ASO - 22. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Weston

Krátko sa na ňu pozriem, keď šoférujem, nielenže vidím, ale aj cítim napätie, ktoré z nej vyžaruje. Ten kretén jej musel povedať nejaké hrozné. Môžem si len predstaviť čo.

„Takže, koľko ti ponúkol?“ Pýtam sa.

Švihne hlavou tak rýchlo až je to strašidelné. „Čo tým myslíš?“

„Poznám ho dobre. Je to môj otec.“

„Musím povedať, že máš moje sympatie. Je to jeden zlý bastard.“

Potom dostanem nápad. „Hej, chceš niekam ísť? Niekam, kde to pre mňa veľa znamená?“

Znovu na mňa pozrie a ticho odpovie: „Áno, to by sa mi veľmi páčilo.“

Vtiahnem do vinotéky a vyberiem pre ňu fľašu chardonnay. Už mám pre seba pivo a škótsku. Chytím tiež nejaký syr a krekry pre prípad, že by sme boli hladní. Potom sme preč.

Keď prídeme do skladu, zvedavo sa díva na parkovisko.

„Čo je to za miesto?“

Pri vypínaní motora hovorím: „Uvidíš.“

Pomôžem jej z auta a kráčame k vchodu. Zadaním kódu pre elektronický vstup deaktivujem systém. Keď vstúpime dovnútra, začujem jej prudký nádych.

„Wow.”

Presúvame sa ďalej do budovy. Cestou sa zastaví, aby prezrela každý nábytok, skrinku a stôl, ktorý som postavil.

„Weston, to je neuveriteľné. Toto všetko si urobil ty?“

„Áno. Je to moja vášeň.“ Ukazujem na pravú polovicu skladu. „Táto strana je všetko nové drevo a táto strana je všetko regenerované drevo.“

„Myslíš staré veci?“

S úsmevom hovorím: „Áno. Lovím staré budovy, domy, dokonca aj stodoly, ktoré boli zbúrané, rozobraté, čokoľvek. Staré drevo je naozaj niečo. Je to moja vášeň, Special. Stavať čokoľvek z dreva. Milujem to. Tu vychádza von môj stres.“

Dotkne sa všetkého, prstami prejde po zrnku hladkého dreva a každý kúsok skúma presne tak, ako by som to urobil ja.

„Boli vyrobené. Ale boli v hroznom stave. Vrátil som ich späť k životu. Milujem staré dvere.“

Sú to obrovské, desať metrov vysoké dvere z čerešňového dreva. Našiel som ich v starom dome, ktorý búrali v Tennessee. Mali desať a viac vrstiev farby. Nakoniec vyzerajú skvostne.

„Niekto za ne zaplatí veľký balík.“

„Ach, nie sú na predaj. Jedného dňa ich dám do svojho domu. Keď ho postavím. Ktovie, kedy na to bude čas?“

„Och,“ uškrnie sa, zatlieskajúc rukami, „to je úžasné.“

„Ale toto,“ gestikulujem smerom k novším položkám, „je všetko pre domy Habitat.“

„Habitat v Atlante?“

„Áno. Tam by som chcel pracovať na čiastočný úväzok, ako som ti hovoril.“

Usmeje sa, a je to akoby slnko rozjasnilo miestnosť. „Pamätám sa.“ Jej krása ma spaľuje. Prečo som jej sľúbil priateľstvo, keď chcem oveľa viac? Rovnako aj môj zasraný vták. Znova sa snaží hlavou vraziť do môjho prekliateho zipsu.

„Môžem ti naliať pohár vína?“

„Máš tu poháre?“

„Mám kuchyňu, spálňu a malú obývačku. Niektoré noci sem prídem a som príliš unavený na to, aby som šiel domov. Úprimne povedané, pravdepodobne by som tu mohol žiť.“

„Môžem to vidieť?“

„Iste, poď.“

Nasleduje ma cez sklad, až sa dostaneme k dverám, kde sú izby.

„Hej, vyzerá to tu skvelo.“

„Základné potreby.“

„Och, no tak. Žulové dosky nemá nikto ako základnú potrebu.“

V skutočnosti je to kremeň, ale to jej nepoviem. Blúdi okolo a počujem jej malé výkriky: „Ó, môj Bože,“ a: „To je úžasné.“ Keď sa znovu objaví, povie: „Milujem tvoju kúpeľňu. Tá sprcha je taká super.“

„V skutočnosti som tam urobil dlaždice.“

„Ako vieš, ako to urobiť?“

„Som na tonu pracovných miest a mám niekoľko kontaktov. Naučili ma to. Je to vlastne celkom ľahké.“

Podám jej pohár vína, nalejem si škótsku a sadneme si na pohovku.

„Ako často sem chodíš?“ ona sa pýta.

„Takmer každú noc, ak môžem. V poslednej dobe nechodím veľa, pretože ...“ gestikulujem smerom k svojmu zadku.

„Áno, viem.“ Na lícach jej prekvitá rozkošný ružový odtieň. „Je mi ľúto, že som ti zabránila v jednej z tvojich radostí.“

„Niet sa čoho báť. Na tieto veci budem mať dosť času.“

„Ale aj tak to bolo odo mňa naozaj hlúpe, že som ťa strelila do zadku.“

Dám si drink a krúžim škótskou dokola v ústach. „Môžem sa ťa niečo opýtať?“

„Samozrejme.“

„Prečo všetky tie alarmy u tvojej babičky. Zdá sa to, ako celkom bezpečné miesto.“

Jej pohľad okamžite preruší kontakt s mojim, keď sa pohráva so šatami a hladí tenkú látku. Na to, aby som zistil, že ide o tabuizovanú tému, netreba génia.

