CV - 26. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Vivi

Svetlo prenikajúce do miestnosti je prekvapením. Keď som včera večer išla spať, nikdy som si nemyslela, že budem môcť zaspať. Tu je ráno, a keď skontrolujem hodiny, uvedomím si, že je čas vstať. Regina tu bude o chvíľu. Je šokujúce, že som včera v noci nepočula, kedy sa Prescott vrátil. Alebo dnes ráno, keď sa prišiel prezliecť. Divné.

Potom, čo si umyjem zuby a tvár, odtiahnem svoje malátne nohy do kuchyne a všimnem si, že jedlo z včerajšej noci je stále vonku. Prečo to neodložil? Ale miesto je strašidelné, tiché. A už by mal byť hore a sprchovať sa. Pomaly kráčam po schodoch a volám jeho meno, ale neodpovedá. Nie som si istá, ktorú z miestností používa, preto skontrolujem prvú a je nevyužitá. Idem do ďalšej a je rovnaká. Posledná spálňa je jeho, ale je prázdna. Posteľ je upravená, a keď skontrolujem kúpeľňu, je zrejmé, že sprcha nebola použitá. Včera večer neprišiel domov.

Ale prečo? Stalo sa niečo, možno jednému z jeho starých rodičov? Keby to tak bolo, ozval by sa. Zrazu som nasratá. Naozaj, naozaj naštvaná. Je tu len jediné rozumné vysvetlenie, prečo sa neozval. Mal sa ozvať s tým, že prenocuje s inou ženou? Skurvenec.

Pochodujúc späť po schodoch, idem rovno do sprchy a okúpem sa. Toto je ono. Mám dosť tejto situácie. Už neviem, čo je hore alebo dole a mám dosť sračiek na to, aby som sa s tým vyrovnala – napríklad, ako budem platiť svoje účty za lekársku starostlivosť, alebo za tie veci všeobecne. Ako dlho nebudem môcť pracovať s tou hlúpou zlomenou rukou? Priala by som si, aby sa mi práve teraz dostal do cesty Joe Delvecchi. Urobila by som z neho neporiadok, ktorý by sa podobal na palacinku.

Keď sa sprchujem, obliekam sa a začujem Reginu v druhej miestnosti. Idem ju pozdraviť.

„Dobré ráno, Vivi.“ Pozdravuje ma jej veselý hlas.

„Regina, neviem, ako ti to mám povedať, takže to poviem na rovinu. Hneď ako budem mať suché vlasy, sťahujem sa späť do svojho bytu.“

„Ale pán Beckham ma najal na dva týždne.“

„Je mi to ľúto. O tom si budeš musieť pohovoriť s ním.“

„Vie o tom?“ pýta sa skepticky.

„Včera večer neprišiel domov, takže som mu to nemohla povedať,“ poviem kyslo.

„Och, drahá.“

„Najlepšie mi bude doma. Myslím, že to chápeš.“

„Určite áno, zlatko.“ Potom sa pýta: „Potrebuješ pomoc s vlasmi?“

„Samozrejme, že áno, ale nedovolím ti to. Urobím to sama. Rovnako ako som sa osprchovala a zaviazala ruku. Nie je to také zlé. Nebude to tak dobre, ako to urobíš ty, ale zvládnem to. Och a večera bola vynikajúca. Nechala som aj pre Prescotta, ale keďže sa nevrátil domov, obávam sa, že je to už na nič. Prepáč.“

„Nie je potrebné sa ospravedlňovať. Urob si vlasy a ja ti pripravím raňajky.“

„Dohodnuté.“

Celý čas trhám hrebeňom cez svoje spletence, určite si vytrhávam polovicu vlasov. Momentálne to nie je dôležité. Odísť z tohto bytu je. Zoberiem si svoje veci a napchám ich do tašky. Keď som pripravená, pripojím sa k Regine v kuchyni.

„Bojím sa, že si nebudeš vedieť uvariť sama.“

Mávnem rukou. „Žiadne obavy. Mám spolubývajúceho a on rád varí.“

„Tvoj spolubývajúci je muž?“

„Áno, ale je gay.“

„Postará sa o teba?“ Jej výraz je nádejný.

Prikyvujem. Kto do pekla vie? Vždy som sa o seba starala sama a tak to bude aj teraz. Jem čo najviac, nechcem ublížiť Regininým pocitom, ale môj žalúdok je úľ plný bzučiacich včiel. Som tak sklamaná z Prescotta, že nedokážem myslieť. V okamihu, keď som otvorila dvere, aby som ho vpustila do svojho vnútra, dokáže, že je kurevník.

„Si pripravená?“ Pýtam sa.

