ASO - 16. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Weston

Special neodpovedá na telefón ani na žiadne moje správy. Neviem, koľkokrát som volal, ale je to asi trápne. V mojom vnútri rastie sklamanie. Prvýkrát po neviem, akom čase, som našiel niekoho, s kým rád trávim čas - niekoho, kto sa nezameriava iba na to, kto som, alebo aký veľký mám bankový účet. A teraz mi nevenuje ani sekundu dňa.

Navštívi ma lekárka a oznámi, že zajtra môžem odísť.

„Po zvyšok týždňa však absolútne žiadna práca. Na budúci týždeň môžete pokračovať v bežných činnostiach. A normálnych mám na mysli osem hodín denne. Viac nie, rozumiete?“

„Áno, pani doktorka,“ poviem ako poslušné dieťa.

Usmieva sa. „Bolo to naozaj zle. Keby ste prišli neskôr, mohlo to byť oveľa horšie. Ako sa dnes cítite?“

„Lepšie.”

„Dobre. Napíšem vám tabletky. Uvidíme, ako zareagujete, a ak vám bude dobre, pošlem vás s tým domov.“

„Znie to dobre,“ hovorím.

„Prídem ráno, aby som vás skontrolovala pred podpísaním papierov na prepustenie.“

„Ďakujem.”

Deň sa vlečie a môj otec sa objaví okolo siedmej. Divím sa, že sa vôbec obťažoval. Len čo však otvorí ústa, príde realita. „Quinn, kedy sa vrátiš do práce? Čaká na teba niekoľko vecí a dva projekty sú pozastavené, keď tu ležíš.“

Toľko k otcovskej obave. Väčšinu ľudí by jeho prísne slová zranili, ale na tieto emócie som už zvyknutý.

„Predtým tu bola lekárka. Vyzerá to, že zajtra budem prepustený, ak si bude myslieť, že som na tom dobre. Do pondelka však odporučila  žiadnu prácu.

„Áno, dobre, ťažko pochybujem, že prísť a sedieť na zadku sa považuje za prácu.“

Nie je to tak, že by mi vadilo ísť do práce. Čo mi vadí, je jeho bezcitné ignorovanie mojej osoby. „Môžem ti pripomenúť, že práve zadok je dôvod, prečo som vlastne skončil tu?“

Búrlivé sivé oči sa stretávajú moje. „A môžem ja tebe pripomenúť, že tvoja neopatrnosť je to, čo spôsobilo zranenie spomínaného zadku a dostalo ťa sem, čo ma prinútilo posunúť niektoré hlavné termíny? Výsledkom tvojich nerozvážnych činov sú teraz nešťastní klienti.“

Tie malé bodky v strope sú pre mňa veľmi známe. „Otec, ako môže jeden týždeň -“

„A to je jedna z tvojich vážnych nevýhod, Quinn. Nevieš predvídať, nevieš pozerať dopredu.“

Toto nie je možné vyhrať. Som prekvapený, že mi sem už nedal môj počítač. „Budem tam, hneď ako odtiaľto vypadnem.“

„Dobrá odpoveď.“ Vypochoduje z dverí a je úľavou vidieť ho odchádzať. Nie som si istý, ako dlho môžem pre toho muža pracovať. Koľkokrát som si položil otázku, prečo on a moja matka - dvaja z najnebezpečnejších ľudí na svete - vôbec niekedy plodili?

Vyfúknuc dych, myslím, aké by bolo pekné vylúčiť všetku toxicitu z môjho života. Bohužiaľ to nie je možné. Keď sa mi točí mozog, zabzučí mi telefón. Skoro to ignorujem, ale potom si spomeniem, že som sa nerozprával so Special.

„Special?”

„Weston? Neznieš príliš dobre. Si v poriadku?“ Special sa pýta.

„Bolo mi lepšie,“ odpovedám a myslím na svojho otca.

„Vrátila sa ti horúčka?“

„Nie, nie je to tak. Je to ... nechajme to tak. Hej, skúšal som  ti zavolať.“

„Áno, niečo sa stalo včera večer.“

Nadvihnem sa na posteli, pretože jej hlas znie divne.

„Je všetko v poriadku?“

„Áno, je to v poriadku. Jeb je v nemocnici. Teraz sa vlastne chystám tam. Zastavím sa pri tebe potom, ako ho uvidím.“

„Čo sa stalo?“

Počujem dlhý povzdych, než povie: „Vysvetlím ti to, keď prídem.“

„Dobre. Uvidíme sa neskôr.“

Neskôr,  znamená oveľa neskôr. Ako za niekoľko hodín. Keď zaklope a vojde dovnútra, vyzerá to, akoby mala čoskoro spadnúť. „Kriste, vyzeráš ako hovno.“

„A ja som ti práve chcela povedať, že vyzeráš oveľa lepšie.“

Po stlačení vypínača na diaľkovom ovládaní televízora sa jej poďakujem. „Som si istý, že stále vyzerám ako v pekle.“

Zažmurkala a povedala: „Nie, úprimne, tvoje sfarbenie je skvelé. Vyzeráš oveľa lepšie.“

„Doktorka povedala, že ak všetko bude v poriadku zajtra ma prepustia.“

Special oči sa rozsvietia. „To je vynikajúca správa!“

„Myslím, že je. Ale povedz mi, čo sa stalo Jebovi.“

Svetlo zmizne z jej očí. „Ach, bola to naozaj šialené. Upratovali sme bar a bolo neskoro. Zrazu sklo pred budovou explodovalo.“ Potom pokračuje vo vysvetľovaní, ako opitý vodič narazil autom do baru.

