CV - 25. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Prescott

Po dojednaní Ericovho rozhovoru, ktorý bude dnes popoludní, mu volám, aby som mu to povedal.

„Dnes popoludní!“ kričí. „Mám vtedy prácu!“

„Kedy končí tvoja smena?“

„O siedmej,“ hovorí a panika z neho vyteká.

Bubnujem prstami po stole, hovorím, aby odo mňa očakával hovor okolo pol jednej. Má povedať, že má rodinnú pohotovosť.

„To nemôžem urobiť. Nebudú stíhať.“

„Môžem posunúť tvoj rozhovor na piatu. Pomôže to?“

„Z časti. A zavolaj mi o tretej. Cez obedný nával. To im dá čas, aby prišiel niekto skôr z ďalšej zmeny.“

„Fajn.“

„Och, a ako sa má Viv?“

„Fajn. Musím ísť.“ O tejto téme s Ericom nemienim diskutovať. Musím prísť na to, ako jej to dnes večer vysvetlím. Prečo som jej musel tak skoro sľúbiť rozhovor?

Lynn mi objedná obed a potom, čo skončím, mi zavolá Weston. V stredu vybavujeme podrobnosti týkajúce sa cesty. Potom mi zazvoní telefón.

„Pán. Beckham, váš starý otec vás žiada, aby ste zišiel do jeho kancelárie, keď máte čas.“

„Ďakujem, Lynn.“ Jej formálnosť ma vždy rozosmeje.

Po odhlásení z počítača smerujem do dedovej kancelárie. Keď idem okolo, ľudia ma pozdravujú, najmä ženy. Sugestívne úškrny, ktoré ponúkajú, ma nútia premýšľať nad tým, čo Lynn predtým povedala. Kedysi som si predstavoval, čo majú pod sukňami, ale už nie. Pomliaždená žena, ktorá spí v mojej posteli, zaberá väčšinu mojich myšlienok o spodnom prádle.

Keď zabočím za roh a otvorím dvere, som prekvapený, že tu vidím Starkú.

„Prescott.“ Nakloní sa a pobozká ma na líce, keď hovorí moje meno.

„Synak, posaď sa.“

Dedov výraz je plný neistoty. Oči, ktoré sú zvyčajne jasné a veselé, sú teraz zakalené, pretože rohy sa zdajú byť stiahnuté smerom dole.

Starká mi podá ruku. „Pokračuj, Samuel, nech to máš za sebou.“

„Čo sa deje?“ Spýtam sa, keď sa mi hrudník náhle naplní olovom.

„Je zbytočné chodiť okolo horúcej kaše, takže prejdem k postate. S tvojou babičkou sme dostali list od starej kamarátky tvojej matky.“

Teraz je váha v mojej hrudi horšia a je ťažké dýchať. Kedykoľvek je moja matka vytiahnutá, túžba zakryť uši je takmer neznesiteľná.

„Viem, že je to ťažká téma, ale čo ti musíme povedať, je, prinajmenšom, šokujúce.“ Dedo sa zastaví, zloží si okuliare a zovrie si nos.

„Čo sa písalo v liste?“

Začína tým, ako Starká dnes ráno otvoril poštu, keď našla list a zavolala dedovi. Obaja to prečítali niekoľkokrát. Ich pomalý a jemný spôsob, ako sa k tomu stavajú, ma núti kričať, pretože chcem len vedieť, čo hovorí ten prekliaty list. Hryziem si jazyk.

„Potom pokračovala v rozprávaní o smrti tvojej matky.“

„Prestaň. Môžete, prosím, rýchlo prejsť na príslušnú časť, alebo mi povedať, ako sa to týka mňa? Nechcem o mame diskutovať.“

„Synu, bude to pre teba úplný šok, ale najskôr by som ti chcel povedať, že sme ju požiadali, aby nám poskytla dôkaz. Už sme ju kontaktovali.“

„Dôkaz o čom?“ Spýtam sa a môj hlas stúpa.

Dedo prichádza okolo. „Prescott, sadni si.“

„Len mi to povedz.“

„Nie, kým nesedíš.“

Čo sa to kurva deje? Môj mozog sa krúti, keď môj zadok dopadá na stoličku.

