ASO - 7. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Special

Keď to povie takto, odpovedám: „Áno,“ skôr ako si to uvedomím. Práve som porušila pravidlo číslo jedna: Nepúšťať nikoho k telu. Moje steny sú postavené z určitého dôvodu a čo som to do pekla urobila?

„Takže, dnes večer?“ pýta sa.

„Fíha. To, že som súhlasila, ešte neznamená, že musíš ísť na mňa takto rýchlo.“

„Tak kedy? Dokážem byť trpezlivý chlap.“

„To je počuť.“

„Dobre. Položila si mi otázku. Môžem ti položiť na oplátku ja jednu, Special?“

„Uh, jasné.“ Pohybujem sa na tenkom ľade, ale čo iné som mala povedať? Nie? Potom by som znela ako mrcha.

„Ako sa rada zabávaš?”

„Ha!“ Než premýšľam, vo vnútri sa rozplývam. Masírujem si hlavu, kde sa vytvára uzol veľkosti vajíčka a dodávam: „Zábava nie je súčasťou môjho života. Nemám na to čas.“

„Možno by som mohol pomôcť zmeniť to.”

Ako? Chcem sa spýtať. Lenže viem, na čo myslí. Myslí si, že stačí jedna rýchlovka a budem opäť šťastná žena. To sa nestane.

„Ak si myslíš, že budem ďalší zárez na tvojom opasku, potom by bolo lepšie -“

Chrapľavé uchechtnutie mi zabráni povedať čokoľvek ďalšie.

„Ďalší zárez na mojom opasku? V akom desaťročí žijeme?“ Stále sa smeje. Má pravdu. To je fráza, ktorú Mimi používa neustále. Bože, zniem ako moja stará mama. Okrem práce veľa nechodím von. Má to dobrý dôvod a volá sa Cody. Potom myslím na Sashu a odvtedy ... bola mojou jedinou blízkou priateľkou. Moja najlepšia kamarátka. No mám ešte Jeba, ale nikoho iného. A on nie je dievča. Je skôr ako otec, ktorého som nikdy nemala.

 

Keď som príliš dlho ticho, hovorí: „Hej, iba som ťa naťahoval.“

„Och, prepáč. Moja myseľ sa trochu zatúlala.“

„Ak sa budeš cítiť lepšie, nehľadám ďalší zárez na opasku.“

„Áno, som si istá, že ich už máš dosť,“ zamrmlem. Podľa toho, ako vyzerá, ho ženy pravdepodobne sledujú po skupinkách. Jeho zárezy sa pravdepodobne zmestia na dva opasky. Čo ma opäť prinúti rozmýšľať, prečo práve ja.

„Budem ignorovať tento komentár. Takže späť k môjmu pôvodnému návrhu. Chcem to zmeniť. Myslím, že by sme sa mohli spolu dobre baviť - mimo spálne, ak mi dáš príležitosť.“

„Si veľmi vytrvalý, ale už som súhlasila.“

„Takže, dnes večer?“

„Hm, nie dnes večer nie, ale možno čoskoro.“

„Dobre. Ale nenechaj ma dlho čakať.“

Po ukončení hovoru zízam na telefón oveľa dlhšie, ako je potrebné, stále počujem jeho sexi hlas. Po vytiahnutí môjho lenivého zadku z postele, vhodím špinavé oblečenie prať a vyrazím do sprchy. Potom upratujem byt a mierim k Mimi.

Dokážem Westona odkladať pár týždňov, aj keď mi neustále volá a píše správy. Nie je otravný, ale v skutočnosti dosť ohľaduplný. Diskutujeme o najrôznejších témach vrátane vecí, ktoré máme spoločné, napríklad o jedle a filmoch. Niekedy donesie sushi do baru so sladkou poznámkou: „To je pre zmenu.“ Musím sa priznať, že ma to prekvapilo. Ale ak mám byť úprimná, dostáva sa ku mne a mám pocit, že ho už celkom dobre poznám.

