ASO - 14. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Weston

Čo to kurva bolo? Nemôžem začať spracovávať to, čo sa práve stalo. Potom jeden pohľad na Evelyn a kúsky zapadnú na svoje miesto. Sakra, na chvíľu Special dostala aj mňa. Potlačiť smiech mi berie všetku silu. Je to oveľa ťažšie, ako by si človek myslel. Special’s Strip Squad? A predstava, že by si Evelyn nechala prepichnúť bradavky alebo klitoris, ma skoro dostáva cez okraj.

„Kto je tá žena, Quinn?“

„Je to moja kamarátka.“ Okolo pier sa mi zakráda malý úsmev.

„Panebože, s kým sa to dnes stretávaš? Striptérky a tanečnice na tyči pokryté tými strašnými tetovaniami.“ Zachveje sa.

„Opatrne, Evelyn.”

Môj tón nesie ľadový nádych a jej oči klipkajú od zlosti.

„Čo na svete robíš s niekým ako ona?“

„Čokoľvek skurvene chcem.“

Evelyn vystrelí späť: „Och? A čo je to? Pohybuješ sa s pochybnými ľuďmi po celom meste?“

„Ona nie je pochybná. Je to skutočne milá osoba, na rozdiel od mnohých ľudí, ktorých poznám. Prestaň byť taká krutá.”

Blakely si v ten okamih zvolí chvíľu vojsť do miestnosti.

„Ahoj, bráško.“ Pritisne svoje studené pery na moje líce. Začínam si myslieť, že som bol adoptovaný. Ibaže keď sa pozriem na svoju sestru, je ťažké poprieť, že zdieľame rovnakú DNA. Jej tmavé vlasy a sivé oči sú príliš podobné mojim, aby som mohol poprieť, že sme príbuzný.

Napätie je silné a Blakely je dosť bystrá, aby si to všimla. „Prerušila som niečo?“

Evelyn nie je tou, ktorá premešká príležitosť na klebety. „Nie, ak nepočítaš, že práve odišla kamarátka Quinna, ktorá je potetovaná bývalá striptérka.“

„Čo?“ Spýta sa Blakely a podozrievavo sa na mňa pozerá .

Evelyn sa neobťažuje šetriť žiadnymi podrobnosťami. Rozpráva tak rýchlo, že sa nedostanem k slovu. Keď skončí, moja sestra vyzerá, akoby ju práve zrazil vlak, samozrejme bez krvi a vnútorností.

„Čo do pekla, Quinn?”

„Teraz, keď Evelyn skončila, vysvetlím to. Special si z nej robila srandu. Nie je bývalá striptérka. Vlastní reštauráciu a bar vo Virginia Highlands.“

Blakely zdvihne nos. „Ach, a to je akože lepšie? Od striptérky po čašníčku.“

Možno, keď zavriem oči, obidve zmiznú. Skúšam to, ale keď ich znovu otvorím, stále sú tu. Do prdele.

„Bože. Bola si vždy taká snobka? Nie každý mal to šťastie, že sa narodil so striebornou lyžičkou v ústach, sestrička.“

„Bla bla bla.“ Vyfúkne dych. „To neznamená, že sa s ňou musíš stýkať.“ Jej povýšenecký pohľad sa nezmení.

Evelyn má samoľúby výraz. Čo s tým? Posledných pár rokov ide po mne a vôbec netuším, ako dlho bude trvať, kým sa podarí cez jej lebku dostať, že ma nezaujíma nič, čo by mi mohla ponúknuť.

Dávam návrh. „Poďme spraviť toto. Vy budete rozhodovať o tom, s kým sa chcete priateliť, a ja budem robiť to isté.“

Evelyn sa rozhodne zmeniť taktiku, našpúlenie pier. Chcem jej povedať, že ani toto nebude fungovať, ale moje ústa zostávajú zatvorené. Už ma unavuje hádať sa s týmito dvoma. Evelyn siahne do svojej obludnej kabelky Prada a vytiahne nejaké časopisy a obrovský balík M&M. „Priniesla som niečo.“ Aranžuje ich na mojej posteli ako nejaký výklad cez okno.

„Ďakujem.”