„Aj keď je pre mňa ťažké povedať, musíš to vedieť. Muž, ktorého poznáš ako svojho otca, nie je tvojím biologickým otcom. Aspoň to hovorí tento list.“

„Čo?“ Povedal to, čo si myslím, že povedal? „Chceš povedať, že otec nie je môj otec?“

„Tu.“ Podáva mi ten prekliaty list.

Prakticky ho v dychtivosti vytrhnem z jeho ruky, aby som videl, čo je v ňom napísane. Čím viac čítam, tým viac sa mi chveje ruka. Keď skončím, papier mi kĺže medzi prstami.

„Je nám to ľúto, synu. Nevieme, čo iné povedať,“ hovorí dedo.

„Prečo niečo nepovedala?“ Moje srdce krváca za matkou. Alebo krváca za celé tie roky, čo som ju tu nemal?

„Na to nemáme odpoveď,“ hovorí Starká. Zdá sa, že jej tvár za posledných pár minút zostarla o sto rokov. „Posledná vec, ktorú chceme, je ... nedovoľ, aby to malo na teba vplyv, Prescott.“

„Starká, ako? Muž, ktorého celý život poznám ako svojho otca, ním nie je. Vie to?“

„Podľa listu áno,“ odpovie dedo.

„Nechal ma teda uveriť lži.“ Pozastavujem sa. „Otázka za milión dolárov znie: Kto je vlastne môj otec?“ Keď položím otázku, sarkazmus krváca z každého póru.

Starká ma chytí za ruku. „Myslíme si, že táto žena to vie. Dúfajme, že nám poskytne viac podrobností.“

„Takže, stretneme sa s ňou?“ Pýtam sa.

„S tvojím dedom sme si mysleli, že to bude najlepšie. Pri týchto veciach nikdy nevieš, či ľuďom môžeš veriť. Nie si úplne neznámy, zlatko.“

Ruky si zaborím do vlasov. Prečo práve teraz? Nepotrebujem, aby sa k mojej už posratej hlave pridával ďalší zmätok.

„Kedy sa toto stretnutie uskutoční?“

„Čakáme, až sa nám ozve. Nechala nám informácie a nič za to nežiada,“ hovorí Dedo.

Inými slovami, veria, že je dôveryhodná. Keď tu sedíme, dedkovi zazvoní telefón. Jeho asistentka mu povedala, že je na linke.

Aká náhoda.

Najlepšie je s tým pokračovať. Prijíma jej hovor, ale zistil som, že moje myšlienky smerujú priamo k Vivi a som zvedavý, ako by to zvládla ona . Dedko zavesí a povie: „Dúfam, že to vyhovuje.“

„Prepáč, stratil som sa v myšlienkach.“

Vľúdne sa usmeje. „Stretneme sa tu o 17:15. Pracuje v meste, takže to bolo pre ňu lepšie.“

„Fajn.“

Starká ma znovu chytí za ruku. „Prescott, si v poriadku?“

„Nie, Starká, nie som. Celé moje meno je šaráda.“

Starká hovorí: „Pozri sa mi do očí, mladý muž.“

Robím tak, ako prikáže. Starká môže byť sladká, ale má oceľovú stránku.

„Už to nikdy nehovor. Nesieš gény Whitworth. Tvoja matka bola Whitworthová a naposledy čo som to kontrolovala, tvoje priezvisko je Whitworth. Tvoja meno nikdy nebude šarádou pre tvojho starého otca ani pre mňa. Rozumieš?“

„Áno, madam, rozumiem.“

„A poďme pekne poporiadku. Šaráda je muž, ktorého si volal otcom. Nikdy si sa nesprával ako on, ani si nešiel v jeho šľapajach. Teraz už všetci vieme prečo.“

V tom má pravdu, aj keď som si myslel, že som zdedil jeho kreténovský gén. Teraz by ma zaujímalo, od koho som to dostal.

„Choď a dokonči prácu a neskôr si pohovoríme,“ povie Starký.

„Áno, pane,.“

Keď sa vrátim do svojej kancelárie, Lynn chce vedieť, prečo som taký pochmúrny. Zatiaľ nemôžem s nikým zdieľať tieto novinky, aspoň pokiaľ nebudem mať všetky podrobnosti. „Nič. Alebo to ešte nemôžem povedať.“

„Dobre. Mal si nejaké hovory. „ Podáva mi papier, v ktorom sú uvedené mená.

