CV - 21. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Prescott

Hovorte mi o duši. Najdivnejšie je, že zraniteľnosť neprišla tak, ako som si myslel. Prečo? Možno to bol bozk, ktorý ho sprevádzal - a skutočnosť, že chcela, aby to pokračovalo a ja som musel prestať, sa cítim ako zasraný kráľ, ktorý sedí na vrchole sveta.

Keby nebola v takom zlom stave, nechal by som to pokračovať - ale jej tvár nebola úplne v stave na bozkávanie. Jedna vec, ktorá to odmietnutie priniesla, získal som si jej rešpekt. Alebo si to aspoň myslím. Vrúcne na mňa hľadela, keď som ju ako minulú noc zastrčil do postele.

Strávime spolu pokojné, lenivé nedeľné ráno, kým nediskutujeme o prijatí niekoho, kto by s ňou zostal, kým som v práci. Eric príde poobede na návštevu a v jednej chvíli urobí taký rozruch, že ho musím odtiahnuť nabok a povedať mu, aby sa dal dokopy.

„Prežila to, človeče. Nedovoľ, aby ťa videla takto reagovať. Potrebuje tvoju silu, nie nejaké chujoviny. Rozumieš? Ak to nezvládneš, musíš odísť.“

Rukami si prechádza vlasmi znova a znova. „Lucas povedal, že to bolo zlé, naozaj zlé. Ale ja, sakra, áno, dobre. Máš pravdu. Všetko, čo chcem, je objať ju “

„Objím ju, ale rob to ako muž. A nestláčaj ju. Je zlomená, Eric. Potrebuje ťa. Potrebuje nás všetkých “

„Dobre, rozumiem.“

Musím mu to dovoliť. Vyrovná plecia a bez váhania vo svojich krokoch smeruje priamo k Vivi.

„Vivi, povedz, čo odo mňa potrebuješ. Urobím čokoľvek. Sadnem si s tebou, pomôžem ti, keď nemusím pracovať, stačí povedať slovo. Som s tebou. “

„Vďaka, Eric. Poznáš niekoho, kto sa venuje vlasom? Potrebujem tento mop umyť.“

Narovnám sa. Ja chcem byť ten, ktorý jej umýva vlasy. „Uh, Vivi, môžem ti s tým pomôcť.“

„Nevadilo by ti to?“

Môj kyslý pohľad naznačuje moju odpoveď a okamžite to oľutujem, keď sa scvrkne. Zjemním svoj tón a poviem: „Samozrejme, že nie. Rád by som pomohol.“

To je úprimná pravda. Pri predstave, ako ponorím svoje ruky do jej lesklých vlasov, cítiť, ako mi prsty prechádzajú cez hrubé, mokré pramene, môj vták stvrdne. Radšej na to prestanem myslieť.

„Vidíš, Prescott ti pomôže.“ Eric sa vrúcne usmeje a pohladí ju po zdravej ruke. „Och, skoro som zabudol. Som taký zábudlivý.“ Siahne po taške, ktorú mal vo vnútri, a vytiahne niekoľko predmetov, z ktorých jeden je brožovaná kniha, niekoľko časopisov o klebetách, kniha krížoviek a bonboniéra.

„To je sladké. Ďakujem, Eric.“

„Myslel som si, že budeš potrebovať niečo, čo by zaujalo tvoju myseľ, okrem televízie. Tá kniha má byť naozaj dobrá. Dievča v kníhkupectve povedalo, že to je najnovšie v horúcej romantike.“

Vivi má rada horúcu romantiku?

„To je presne to, čo potrebujem,“ hovorí. Vivi sa na mňa hanblivo pozerá a je to veľmi roztomilé. Zaujímalo by ma, či sa červená. To sa nedá povedať kvôli modrinám na tvári. „Krížovky ma určite zaneprázdnia.“

Eric urobí komentár o tom, aká je šikovná a že ich má všetky hotové do týždňa, ale stále myslím na horúci román a jej malú poznámku. Po niekoľkých ďalších minútach sa ospravedlním a nechám ich dvoch porozprávať - s najväčšou pravdepodobnosťou o mne. Posledná vec, ktorú chcem, je tlačiť na ňu. Ak jej dáte priestor a umožnite jej cítiť sa v pohode, dúfajme, že sa rýchlejšie uvoľní.

Zamierim do svojej domácej kancelárie a volám Starkej. Zaujímala sa o Vivi a ja chcem zistiť, či vie o niekom, kto by mohol prísť a byť s ňou, kým som v práci.

„Ako sa má tvoja kamarátka, Prescott?“

„Zatiaľ sa tu usadila.“ Poviem je čo potrebujem.

„Skúsim niekomu zavolať a ozvem sa späť.“

Poďakujem jej a snažím sa, kým čakám, urobiť trochu práce. Keď zapnem počítač, od právnickej firmy čaká e-mail so zoznamom odporúčaní pre Vivi. Zahŕňa mená desiatich psychiatrov, ktorí sa zaoberajú PTSD. Vytlačím zoznam. Počnúc krstným menom začínam svoj výskum a robím si poznámky. Po desiatej som so všetkými spokojný. Vivi sa môže rozhodnúť, koho chce vidieť.