„Som veľký dôverník. Ak mi niečo povieš, odnesiem si to do hrobu. Prisahám.“ Držím tri prsty a dám jej skautskú prísahu.

Letmo pozrie na mňa, potom znova preč. „Súvisí to s Codyho otcom. Nie sme si istí, či sa ho nepokúsi vziať späť.“

„Myslel som si, že je trvalo mimo obraz - ako zosnulý.“

„To je. Nevieme úplne presne. Nechcem, aby mi zavolala Mimi a povedala - hádaj čo, prišiel Codyho otec a vzal ho preč.“

„Máš zákonnú starostlivosť?“

Nafúkne si líca. „Samozrejme. To však nezabráni ľuďom, aby uniesli svoje vlastné deti.“

Dobrú poznámka.

„Nevieme, kto je jeho otec. Sasha mi to nikdy nepovedala. Môžeš to byť aj ty, podľa všetkého, čo viem. Viem, že Codyho mama bola uprostred leta belšia ako Casper a mala najbledšie modré oči, aké som kedy videla. Codyho pokožka je tmavšia ako moja a ja som olivovej pleti. Jeho oči sú tmavohnedé a takisto vlasy. Čo to hovorí?“

„Že mám sivé oči a nemôžem byť jeho otec?“

„Si zábavný.“ Buchne ma päsťou do pleca.

„Bola si si blízka s jeho mamou?”

Hrdlo sa jej prehýba, keď prehltne a vtiahne si spodnú peru. Neodpovie okamžite, takže na ňu netlačím.

„Boli sme ako sestry. Veľmi blízke. Odkedy sme boli v škôlke.“ Vyvalí sa z nej nežný smiech. Prsty si vyberie imaginárny kúsok vlákna, potom je na chvíľu ticho. Chystám sa zmeniť tému, keď začne zdieľať svoj emotívne nabitý príbeh.

„Sasha a ja sme boli ako ty a ja - z opačných koncov finančného spektra. Jej rodina mala veľmi veľa peňazí. Poznáš oblasť, kde žije Mimi? Všetka ďalšia zem okolo nej bola rozpredaná a rozvinula sa do vlastníctva McMansions. Takto som nakoniec vyrastala so Sashou.“

Presne viem, o čom hovorí. Zaujímalo by ma, ako si jej stará mama udržala majetok, alebo skôr, prečo sa rozhodla nepredať, keď za to s najväčšou pravdepodobnosťou mohla dostať pekné peniaze.

„Stretli sme sa ako malé deti a bolo to okamžité priateľstvo, ale jej rodičia z toho neboli príliš nadšení, pretože som nebola dosť dobrá. Nejako sme našli spôsoby, ako to obísť. Ako sa ukázalo, ani Sasha pre nich nebola dosť dobrá. Nič, čo urobila, ich nepotešilo. Nakoniec skončila na drogách. Myslím, že chcela otupiť pocity odmietnutia. Nič, čo sme s Mimi urobili jej nepomohlo. Nemôžeš dať leukoplast reznú ranu.“

Vzduch, ktorý držím v pľúcach, začne bolieť, tak ho vydýchnem. Neuvedomil som si, že som prestal dýchať. Nečakal som, že sa takto otvorí, ale som rád, že mi konečne dostatočne dôveruje. Je to šialené, pretože Special práve opisuje môj život. Ibaže som mal požehnanie, že mňa poslali preč do školy.

Jemne položím ruku na jej. „Urobila si pre ňu všetko, čo si mohla.“

Pokrúti hlavou, takmer sa striasla.

„Čo sa jej stalo?“ Pýtam sa.

Zdvihne hlavu a oči čokoládovej farby poznačené bolesťou mi ukradli dych. V ich hlbinách sa skrýva niečo iné. Strach? Teror? Nie som si istý.

Vyfúkne dych a ďalšie jej slová sú zarážajúce. „Neviem.“

„Ty nevieš?“

„Nie, ja ...“ Vyskočí a tempo zastaví, zastaví a potom zdvihne ruky. „Je to šialené, viem, ale neviem, čo sa s ňou stalo.“

„Chceš tým povedať, že zmizla?“

„Nie, to nie. Je definitívne mŕtva. Bol to výbuch v drevenom dome.“ Pozerá do diaľky, predstavujem si, že by som myslel na kamaráta v dome ako tento.

„Neboj sa. Nie sú tu žiadne výbušniny. A je vybavený rozsiahlym protipožiarnym systémom. To najlepšie mám nainštalované, buď si istá.“  Uvoľňujem jej myseľ, pretože vidím, ako sa jej točia kolieska. „Späť k tvojej priateľke - sú si istí, že to bola ona?“

„Určite. Bola identifikovaná podľa zubov.“

„A takto si skončila s Codym?“

„Áno. Sashyni rodičia s ním nechceli mať nič spoločné. Vedela to vopred a v testamente ma označila za jeho zákonného zástupcu, keby sa jej niečo stalo.“

„Prečo by ho nechceli jej rodičia?“

Uškrnie sa a hovorí: „Z rovnakého dôvodu prečo by ho nechceli tvoji rodičia.“

„Aj jej rodičia sú idioti?“

„Áno. Hlúpi, smiešni kreténi. Nebola vydatá, alebo nebol dosť bohatý. Čokoľvek.“ Dýcha a tlačí si ruku na hruď. „To dieťa je moje srdce.“

„Má šťastie, že ťa má.“

„Ach, tak sa mýliš. To ja mám šťastie.“

Moje ústa sa ako odpoveď krivia smerom nahor. „Verím, že aj ja mám šťastie.“

„Prečo?“

„Vybral som si správny bar, v ktorom som omdlel. Nielenže si mi nakoniec zachránila život, ale získal som skurvene dobrú kamarátku.“