Teraz musím dokončiť svoju prácu a zatlačiť to do úzadia. Ako to urobiť.

Popoludnie sa vlečie. Eric sa objaví o štvrť na päť. Sám ho chcem odprevadiť na pohovor. Je tak sakramentsky nadšený, že by ste si mysleli, že ma blchy.

„Upokoj sa, alebo si budú myslieť, že si nikdy nebol na pohovore.“

„Zlatko, nemôžem si pomôcť. Budem mať ex-orgazmus.“

„Čo?“

„Vieš. Som nadšený, podráždený, vyčerpaný, explodujúci ...“

„Mám nápad.“ Nikdy predtým som nevidel, aby sa Eric správal tak vrtko. „Potrebuješ sa napiť? Vieš, na upokojenie?“

„Do riti. Je to také zlé?“

„Áno.“

Zdvihne ruky. „Dobre dobre. Dám sa dokopy. Nesklamem ťa. Prisahám.“ Potom mi dá skautský pozdrav.

„Preboha. Nebol si skaut.“

Je urazený. Ústa sa mu tlačia do tenkej čiary. „Áno bol som. A čo? Len preto, že som gay, nemohol som nim byť?“

„Nie, to som nepovedal ani som to nechcel naznačiť. Nezdá sa, že by si bol typ, ktorý rád táborí a je na túre.“

„Och, ale mám. Milujem tie veci. Prešiel som Appalachian Trail.“

Som z jeho vyjadrenia taký šokovaný, že by ma mohol pretlačiť svojím malíčkom. Eric a turistika po Appalachian Trail mi proste nejde dokopy.

„Áno, práve som zbúral tvoj obraz o mne, že? Pôjdeme niekedy stanovať, Luxusné nohavice. Uvidíš.“

Vyjde zo mňa srdečný smiech a pripojí sa. „Beriem ťa za slovo. No tak, poďme. Och, a nikomu ma nespomínaj.“

„Prečo. Budú si myslieť, že sme milenci?“

Odprevadím ho na poschodie, kde sa nachádza náš dizajnérsky tím. Očné buľvy ma otvorené, keď som tu ja, kto robí predstavenie. Potom sa spýtam, či mi niekto zavolá, keď skončí. „Nevadí. Eric, napíš mi. Budem na schôdzke a nebudem prijímať hovory.“

„Žiaden problém.“

Vychádzam z miestnosti a vzduch je plný otázok, na ktoré sa ho všetci pýtajú. Rád by som bol muchou na stene, ale musím byť dole na veľkej schôdzke, na ktorú sa veľmi neteším.

Keď si všimnem čas, vidím, že som päť minút pred začiatkom. Moje črevo sa krúti v uzloch a nie som si istý, či chcem počuť, čo táto žena povie.

Čakajú ma starí rodičia a všetci traja vyzeráme viac, ako trochu ustráchane.

Dedovi konečne zazvoní telefón, ktorý nás upozorní na jej príchod. Keď vojde, vyzerá povedome. Jej tvár mi niekoho pripomína, ale keď sa usmeje, dôjde mi to. Je to jedna z kamarátok mojej matky, ktorá nás zvykla navštevovať.

„Ahoj, Prescott, pani Whitworthová, pán Whitworth,“ hovorí a srdečne nás pozdraví.

„Laura, ďakujem, že si prišla,“ hovorí Starká.

Sedíme a Laura sa pustí do najrušivejšieho príbehu, aký som kedy počul. Vysvetľuje, ako ona a moja mama, Simone, boli skvelé kamarátky. Zbožňovala moju mamu a od detstva si boli blízke. Po mojom narodení mala mama podozrenie, že otec nebol mojím otcom, ale nebola si istá. Potom ma dala otestovať. Môj otec to nechcel urobiť, ale súhlasil - pokiaľ sa to utají. Asi mu to bolo jedno, bál sa len toho, že stratí svoje miesto v rodinnom podniku. Mama prosila Lauru, aby nikdy nikomu nehovorila pravdu. Po tom, čo mama zomrela, dostala Laura od nej list. Myslím, že ho to ráno poslala poštou. V liste napísala Laure, aby nikdy nikomu nepovedala to tajomstvo. Potom však mama ďalej povedala, že ak áno, nech počká, kým budem dospelý a zvládnem to. Laura to doteraz tajila. Hovorí, že to robí len preto, lebo mama by chcela, aby som to vedel. Pozerá sa na mňa, keď to hovorí.

