CV - 29. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Prescott

Spočiatku som sa bál, že som so svojimi špinavými rečami zašiel priďaleko. História ukázala, že nie vždy sa to s Vivi vyplatilo. Ale keď sa jej na lícach objavia tie hlboké čerešňové škvrny a ruka jej siaha po krku, viem, že som na dobrej ceste. Myslím, že Vivi to tajne miluje. Počkajte, kým ju vyzlečiem, odhalím jej ružovú mačičku. Ale to nie je všetko, o čo sa postarám. Trochu pozornosti si získa aj ten malý zadoček.

Detské kroky, pripomínam si.

Tak som sa pozastavil a úplne zmenil tému. „Povedz mi o svojom rozhovore.“

„Rozhovor?“

„Tvoj pracovný pohovor. Pamätáš? Ten, z ktorého si bola tak nervózna?“

Jej ruka sa chveje. „Áno, rozhovor.“ Vyráža z nej dychtivý smiech, ktorý ma núti znova ju bozkávať. „Začínam na jeden rok.“

„Predpokladám, že potom je v poriadku slávnostná večera.“

„Dnes večer?“

„Prečo nie?“

„Musím pracovať v The Meeting Place. Sľúbila som, že zastúpim jedného z barmanov. Lucas je bezradný.“

Sakra. Už nechcem, aby robila v tom bare. Plazí sa mi to po pokožke, keď viem, že sú tam muži, ktorí sledujú každý jej krok. Ale dobre.

„Čo keby som ťa tam vyzdvihol a vzal domov? Žiadne prenasledovanie.“

„Sladké.“ Postaví sa na prsty a pobozká ma na líce.

„To je všetko? Líce?“ Potom ukážem na svoje ústa a ona sa uškrnie. Položí svoje pery na moje ako dvojročné dieťa a vydá hlasný plácavý zvuk.

„Lepšie?“

„Ani v najmenšom.“ Chytím ju za zadok, pritiahnem k sebe a bozkávam tak, aby premýšľala, čo by mohlo prísť neskôr. „Teraz je to lepšie.“

„Určite.“

Keď ju púšťam, chytí ma za tvár a venuje mi ďalší bozk na pery. „Na neskôr.“

Keď je preč, uvedomil som si, že môj plán zlyhal. Chcel som v nej založiť oheň, ale ja som ten, kto zostal s erekciou. Všetko, na čo myslím, je tesná mačička, ktorá ma čaká, ak budem mať šťastie. Zaujímalo by ma, či ma do nej dnes večer nechá vkĺznuť. Pokúšam sa na to nemyslieť a vrhám sa do práce, ktorú treba urobiť.

Okolo pol šiestej vstúpil dedko do mojej kancelárie a chce vedieť, ako prebiehal pohovor Vivi. Keď mu poviem, že začína na jeden rok, jeho úsmev exploduje.

„Som veľmi rád za vás dvoch. Tvoríte skvelý pár, synak. Nemôžem sa dočkať, až sa s ňou stretne tvoja babička.“

„Myslíš, že sa jej bude páčiť?“

„Áno. Naozaj. Vivi nepatrí medzi tie okázalé ženy, ktorými tvoja babička pohŕda. Svojím spôsobom mi pripomína tvoju matku. Bol si príliš malý na to, aby si si to pamätal, ale bola ako ona - krásna jednoduchým, ale elegantným spôsobom.“

To je skvelý spôsob, ako opísať Vivi. Je elegantná a nádherná, ale nie honosná, alebo prehnaná.

„Prescott, povedal si jej o svojej matke?“

„Niečo z toho vie,“ odpovedám.

„Synu, viem, že je to ťažké, ale vidím, že tvoje srdce je spojené s tou ženou. Nemyslíš si, že by bolo múdre, keby si jej povedal celý príbeh? Môže jej to poskytnúť niekoľko odpovedí na ...“

„Pokračuj a povedz to. Neurazím sa, dedo.“

„Ako sa máš, v niektorých ohľadoch. Ak bude poznať dôvod toho, aký si bol, bude to jednoduchšie chápať.“

„Ale teraz som v poriadku.“

„Áno si. Myslel som, že jej to pomôže pochopiť to, prečo si, aký si.“

„Raz jej to poviem. Ale nie teraz.“

Potľapká ma po pleci. „Tvoja voľba. Uvidíme sa zajtra večer. Privedieš Vivi?“

Smejem sa. „Neviem. Skúsim jej to povedať.“

Dedko reptá. „Och, Prescott. Nepoviem o tom tvojej babke. Prenasledovala by ťa tou starou drevenou lyžičkou.“

Teraz, keď na to myslím, rad by som prenasledoval Vivi drevenou lyžičkou.