Keď prejdem na kalendár, zoradím si veci na zajtra. Mám rušný deň, pretože som od stredy nebol v kancelárii. Keď skontrolujem týždeň, zabudol som, že mám ísť v stredu večer do Atlanty a stretnúť sa s Westonom a Special. Vo štvrtok podpisujeme konečné zmluvy o licencii A Special Place. To znamená, že tu bude niekto musieť zostať s Vivi a ak nikoho nezoženiem, ostane to na Erica. Tiež si robím poznámku, aby som mu naplánoval rozhovor s tímom interiérového dizajnu. Zvyšok môjho týždňa vyzerá pekne nastavený. Keď skontrolujem hodiny, uvedomím si, koľko času už uplynulo. Práve keď idem z kancelárie, zazvoní mi telefón.

„Ahoj, Starká.“

„Možno mám pre teba dokonalého človeka. Žije v Brooklyne a hľadá prácu na čiastočný úväzok.“

„To je skvelé. Povedala si jej, že to bude len na pár týždňov?“

„Áno, a bola s tým v poriadku. Tu je jej číslo.“

Po poďakovaní Starkej jej volám. Volá sa Regina a znie výborne. Je pripravená prísť zajtra o pol šiestej a prinesie so sebou zoznam referencií. Dáva mi podrobnú správu o tom, pre koľko ľudí pracovala a dôvod, prečo nepracuje je, že jej súčasný zamestnávateľ sa zotavuje z pádu a je v rekonvalescencii. Bude preč ešte štyri až šesť týždňov. To je ideálne - samozrejme nie pre jej zamestnávateľa, ale pre Vivi. Skončím tu a smerujem späť do obývačky.

Eric a Vivi sa smejú. Jej smiech mi pripomína bublinky šampanského, ktoré vyplávajú na vrch pohára. A teší ma, keď ten zvuk počujem.

Keď ma vidí, hovorí: „Prescott, Eric mi hovoril o reštaurácii. Jedna žena prišla pred pár týždňami a bola na mňa skutočne zlá. Vedúci sa postavil na jej stranu a mňa to pekne nasralo. Včera sa podľa všetkého vrátila a musel ju obslúžiť. Dokonca aj on urobil chybu a bol taký zmätený, že musel vybaviť objednávku ďalší čašník.“

„Zaslúžil si to potom, ako sa tebe správala, Viv,“ hovorí Eric.

„Musela to byť mrcha,“ hovorím.

Eric sa smeje. „Alebo ešte horšie. Osobne si myslím, že si potrebovala uľaviť. Ale znova, kto nie?“

Po miestnosti sa usadí ticho a Vivi si odkašle.

Eric to nenechá tak. „Och, nemal som na mysli ... to, čo som mal na mysli, bolo -“

„Chápeme to, Eric.“ Zachraňujem toho chudáka. „Chcel som sa spýtať, či by si sa k nám nepridal na večeru. Chystal som sa niečo objednať.“

„Áno. Ostaň, Eric.“

Keď to Vivi povie, je ťažké povedať nie. Eric nakoniec s nami ostáva, keď si objednáme z malej talianskej reštaurácie, ktorá sa nachádza za rohom. Počas večere som dal Vivi vedieť o Regininom rozhovore.

„Nemôžem ti to dovoliť. Už si toho urobil príliš veľa.“

„Nemôžeš zostať sama. Okrem toho je to už vybavené.“

„Stojí to príliš veľa,“ trvá na tom.

Eric zažmurká a pozerá, akoby sledoval tenisový zápas. Normálne by som chcel, aby to bolo súkromné, ale on sa o Vivi stará rovnako ako ja.

„Vivi, buď seriózna. Úprimne si myslíš, že si to nemôžem dovoliť?“

Vrtí sa. „To nie je tým. Samozrejme si to môžeš dovoliť. Ale ja nemôžem a chcem ti to vrátiť.“ 

„Nechcel by som to.“ Stojím si za svojím.

„Prescott, hromadí sa mi s tebou veľmi veľa dlhov.“

„Hm, v mojej knihe je definícia dlhu iná. Nič mi nedlžíš, teda žiadny dlh.“

Ruky sa jej prehýbajú okolo tela a nevyzerá nadšene. To nie je to, čo chcem. Nejde o peniaze a ona to musí pochopiť. Skôr ako to vysvetlím, pomôže mi Eric.

Chytí ju za ruku. „Pozri, zlatko, prepáč mi, že som vtrhol do rozhovoru, ale tu pán Pracháč nepočíta každú mincu, ak vieš, čo tým myslím. Nech ti ten muž pomôže, Viv. Môj Bože. Robí všetko pre to, aby sa ti táto strašná situácia zlepšila a hádžeš mu jednu prekážku za druhou. Nehovoriac o tom, že má pravdu. Zatiaľ nemôžeš zostať sama. Nemôžem tu byť s tebou, keď pracujem a ani on nemôže.“

Nasáva nafúknutú peru, dlho a pomaly vydýcha a potom prikývne. „Fajn. Prijmem tvoju charitu, Prescott. A ďakujem.“

Eric vyhadzuje ruky do vzduchu a kričí: „Aleluja.“

Pleskne ho po ruke. „Zmĺkni.“

Po jeho odchode jej chcem povedať viac. Nepáči sa mi, že o tom uvažuje ako o charite, ale bojím sa, aby sa opäť nezmenila názor. Už sme to uzavreli, keď prijala moju ponuku, a ja nechcem zmeniť jej názor.

