ASO - 15. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Special

„Prečo ten mrzutý výraz?“ Pýta sa Jeb.

Kým upratujeme, zdvihnem a spustím rameno. Delores nechala kuchyňu nepoškvrnenú a asi pred tridsiatimi minútami išla domov. Weston od včera, do dnešného dňa sa ozval asi dvadsaťtrikrát. Nereagovala som a rozhodla som sa, že ani nebudem. Nepatríme spolu ani do jednej miestnosti.

„Mračíš sa,“ hovorí Jeb.

„Nemračím.”

Zakloní sa a chvíľu ma študuje. „Pozri, Spesh, mám štyridsaťosem. Aj keď sa ti môže zdať, že som starý, stále vidím.“

Kútiky mojich úst sa skrútia. „Dobre, zamračila som sa.“

„Chceš sa podeliť aj prečo?“

„Nie.“ Drhnem vrch baru ako maniak.

„Opatrne. Ak nezjemníš, poškodíš to.“

„Do riti.“ Zastavím sa, aby som si utrela čelo. Hodiac handričku do umývadla, siahnem po vedre a mope, aby som mohla umyť podlahu. Keď sa otočím, Jeb ma chytí za ruku a povie: „Sadni si.“ Ukazuje na jednu z barových stoličiek. Pozriem sa na neho pohľadom „to myslíš vážne“. A on prikývne. Sadám si na miesto, len aby som ho upokojila. Ak to neurobím, stále ho budem mať za zadkom.

„Povieš mi, čo ťa trápi? Viem, že to má niečo spoločné s tým mladíkom. Minulú noc si sem dobehla, akoby ti horelo pod zadkom. Čo sa do pekla stalo? Urobil ti niečo?“

„Nie.”

„Tak potom?”

„Musíme o tom hovoriť?”

Jeb sa nakloní, akoby chcel niekomu ublížiť. „Dotkol sa ťa? Akože, veď vieš?“

„Nie! Panebože, nie. To je to najsmiešnejšia vec vôbec. Môžeš s tým prestať? Tak to vôbec nie je.”

Niekoľko krát pokrúti hlavou, kým zmení postoj. „Dobre, tak čo to je?“

„Jeho svet je odlišný od toho môjho. Nikdy tam nezapadnem.”

„Oh, toto.” Hovorí, akoby to bolo nepodstatné, akoby to nič neznamenalo.

„Áno, to. Do nemocnice prišlo dievča. Priateľka, alebo čo. Dala mi pocítiť, že som odpad. Nebolo to pekné.“

„Hmm.“ Chvíľu si trie bradu. „Zaobchádzala s tebou ako s odpadom, alebo si jej dovolila, aby s tebou zaobchádzala ako s odpadom?“

„Je v tom rozdiel?”

„Obrovský. Vieš, Spesh, ľudia môžu robiť, čo chcú, ale moc im dáva práve tvoja reakcia. Ak tam sedíš a akceptuješ to, dávaš im za pravdu. Ale ak si stojíš za svojím, to je rozdiel. Rozumieš? Nakoniec ona si oblieka nohavice každý deň tak isto, ako aj ty.“

„Áno, ale tebe sa to ľahko hovorí. Realita je—”

„Akú ju urobíš“ Jeho oči do mňa vŕtali. „Iba ty môžeš rozhodnúť, ako prijmeš spôsob, akým chceš ,aby s tebou zaobchádzali. Ak sa zmieriš s urážaním, ľudia ťa budú urážať aj naďalej. Ak ich zastavíš, viac to neurobia.“

Sme na konci baru, ktorý je najbližšie k vchodu, keď ma hrozný zvuk prinúti otočiť hlavou a potom sa skloniť. Do prednej časti budovy nabúralo auto, explodovali okná a zasypali nás úlomky skla. Jeb strčí stoličku, na ktorej som, tak silno, že letím a pristávam na svojom boku, a to ma bolí ako peklo. Netuším, kde skončil on. Viem len, že auto je napoly v budove a niekto sa musel zraniť.

„Jeb? Si v poriadku?”

„Áno,” zastonal.

„Kde si?”

„Tu som.” Počujem praskanie skla a kovu.

„Nehýb sa,” poviem.

„Prečo? Chceš, aby som zostal pod tými troskami? „ povie, sadne si. Keď chytím môj telefón a vytočím 911, strasie sa.

Potom idem po špičkách k autu, pretože pravdou je, že som strachopud a bojím sa toho, čo uvidím vo vnútri. Ale keď začujem stonanie, vrhnem sa, aby som otvorila dvere. Sú zaseknuté.

„Jeb, môžeš mi pomôcť?”

„Nemyslím si.“ Pozriem sa na neho, objíma si ruku, ktorá je ohnutá v neprirodzenom uhle.

„Aw, kurva.”

„Som v poriadku. Nie je to nič vážne,” hovorí.