„Mala by si s ním ísť von,“ hovorí Jeb.

„Neviem. Vzalo by mi to nedeľu s Codym. Nemôžem to urobiť. Okrem toho, čo keď sa dozvie o Codym?“

„Čo s tým? Nemôžeš ho držať v tajnosti navždy. Choď s ním von v noci. Zaslúžiš si žiť, Spesh.“

„Ale to všetko otvorí, Jeb.”

„Príliš sa trápiš.“

Nasledujúcu nedeľu, okolo jedenástej, sa chystám k Mimi, keď zavolá Weston.

„Už si si to rozmyslela?“

„Možno budúcu nedeľu.“

„Special, blíži sa Deň vďakyvzdania. Čoskoro bude Silvester a budem potrebovať rande. Zarezervujeme to už teraz?“

Musím sa smiať.

„To nemusí byť zlý nápad. Počúvaj, musím vyraziť, inak mi babka dá zaracha.“

„Dobre. Zavolám ti neskôr.“

Keď vystúpim z Vespy, Cody ma takmer zrazí, keď ma vidí. Ten chlapec silnie.

„Honey Bear, chýbala si mi,“ hovorí. Zlatohnedé oči roztopia moje srdce. Ich mandľový tvar mi pripomína jeho mamu, ale farba musí byť jeho otca, pretože Sasha bola modroočko. Jeho tmavé kučeravé vlasy a svetlá olivová pokožka musia byť zdedené taktiež po otcovi, pretože Sasha bola blond a strašidelne bledá, dokonca aj v srdci gruzínskeho leta. Ale jeho úsmev je celá Sasha. Cody je krásny chlapec. Určite dostal to najlepšie z oboch rodičov.

„Aj ty si mi chýbal, chlapče.“

„Som veľký muž,“ trvá na svojom. Má pravdu; z týždňa na týždeň rastie. Neznášam, že moje návštevy sú obmedzené iba na nedeľu.

„Áno, to si. Kde si Mimi?“

„V kuchyni, kde inde?“ kričí z miestnosti.

Cody sa nakloní a zašepká: „Myslím, že varí zemiakovú kašu.“

„Vážne? Prečo si to myslíš?“

„Pretože je to moje obľúbené a požiadal som ju o to a je nedeľa.“ Jeho obočie je spojené a má vážny výraz.

„Aha, chápem. Takže, potom, predpokladám, že to varí. Ale čo tak ísť to skontrolovať?“

Vkĺzne rukou do mojej a smerujeme do krajiny nebeských vôní. Mimi stojí pred sporákom, mieša v hrncoch a pripravuje svoje povestné nedeľné jedlo. Moje brucho škvŕka v očakávaní.

„Honey Bear, ako sa má moje obľúbené dievča?”

„Dobre. Prišli sme skontrolovať, či pripravuješ zemiakovú kašu.“

„Vieš, že neprezrádzam tajomstva,“ hovorí so žmurknutím. Zrazu sa spustí alarm. Je to ten, ktorý nám dáva vedieť, že niekto práve vstúpil na dlhú cestu vedúcu k domu.

„Kurva.”

„Honey Bear, povedala si škaredé slovo.“ Cody na mňa ukazuje prstom.

Panika mi prechádza od brucha po hrdlo. „Mimi,“ poviem najpokojnejším hlasom, aký dokážem vytvoriť, „vypni sporák a zober Codyho do stodoly. Poznáš plán. Máš telefón, však?“

„Vo vrecku.”

