CV - 23. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Prescott

Vytvorila sa vo mne trhlina, ktorá ma rozdeľuje na polovicu. Jedna strana chce Vivi prezradiť každý maličký detail, ale druhá chce utekať ako vietor. A nie je to presne to, čo som práve urobil? Teraz robím dieru do koberca, pretože sa nedokážem dostatočne uvoľniť, aby som šiel do postele. Vina ma prakticky núti vrátiť sa po tých schodoch, pretože viem, že sa bojí spať sama, ale nenájdem to v sebe.

Prečo jej nepoviem niečo o sebe? Nie je to až taká veľká vec. Lenže hlas vo mne kričí, že je. Ukáže jej to, aký som slabý.

Vopchám si ruky do vreciek, aby sa mi netriasli. Čo som si do pekla myslel, keď som ju sem priviedol? Mal som vedieť, že sa to stane. Vivi je múdra, múdrejšia ako väčšina ľudí. Uvidí priamo cezo mňa.

V pekle nie je šanca, že budem schopný spať, keď som taký napätý. To najlepšie, čo teraz môžem urobiť, je cvičiť. Môj problém je, že tu nemám žiadne bežecké oblečenie. Možno mám niečo v telocvični. Vchádzam tam, aby som skontroloval a našiel topánky a krátke nohavice zavesené na háku, aby som nestrácal čas prezliekaním.

Zastrčil som slúchadlá do uší, naštartoval hlasitosť, aby som utopil akúkoľvek vzdialenú možnosť premýšľania, a nastavil som stroj na vyčerpávajúce šesť a pol minútové tempo. O päťdesiat minút neskôr som pokojný a vyrovnaný. Alebo si to aspoň myslím, kým neprestane hrať hudba. Tvár Vivi sa mi okamžite objaví v mysli.

Horúca sprcha by ma možno upokojila, takže tam mierim. Možno, keď si rýchlo uvoľním, pomôže aj to. Boh vie, že aj tak je to všetko, na čo myslím. Odkedy som vstúpil do tej kaviarne, veci išli do čerta.

Keď vstúpim do teplej vody, prechádza mi po pokožke a spláchne pot z môjho tréningu. Potom, čo sa namydlím a opláchnem, môj vták kričí o pozornosť. Bolesť v mojich guliach je tu už minimálne mesiac. Kedykoľvek ma napadlo zmierniť to s inou ženou, v ústach sa mi rozšírila kyslosť. Nikdy som nebol tým, kto by sa cítil k niekomu verný, pravdepodobne preto, že som nikdy nebol oddaný žiadnej žene. Ale nejako Vivienne Renard posrala môj život a zničila ho pre akýkoľvek iný zadok. Už žiadne mačičky pre tohto muža, pokiaľ ju nedokážem dostať z môjho systému a jediný spôsob, ako to dokážem, je šukanie. Zdá sa, že by išla do toho, ale ak áno, bude chcieť viac, než len rýchle pretiahnutie. A mám naozaj zlý pocit, že aj ja.

Moja ruka pevne stisne vtáka, pumpuje hore a dole a predstavujem si, aké by to bolo, keby to bola Viviina mačička. Teplá a mokrá, tesná a hladká. Predstavujem si, ako narieka, keď silnejšie a silnejšie vrážam a udieram do jej miestečka. Vystrelím a zakryjem päsť, práve keď ju horúca voda opláchne. Zvláštne, že nie som spokojný. Bolesť v mojich guliach sa zmiernila iba dočasne. Stále na mňa číha v hĺbke a hľadá trvalé uvoľnenie a moja ruka nie je odpoveďou, ktorú hľadá. Riešenie sa nachádza v mojej posteli, dole, kde som ju nechal. A či nie som ten statočný chlap, ktorý tu stojí, nahý v sprche s vtákom v ruke?

Keď vypínam vodu, zahalí ma znechutenie. Každé možné riešenie, ktoré navrhnem, je zostrelené mojou logikou. Po vysušení leziem rovnako frustrovaný ako predtým do postele a viem, že spánok bude taký dosiahnuteľný ako ísť na Mesiac.

Izba nakoniec zovšednie, potom sa rozjasní a ja vyliezam z postele, ktorá mi mala priniesť útechu. Namiesto toho pre mňa zostala iba noc plná mrzutosti. A za to si môžem ja sám.

Po ďalšej rýchlej sprche zbehnem po schodoch a špičkách do spálne v nádeji, že nezobudím Vivi. Aspoň jeden z nás by mal byť schopný vyspať sa. Ale keď vstúpim do miestnosti, moja cesta ku skrini je zastavená jej hlasom.

