkaj,“ povie krútiac prstami. „Podaj mi ruku.“

„Na čo? Aby si ma mohol poučovať o tom, ako by som sa cez zamknuté dvere nemala dotýkať rúk neznámeho človeka?“

Moju otázku odmávne pokrútením hlavy. „Od cudzincov už máme dosť ďaleko, Auburn. Podaj mi ruku.“

Ostýchavo natiahnem prsty a ledva sa dotýkam tých jeho. Netuším, čo má za lubom. Oči mu klesnú na naše prsty, hlavu si oprie o rám dverí. Ja urobím to isté, obaja sa pozeráme na naše ruky, zatiaľ čo vkĺzne medzi ne prstami. Sme na opačných stranách zatarasených dverí, takže netuším ako ma môže jen jednoduchý dotyk rúk nútiť k tomu, aby som sa kvôli opore oprela o stenu, ale presne to práve robím. Po rukách mi prebehne zimnica, zatvorím oči.

Prstami mi jemne prechádza po dlani, cestuje okolo mojej ruky. Dýcham plytko a začne sa mi triasť ruka. Musím zastaviť samu seba, aby som neodomkla dvere, nevtiahla ho dnu a neprosila ho, aby to isté čo robí s mojou rukou, robil aj so zvyškom môjho tela.

„Cítiš to?“ Zašepká.

Prikývnem, pretože viem, že sa pozerá priamo na mňa. Cítim jeho pohľad. Nič ďalšie už nepovie. Jeho ruka stále drží moju, takže pomaly otvorím oči. Stále sa na mňa pozerá cez škáru vo dverách. Akonáhle mám oči otvorené doširoka, okamžite sa odvráti a odtiahne ruku, tá moja zostane prázdna.

„Kurva,“ povie, vystrie sa. Prebehne si rukou po vlasoch a potom sa chytí vzadu za krkom. „Prepáč, som smiešny.“ Pustí si krk a zovrie kľučku. „Tentoraz vážne odchádzam. Pretože ťa len odplaším,“ povie s úsmevom.

Uškrniem sa. „Dobrú noc, OMG.“

Pomaly pokrúti hlavou tam a späť, zatiaľ čo hravo prižmúri oči. „Máš šťastie, že ťa mám rád, Auburn Mason Reedová.“ A s tým zatvorí dvere.

„Oh môj Bože,“ zašepkám. Myslím, že do toho chlapca by som sa mohla zamilovať.

***

„Auburn.“

Zastonám, nie som pripravená zobudiť sa, ale niečia ruka mi trasie ramenom.

Naliehavo.

„Auburn, zobuď sa.“ To je Emoryn hlas. „Je tu polícia.“

Okamžite sa pretočím na stranu, vidím, že stojí predo mnou. Pod očami na rozmazanú maskaru a blond vlasy jej trčia na všetky strany. Jej zanedbaný, nedbanlivý vzhľad ma vydesí viac ako skutočnosť, že je tu polícia. Posadím sa na posteli. Snažím sa pozrieť na budík, aby som zistila koľko je hodín, ale oči sa mi nedajú otvoriť natoľko, aby som tam dovidela.

„Koľko je hodín?“

„Niečo po deviatej,“ povie. „A...počula si ma? Povedala som ti, že je tu poliš. Pýta sa na teba.“

Nútim sa vstať z postele, hľadám svoje rifle. Nájdem ich pohodené na zemi, na druhej strane postele. Akonáhle si ich zapnem, prejdem ku skrini kvôli tričku.

„Dostala si sa do nejakých problémov?“ Opýta sa Emory, teraz stojí pri dverách.

Do riti. Zabudla som, že o mne vlastne nič nevie.

„To nie je ozajstná polícia,“ poviem jej. „Je to len Trey, môj švagor.“

Vidím, že je stále zmätená, ale dáva to zmysel, pretože on vlastne nie je môj švagor. Len je jednoduchšie nazvať ho takto. Stále netuším, čo tu robí. Otvorím dvere na svojej spálni a vidím, že Trey stojí v kuchyni, robí si kávu.

„Je všetko v poriadku?“ Opýtam sa ho. Otočí sa a v okamihu, ako uvidím jeho úsmev. Hneď viem, že je všetko v pohode. Je tu len na návštevu.

„Všetko v pohode,“ povie. „Práve mi skončila smena a bol som tu neďaleko. Tak som myslel, že ti do nesiem raňajky.“ Zodvihne vrecko a hodí ho na linku smerom ku mne. Emory prejde okolo a vezme vrecko, otvorí ho.

„To vážne?“ Opýta sa, vzhliadne ku Treyovi. „Keď poliši chcú, tak sa dokážu vzdať aj šišiek?“ Schmatne jedno pečivo, strčí si ho do úst, zatiaľ čo prejde do obývačky. Trey sa na ňu znechutene pozrie, ale ona si to nevšimne. Zaujímalo by ma, či si je vedomá toho, že sa dnes ani nepozrela do zrkadla. Pochybujem, že si z toho niečo robí. A to na nej zbožňujem.