Strčím ich k zadným dverám a poviem: „Teraz rýchlo. Ja to tu vybavím. A, Cody, zazipsujeme si ústa. Pamätáš?“

Predstiera, že si zipsuje ústa a ja mu dávam palec hore. Sledujem, kým nie sú blízko stodoly, a potom bežím k Miminmu nočnému stolíku, kde je odložená zbraň. Nabijem starý revolver s kalibrom dvadsaťdva a dúfam, že funguje. Jeb povedal, že by sme si mali zaobstarať novú, ale v tom čase to Mimi odmietla. Teraz by ma zaujímalo, či sme ho nemali počúvnuť. Beriem pištoľ a stojím v hale priamo pred obývacou izbou. Z tohto miesta vidím na okno aj na vchodové dvere.

Pred domom zastaví luxusné čierne nákladné auto. Nepoznám nikoho, kto by také vlastnil. Muž vystúpi, ale nevidím, ako vyzerá. Tvár mu zakrývajú vlasy po bradu. Do riti. Aspoň je len jeden. V hlave sa mi preháňajú scenáre. Možno je to planý poplach. Sakra v to dúfam.

Rázne kroky rýchlo prechádzajú cez drevené dosky prednej verandy. Hlasné zaklopanie na dvere ma vydesí . Ďalšie klopanie, tentoraz silnejšie a moje pľúca explodujú s dychom, ktorý som zadržiavala. Keď nezaznie odpoveď, dvere sa otvoria. Do riti, prečo som nezavrela veľké dvere? „Ahoj, je tu niekto?“ Keď neodpoviem, znova zavolá.

Čo to kurva! Prečo neodíde? Môj najväčší strach sa vynára. Prišiel pre Codyho. Alebo možno pre mňa. Teror ma takmer oslepuje. Ruka, ktorá drží zbraň, sa mi chveje, akoby som držala zbíjačku. Stabilizujem ju s druhou rukou, ako to robia v televízii, ale nefunguje to veľmi dobre. Teraz sa mi trasú obe a vyzerám, akoby som mala záchvat. Pot mi steká po spánkoch a krku. Nutkanie kričať je ohromujúce.

Mám pár problémov. Jedným je, že nemôžem vstúpiť do otvoreného priestoru, pretože ma pravdepodobne zabije. Ale druhy je, že z môjho miesta na neho nevidím dobre. Bojím sa, že ak sa ozvem a pôjdem tam, som mŕtva žena.

Po miestnosti počuť ťažké kroky, ale jeho pevný postoj je skôr vlastníctvom ako zvedavosťou. Keď príde k chodbe, kde stojím, nezostáva mi nič iné, ako na neho zavolať.

„Stoj alebo vystrelím.“ Môj hlas je škrabavý, vôbec nie asertívny. Musím prehltnúť uzol strachu, ktorý sa v ňom nafukuje.

„Vystreliť? Prečo by si strieľala? Hľadám-“

„Stoj tam, kde si. Viem, čo hľadáš, a toto je tvoje posledné varovanie.“

„Počkaj minútu. Tak to nie je.“ Otočí sa bokom a ja namiesto toho, aby som riskovala, vystrelím. Je to náhodný výstrel. Nie som si istá, či preto, že sa mi tak trasie ruka, alebo či je taká stará zbraň. Stále sa otáča, keď strieľam, takže ho guľka zachytí niekde pod pásom.

„Au, kurva! Strelila si ma do zadku!“ kričí. A potom rozpoznávam hlas a skoro zvriesknem. Nemôže to byť on. Ako že som ho doteraz nespoznala?

„Čo to do čerta!“ Vbehnem do miestnosti a začnem ho biť a udierať päsťou po hrudi.

„Prestaň! Čo to skurvene robíš?“ kričí späť. „Si šialená?“ Chytí ma za ruku, zatrasie ňou a zbraň spadne na zem. „Prestaň! Prestaň ma biť. Preboha, ženská. Ukľudni sa. Skoro si ma zabila!“

Prišla som o reč. Môžem na neho iba pozerať. Jeho vlasy sú dole, nie zopnuté v cope a preto som ho nespoznala. Potom môj pohľad klesne na podlahu, kde leží zbraň a dôjde mi vážnosť situácie.