„Ak si ty.“

Objednám si Uber, ktorý si naozaj nemôžem dovoliť, a ideme. Už čaká, keď sa tam dostaneme. Bývam blízko, takže je to len krátka jazda. Len čo sa dostaneme dovnútra, Regina mi nechá tašku v obývačke.

„Prosím poď ďalej.“

„Vivi, čo tu robíš?“ Spýta sa Eric a vychádza zo svojej spálne.

„Som doma.“

„Vidím, ale myslel som si, že sme sa dohodli, že tam zostaneš ešte deň, alebo dva. Nemyslel som si, že sa tak skoro vrátiš.“

„No, som tu.“

Keď predstavím Reginu, Ericovi, vysvetlím mu, že Prescott sa uzatvoril a potom neprišiel domov. Hovorím mu, ako nezvládam pocit, že ma tam nechce, a jeho kurevníctvo to len potvrdilo.

Eric vyzerá, že chce niečo povedať, ale preruším ho.

„Tak a čo ty?“ Pýtam sa.

„Včera som mal pohovor a potom som tak trochu oslavoval.“

„Och? Kde s robil pohovor?“

Teraz jeho tvár naberie jasný odtieň bledej.

„Och, bože, mal som ti to povedať, ale robil som pohovor vo Whitworthe. Prescott mi to vybavil.“

Maskujem svoje super zranené pocity a nasadím úsmev. „Eric, to je úžasné. Toto by mohla byť tvoja veľká šanca, na ktorú si čakal.“

„Nie si naštvaná?“

„Samozrejme, že nie. Keď sa naskytne príležitosť, musíš ju využiť.“

Skoro ma zrazí, keď ma objíme.

„Fíha, chlapče, trochu jemnejšie.“

„Prepáč. Bol som vystrašený, že ma budeš nenávidieť.“

„Dobre, trošku spomaľ. Moje pocity môžu byť trochu zranené, že si mi to nepovedal, ale nenávidieť ťa? Nie je to trochu extrémne?“

Zahliadnem Reginu cez jeho rameno a zaregistrujem, že sa musí cítiť ako tretie koleso v rozhovore. „Hej, pohovorme si o tom neskôr.“

Potom idem za Reginou a poviem: „Neviem, ako ti poďakovať. Bola si viac ako láskavá.“

Jej vrúcny úsmev mi dal vedieť, že to cíti rovnako. „Prajem ti všetko dobré a ak niekedy budeš potrebovať pomocnú ruku, zavolaj mi.“ Vtlačí mi do dlane lístok a potom odchádza.

„Vyzerala milo.“

„Je. Ale nemohla som tam zostať už ani minútu.“

Eric ma objal. „Je mi ľúto všetkého, čím si si prešla. Zlepší sa to, Viv. Mám z toho dobrý pocit.“

„Kiež by som ho mala aj ja.“

Vtiahla som tašku do svojej izby s protestom Erica. „Musím tieto veci urobiť seba. Okrem toho sa cítim oveľa lepšie.“ Fyzicky, každopádne.

„Chceš kávu? Ešte nejaká zostala.“

Prijímam jeho ponuku, že mi ju urobí. Sedíme a rozprávame sa o veciach, ktoré sa stali. Jeho vzrušenie ohľadom pohovoru je nákazlivé. Dáva mi nádej na nájdenie práce.

„Prečo dočasne nerobíš konzultácie?“

„Možno budem musieť. Ale budem musieť hovoriť s Lucasom o návrate do práce.“

„To nemôžeš myslieť vážne. Máš iba jednu ruku.“

„Mám dve, ale funguje iba jedna.“ Držím ich obe ako dôraz. „Stále môžem miešať nápoje jednou rukou. Okrem toho idem budúci týždeň k lekárovi a zistím, aké budú moje obmedzenia.“

Eric sa mračí.

„Naozaj. Myslím, že to zvládnem.“

„Uvidíme. Budeš musieť donútiť Lucasa, aby ti veril.“

Pokrčím plecami a dodám: „Len mu to budem musieť dokázať.“

 

* * *

Nasledujúci utorok idem na kontrolu. Môj lekár je s mojím pokrokom spokojný a hovorí, že röntgen vyzerá dobre. Nie je úplne nadšený s mojim plánom pracovať v bare, ale súhlasí s tým, že mi to dovolí, pokiaľ sľúbim, že nebudem zdvíhať nič ťažšie ako pohár. Ale najlepšia správa je, že budúci týždeň zmení sadru na dlahu. To znamená, že sprchovanie bude jednoduchšie a budem si môcť poškriabať ruku bez použitia ramienka.

Maličkosti v živote.