„Áno, dobre,“ zamumlem. Vyzerá to, že s tým bude potrebovať veľkú pomoc. O chvíľu na to sa to tu zaplní políciou, hasičmi a záchranármi. Záchranári manipulujú s Jebom, umiestnia ho na vozík a ošetria jeho rany. Jedna z jeho nôh je porezaná a jeho ruka je určite zlomená. Tým, že ma vytlačil z cesty, zobral všetko na seba. A vďaka Bohu, že to urobil, pretože to auto skončilo sakramentsky blízko miesta, kde som sedela.

Ukázalo sa, že vodič bol pod vplyvom alkoholu. V skutočnosti je stále taký opitý, že vôbec netuší, kde je. Jeho zranenia sú minimálne, škrabance a pomliaždeniny, ale má veľké šťastie. Niekoho mohol zabiť.

Keď sa pozriem na poškodenie budovy, chce sa mi plakať, ale pomáha mi skutočnosť, že ja aj Jeb sme v poriadku.

Záchranári trvajú na tom, aby som sa nechala vyšetriť v nemocnici kvôli spôsobu, akým som dopadla na bok. Povedali, že keď to neurobím a budem mať problémy v budúcnosti, nebudem mať nijakú pomoc, alebo niečo v tomto zmysle. Jeb súhlasí, a tak s nimi ideme do nemocnice.

Dobrá správa - ako som predpokladala bedrový kĺb je len narazený. Jeb si na druhej strane musel dať operovať ruku. Rozčuľuje sa nado mnou a hovorí mi, aby som išla domov. Ale neopustím ho. Som vydesená na smrť. Takže čakám niekoľko hodín v čakárni na chirurgii, kým sa operácia neskončí a prevezú ho do izby. Delores už v panike volala, pretože keď sa objavila v práci, uvidela vpredu všetky policajné pásky a neporiadok. Po mojom vysvetlení sa trochu upokojila a pýta sa, čo môže robiť.

„Naozaj nič. Včera večer, keď tam boli policajti kontaktovali majiteľa a prenajímateľa. Potrebujem však zavolať zamestnancom, aby som im dala vedieť, že budeme zatvorení až do odvolania.“

„Môžem sa o to postarať za teba. O ostatné sa postaráme neskôr alebo zajtra.“

„To by bolo skvelé. Ich mená a čísla sú na kuchynskej stene pri poličke. A Delores, môžeš na dvere umiestniť oznam Dočasne zatvorené?“

„Áno, samozrejme.”

„Ďakujem.”

Sedím v Jebovej izbe a pozerám z okna, keď začujem komentár chytráka. „Ak tu budeš sedieť celý deň, zasadíš tu korene.“

„Vítaj späť, spachtoš.”

„Áno, aj ty by si bola, keby si mala pocit, že ťa udreli kladivom do hlavy. Sakra, tie lieky, čo dávajú.“

„Ale nie si rád, že ich máš?“ Pýtam sa.

„Neviem. Berú mi energiu. Hej, skôr ako zabudnem, potrebujem, aby niekto išiel a pustil môjho psa von.“

„Sakra. Budem potrebovať tvoje kľúče. Kde sú?”

Pokrúti hlavou. „Nie ty. Stačí mi dať telefón a ja sa o to postarám. Mám na to ľudí.“

„Ha. Máš na to ľudí?”

Jeho zdravá ruka sa zdvihne. „Oh, Special mám veľa a veľa ľudí.”

„Dobre. Zavolaj im, pretože sa budeme musieť vrátiť do práce. Je potrebné opraviť A Special Place.“

Jeho ruka letí tam a späť vo vzduchu. Mysleli by ste si, že odháňa komáre. „Žiadne problémy. Vybavím to.“

„Bože. Čo ti dali? Drogy?”

„Neviem, ale je to dobrá sračka.“ Potom luskne prstami. „Môžeš mi, prosím, podať môj telefón?“

Sestra na pohotovosti mi dala veľkú igelitovú tašku s jeho vecami, tak ju prejdem, kým nenájdem telefón. „Nech sa páči.“

Pozerá sa na to, priviera oči a potom niečo ťukne. „Áno, to som ja. Som v nemocnici. Zlomil som si ruku.“ Pauza. „Môžeš skontrolovať Jaspera? Musí ísť von.“ Pauza. „Výborne.“ Vďaka. „Cez predné okno A Special Place narazilo auto.“Pauza. „Nerobím si srandu. Preto mám zlomenú ruku.“ Pauza. „Viem. Veľké šťastie.“ Pauza. „Vďaka chlape.“

Jeb sa na mňa pozrie a hovorí: „Vezme Jaspera von.“

„To je skvelé. Kto to vlastne je?”

„Môj kamarát, Marvin.”

„Dobre vedieť. Absolútne netuším, kto je Marvin.”

Zamračí sa. „Nie? Myslel som, že ste sa už stretli. Si si istá?“

„Určite. Ale to je v poriadku, pokiaľ je Jasper v pohode, mimochodom, vôbec som netušila, že máš psa.“ Stiahnem stoličku bližšie k jeho posteli, keď ma sleduje. „Čím sa dostávam k niečomu inému. Teraz, keď na to myslím, viem o tebe veľmi málo, Jeb Hutchinson, zatiaľ čo ty o mne vieš takmer všetko. Prečo je to tak?“

Dobrou rukou pokrčí plecami. „Netuším. Rada veľa hovoríš a ja nie?“ Áno, to nemohlo byť ďalej od pravdy.