„Kde si zmizol včera v noci?“

Otočím sa k nej. „Ja, ach, som spal na poschodí.“

„Chápem.“

Nie, nechápe. Vkĺznem do šatne a rýchlo sa obliekam. Všetko moje oblečenie je perfektne zorganizované. Tričká zoradené podľa farby. Kravaty sú usporiadané v zásuvkách, pekne rozložené a tiež farebne. Musím v tom mať systém, pretože sa tak oveľa jednoduchšie obliekam.

Dokončím uviazanie kravaty a idem späť k nej.

„Prescott, ak ti je to nepríjemné, môžem odísť.“

„Nie, nie je-“

„Prosím, neklam mi. Nechcem zostať tam, kde ma nechcú. Vži sa na chvíľu do mojej kože.“

Má pravdu. Musela sa kvôli mne cítiť strašne. Ale, sakra, tiež sa cítim hrozne a neviem, ako na ňu reagovať.

„Pozri, dnes ráno meškám. Regina by tu mala byť každú chvíľu a postará sa o teba. Ak nebude vyhovovať tvojím potrebám, môžeš ju vyhodiť. Ale ja už musím ísť.“ A potom sa zbabelo pohnem a odídem.

„Prescott,“ volá za mnou, ale ja nezastavím. Moje nohy majú svoj smer, priamo k dverám a stále pokračujú.

„Prescott, počkaj,“ počul som, keď sa dvere zatvorili. No tak, výťah.

Dvere sa otvoria, ja vkročím a idem dole, kým ma nestihne zastaviť. Keď vyjdem von, už ma čaká vodič. Cesta do práce je napätá. Nenávidím, čo som jej urobil.

Potom mi zvoní telefón.

Pekný ťah, Eso. Čo sa s tebou deje? Povedz mi, čo sa stalo. Potrebujem to vedieť. Ani si so mnou nehovoril.

Prstom poklepávam po telefóne. Čo odpísať?

Večer sa porozprávame. Mám toho veľa. Dnes mám dôležité stretnutie a v stredu musím ísť do Atlanty. Daj mi vedieť o Regine.

Zrazu sa cítim ako v manželstve, ktoré má problémy a nerozpráva o nich, ale skôr okolo nich našľapuje. Práve som jej povedal, že musím ísť v stredu do Atlanty, akoby som jej to mal prirodzene oznámiť.

To je ako čudné?

Lynn je už pri stole, keď prídem, a jednoduchými slovami mi oznámi, že vyzerám ako hovno.

„Je všetko v poriadku?“

Loví informácie o Vivi. Mám ju priviesť do tornáda? Som tak kurva zmätený, že neviem, čo do pekla robiť. Cítim sa ako dvanásťročný chlapec, ktorý práve prvýkrát videl dievča, ktoré sa mu páči. Do prdele. To musí byt tým.

Nikdy som to nerobil - nemal vzťah s dievčatami - a tak som nemal príležitosť prekonať rastúce bolesti pri budovaní vzťahov. Som tak mimo, že ani neviem, ako to má fungovať. Všetko, čo viem, je nájsť mačičku, pretiahnuť ju a odísť v minúte, keď ma unaví. Neviem, čo mám robiť, keď sa mi skutočne páči žena, nielen kvôli sexu.

„Nie, nič nie je v poriadku, ak chceš pravdu.“

Nasleduje ma do mojej kancelárie.

„Čo je zle? Je Vivi v poriadku?“

Ako mám odpovedať na túto otázku? Lynn na mňa dlho hľadí.

„Hovor so mnou, Prescott. Vyzeráš, akoby si nevedel, čo je hore, alebo dole. A ak neprestaneš s prechádzaním cez vlasy a trením brady, budeš mať plešinu a odretú tvár.“

„Vždy vieš čo máš povedať, však?“

„Môj manžel hovorí, že som mala byť detektív.“

„Neviem, čo s ňou.“

„Vivi?“

„Nie. Kráľovnou Alžbetou.“

„Mudrlant. Čo tým myslíš?“

Nemôžem sa prinútiť hovoriť.

„Chce sa prechádzať. alebo čo?“

„Ach, Bože, si tak ďaleko od základne, nie je to vtipné. A zo všetkých ľudí som si myslel, že naskočíš na tento vlak a pochopíš ma.“

Smeje sa. Úplne sa rehoce. Čo to do čerta?