„Dokážem byť veľmi presvedčivý, keď chcem, vieš.“

„Som si istý, že môžeš. Som starý, ale zažil som to.“

Obaja sa tomu smejeme. Som si istý, že dedko bol hráč, kým sa nestretol so Starkou. Stále je zaklínačom pre opačné pohlavie.

„A, dedo, tá vec s Denverom ...“ nechal som svoj hlas stíchnuť.

„Rozumiem. Odložíme to. Ak to bude potrebné, tak to neskôr prehodnotíme. Len sa sústreď na to, že si sa zmodernizoval, synak.“

Pracujem do desiatej, dobieham veci, na ktoré som v poslednej dobe kašlal, a potom sa idem prezliecť. Keď som tam, začnem premýšľať o tom, čo povedal dedo o tom, povedať všetko Vivi. Hodím do seba bourbon, pretože myšlienka na to ma dostane na hranu.

Zdvihnem telefón a volám Westonovi. Keď odpovie, pýtam sa, či má chvíľu čas. Vyrušovať ho v piatok večer nie je nič, čo by som rád robil. Dá mi vedieť, že je to v poriadku, tak zavolám Harrisonovi a zapojím ho do konverzácie.

„Čo sa deje, Scotty? Musí to byť zlé, keď si nás všetkých dostal na palubu,“ pýta sa Harrison.

„Áno. Reč je o Vivi.“

„Vivi?“

„Vivi Renard.“ A napĺňam Harrisona tým, ako sa to vyvíja, pretože som s ním o tom nehovoril.

„Do prdele. Pamätám si, že si ju spomínal, keď sme vtedy šli na večeru. Takže búchaš Vivi Voom?“

„Ak jej budeš tak hovoriť, zbijem ťa do krvavej kaše.“

„Kamarát, trochu ustúp. Nemyslel som tým nič zlé, dobre?“

„Bola šikanovaná tými kreténmi v Crestview. Bol si jedným z nich, Harrison?“

„Nie! Nikdy som nebol taký skurvenec. Tak ju dievčatá volali. Upokoj sa, človeče.“

„Hej, Scotty, je to v pohode, dobre? Nechcel tým nič povedať,“ ozve sa Weston.

„Dobre, áno.“

„Takže, bratu, čo potrebuješ?“ Pýta sa Weston.

„Musím jej to povedať. Celý posratý príbeh. A vieš, ako sa ohľadom toho cítim.“

„Kurva. Počúvaj, jednoducho to urob a prekonaj to. Ak stojí za to mať s ňou vzťah, bude v pohode a vyrovná sa s tým,“ hovorí Harrison.

„Bojím sa o seba.“

„Prescott, už som ti to hovoril. Situácia bola zlá, ale vnímanie v tvojej mysli je horšie.“

„Áno, dobre, pochybujem o tom.“

„Mysli na Special a na mňa. Mali sme kopu prekážok, ktoré sme museli prekonať, napriek tomu sme to dokázali. Viem, že budeš dobrý, človeče.“ Weston nosí ružové okuliare od doby, čo sa zamiloval. Závidím mu dopekla.

Náš trojstranný rozhovor pokračuje a nakoniec ma presvedčili, aby som to povedal Vivi. Majú pravdu. Ak bude vedieť o mne všetko, bude to jednoduchšie. Vďaka môjmu otvoreniu sa mi zapáčila ešte viac a nemám dôvod veriť, že by tieto informácie niekedy proti mne použila. Takže súhlasím.

Keď skončíme s diskusiou o mojich sračkách, som na svojom treťom bourbone, čo je hlúpe, pretože potrebujem čistú hlavu, keď Harrison spomenie niečo o tom, že je Midnight Drake doma z rehabilitácie. Venujem iba polovicu pozornosti, pretože sa stále snažím prísť na to, čo mám povedať Vivi.

„Veľa šťastia vo všetkom,“ hovorím.