„Ďakujem za raňajky,“ poviem mu. Sadnem si k linke, som zmätená z toho, prečo si myslí, že je v poriadku zastaviť sa tu bez ohlásenia. Zvlášť takto skoro ráno. Nič však nepoviem, pretože som zrejme len mrzutá kvôli tomu, že som šla spať neskoro a som nevyspatá.

„Príde dnes Lýdia domov?“

Pokrúti hlavou. „Zajtra ráno.“ Položí svoju šálku na linku. „Kde si bola včera v noci:“

Zdvihnem hlavu. Premýšľam, prečo sa ma na to pýta. „Čo máš na mysli?“

Pozrie sa späť na mňa. „Vravela, že si volala o hodinu neskôr.“

Teraz už chápem o čo mu ide. Vzdychnem. „To si mi fakt doniesol raňajky, len ako výhovorku, aby si ma mohol skontrolovať?“

Pozrie na mňa urazene, teraz svoj komentár ľutujem. Vyfúknem podráždený vzduch a položím si ruky na linku. „Pracovala som,“ poviem. „V umeleckej galérii kvôli nejakým extra peniazom navyše.“

Trey stojí presne na tom istom mieste ako včera Owen. Trey aj Owen sú pravdepodobne rovnako vysokí, ale z nejakého dôvodu sa mi zdá Trey viac zastrašujúci. Neviem, či je to kvôli ten policajnej uniforme, alebo jeho tvrdým rysom. Jeho tmavé oči akoby sa stále mračili, zatiaľ čo tie Owenove sa nedokážu ubrániť úsmevu. Už len pomyslenie na Owena a skutočnosť, že sa s ním znova uvidím dnes večer mi zlepší náladu.

„Umelecká galéria? Ktorá?“

„Tá na Pearl, neďaleko mojej roboty. Volá sa Priznanie.“

Treyovi sa napne sánka, položí na linku svoju šálku kávy. „Tú poznám,“ povie. „Tú budovu vlastní syn Callahana Gentryho.“

„Mala by som vedieť kto je Callahan Gentry?“

Pokrúti hlavou a kávu vyleje do umývadla. „Cal je právnik,“ povie. „A jeho syn je v poriadnom prúseri.“

Nad tou urážkou ma trhne, pretože tomu nerozumiem. Owen je tá posledná osoba, s ktorou by som si spájala nejaké problémy. Trey schmatne svoje kľúče z linky a zamieri von z kuchyne. „Nepáči sa mi predstava, že pre neho pracuješ.“

Niežeby záležalo na Treyovom názore, ale z jeho skoršieho komentáru som trochu rozhodená.

„Nemusíš si s tým robiť starosti,“ poviem. „Včera večer som bola prepustená. Hádam, že vlastne ani zamestnanca nehľadal.“ Skutočnú pravdu, prečo som prišla včera večer o prácu mu ale nepoviem. Som si istá, že by ho to ešte viac naštvalo.

„To je dobre,“ povie. „Prídeš v nedeľu na večeru?“

Nasledujem ho ku dverám. „Ešte nikdy som to nezmeškala, nie?“

Potom čo otvorí dvere, sa otočí. „No, takisto si nikdy nezmeškala ani telefonát a pozri čo sa stalo včera v noci.“

Touché, Trey.

Neznášam konfrontácie a práve sa jednu chystám spustiť, pokiaľ neustúpim. To posledné čo chcem, je nejaké napätie medzi Treyom alebo Lýdiou. „Prepáč,“ zamumlem. „Včera v noci bolo rozhodne neskoro a mala som dve práce. Ďakujem za raňajky. Nabudúce, keď sa tu objavíš bez ohlásenia budem milšia.“

Usmeje sa a zastrčí mi pramienok vlasov za ucho. To gesto je príliš intímne, stačí mi, že sa pri tom cítim nepohodlne, aby sa mi to nepáčilo. „To je v poriadku, Auburn.“

Ruka mu klesne, vyjde na chodbu. „Vidíme sa v nedeľu večer.“

Zatvorím dvere a opriem sa o ne. V poslednej dobe z neho cítim dosť odlišné vyžarovanie. Keď som žila v Portlande, nikdy som ho nevidela. Tým, že som sa presťahovala do Texasu, ho vídam oveľa častejšie. Nie som si istá, či sme na rovnakej vlnovej dĺžke, pokiaľ ide o definíciu nášho priateľstva.

„Nepáči sa mi,“ povie Emory. Pozriem sa do obývačky, sedí na gauči, je šišku, zatiaľ čo listuje v časopise.

„Ani ho nepoznáš,“ poviem na Treyovu obranu.

„Ten chlapík, čo bol s tebou minulú noc sa mi páčil oveľa viac.“ Keď ma kritizuje, ani sa neobťažuje zodvihnúť zrak od časopisu.

„Ty si tu minulú noc bola?“

Prikývne a odpije si zo sódy, opäť sa neobťažuje pozrieť sa na mňa. „Jep.“

Čože? Prečo si myslí, že je to v pohode?

„Takže ty si tu vlastne bola, aj keď som ti hovorila ten tajný kód?“

Znova prikývne. „Bola som vo svojej izbe. Odpočúvanie mi fakt ide,“ povie rozhodne.

Prikývnem a zamierim späť do svojej izby. „To je dobré vedieť, Emory.“