ASO - 8. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Weston

Ak by ma môj zadok nebolel tak skurvene, nakopal by som sa. Toto je dokonalý príklad toho, prečo by ste nikdy nemali nič predpokladať. Obrovské oči malého Codyho na mňa zízajú a čakajú, kým niečo poviem, ale slová sú preč. Odskakujú, skôr ako ich dokážem zachytiť.

Special si odkašle a hovorí: „Cody k nám prišiel bývať pred niekoľkými rokmi. Jeho mama bola mojou najlepšou kamarátkou od malička.“

„No, Cody, zdá sa mi, že si prišiel na správne miesto. Vyzerá to, že pani O'Malleyová je dosť úžasná dáma a viem, že Special určite takisto. Myslím, kto iný by sa o teba mohol tak dobre postarať, však?“

„Prečo sa ti tak páči Special, keď ti strelila do zadku?“

Pýtam sa samého seba to isté.

„To je dobrá otázka. Ale verím, že dôvod, prečo ma strelila, bol ten, že ťa chránila a nechcela, aby som ti ublížil.“

„Môžem to vidieť?“

„Cody, nemyslím si, že je to dobrý nápad.“ Special zastaví Codyho malý výsluch. „Pán Jeb mu tam dal bandáž, aby sa to zahojilo.“

„Och.“ Cody vyzerá skutočne sklamane. Možno z dieťaťa bude lekár, keď vyrastie. „Je tá bandáž so Supermanom?“

„Nie, je veľká, ale obyčajná,“ odpovie.

Mimi tlieska rukami. „Dobre, všetci, keďže som dnes bola prerušená vo varení, ideme si zobrať zo sporáka. Weston, je v poriadku, že si sám naložíš alebo potrebuješ pomoc?“

„Nie, madam, to je v poriadku.“

„Má zranený zadok, Mimi, nie ruky,“ ozve sa Special k svojej babičke.

„Honey B, stále môže potrebovať malú pomoc.“ Aspoň niekto so mnou súcití.

Každý si naloží na tanier vyprážané kuracie mäso, zemiakovú kašu, omáčku a domáce slané sušienky s maslom. Special pomáha Codymu s jeho, a všetci sa zhromaždime pri jedálenskom stole. Pani O’Malley má pre všetkých ľadový čaj a vodu. Stojím, kým si všetci sadnú, a tlačím stoličku za pani O'Malleyovú.

Usmeje sa na mňa. Možno tým získam nejaké body k dobru. Dúfam, že áno, aj keď nie som si istý, či je bezpečné tráviť čas s niekým, kto ma strelil do zadku. Môj mozog sa stále snaží spracovať celú túto vec so zbraňou.

Keď sme dnes dovolali, mal som pocit, že keby som to všetko nechal na Special, nikdy by sme sa von nedostali. Keďže spomenula niečo o tom, že pôjde k babke, vedel som, že zistiť, kde býva, nebude trvať dlho. Niekoľkými kliknutiami myšou na internete sa mi podarilo nájsť predchádzajúce adresy Special, ktoré obsahovali iba jednu. Adresa, aj keď to bolo mimo Atlanty, nebola príliš ďaleko od miesta, kde sa nachádza bar. Keď som prešiel dlhú cestu a uvidel som, ako tam stojí jej červená Vespa, trochu som dúfal, že bude rada, že ma uvidí - a to nemyslím šťastnú mušku. Keď začula môj hlas, usúdil som, že spozná, že som to ja, a vycúva s tou zbraňou. Sakra, mýlil som sa.

Stopnem myšlienky a zameriavam sa na jedlo pred sebou. Jeho lahodné arómy mi pripomínajú, že som dnes nejedol. Pretože potom, čo som sa rozhodol vidieť Special, pobehoval som okolo Buckheadu, kým som nenašiel kvetinárstvo, v ktorom boli ochotní vytvoriť kyticu čerstvých rezaných kvetov. Stálo ma to pekné prachy, pretože žiaden z nich nebol otvorený, takže som v podstate musel majiteľa podplatiť. Znižujem váhu z môjho pravého boľavého zadku, nakláňam sa, aby som sa mohol najesť v akomsi pohodlí a nemal som pocit, že by mi na zadku trčalo rozžeravené uhlie. Zdvihnem vidličku zemiakov k ústam. Kurva sú  dobré. Chutia lepšie, ako od ženy, ktorá roky varila pre moju rodinu, ale nikdy jej to nepoviem. Zranilo by to jej city.