„Napodobne.“

Hovor ukončíme prianím veselých Vianoc pre prípad, že by sme už spolu nehovorili. Je niečo po jedenástej, takže sa chystám vyraziť do The Meeting Place. Vivi skončí až o jednej, ale môžem si ju tam počkať. Som na štvrtom pití a cítim bzučanie. Moja spotreba alkoholu sa za posledný mesiac, alebo dva výrazne znížila, takže mi opitie nezaberie ani zďaleka toľko. Tesne predtým, ako vyrazím, sa rozhodnem to doraziť. Malé bylinné povzbudenie by mohlo zmierniť napätie medzi mojimi lopatkami, nehovoriac o mojej lebke.

Na ceste tam si uvedomujem, že to nebol najlepší nápad. Som úplne mimo. Čo som si kurva myslel? Možno tam bude príliš tmavo a preplnené, aby si to všimla. Posledná vec, ktorú chcem, je, aby ma Vivi videla úplne zhuleného.

Keď vystúpim z auta, narazím na chodník a takmer spadnem, keď do niekoho narazím. Ospravedlňujem sa, smerujem dovnútra. Vďaka Bohu, že je tma. Preplazil som sa k baru a špehoval ju, keď so zlomenou rukou rozpačito pripravovala nápoje. Musím však povedať, že napriek všetkému jej to ide skvelo. Smeje sa z niečoho, čo hovorí zákazník, a pracuje ďalej.

Nakoniec sa posadím k baru, ale sem tam sa mi zakrúti hlava. Nakoniec si objednám obľúbený bourbon od môjho obľúbeného dievčaťa.

„Zaujímalo ma, kedy sa objavíš.“

„A som tu. S tou rukou si tam celkom šikovná.“

„Ó áno.“ Uškrnie sa, keď mi posunie nápoj. „Neveril by si, čo dokážem jednou rukou.“

„Naozaj?“

„Uh-huh.“ Potom sa rozbehne k ďalšiemu zákazníkovi a nechá ma s mojím drinkom a myšlienkami. Bože, prečo som do pekla kvôli tomu tak mimo? Je to Vivi a bude v poriadku. Už vie väčšinu, až na tie detaily.

Uh, správne. Beckham. Vynechal si malý detail, že si rok neprehovoril.

Vypijem drink a buchnem pohárom o bar. Počuje to a díva sa na mňa so zdvihnutým obočím. Hodím jej ospravedlňujúci pohľad, ale zdvihnem ho, aby som vedela, že potrebujem ďalší.

„Dnes večer si nejaký smädný?“ pýta sa.

„Niečo také.“ Moje slová sú nezmyselné. Je to tu nahlas a dúfam, že si to nevšimne. Možno by som mal dostať stôl, aby nemohla spočítať počet nápojov, ktoré mám. „Prečo mi ich nedáš niekoľko? Potom sa so mnou nebudeš toľko trápiť.“

„Si v poriadku?“ ona sa pýta.

„Samozrejme.“ Usmievam sa najlepšie ako viem, ale moje pery sú trochu znecitlivené.

Dáva mi zvláštny pohľad , ale s tým nemôžem nič urobiť. Prináša mi dva bourbony. Pri takomto tempe bude musieť ísť domov ona so mnou, a nie naopak.

O dve hodiny neskôr som úplne na sračky.

Pripravujeme sa na odchod a potácam, čo sa neúspešne pokúšam zamaskovať, je celkovým náznakom môjho stavu triezvosti.

„Prescott, si opitý.“

„Úplne. Poďme. Čaká tam auto.“

„Prečo si toľko pil?“

„Pretože som musel.“

Keď prídeme k autu, takmer narazím na rastlinu na obrubníku, ale nejako točím a skrútim to tanečným pohybom. „Weston by bol ohromený.“

„Weston?“

„Neverila by si, ako dokáže tancovať. Je to hotový Justin Timberlake.“

„Uh-huh. A úplne šedivý.“

Robila si srandu. Plesknem po kolene a zavýjam ako vlk. Potom na to myslím.

„Vĺčik je zábavný.“ Potom idem „A-Woo“ v mojej najlepšej vlčej imitácii.

Potľapká ma po pleci. Nie som si istý, či si myslí, že je to dobré alebo nie.