„Prescott je stratený. Milujem to. Ty zo všetkých ľudí, ktorému vždy padajú ženy k nohám.“

„To nie,“ rozčuľujem sa.

„Myslíš si, že si nevšímam všetky dievčatá v práci, ktoré sa na teba prakticky vrhajú? Ale si chytrý a vieš, že je lepšie, aby si sa s nimi nezamotal. Stále to však skúšajú. V tomto meste by si mohol mať ktorúkoľvek ženu. Všetko, čo musíš urobiť, je lusknúť prstami. A ty, môj drahý chlapec, si úplne stratený, čo sa týka zaobchádzania so slečnou Vivi Renardovou. Vieš prečo?“

„Nie! Nie je to zmysel tejto konverzácie?“

„Zamilovávaš sa do toho chúďatka.“

„Chúďatka? Takže je ti jej ľúto?“

„Áno, pretože sa obávam, že jej dovolíš otvoriť jedny z tvojich mnohých dverí - a viem, že si nemyslíš, že ich máš viac, ale ja to viem - a keď vstúpi, zatvoríš, zlomíš jej nohu a rozbiješ ju na milión častí. A prestaň tak veľmi zvierať obočie. Ak neprestaneš, budem ťa musieť poslať k môjmu plastickému chirurgovi kvôli botoxu.“

„Môžeme, prosím, zostať na chvíľu pri tejto téme? Prečo si myslíš, že jej zlomím nohu?“

„To je srdce, ty veľká figurína. Použila som obraz dverí a nôh ako metaforu.“

„Čokoľvek. Prečo si myslíš, že to urobím?“

„Pretože sa bojíš. Pozri sa na seba. Videl si sa v zrkadle? Pán Sebavedomý sa zmenil na pána Zmäteného.“

„Nepomáhaš.“ Okrem toho, hľadám radu, nie kritiku. Potom ju  opäť žiadam o pomoc.

„S čím presne ti mám pomáhať? Práve som ti povedala svoj názor. Čo viac chceš? Bojíš sa zamilovať. Chceš vedieť, čo by si mal urobiť? To sa pýtaš?“

Šúcham si bradu a škriabem hlavu. Chytí obe ruky a stiahne ich dole. „Prestaň už. Správaš sa, akoby si mal blchy.“ 

„Vzdávam sa. Čo myslíš, že by som mal spraviť?“

„Urob správnu vec.“

„Správnu vec?“

„Randi s ňou. Nepokúšaj sa jej vyšukať mozog, ako viem, že zvyčajne robíš.“

„Nerobím.“

Naštve sa: „No tak. Cítila som po niektorých obedných prestávkach, že páchneš ako sex.“

Urobím krok späť. „Prečo si niečo nepovedala?“

Pokrčí plecami. „Každopádne, späť k Vivi. Má niečo, čo väčšina žien nemá. Chceš vedieť, čo to je?“

„Áno. A proste povedz, čo más na mysli a nenaťahuj to, jednoducho to daj von.“

„Dobre. Má integritu, mozog a nestará sa o to, kto si, koľko peňazí máš v banke, alebo čím sa živíš. Inými slovami, Prescott Whitworth Beckham, ak sa táto žena nakoniec do teba zamiluje, tak to bude do teba a nie do tvojho mena, kontaktov alebo toho, koľko máš peňazí. A práve preto by si za ňou mal ísť so všetkým, čo máš. Dostaň ju, ale jemne. A odhaľ jej svoju zasranú dušu. Zbav sa svojich démonov. Nebude proti tebe nič držať. Vivi má čisté srdce. Či to nevidíš?“

„Neviem, či to dokážem.“

„Potom to bude najväčšia chyba v tvojom živote a najväčšia strata, ktorú si kedy utrpel.“

Odvráti sa a odíde, jemne za sebou zatvorí dvere.

Možno má pravdu. Čo ak sa do toho vrhnem po hlave? Najhoršie, čo sa mohlo stať, je, že sa na mňa pozrela inak, a čo potom? Odišla by a už ju nikdy neuvidím. Beháme v rôznych kruhoch, takže to nie je problém, však? Ibaže je to obrovský problém, pretože ju chcem.

Dosť na to, aby som zmenil celý svoj život, však?

Riskovať pre Vivi by nemalo byť také ťažké, ale je. Ako dokážem odhodiť svoju zbabelosť a nabrať odvahu? Jediný spôsob, ako to urobiť, je vyskúšať to. Len neviem, či na to mám gule.

Urob to ako chlap, urob to.