„Hmm, nemyslím si. Ale povedz mi, teraz, keď sme už pri tejto téme. Chcem o tebe vedieť niečo viac. Rovnako ako to, čo si robil predtým, ako si ma stretol.“

„Aha, to je ľahké. Bol som na dôchodku.“

„Na dôchodku? Z čoho? Si príliš mladý na to, aby si bol na dôchodku.“ Má iba štyridsať.

„Nie ako vojak.“

„Správne. Vedela som, že si bol vojak - bol si v armáde však?“

„Áno, bol som Night Stalker (pozn. nočný sledovateľ).“

„Čo, do pekla, je ? Vojenská verzia upíra?“ Jeho očné viečka sú na pol zatvorené, takže pochybujem, že od neho dostanem priamu odpoveď.

Žmurká tak pomaly, že to vyzerá ako spomalený pohyb. Ústa sa mi krivia.

„Nie, zlatíčko, to je vlastne prezývka pre SOAR. Security Orchestration, Automation and Response.“ Aj jeho reč je pomalá.

„SOAR. Mám vedieť, čo to je?“

Jeho obočie sa pokrčí. „Pravdepodobne nie, teraz, keď si to spomenula. Znamená to špeciálny letecký pluk.“

„Och.“ Netuším, čo to znamená. Leží tam so spokojným úsmevom, akoby zdieľal najväčšie tajomstvo na svete. „Môžem sa ťa niečo opýtať?“

„Čokoľvek.”

„Čo je to špeciálny letecký pluk?“ Je to nejaká super tajná spoločnosť, ktorá pracuje na lietadlách, alebo čo?“

Jeb na mňa ukáže prstom a zasmeje sa. „Si celkom vtipná, vieš to?“

Ja? Vtipná? No, možno príležitostne. Momentálne sa o to nepokúšam.

„Ani nie. Snažím sa pochopiť tú vec SOAR. Plížili ste sa v noci všetci okolo základne a pracovali ste na motoroch? Boli ste ninja opravári motorov?“

„Ha-ha!“ Pleskne nohu. „Nemôžem sa dočkať, až poviem Marvinovi, že si to povedala.“ Potom na mňa pokrčí prstom a naznačuje, aby som prišla bližšie k posteli. Trochu posuniem stoličku. Ak sa priblížim ešte viac, budem ležať na tej prekliatej posteli. Nakloní sa ku mne a zašepká: „Bol som Special Ops.“

Ústa mi ostávajú otvorené, keď kúsky zapadnú na miesto. Letecký pluk pre špeciálne operácie - a.k.a Night Stalker. No, budem zatratená. Jeb bol skutočný pán. Bol to poriadny vojenský frajer Special Ops, akého vidíte vo filmoch. Niet divu, že pozná všelijaké sračky.

Ten jeho prst na mňa znova prichádza. „Teraz ma už chápeš, však?“

„Určite. Ale odkiaľ sa vzali tieto kecy o cukríčkoch? 

Počúva ma. „Nemáš rád, keď ťa tak volám?“

„Nie nepáči sa mi, keď mi hovoríš cukríček. Nikdy si mi tak nepovedal. Nikdy. Až dnes.”

„Och. Myslel som, že je to prezývka ako pre teba. Chováš sa tvrdo, ale v skutočnosti si naozaj sladká. A láskavá.“ Tretíkrát na mňa zabodne ukazovákom. „Musíš dať tomu Wyndhamu šancu. Je to dobrý chlapec, Spesh.“

Trochu posúvam stoličku a pýtam sa: „A to vieš ako?“

„Proste to viem. Dobre?”

Pravdepodobne Westona  hľadal na internete viac, ako povedal. Keď viem čo robil, pravdepodobne požiadal svojho známeho, aby urobil previerku, alebo niečo podobné. Bože, dúfam, že nie.

„Hocičo. Sme príliš odlišní. Teraz o tom nebudeme hovoriť. Musíš sa vyspať a ja sa musím znova porozprávať s prenajímateľom, aby som mohla prísť na to, čo urobiť s barom. Včera sme tam nechali tú spúšť.

Sadne si, natiahne sa a chytí ma za ruku. „Celú noc si nespala. Choď domov a oddýchni si, Spesh. Bar tam bude aj zajtra. Jeden deň ťa nezabije.“

„Viem.“ Na chvíľu sa na seba pozeráme a potom poviem: „Jeb, som naozaj rada, že budeš v poriadku. Ďakujem, že si ma dostal z cesty Zachránil si ma, vieš.“

Pokrčí plecami, akoby to bolo všetko bežné. Skláňam sa a pobozkám ho na líce. „Zavolám ti neskôr.“

„Oddýchni si, cukrík.“

Zamávam ako odchádzam.