Cesta domov je rozmazaná, ale keď prídeme na moje miesto, ona ma napoly stiahne k výťahu, keď mávam na chalanov za stolom. Keď sa dvere zatvoria, sme to len my dvaja a viem, že musím niečo povedať.

„Prepáč. Nemal som mať toľko boonov.“ Panebože, snažím sa to neskomoliť, ale je to také ťažké.

„Neviem si predstaviť, prečo si toľko pil.“

„Je tu niečo, čo ti musím povedať, a to ma desí. Nerád o tom hovorím, takže som sa opil.“ Môj mozog mi hovorí, že pre mňa to znie oveľa zreteľnejšie, ako počuje.

Dostaneme sa na moje poschodie a zakopnem k dverám. Keď vojdeme dovnútra, pomôže mi do spálne.

„Dovoľ mi, aby som ti priniesla vodu,“ hovorí.

Keď sa vráti, umývam si zuby. alebo sa o to pokúšam. Mám viac zubnej pasty na tvári ako v ústach.

„Vyzeráš ako batoľa,“ hovorí.

„Je to zlé?“

Vytiahne mi zubnú kefku z ruky a povie mi, aby som vypľul a opláchol. Potom mi zotrie tvár.

„Môžem ťa pobozkať, Vivi?“

Dá mi rýchly bozk. Nestačí to, tak našpúlim pery. Jej ruka siaha po mojej a potom ma ťahá do spálne. „Ľahni si, pane. Myslím, že sa potrebuješ vyspať.“

„Nie nie. Musím ti niečo povedať. Preto som toľko pil.“

Jej ruka ma strčí dozadu a ja som šľahol na posteľ. Vyzúva mi topánky a ja na ňu smutne pozerám.

„Som taký idiot. Mal som to všetko naplánované. Chystal som sa ti povedať moje hlúpe tajomstvo. A teraz sa pozri na mňa. Som tak hlúpo opitý, že ma nebudeš poslúchať.“

Ľahne si ku mne a chytí ma za ruku. „Čo je také hrozné, že si musel byť tak opitý, aby si mi to povedal?“

Pretočím sa na bok a závratná vlna mi udrie do hlavy, ale nenechám sa tým odradiť. Pozerajúc na ňu hovorím: „Si taká pekná. Už som ti to niekedy hovoril? Myslím tým, že ma absolútne nakopáva do gulí, aká si krásna.“

Uškŕňa sa.

„Nie nie.“ Siahnem po jej vlasoch a kúsok z nich vezmem do prstov. „Asi si myslíš, že to hovorím všetkým dievčatám, to nikdy nerobím.“

„Prescott, som rada. A ďakujem.“

„Ale to nie je to, čo som ti chcel povedať. Dobre chcel, ale neurobil som. Bože, máš najvýraznejšie oči. Predstavoval som si ich, keď som myslel na to ako šukáme. Stratil by som sa v nich.“ Točím jej vlasy v prstoch. „Nepredpokladám, že to bola obzvlášť romantická vec, čo?“

„Vlastne to bolo dosť sexy.“

„Áno?“

„Áno.“

„Tak čo si mi chcel povedať?“

„Och, správne.“ Zhlboka sa nadýchnem a na chvíľu si roztriedim myšlienky, pretože sú teraz pekne posraté. „Moja mama spáchala samovraždu, keď som bol dieťa. Keď sa to stalo, mal som osem rokov.“ Na chvíľu sa zastavím, pretože spomienky ma takmer premôžu. „Keď som sa toho dňa vrátil domov zo školy, opatrovateľka, ktorá ma zvyčajne vyzdvihla, šla do kuchyne, aby mi pripravila občerstvenie. Mama nás tam vždy privítala. V ten deň to neurobila, tak som ju išiel hľadať. Nebola v záhradách, kde ju občas mohli nájsť. Skontroloval som teda ostatné izby. Pamätám si, ako som volal jej meno. Bolo to čudné, pretože vždy čakala, že sa vrátim domov, a bola šťastná, že ma vidí. Pýtala sa ma na školu všelijaké otázky. Ale nie v ten deň. Išiel som teda hore do spálne mamy a otca. Našiel som ju tam. Vo vani. Podrezala si zápästia. Určite tam bola už nejaký čas, pretože všade bola krv. Ich kúpeľňa bola biela a všetko, čo si pamätám, bol jasný kontrast červenej farby s bielou vaňou a podlahou z bieleho mramoru, kde jej jedno rameno viselo cez okraj vane. Zavolal som jej meno a potiahol ju za vlasy. Mama mala pekné vlasy. Boli tmavohnedé a dlhé. Objal som ju a chytil ju za ruku. Potom som si sadol na podlahu vedľa vane a bol som tam, až ma tam našla opatrovateľka.