„Pani. O'Malley, toto je vynikajúce. Ďakujem, že ste ma pozvali na večeru.“

„Weston, musíš ma volať Mimi. Každý to robí. Pani O'Malleyová je na túto starú vidiecku ženu až príliš formálne.“

„Áno Madam.“

Som si istý, že Special  zavrčala, ale jej babička sa milo usmeje a prikývne. „Som rada, že si tu, Weston. Moja Honey Bear potrebuje spoločnosť a pracuje príliš veľa. Minule som jej hovorila, že potrebuje pekné mladého mu- au!“ Zrazu pozrie na Special a majú nejaký tichý spor, ktorý so mnou určite súvisí. Po tvári sa mi šíri samoľúby úsmev a Special zazerá na Mimi. Neobťažuje sa to skryť.

Moje obočie sa zdvihne, ale jej zamračený výraz je prilepený k jej tvári. Vracia sa k bodnutiu svojho kurčaťa, akoby tá vec bola stále nažive. Som rád, že na mňa nevyskočila s takou vidličkou a nožom. Mám radšej svoju guľku v zadku. Potom prehovorí: „Som rada, že rana neovplyvnila tvoj apetít.“

„Nie, na to je to príliš chutné.“ Najlepšie ako viem sa usmievam na pani O’Malleyovú. Potľapká ma po ruke.

„Takže, Weston, čo robíš?“ Pýta sa pani O’Malleyová.

Utieram si ústa obrúskom a hovorím: „Som architektonický inžinier.“

„Môžeš riadiť vlak?“ Pýta sa Cody so záujmom.

Special nedokáže zadržať svoj smiech, keď poviem: „To je dobrá otázka, pretože inžinieri prevádzkujú vlaky. Ale som iný druh inžiniera. Navrhujem a staviam veľké budovy.“

„Och,“ hovorí Cody a vracia sa k zemiakovej kaši.

„Na ktorých budovách si pracoval?“ Mimi to chce vedieť.

Púšťam sa do nudných detailov svojej práce a ona počúva, akoby som rozprával tú najfascinujúcejšiu rozprávku na svete.

Cody zrazu vybuchne: „Pán Wister, ste múdry?“

Nikto dlho nepovie ani slovo a potom Special odpovie: „Cody, volá sa Weston. Pán Weston.“

„Oh. Ste múdry, Pán Western?”

Na chvíľu sa zasmejem nad svojím novým menom. „Nie tak múdry ako Special.“

„Prečo to hovoríš?“ pýta sa.

„Pretože je dosť šikovná na to, aby úspešne začala svoje vlastné podnikanie, zatiaľ čo ja musím pracovať pre svojho otca.“ A to je škaredá pravda.

„Nerád pracuješ pre svojho otca?“

„Vieš čo? Niektoré dni sú zábavné a iné zas až také zábavné nie sú.“

„Nemám otca. Moja mama povedala, že odišiel, keď som bol malý.“

„Som si istý, že mu chýbaš, nech je kdekoľvek,“ hovorím.

„Mamička povedala, že pravdepodobne išiel do neba. Myslíš si, že je tam?“

Ach, kurva. Chúďa dieťa nemá nikoho okrem Special a jej babičky. Vďaka Bohu za ne. „Áno, som si tým istý, ak to povedala tvoja mama. Stavím sa, že keby ťa teraz mohol vidieť, bol by na teba veľmi hrdý.“

Ak sa nemýlim, Special sa trochu pootvoria ústa. Nakoniec - kytica, ktorá ma stála majetok a guľka do zadku, mi nič nepriniesla. Ale pár slov k roztomilému malému dieťaťu a - bonus! Nie, že by som to tak nemyslel. Toto dieťa je génius. Jeho otec, nech sa mu stalo čokoľvek, by bol na neho hrdý.

Cody sa uškrnie a chcem sa zasmiať chýbajúcemu zubu vpredu. Namiesto toho si zahryznem do líca.

Mimi hovorí: „Cody, prehltni svoje jedlo a potom sa na nás usmievaj, zlato. Nechceme vidieť napoly rozhryznuté kuracie mäso a zemiakovú kašu.“

„Ojoj.“ Smeje sa a potom dodáva: „Áno, madam.“

„A nerozprávaj s plnými ústami.“

Prehltne a so širokým úsmevom povie: „Áno, madam. Je to lepšie?“ pýta sa.