Keď nič nehovorím, pýta sa: „Vždy strieľaš do ľudí, ktorí náhodou prídu na návštevu?“ Nakoniec sa k nemu otočím a vidím ho, ako na mňa zíza, akoby som bola na jednodennom prechode z azylového domu. „Kto to robí? Kto strieľa ľudí do zadku?“ Rukou si zakrýva zadok, kam ho musela zasiahnuť guľka. „Kurva, to bolí.“ Namieri na mňa prstom a dodáva: „S tou vecou si nebezpečná. Mohla si ma zabiť.“

To ma núti hovoriť. „Ty-nezastavil si. Vlámal si sa do domu mojej babičky. To je, mimochodom, zločin - rozbitie a vstup. Prečo by si to robil? Ani ju nepoznáš,“ skríknem. Chytá ma panika a pocit viny. Mohla som ho zabiť. Vďakabohu, som strašná v streľbe.

„Bože, kurva.“ Drží si zadok a šialene poskakuje. „Nevlámal som sa dovnútra. Tie dvere boli dokorán otvorené.“ Ukázal na dvere. „Videl som tvoju Vespu a vošiel som dovnútra. Hľadal som ťa. Keby som vedel, že mi pôjde o život, nebol by som taký hlúpy, aby som prišiel.“

Potom si všimnem kvety rozhádzané na podlahe.

„Normálne nestrieľam na ľudí - iba keď sa vlámu a neviem, o koho ide. Mal si mi najprv zavolať.“ Mám mix emócii. Hnevám sa na seba, že som mu ublížila, ale on ma vydesil. Myslela som, že zabije buď Codyho alebo mňa.

Jeho oči do mňa vypaľujú dýky. „Chcel som ťa prekvapiť. Seriem na to všetko! Seriem na môj zadok. Nie, beriem to späť. Ako ťa poznám, vzala by si ma za slovo.“

Zrazu sa alarm znova spustí. Čo sa to do pekla dnes deje?

„Čo je to?“ Pýta sa Weston.

„Výstražný systém. Zvuk sa ozýva, keď prichádza votrelec. To sa stalo, keď si sem išiel.“

„Nie som votrelec. Som tvoj kamarát. Alebo som si to aspoň myslel. Máš toto miesto urobené ako zasraný Pentagón.“

„Musíme sa schovať. Poď.“

„Schovať? Čo to do pekla je? Bezpečný dom CIA?“

„Buď ticho a nasleduj ma.“ Vtiahnem ho do Mimiinej spálne a strčím ho do skrine. „Teraz buď ticho a nech nie je na oblečení babičky tvoja krv.“

„Tomu kurva neverím.“

„Buď ticho.“ Zavriem dvere a dostanem sa späť do svojej výhodnej polohy.

Keď sa objaví auto, vidím, že je to Jebov starší modrý náklaďák. Čo tu sakra robí? Tento víkend nemal prísť. Ale som vďačná za to, že prišiel. Nie som si istá, či moje srdce dnes dokáže zniesť ďalšie adrenalínové rany. Okrem toho možno budem potrebovať Jebovu pomoc, aby som napravila tento neporiadok, v ktorom sa nachádzam. Potiahnem Westona zo skrine. „Je to bezpečné. Môžeš vyjsť.“

Jeho ruka stále drží zadok a vidím krv. Neznášam pohľad na krv. Och, do prdele, fakt som to pokašľala.

Weston sa zamračil. „To je úľava. Už žiadne prestrelky na ihrisku , jasné?“ Nemôžem mu vyčítať jeho komentár.  Nebola by som veľmi nadšená, keby ma strelili do zadku. „Možno ma tvoj nový návštevník môže odviezť do nemocnice. Kto to vlastne je?“

„Je to Jeb, poznáš ho z baru.“

„Dúfam, že je normálnejší ako ty.“

Jeb vstúpi skôr, ako môžem odpovedať a spýta sa: „Čo sa deje?“ Jeho oči sa zameriavajú na Westona, potom sa presunú ku krvavej ruke Westona a nakoniec ku mne.