„Opatrovateľka zavolala mojich starých rodičov a políciu. Bolo zrejmé, že moja mama bola mŕtva. Kaluž krvi, v ktorej som sedel, stuhla, ale pre moje osemročné oči som to nevidel. Šok, že mama dokonca uvažovala o samovražde, hodil všetkým najväčšiu krivdu, ale predovšetkým mne. Moja mama bola pre mňa najmilšou, najšťastnejšou a najláskavejšou osobou na svete. Pamätám si, ako mi čítala rozprávky na dobrú noc, vodila ma do parku, hrala sa na schovávačku a robila zábavné veci, ktoré robili mamy so svojimi deťmi. Na otca nemám také pekné spomienky. A zrazu bola lusknutím prstov preč. A to bol deň, keď som prestal rozprávať.

„Viac ako rok som neprehovoril ani slovo. Starí rodičia ma vodili ku každému odborníkovi, psychológovi a psychiatrovi, ktorého našli. Bol som hospitalizovaný mesiac. Ale nikto ma nemohol prinútiť povedať ani slovo. Otec na mňa veľmi kričal. Ale nič. Žil som nemú existenciu. Nebol som katatonický, na čo sa všetci vždy pýtajú, pretože som reagoval. Jednoducho som nehovoril.“

Povzdychnem si a zrazu v tom priestore hovorí Vivi.

„Bože, Prescott. Mal si traumu. Muselo to byť také desivé.“

Opojne jej hľadím do oči - oči, ktoré sú zasklené a zakalené bolesťou. Nechcem, aby ju to bolelo. To nebol môj zámer. Chcel som len, aby pochopila celý príbeh.

Siahnem po jej líci a dotknem sa jej hladkej pokožky. „Nepamätám si, že by som sa bál. Pamätám si iba, že som nechcel, aby ju odviezli v sanitke. Strčili ju do čierneho vreca na telo a zakryli jej tvár a stále som si myslel, že nebude môcť dýchať. Nechápal som pojem smrť. V tom spočíval problém a nikto nevedel, ako mi to vysvetliť. Poriadne ma to dosralo, Vivi. Spôsobilo to, že som sa odtláčal od ľudí, najmä žien. Prepáč.“ Drhnem si tvár.

„Za čo?“

„Všetko. Dnes večer som taký opitý. Bol som celý čas idiotom. Za to, že nie som mužom, akým ma chceš mať.“

„Ako môžeš vedieť, aký typ muža chcem, aby si bol? Nikdy si sa ma nepýtal.“

„Dobre. Pýtam sa teraz.“

Nakloní sa a pobozká ma na líce. „Pokiaľ o tom chceme diskutovať, musíme to preložiť na ráno, keď budeš mať jasnejšiu hlavu. Je to príliš dôležité na to, aby sme o tom hovoril, keď máš mozog zakalený alkoholom.“

„Pravdepodobne máš pravdu. Ako to, že si taká múdra?“

„Nie som. Pozri sa na všetok čas, ktorý som premrhala, keď som ťa odtláčala.“

„Ďakujem, že si ma vypočula. Bál som sa ti to povedať. Tento príbeh som povedal iba šiestim ľuďom. No, teraz siedmim.“

„Googlila som si ťa. Na začiatku. O tvojej mame nič nebolo.“

„Dedo sa o to pravdepodobne postaral pred rokmi.“

„Prescott, nikdy nikomu nič z tohto nepoviem.“

„Viem. Preto som ti to povedal.“

Vstane a ja sa jej pýtam, kam má namierené. „Požičať si tričko. V tomto nemôžem spať.“

„Aha, dobre. Rýchlo sa vráť.“

Všetko, čo viem, je, že so svetom je všetko v poriadku, keď zatváram oči. To je pravda, kým ich znovu neotvorím pred prudkým slnkom a silnou opicou. Skurvený bourbon.