„Oveľa,“ hovorí Mimi.

Aký je rozdiel medzi mojou rodinou a touto. Môj otec by chytil hystériu. V tomto scenári sa to nestalo. Jeho päsť by udrela o stôl a hladní by sme boli poslaní do našich izieb. Za žiadnych okolností sme nesmeli rozprávať na večeri  a nedajbože, aby sme sa niekedy smiali.

Jeb, ktorý bol po celý čas ticho, sa pýta: „Takže, Cody, koľko priniesla zúbková víla za ten zub?“

„Celú štvrtinu!“ Hovorí Cody. „Šetrím si na Six Flags (pozn. zábavný park).“

„Dobrý obchod, veľký chlap,“ hovorí Jeb.

Zúbková víla. To som nikdy nezažil. Šťastné dieťa.

„Six Flags, huh?” Pýtam sa.

„Áno. Honey Bear povedala, že ma vezme, keď budem mať 7 rokov.”

„Takže, koľko máš rokov teraz?“ Pýtam sa.

„V marci budem mať šesť,“ hovorí hrdo.

Do riti, toto dieťa musí čakať viac ako rok, kým pôjde do Six Flags!

Pokúšam sa zakryť svoj šok a poviem: „Páni! Rastieš až do nebies, však? Kde si teraz? V prvej triede?“

„V škôlke.” žiari.

Special sklopí hlavu, aby ju nemohol vidieť smiať sa.

„Budem prvák na budúci rok.“ Hovorí to, akoby som netušil, ako vzdelávací systém funguje. Je to kurva roztomilé a chcem ho za to objať, aj keď nie som veľmi prítulný. Niet divu. Keď som mal jeho vek, nikdy ma neobjali.

„Weston, môžem ti pridať?“ Pýta sa Mimi.

„To by som veľmi rád. Teda ak je toho dosť. Môžem si však nabrať sám.“ Hýbem sa, aby som vstal.

„Neopováž sa postaviť z tej stoličky, mladý muž. Len nechaj odpočívať tvoj, uhm, spodok,“ hovorí.

Cody sa chichoce a potom dodáva: „Nie je mladý. Je starý.“

„Momentálne sa tak cítim. Ale, Mimi, si si istá, že je tam toho dosť?“

„Weston, neboj sa. Mimi varí ako pre armádu,“ hovorí Special.

Prvýkrát sa rozhliadam po miestnosti a všímam si jednoduchú dekoráciu. Je to krajina mimo grafov - nariasené záclony, ktoré zažili lepšie dni, drevené podlahy, ktoré sa od veku obnažovali v škvrnách, a ktoré boli zakryté kobercom so zdrsnenými oblasťami, a veľký jednoduchý stôl, ktorý pravdepodobne ručne vyrábali prarodičia Mimi. Môj otec by nad touto miestnosťou ohrnul nos, ale ten pohostinný pocit ma tu utešuje. Tento pocit som nikdy v domácnosti svojich rodičov nezažil. Možno by si mali vziať lekciu od Mimi.

Predo mnou sa objaví tanier naložený jedlom a Mimi povie: „Nechaj si miesto aj na dezert. Urobila som jablkový koláč a to si nechceš nechať  ujsť.“

V tom má pravdu. Keď sa podáva dezert, je to najlepší dezert, aký som kedy jedol. Teplý koláč je pod kopčekom sladkej vanilkovej zmrzliny a ja som taký spokojný, aký som nikdy nebol.

„Mimi, neviem, kedy som mal lepšie jedlo,“ poviem úprimne. „Toto bolo vynikajúce.“

„Bude sa ti bruško rozplývať?“ Pýta sa Cody.

„Môže sa to stať,“ odpovedám so smiechom.

„Aj moje,“ hovorí, keď si krúži po bruchu.

Special vstane, aby upratala stôl a Cody pomáha tým, že nesie po jednom tanieri vo svojich miniatúrnych rukách. Moje pokusy o pomoc Mimi rýchlo zničí.