Prescott sa neozval, ani som to od neho nečakala. Som si istá, že prišiel domov do prázdneho domu a predpokladal, že veci skončili. Ak je to tak, ma pravdu. Nedovolím, aby moje srdce bolo zapletené s niekým, kto si myslí, že sa ku mne môže správať ako k svojej osobnej rohožke. Stále som však naštvaná, nebudem klamať. Ale na seba viac, ako na čokoľvek iné. Pustila som ho k sebe. Dobre, nie úplne. Nemali sme sex, ani nič. V jednu noc by som si však strhla nohavičky, keby som nebola tak zbitá. A to je všetko chyba skurveného Joe Delvecchia. Všetko sa vracia k tomu malému mastnému hlaváčovi.

Dokonca sa musím zúčastniť na súde  toho parchanta. Dúfam len, že tam budem môcť sedieť bez toho, aby som sa pokúsila vyškriabať mu očné buľvy. Volali právnici, ktorých si Prescott najal, ale ja som im povedala, aby sa neobťažovali. Predstava, že by bol s tým akýmkoľvek spôsobom zviazaný, mi zanecháva v ústach trpkú príchuť. Nechám prokurátorov vykonávať prácu a dúfam, že pôjde do väzenia, ako si zaslúži. Keď som bola v nemocnici, bola som opuchnutá a pomliaždená, a to by malo pomôcť. V niektorých oblastiach som stále fialová a v iných zase zelená - atraktívny pohľad.

Svoju návštevu The Meeting Place odkladám, kým nebudem mať dlahu. Lucas ma vrelo objíma. Volal už niekoľkokrát, ale bolo skoro. Teraz uplynuli viac ako dva týždne a moja tvár už nie je opuchnutá. Hovorí mi, ako dobre vyzerám.

„No tak, Lucas. Vyzerám ako plesnivé hrozno.“

Smeje sa. „Toto je jedinečný popis.“

„Mám fialovú farbu a zelenú. S tým sa nemôžeš hádať.“

„Vyzeráš úžasne. Nezaujíma ma, čo hovoríš.“

„Hovoríš hlúposti. Ale prijmem kompliment.“

Je neskoro popoludní, takže miesto ešte nie je preplnené.

„Ako je to s podnikaním?“ Pýtam sa.

„Výborne. Ale chýbaš mi tu.“

Uškrniem sa. „Preto som tu. Chcem sa vrátiť do práce.“

„Viv -“

„Skôr ,ako niečo povieš, vypočuj ma. Môj lekár to dovolil. Povedal, že je to v poriadku, pokiaľ s mojou rukou nezdvíham nič ťažké. Miešanie koktailov je v poriadku. Väčšinu toho zvládnem jednou rukou. Lucas, musíš ma nechať vrátiť sa. Zošaliem. Prosím.“ Zlomím ruky v modlitebnej póze, ale je to nepríjemné, pretože tá v dlahe má divný uhol.

„Ó, človeče, Vivi. Čo keď sem vstúpi ten tvoj bláznivý majetnícky priateľ? Ak ťa uvidí pracovať, vykopne ma odtiaľto až do Kalifornie.“

Prázdny výraz v mojej tvári musí Lucase naznačovať v tom, že neviem, o čom hovorí.

„Prescott Beckham. Tvoj bohatý priateľ, ktorý ma zničí, ak to urobím.“

Urobím obrovský krok dozadu a držím obe ruky, akoby som bola zatknutá. „Whoa, whoa, whoa.“ Potom mi vystrelí ukazovák. „Po prvé, nie je to môj priateľ a je mi jedno, čo ti kto povedal.“ Môj druhý prst sa spája s prvým. „Po druhé, nemá ani najmenšie slovo v tom, čo robím.“ Tretí prst vyskočí. „A po tretie, je mi úplne jedno, čo robí Prescott Beckham. Môže pre mňa za mňa skočiť z Empire State Building.“

„Páni, vy dvaja ste museli mať jednu veľkú hádku.“

Pokývam nezáväzne plecami, nechcem mu poskytnúť podrobnosti. Je to príliš osobné a Lucas je kamarát z práce.

„Všetko, čo môžem povedať, je ten večer, keď si bola zranená -“

„Môžeme o tom nehovoriť? Je to nepríjemné.“

„Áno, prepáč. Takže si naozaj myslíš, že to zvládneš?“

Zdvíham sa. „Chcela by som začať v jednoduchší deň, alebo noc. Určite nie víkend.“

„Dobre, Vivi, môžeme to urobiť. Chýbala si mi, ako som už povedal. Si  skvelý pracovník.“

„Eeeep!“ Trochu poskakujem a potom ho objímem. „Ďakujem. Sľubujem, že to bude v poriadku.“

To je moja mantra a držím sa jej.

Keď prídem domov poviem to Ericovi, vyzerá, akoby ho niekto hodil do cyklu odstreďovania. „Čo sa deje?“ Pýtam sa.