„Takže, chcela by si, aby som ti umyl vlasy?“

„Rada by som sa osprchovala, ale neviem, čo s touto rukou.“

„Na niečo prídeme.“

Po zabalení do igelitu, zalepení páskou a následnom zabalení do niekoľkých vreciek na odpadky a opätovnom zalepení pomocou lepiacej pásky je pripravená navlhnúť.

„Dúfam, že to bude fungovať.“

„Pri najhoršom pôjdeme na výmenu.“

Pýta sa, či zostanem v spálni pre prípad, že by potrebovala pomoc. Pripravili sme všetko, čo by mohla potrebovať, netrpezlivo sedím na posteli a čakám, kedy skončí. Trvá to večnosť. Pochodujem, potom sedím, potom znova pochodujem. Spadla a udrela si hlavu? Mám ju skontrolovať? Nechcem znieť ako príliš chránená matka. Ubehne dvadsať minút, potom dvadsaťpäť. Keď je tridsať, som pripravený vyraziť dvere. Nakoniec začujem svoje meno.

„Áno,“ prakticky zakričím.

„Môžeš mi pomôcť?“

Takmer vytrhnem dvere z pántov a kričím: „Si v poriadku?“ Musel som nebohú ženu vydesiť na smrť, pretože sa zmenšuje z môjho hromového príchodu. „Do riti. Prepáč. Myslel som si, že si spadla, alebo niečo podobné.“

Z jej tváre zmizla hrôza. „Nie. Potrebujem pomoc so zabalením vlasov do uteráka.“ Stojí s druhým náhodne navinutým uterákom okolo nej, a pri akomkoľvek pohybe sa tá vec odvíja. Uvoľním jej ruku, ktorá to drží pohromade, utiahnem a zastrčím konce dovnútra. Potom jej zviniem vlasy do druhého a pokúsim sa vytvoriť turban, ako to robia ženy. Zlyhal som. „Prepáč. Nie som v tom veľmi dobrý.“

„To je dobré. Ďakujem.“ Jej milostivý úsmev hovorí za všetko.

„Pozrime sa, ako fungoval zábal.“ Rozbalil som jej ruku a sme šťastní, že to bolo úspešne.

Potom niečo vymyslím. „Daj mi minútku.“ Šprintujem hore. Všetky izby majú froté župany. Jeden z nich by jej možno sedel o niečo lepšie. Chytiac jeden, bežím späť do kúpeľne.

„Toto by si si možno chcela obliecť. Mám ich na poschodí v hosťovských izbách.“

„Och. Vďaka. Môžeš …?“ Zamieri pohľad na dvere.

Odchádzam, nechám ju vymeniť uterák za župan. Keď zavolá, vraciam sa.

„Toto je skvelé. Musela som si trochu podviazať ruku, ale fungovalo to.“

Podá mi kefu a pýta sa ma, či by mi to nevadilo. Keď jej rozčesávam vlasy, informuje ma ako jej pomohla sprcha.

„Horúca voda bola taká dobrá. A tá sprcha je úžasná.“

„Áno, je celkom dobrá.“

Necháva vlasy vysušiť na vzduchu a prezlieka sa do oblečenia na voľný čas, ako ich nazýva Eric. Čakám na ňu v obývačke.

„Chcem ti niečo povedať, Vivi. Vypočuj ma. Viem, že si robíš starosti s peniazmi, ktoré na teba utratím, ale ak by sa situácia zvrátila, rád by som si myslel, že by tu bol niekto, kto by urobil to isté pre mňa. Nie som sebecký so svojimi peniazmi. Nesnažím sa kupovať ľudí.“ Potom si spomeniem, ako som v tú noc podplatil hostiteľa v reštaurácii a dodám: „No, niekedy ich použijem na dosiahnutie určitých cieľov. Ale nie zlým spôsobom. Kabáty, ktoré som ti poslal pred časom, som poslal aj preto, lebo som vedel, že ich potrebuješ. Snažila si sa zvládnuť toto mrazivé počasie. Z mojej strany to vyzeralo zle. Teraz to vidím. Ale naozaj som chcel, aby ti bolo teplo.“

Na tvári jej pribúda pomalý úsmev. „Prečo si sa zmenil na tohto milého chlapa? Bolo oveľa jednoduchšie nenávidieť ťa, keď si bol debil.“

„Hmm. Nenávisť je silné slovo. Nikdy som nechcel, aby si ma nenávidela“ - šúchal som si zátylok a snažil som sa prísť na to, čo povedať – „ a možno ma unavilo byť kreténom.“