Nemám pocit, že to zvládam veľmi dobre. V jednom okamihu svojho príbehu začala Laura plakať a pravdaže, aj ja. Aj Starká si otrela oči a Dedko si odkašlal. 

V podstate sme všetci neporiadok.

Sakra, mami. Prečo si to musela urobiť?

„Prečo si neprišla skôr?“ Spýtam sa obviňujúco.

„Viem, že si musíš myslieť, že som hrozná. Vlastne som nevedela, čo mám robiť. Najskôr som si myslela, že to, čo neviete, vám nemôže ublížiť, ale stále ma to zožieralo.“ Minútu si pretiera hrdlo.

„Takže môj otec to vie. Alebo lepšie povedané, Jeff to vie.“

„Áno.“

„Takže, kto je môj biologický otec?“

Laurinej tvári prejde súcit. „Simone so mnou nikdy nezdieľala jeho meno. Viem iba, že ho stretla pri jazere George. Niekedy ste tam bývali, však?“

Starká prikývne.

„Šla tam sama, niekedy potom, čo sa s Jeffom zosobášili. Viem to. Tiež viem, že zomrel, pretože mi to povedala Bolo to v čase, keď si mal päť, alebo šesť rokov.“

Takže môj biologický otec je mŕtvy. Je tu časť zo mňa, ktorá nie je práve smutná, ale je mi ľúto, že som ho nikdy nepoznal.

„Tvoja matka nikdy nebola šťastne vydatá, Prescott. Možno prekračujem svoje hranice, ale myslím si, že by si mal vedieť, že nebola ten typ, aby by sa zabávala s rôznymi mužmi. To, že to vôbec s jedným urobila, bolo šokujúce dokonca aj pre ňu. A mala z toho veľké výčitky. Zostalo to s ňou ... no, myslím, že to vieš.“

„Prečo sa sakra nerozviedla?“

„Jeff sa vyhrážal.“

Všetci traja, Starká, Dedo a ja, všetci súčasne hovoríme: „Čo?“

Laure klesne hlava a pozerá na podlahu. Potom prehovorí. „Nebol k nej veľmi láskavý. Možno ste všetci videli jeho inú stranu, ale povedala, že s ňou zostal pre peniaze a pozíciu. Bez nej bol ničím.“

V mojich útrobách sa vznieti iskra a zmení sa na zúrivý oheň. S dedkom sme sa na seba pozreli. Ak je to, čo hovorí, pravda, vyhodím ten zadok na ulicu a nebudem mať zľutovanie.

„Chcem o tom vedieť viac, Laura.“

Narovná sa. Myslím, že je to preto, lebo sa zmenilo celé moje správanie. Prešiel som zo smutného a úbohého Prescotta, k mužovi, ktorý chce pomstu.

„Psychicky ju týral.“

„Si si tým istá?“ Pýtam sa.

Uškrnie sa. „Som si istá. Mnohokrát som bola svedkom jeho výbuchov. Bol dosť urážlivý, aj keď som bola nablízku. Viem si predstaviť, aký bol, keď boli sami. Prosila som ju, aby odišla, ale neurobila to. Myslím, že na ňu niečo mal.“

„Môžeš byť konkrétnejšia?“ Spýtam sa a znovu pozriem na svojich starých rodičov.