„Poviem ti, čo sa deje. Whitworth Enterprises, to je to. Tí ľudia sú tam blázniví. Netušil som, že prijatie do tej pozície si bude vyžadovať, aby som urobil všetky tieto veci skôr, ako som to vôbec začal.“

„O čom to rozprávaš?“

„Panebože, Vivi.“ Dramaticky sa ovieva. „Musím podstúpiť drogový test, potom mi urobia previerku. Myslím, že sa chcú ubezpečiť, že neberiem heroín, alebo nie som  ruský špión, alebo niečo podobné.“

„Zdá sa mi, že je to pre každú veľkú spoločnosť obvyklé.“

„Viem, ale musím si udržať svoju ďalšiu prácu a je ťažké si nájsť čas, aby som to všetko zvládol.“

Chudák Eric. Ale naozaj ho nemôžem ľutovať, pretože sa chystá vstúpiť do zamestnania na celý život.

„Skonči v reštaurácii, Eric. Si príliš milý. Stačí im povedať, o čo ide, a nemôžeš robiť všetko.“

„Nemôžem. Boli na mňa príliš dobrí.“

Je lojálny, to mu uznávam.

„Potom cez to prebehni silou a pozri sa na svetlú stránku. Pomysli na to, aké vzrušujúce bude tvoje nové zamestnanie.“

Pomaly prikyvuje a ja sa smejem na jeho nedostatku energie.

„To nie je na smiech.“

„Keby si videl svoju tvár, zasmial by si sa tiež.“

„Keď som išiel na pohovor, Prescott skoro odpadol, keď som ho nazval zlato.“

To ma vlastne rozosmieva. „Urobil si to pred niekým?“

„Nie. Nie som taký hlúpy.“

„Príliš zlé. To by som bola veľmi rada. „

„Áno, to by si chcela.“ Usmieva sa. „Ale pre mňa by to znamenalo katastrofu. V ten deň vyzeral trochu šialene.“

Držím ruku a hovorím: „Prestaň. Nechcem o ňom viac počuť. Ale hej, prečo nám dnes večer neuvarím večeru?“

Vzdychne. „To by bolo skvelé.“

Pozerám do chladničky a rozhodujem sa, že ma čaká rýchly výlet do obchodu. Vybehnem a vyzdvihnem pár vecí, a keď mám namierené domov, všimnem si neďaleko zaparkovaný tmavý sedan. Neobťažujem sa rozmýšľaním, koho je, pretože to viem.

Prenasledovateľ sa vrátil, ale je to sakra zlé. Zrýchlim svoje tempo a keď prídem k dverám, začujem, ako volá moje meno, ale je to skurvene blbé. Možno mal premýšľať, predtým než ostal celú noc von s nejakou štetkou. Zdvihnem ruku na pozdrav prostredným prstom a pokračujem v pohybe.

Keď otvorím dvere nášho bytu, trasie sa mi ruka. Odložím tašky na pult, opriem sa dozadu a dlho sa zhlboka nadýchnem. Naštve ma, že má na mňa stále tento vplyv. Zradcovské telo.

Nikdy sa neobťažoval telefonovať, alebo posielať  správy, ale napriek tomu sa ukazuje  a čaká, že čo poviem? „Ahoj, kámo. Je skvelé ťa vidieť.“ Prepáč, ale sa určite nestane.

Eric vojde do maličkej kuchyne. „Si v poriadku? Vyzeráš, akoby si videla ducha.“

„Som v pohode.“

„Vivi. Nie som hlúpy.“

„Bol vonku.“

Eric sa zasmeje. „Zaujímalo ma, ako dlho to bude trvať. Muž, ktorý na teba zíza ako on, nezostane navždy preč.“

„Škoda pre neho.“

„Prečo mu nedáš šancu?“

Otočiac sa k nemu, položím si ruku na bok. „Na koho strane si vlastne?“

„Na žiadnej. Len som-“

„Živo si pamätám, že si mi hovoril, aby som mu predtým dala šancu. Urobila som a pozri kam ma to doviedlo. Eric, zbožňujem ťa, ale drž sa od toho. Prescott dostal odo mňa jedinú šancu. A posral ju.“

Vraciam sa k pripravovaniu večere.

„Nepoviem už ani slovo, ibaže pomyslela si, že sa možno niečo stalo?“

„Áno? Na to sú telefóny.“

Niečo reptá a odchádza preč. Pravda je, že pokiaľ ide o Prescotta, som slabá a nemusím byť okolo niekoho ako on. Možno má svoje vlastné problémy, ale ja nepotrebujem mať ďalšie. Potrebujem niekoho, kto ma postaví a nerozbije na malé kúsky, a potom bude sledovať, ako sa rozptyľujú do vetra. A opäť sa preukázalo, aký typ človeka je.