„Strelila som Westona do zadku.“ Skrčím sa, keď sa znova pozriem na jeho zadok.

„Strelila si ho do - prečo si to urobila? Ježiš, Spesh. Naštval ťa, alebo čo?“, zviera ústa, akoby sa snažil nesmiať.

„Nie! Vlámal sa do domu.“

„Naposledy hovorím, že som sa sem nevlámal. Počúvaš ma?“ Weston znie ako batoľa, ktorému dupnete na nohu, a ja mu to len ťažko môžem vyčítať.

„Vlámal si sa,“ hovorím.

„Nie.“

„Nerád rozbíjam tento boxerský zápas, ale si v poriadku, mladý muž?“ Pýta sa Jeb.

„Nie! V zadku mám guľku. Musím ísť na pohotovosť.“

Jeb sa pozrie na mňa s rôznymi otázkami, na ktoré momentálne nemôžem odpovedať. Predstavujem si, že jednou z otázok je, ako sa sem Weston dopekla dostal. Vie, že nikdy nepozývam ľudí k Mimi. „Prečo mi to nedovolíš, aby som sa na to pozrel?“

Ruka mi letí k ústam, pretože viem, že omdlievam, ak vidím krv. „Uf.“ Strasiem sa.

„Spesh, kde je Mimi?“

„Do prdele! Bez ďalšej myšlienky na Westona a guľku v jeho zadku bežím do stodoly povedať, že som v poriadku. Keď otvorím dvere do pivnice, zovrú ma ruky.

„Čo sa stalo? Myslela som si, že som počula výstrel.“ Vylezie po schodoch rýchlejšie, ako som ju kedy videla. „Si v poriadku? Zranila si sa?“ Chytí ma za ruky v smrteľnom zovretí a ja žmurknem.

„Nie, nie, ja som v poriadku. Strelila som Westonovi zadok.“ Vysvetľujem, čo sa stalo.

„Je v poriadku?“

„Áno, som si istá, že je.“

Najskôr sa začne chichotať a potom sa poriadne rozosmeje.

„Panebože, musíš prestať. Jeb je tu a musím mu ísť pomôcť s Westonovým zadkom.“

„Poď. Ideme.“ Mimi sa otočí na Codyho, ten však ostáva pozadu. „Čo sa deje, Cody?“ pýta sa.

„Bojím sa. Je tam cudzie nebezpečenstvo.“ Ukázal smerom k domu a potom si palec zastrčí do úst. Od štyroch rokov si cmúľa palec.

Pripravovali sme ho na situáciu s cudzincami takmer každý deň, hlavne čo robiť, ak niekto príde do domu. Možno sme odviedli príliš dobrú prácu. Kľaknem si a poviem: „Je to v poriadku, pretože Westona poznám, takže je bezpečné ísť dovnútra. Jeb je tam tiež.“

Keď sa dostaneme dovnútra, Cody zostáva v kuchyni s Mimi, zatiaľ čo ja zháňam zásoby prvej pomoci pre Jeba.

„Spesh, nemusíš sa pozerať,“ hovorí Jeb. Vie, ako sa cítim pri tých červených veciach.

Weston dodáva: „Možno budem potrebovať stehy. Alebo odstrániť guľku.“ Teraz má nohavice okolo kolien a guľka je zabudnutá, pretože jeho zadok je nádherný. Som v úžase.

„Vyzerá to, že ťa to len zachytilo,“ hovorí Jeb. „Nevyzerá to veľmi hlboko, takže si nemyslím, že budeš potrebovať stehy. Prečo si neľahneš na gauč a ja z ťa dám do poriadku a budeš ako nový?“

„Si si istý, pretože to čertovský bolí“

Jeb ma musí buchnúť lakťom, aby si získal moju pozornosť. Podávam mu peroxid, alkohol, antibiotickú masť a obväzy, ktoré potrebuje na vyčistenie a ošetrenie rany.