„Môžem sa pokúsiť. Keď som tam bola, bol si preč a neviem si spomenúť kde. Ale my dve sme boli vonku, rozprávali sme sa a smiali, keď vtrhol a kričal na nás obe. Povedal nám, že nie sme nič iné, ako bezcenné kurvy, a že mám ísť domov. Bola som vydatá, stále som a urážal ma. Keď som mu to išla vrátiť, Simone ma chytila za ruku a tichým varovaním pokrútila hlavou. Zavrela som ústa, vstala a odišla. Bála sa ho; Nepochybujem o tom. V jej očiach bol strach. Ale to sa dialo často, keď som tam bola.“

Zovriem čeľusť. Nikdy na mňa nepoložil ruku, ale potom by som bežal k Starkej, alebo k dedovi a mal by problém. „Máš nejaké dôkazy, že ju udrel?“

Pokrúti hlavou. „Nie a ak to urobil, skryla to predo mnou. Opäť to nebol jediný prípad, keď to urobil. Tiež  o nej hovoril hrozné veci. Hovoril jej, že nie je na nič dobrá, je lenivá a bezcenná. Nemyslím si, že bol rád, keby mala okolo seba veľa priateľov.“

Starká dodáva: „Možno sa cítil ohrozený.“

„Myslím, že mala hlbokú depresiu, ale pred všetkými to tajila. Vždy si nasadila šťastnú tvár.“

A presne takto si pamätám svoju matku ... stále sa usmievala a hovorila mi, ako ma ľúbi. Nikdy nešetrila objatím a láskou, to je isté.

Starká jej kladie ďalšie otázky a nedokážem si predstaviť, ako sa musí cítiť - muž, ktorého si jej dcéra vzala, a ten istý muž, ktorého finančne podporovali celé tie roky, je teraz odhalený  nielen ako kretén, ale aj násilník. A môže to byť on, kto prispel k jej samovražde.

Samovražda. Toto slovo mi robí nevoľno.

Keď tu sedím, zvoní mi telefón. Je to správa od Erica.

Každému venujem ospravedlňujúci pohľad. „Ospravedlníte ma? Mám vo svojej kancelárii niekoho, koho musím vidieť.“

Pri chôdzi sa mi dokonca trasú kolená. Schop sa, Prescott.

Eric stojí pri okne a pozerá sa na panorámu. Teraz je tma a všetky budovy sú osvetlené, takže scéna vyzerá ako pohľadnica.

„Ako to šlo?“

„Kamarát, tento výhľad. Lepšie v noci, ako cez deň.“

„Áno, viem. Takže rozhovor?“

Dáva mi dva palce hore. „Rozpumpoval som to. Ale hej, ty si im nepovedal, že ma musia najať, alebo tak niečo, však?“

„Nie. Povedal som im, že si kamarát, ale ak by si im nesadol, bola by to ich vec.“

„V pohode. Chcem túto prácu naozaj veľmi, ale chcem ju pre svoj talent a zásluhy, chápeš?“

„Áno. Takže to dobre dopadlo, však?“

Jeho úsmev je do značnej miery moja odpoveď. „Áno, naozaj dobre. Mali by zavolať zajtra.“ Eric je nabudený ako peklo. Cítim sa dobre, že môžem pomôcť.

„Skvelé.“

„Vysral sa dnes niekto na tvoju prehliadku?“

Skôr ako to zastavím, unikne mi trpký smiech. „Nevieš ani polovicu z toho.“

„Sakra, to mi je ľúto, človeče. Môžem ti s niečím pomôcť?“

Palec si posúvam po spodnej pere. „Je to rodinná záležitosť. Nemôžeš nič robiť, ale ďakujem za ponuku.“

„Hej, tiež som ti chcel dať vedieť, že mi Vivi zavolala. Nechala odkaz a napísala správu. Je tam všetko v poriadku?“

Bodaj by som to vedel. „Dozviem sa to, keď prídem domov. Takže mám nejaké rodinné veci, ku ktorým sa musím vrátiť.“

„To nie je problém. Neviem, ako ti poďakovať, aj keby som nedostal prácu. A, Prescott, nehovor prosím, Vivi, že som ti pomohol. Nechcem, aby to vedela. Ale len aby si vedel, dúfam, že to vy dvaja vyriešite.“

„Vďaka chlape.“ Buchnem ho po chrbte a odprevadím k výťahom. Keď odíde, vraciam sa späť k rodinnému zhromaždeniu.