Potom mi ponúkne chorobne sladký úsmev. „Viem, ako veľmi miluješ M&M.“ Prejde prstom po balíku, keď tam stojí a škerí sa.

„Hm, áno. Vďaka.“ Čo chce, aby som urobil? Pobozkal ju? Je to divný okamih. Aj Blakely sa na ňu mrzuto pozrie.

„Takže, Quinn, otec povedal, že sa ti to stalo na stavbe.“

„Áno, bola to hlúpa chyba. Nevenoval som pozornosť tak, ako som mal.“

„Och, Quinn, nemal si tam ísť sám,“ zazvoní Evelyn. „Mohlo sa stať niečo vážne.“

Moje obočie vystrelí.

Blakely otočí hlavu a povie: „Spamätaj sa, Evelyn. Jeho úlohou je navštevovať staveniská. Robí to stále.“

Vďaka Bohu. Evelyn vyzerá ako potrestaná. Blakely je možno jediná, kto ju zastrašuje.

„Takže, ako dlho tu ešte budeš?“ pýta sa moja sestra.

„Predpokladám, že kým nezistia, že infekcia je pod kontrolou.“

„Hmm. Možno sa odtiaľto čoskoro dostaneš. Tieto miesta sú depresívne.“

„Nie je to také zlé. Sestričky sú milé.“

Pozerá sa na mňa, akoby som stratil rozum. Podľa jej štandardov asi aj áno.

„Ale nemocničné jedlo je na hovno. Je nechutné. Po narodení Loralee som prakticky utekala z nemocnice. „ Hovorí o mojej neteri.

„Nie som vyberavý jedák. Mám rad asi všetko. Mne to nepríde vôbec zlé.“

Blakely pokrčila nos a Evelyn ju nasledovala. Chová sa ako klon mojej sestry a napodobňuje takmer všetko, čo robí.

„Mama ťa pozdravuje.“

„Myslím, že to nechcela urobiť osobne.“

„Poznáš mamu.“ Blakely pokrčí plecami.

„Až príliš dobre.“ Moja mama je šialená mrcha. Nešla by cez ulicu, aby dala človeku zomierajúcemu od smädu dúšok vody. Aké som mal šťastie a skončil s rodičmi ako mojimi? „Bola zavalená prácou alebo niečím takým?“ Som sarkastický. Moja matka nikdy v živote nepracovala. Mali sme opatrovateľky, takže nevychovala ani svoje vlastné deti. Asi nikdy neprebaľovala. Zaujímalo by ma, či Blakely prebaľuje Loralee.

„Quinn, buď milý.“

„Som milý. Tiež som ale úprimný.“

Blakely mlčí.

Evelyn sa pripletie: „Zbožňujem tvoju matku. Keď som pracovala na charite pre deti proti rakovine, vaša mama venovala najväčší šek. Bola skvelá.“

Do šekovej knižky je ľahké priložiť pero. Dala do toho však nejakú prácu? Ponúkla nejaké dobrovoľnícke hodiny? Nakloním hlavu, hľadím na strop a začínam na nich počítať malé bodky. Možno ma to upokojí. Evelyn a Blakely o niečom diskutujú, ale ja ich ignorujem. Moja myseľ je inde - napríklad v čase, keď som chcel, aby mi mama pomohla s kresbou, keď som bol dieťa. Vždy som rád kreslil, hlavne budovy a domy. Jedného dňa som kreslil náš dom a chcel som, aby mi mama pomohla. Namiesto toho odsunula môj obrázok a mňa nabok, aby sa mohla sústrediť na niečo iné. Nepamätám si, čo to bolo, ale keď odtlačila môj obrázok, roztrhol sa. Vytrhol som ho, aby to nebolo úplne zničené, skôr ako som ho preniesol späť do herne a prelepil lepidlom. Keď sa pozriem späť, vidím, že to bol môj spôsob, ako sa pokúsiť napraviť moje zlomené srdce. Aj keď som bol veľmi malý, vedel som, že ma mama nemiluje. Nikdy sa nestarala o nič, čo som robil, ani o mňa nejavila záujem. A za tie roky sa ani trochu nezmenila. Stále tá istá žena, ktorá bola, keď bola dieťa. Pochybujem, že by sa moja mama objavila v nemocnici, keby som bol na smrteľnej posteli.