„Westone, oddychuj. Zaslúžiš si to po tom, čím si si prešiel s Honey Bear.“

Z normálne tichého Jeba vychádza hlboký smiech. „Áno, vyriadila sa na tebe.“

Naklonením sa vpred na lakťoch potichu sa spýtam: „Som šťastný, že je strašný strelec. Čo vlastne sakra robila so zbraňou?“

Mimi a Jeb sa na seba pozrú, ale nič nehovoria. Zahovorí slovami: „To dievča má dosť veľkú fantáziu. Vždy sa o mňa bojí.“ Potom sa z nej valí nútený smiech. Zaujímalo by ma, o čo ide.

„Ak sa ma spýtaš, musíš od nej držať tú zbraň. Nabudúce by mohla niekoho zabiť.“

Zlovestné ticho zahusťuje vzduch, ale Cody poskakujúci späť do miestnosti napätie prelomí.

„Chce si so mnou niekto zahrať?“

Jeho črty iskria v nádeji, ale tento záblesk rýchlo odumrie, keď poviem: „Rád by som, ale nie som si istý, či by som s tým mohol veľa urobiť.“ Ukazujem prstom na môj zadok.

Jeb sa zdvihne zo stoličky a povie: „Budem sa s tebou hrať, veľký chlap.“ Codyho vzrušenie sa vracia, keď sa rozbehne z kuchyne a Jeb ho nasleduje.

„Chlapec dospieva, aby som sa s ním mohla hrávať. Vadí mi to, ale má toľko energie a potrebuje viac aktivity.“ Zaujímalo by ma, či by sa mu páčil bejzbal. Je veľa líg, do ktorých by sa mohol zapojiť,“ ležérne spomínam. „Ale nie som si istý, či je dosť starý.“

„Myslím si, že by uprednostnil futbal, ale tak či tak, vonku nemajú tím pre 5-ročných. Special od neho chce len to, aby robil školské aktivity, ale je chytrý a ľahko sa nudí.“

Keď na to spätne myslím, nikdy som nemal čas nudiť sa. Môj život bol jeden blok naplánovaného času za druhým. Moje opatrovateľky so mnou nestrávili ani veľa času. Vždy ma vysadili, alebo odniekiaľ zobrali.

„Nie sú tú nejaké deti, s ktorými sa môže hrať?“

„Ešte nie. Materská škola je na to trochu skoro,“ odpovie. „Možno budúci rok, keď sa dostane do prvej triedy.“ Potom sa nakloní ku mne, keď sedím po jej pravici, a povie: „Úprimne si myslím, že potrebuje mužský vplyv. Jeb je skvelý, ale nechodí sem často.“

Čo to má znamenať? Chce, aby som sa o to postaral? Vyvalí sa zo mňa čudne znejúci smiech a zmením tému. „Vždy si tu žila?“

„Narodila som sa v tomto dome.“

„Naozaj? To je niečo.“

Prichádza k nám Special a vyhlási, že kuchyňa je uprataná.

Mimi na ňu ukáže prstom a povie: „Čistíš dosť kuchýň. Mala by si to nechať na mňa.“

„Ale, no tak, Mimi. To nič nebolo. Okrem toho si Jeb myslí, že má niekoho, kto pre mňa môže byť dokonalým riešením.“

Mimi hovorí: „Povedz mi o ňom.“

„Je to ona.“ Special popisuje túto osobu ako osobu, ktorá by jej mohla pomôcť v kuchyni a v prípade potreby byť v bare. Podľa reči je Special hlboko v práci a zdá sa, že nemôže nájsť kvalitných ľudí. Teraz chápem, prečo nikdy nemá čas pre seba. To je o to viac dôvod, aby som ju prinútil ísť so mnou von.

Stratený v mojich úvahách nezačujem jej otázku. Sedím a pozerám sa ako hlupák. „No?“ nalieha.

„Prepáč. Čo si povedala?“ Nemôžem predstierať, že viem, na čo sa opýtala. Vyzeral by som ešte ako väčší idiot.

„Chceš si sadnúť do obývačky?“ Obe ženy na mňa zízajú.

„To by bolo skvelé.“ Keď sa postavím, vystreľujúca bolesť mi podlomí koleno. Tá guľka nie je vtip. Chytil som stôl na podporu a ustálil som sa.

„Si v poriadku?“ Special sa opýta.

„Och, len maličkosť. Iba malé strelné poranenie, ale budem v poriadku.“ Milo sa usmievam. Možno ma bude ľutovať a udelí mi milosrdné rande, alebo aspoň tak znie môj plán.