Tesne predtým, ako vstúpim, začujem Starkú hovoriť: „Takže si myslíš, že k jej samovražde viedol hlavne jej nestály vzťah s Jeffom?“

„To, a myšlienka, že nikdy nebola schopná mať vzťah so skutočným otcom Prescotta. Myslím, že to veľmi zavážilo. Za všetky tie roky, čo som Simone poznala, nikdy nebola šťastná s Jeffom. Jedno, čo viem naisto, bolo, že ťa milovala celým svojím srdcom, Prescott.“

Či kvôli tomu nechcem zabiť toho sviniara?

Laura odíde a sľúbi, že zavolá, ak si na niečo spomenie, aj keď si nie som istý, na čo to bude dobré.

Keď sme opäť len my traja, dedko hovorí: „Synu, viem, že sa chceš ísť pomstiť za to, čo urobil, ale maj čistú hlavu. Vieme iba to, čo povedala Laura a čas môže skresliť pravdu.“

„Naozaj tomu veríš, dedo?“

„Neviem, čomu mám teraz veriť.“

„Áno. Mama spáchala samovraždu. Všetci ste si mysleli, že je v poriadku a nebola, takže niečo musela skrývať.“

Starká je otrasená. Jej pokožka je príznačne bledá a ja ju siahnem do objatia. „Je mi to ľúto, Starká. Neviem, čo povedať.“

„Ani ja, Scotty. Som tak smutná, že cítila, že za nami nemôže prísť. Celé tie roky sme rozmýšľali prečo.“

Rozhodli sme sa ísť na drink a večeru. Predtým, ako opustíme kanceláriu, vidím správu od Vivi a dávam jej vedieť, aby ma nečakala. Momentálne sa na to nemôžem sústrediť. Starká sa nás oboch drží ako záchranného lana.

Počas večere som obom musel sľúbiť, že neurobím nič hlúpe. Ale je to Starkyn hlas, ktorý ma núti súhlasiť.

„Stratila som jedno dieťa. Nezvládla by som, keby sa ti niečo stalo.“

„Neboj sa. Keď ho pôjdem vysťahovať, budem mať dobré zastúpenie. Nebudem to robiť sám, ale necítim sa kvôli tomu zle.“

Obaja súhlasia.

Keď sme opustili reštauráciu, je po deviatej. Bolí ma hlava a bolí ma srdce. Skutočne sa mi nechce ísť domov a postaviť sa Vivi. Bude chcieť vysvetlenie, ktoré ja nebudem mať. Neotvorím jej túto časť svojho života. Možno jedného dňa, ale dnes večer nie.

Jeden z mojich firemných apartmánov je blízko, takže tam idem. Je to vlastne ten, ktorý som ukázal Vivi. Je tu zamknutá skriňa, kde si nechávam po ruke nejaké obleky a veci, toaletné potreby a ďalšie veci, ak sa tam rozhodnem zostať na noc. Po posledných pár dňoch pobytu v spoločnosti Vivi je prázdny a osamelý, potrebujem však priestor na premýšľanie o tom, čo sa stalo.

Možno keď sa mi trochu vyčistí hlava, budem sa na to pozerať pokojnejšie. Faktom je, že som o týchto situáciách počul, ale nikdy som si nemyslel, že sa mi to stane. Nie som si blízky so svojím otcom, ani som nikdy nebol. Cítim, že je to skôr zrada, ako čokoľvek iné. A hnev, že to mama nemohla nikomu povedať, ani nájsť spôsob, ako si pomôcť.

Nalievam pohár bourbonu, ktorý tu držím po ruke, a popri tom ho popíjam. Spomienky na mamu do mňa začnú vrážať a potom ich nahradí Viviina tvár. Buď strácam hlavu, alebo je to jasný náznak toho, že to musím dostať do poriadku a rozhodnúť sa, čo robiť s tým nádherným kúskom zadku, ktorý na mňa doma čaká.

Počkaj, to je kurva zlé. Vivi nie je kus zadku. Nikdy nebola a ani nebude. A to je ten problém, však?

Celá táto vec sa vymkla spod kontroly a teraz som v rozpakoch, ako s ňou zaobchádzať. Vedel som, aký život som žil, predtým, ako som vošiel do tej kaviarne a uvidel som ju, ako tam sedí. Stále by som žil nezaviazaný. Ale zdá sa, že osud mal so mnou iné plány. A teraz ma núti zaujímať sa, čo do pekla má pre mňa pripravené.