„Ježiš, mohol vás oboch zabiť. Mali by ste ho zažalovať. Je hrozbou pre spoločnosť. Na to sú Uber a taxíky.“

„Nechcel to urobiť,” hovorí.

„Special! Čo keby Cody stál vedľa teba a včas neušiel z cesty? Ten chlap nemal sedieť za volantom.“

Sedí na stoličke vedľa postele a položí hlavu do dlaní. „Bože ani to nehovor. Už tak to bolo hrozné. Vzali ho do väzenia. Mal iba pár škrabancov.“

„Žaluj ho, Special. Potrebuje dostať lekciu.“ V tomto som neoblomný.

Keď zdvihne hlavu, líca sa jej lesknú. „Nie, neplač. Nechcel som ťa rozplakať.“

Vystrčí päste a pretrie si oči. „Som unavená. A neplakala som.“ Jej obranný postoj ma núti smiať sa, ale vážny tón mi v tom prekáža.

„Áno, plakala. Tvoje líca boli mokré. Plač nie je zlá vec. Nemusíš ho skrývať.“

Medzi očami sa jej tvoria dve čiary a ona na mňa mieri ukazovákom. „Myslím, že ja najlepšie viem či som plakala, alebo nie. Oči ma pália, pretože som vyčerpaná. Slzia mi. Nie som nejaká krehká, kňučiaca žena, nech sa už volala akokoľvek, ktorá tu bola, aby ťa navštívila. Pravdepodobne plače, aj keď jej  padne klobúk.“

Držím ruku. „Whoa, prepáč. Nemyslel som to ako urážku. A aby si vedela, máš pravdu, Evelyn je šibnutá. A je to veľká osina v zadku.“ Dúfal som, že môj komentár o Evelyn ju rozosmeje, ale nie. Pretiera si iba čelo, akoby ju bolela hlava.

„Sú všetci tvoji priatelia ako ona?“ pýta sa.

Trvá mi chvíľu, kým som jej odpovedal, pretože nad tým musím premýšľať. „Nie, vlastne sa s ľuďmi, s ktorými som vyrastal, veľmi nestretávam. Otcovi sa to nepáči, ale nedovolím mu, aby mi diktoval, čo robím mimo práce.“

Keď ma študuje, vtiahne si spodnú peru.

„Neveríš mi?“ Pýtam sa.

„To som nepovedala.“

„Ale nedôveruješ mi, že?“

Zamračila sa. „Povedzme, že moje skúsenosti s tvojou triedou nie sú najlepšie.“

„Moja trieda?”

Z jej hrudníka exploduje vzduch. „Bohatí, rozmaznaní ľudia, ktorí sa k ostatným správajú ako k hovnu.“

„Dobre. Môžeme na chvíľu zastaviť? Povedal som niečo, čím by som ťa urazil?“

Veľké oči, ktoré mi pripomínajú vystrašenú srnku, na mňa zízajú. Potom si povzdychne, akoby na jej pleciach spočívalo bremeno milióna ľudí. „To bolo odo mňa úplne nespravodlivé. Ospravedlňujem sa. Nemala som veľmi dobrý deň a tu sa sťažujem, keď si ešte chorý a v nemocnici.“

„Som v pohode. Len trochu unavený. Ale ty by si mala ísť domov a odpočívať.“

Opäť si pretiera oči. „Potrebuješ niečo, kým som tu?“

„Áno. Potrebujem, aby si išla spať. Kedy  naposledy si spala?“

Pokrčí plecami. „Netuším. Stratila som prehľad.“

„Choď. Keď sa zobudíš, napíš mi správu.“

Bojuje s postavením, a vtedy si všimnem, že uprednostňuje svoju ľavú stranu.

„Čo sa stalo? Krívaš.“

„Ach, to nič nie je. Jeb ma odstrčil, ako som ti povedala, a dopadla som na ľavý bok. Nechala som to skontrolovať a je to v poriadku. Iba narazené.“

Spokojný s tým, že nie je vážne zranená, hovorím: „Daj si na to ľad, keď pôjdeš spať.“

Pri odchode mi dá kývnutie a malé zamávanie.

„A Special.”

„Áno?“

„Budeš opatrná, že?“

„Samozrejme.“

Ostal som tu ležať v posteli a cítim sa bezmocný. Keby len bolo niečo, čím by som jej mohol pomôcť. Ale zajtra bude môj otec na mojom zadku ako lepidlo a bude sa zo mňa snažiť vytlačiť každú minútu práce, ktorá sa dá. Radšej sa vyspím, pretože sa nedá povedať, kedy budem mať opäť osem hodín spánku.