„Quinn? Zem volá Quinna,“ volá Blakely.

„Och, prepáč. Myslím, že lieky na bolesť, ktoré mi dali už účinkujú.“ Zívam pre efekt.

„Chceš, aby sme odišli?“ Pýta sa Blakely.

„Vieš, vyzeráš trochu bledo.“ Evelyn mi dá ruku na čelo. „Ale nemáš horúčku, chvalabohu.“

„Myslím, že by sme mali ísť, aby si si mohol oddýchnuť,“ hovorí moja sestra.

„Pravdepodobne máš pravdu. Ďakujeme, že ste sa zastavili, a vďaka za darčeky, Evelyn.“

„Pre teba všetko, Quinn,“ vydýchne. Prosím, vypadni odtiaľto.

Odchádzajú a železný pás okolo mojej hrude zmizne. Je strašné cítiť sa takto s ľuďmi, ktorých poznáš celý život, zvlášť keď jednou z nich je tvoja sestra. Blakely vie, že mama je šialená. Už sme o tom hovorili. Stále sa jej však drží, pretože je uzamknutá v tomto svete. Možno tam patrí. Jedným z nich je aj jej manžel. Nerád to hovorím, ale nestrávil som s ním dosť času na to, aby som vedel, či je, alebo nie je bezduchý hlupák alebo či má skutočne mozog. Byť súčasťou mojej rodiny ma znervózňuje, pretože viem, že sa nestarajú o muža, ktorým som sa stal, takže sa im čo najviac vyhýbam.

Potom si spomeniem na Special  a na to, čo povedala Evelyn. Pri pomyslení na rozprávku o tanečníčke zo mňa vyjde srdečný smiech. Netušil som, že má takú predstavivosť. Zavolám jej, a keď neodpovie, zanechám správu.

„Áno, snažím sa osloviť majiteľku Special’s Strip Squad. Chcel by som si objednať čas na tanec.  Udržať smiech na uzde sa ukazuje ako nemožné a nakoniec sa rozrehocem do telefónu. Nahrávanie ma prerušuje skôr, ako budem môcť pridať čokoľvek iné. Stále sa smejem, keď príde sestrička, aby mi zmerala teplotu a krvný tlak. Konečne ma odpojili od prístroja, ktorý sleduje moje srdce a neustále pípa.

„Znie to, akoby sa niekto dnes večer príliš bavil.“

„Nie tak úplne,“ odpovedám. „Ale stalo sa niečo vtipné.“

„Chcete sa podeliť?“ pýta sa.

„Možno inokedy.“

Môj telefón zvoní správou a keď si ju prečítam, znova sa zasmejem. Je od Special.

Ľutujeme, tanec je mimo prevádzky. Máme zlomenú tyč, ale dala by sa ešte použiť. Odporúčame však opatrnosť. Môžu sa vyskytnúť roztrhané väzy, svaly slabín a možný zlomený penis.

Pošlem jej správu: Zavolaj mi o desať minút.

Dostávam od nej rýchle OK.

Keď o chvíľu zazvoní telefón, odpovedám: „Takže moja kamarátka ťa odtiaľto vyhnala, hm?“

„Bola pre mňa trochu moc.“

Smejem sa a odpovedám: „Hm, myslím, že to máš obrátene. Z toho príbehu, ktorý si povedala, sa jej krútila hlava. Nevedela, čo si má o tebe myslieť.“

„Som dobrý rozprávač. Čo môžem povedať?“ Special sa uchechce.

„Kde si na to prišla?“

„Pravda je, že vôbec netuším.“ Obaja sa smejeme.

Po pár sekundách dodávam: „Zmeškala si moju sestru. Mohla si mať dvojitý zásah.“

„Hm, nie, ďakujem. Jedna stačila.“

Potom sme obaja ticho, kým nepovie: „Pozri, už by som mala ísť. Som stále v práci.“

„Samozrejme. Musím tiež spať po veciach, ktoré mi dali.“

„Chápem.“

„Special?”

„Áno.“

„Zajtra mám pre teba môj vlastný príbeh.“

„Dobre.“

Hovor ukončíme, ale vibrácie, ktoré dostávam, nie sú dobré. Mám pocit, akoby to končilo.