„Áno, bude to bolieť niekoľko dní. Môže byť trochu náročné sedieť, ale nemalo by ti to robiť väčšie problémy. Len si nezabudni nechať nejakú antibiotickú masť a natierať to.“

Weston nechápavo hľadí na Jeba a potom sa pýta: „Ako o tom toľko vie? Ošetriť rany po guľkách?“

„Bol som zdravotníkom v armáde.“

„Dobre vedieť. Nabudúce, keď ma postrelia- „prebodne ma svojimi očami,“ budem vedieť, komu mám volať. Je dobré, že si sa zastavil. Mal si šťastie, že ťa tiež nezasiahla do zadku.“

„Áno, Special je trochu paranoidná, čo sa týka bezpečnosti v tomto dome. Príliš sa trápi.“ Jeb sa na mňa cielene pozrie.

To nám prináša otázku. „Mimochodom, Jeb, prečo si najskôr nezavolal?“ Pýtam sa. „Nemyslela som si, že dnes prídeš.“

„Ach, o tom. Bol som na ceste domov z návštevy tety v Conyers a rozhodol som sa využiť šancu. Zavolal by som, ale môj telefón je vybitý. Keď som prišiel domov, zabudol som ho nabiť.“

„Nevedela som, že máš tetu v Conyers,“ hovorím.

„Nehovorím o nej veľa. Je v opatrovateľskom dome už dlho. Alzhaimerova choroba,“ hovorí s miernym pokrčením pleca. „Nikoho nepozná. Snažím sa za ňou chodiť každý druhý mesiac. Každopádne som dúfal, že sa sem dostanem včas na nejakú Miminu večeru, ale vidím, že máš spoločnosť, takže odídem.“

Chytím som ho za ruku a hovorím: „Počkaj. Vieš, že Mimi vždy varí ako pre armádu. A ak odídeš bez toho, aby si ju aspoň pozdravil, už ťa nikdy nepozve.“

Weston nás študuje, akoby sledoval zápas Ping-Pongu, ale pri zmienke o jedle sa mu zväčšia oči. Teraz sa viac sústredím na neho ako na Jeba.

„Weston, ty tiež môžeš zostať. Myslíš, že môžeš sedieť dosť dlho na to, aby si sa najedol?“

„Myslím, že to zvládnem,“ hovorí. „Ale ja som sem neprišiel prosiť o jedlo. Niečo som ti priniesol.“ Ukazuje na opustenú kyticu na zemi.

„Správne.“ Vrhám na neho rozpačitý pohľad. „Dám ich do vody. Ach, a ďakujem.“ Zaškrípem poďakovaním. Kvety sú roztrúsené po podlahe. Zhromaždím obrovskú kyticu a požiadam Jeba, aby sa postaral o zbraň, keď dokončí liečenie Westona.

Keď sa dostanem do kuchyne s tou obludnosťou, Mimi neverí.

„Ukáž, Honey Bear, to nie sú každodenné kvety. Sú tam orchidey, kaly a všetko medzi tým. Ten muž pravdepodobne musel podplatiť nejaký luxusné kvetinárstvo, aby ti ich kúpil v nedeľu. Dnes sú kvetinárstva zatvorené.“

„Áno, a ja som ho za to strelila do zadku. Bože, Mimi, cítim sa hrozne. Čo som si do pekla myslela? Prečo som nevenovala väčšiu pozornosť tomu, kto to je?“

„Nie. Nevedela si, kto vchádza do domu. Okrem toho mu to vynahradím touto večerou.“ Myslím, že moja babka si tento scenár užíva.

„Vďaka Bohu, som hrozná v streľbe. Mohla som toho muža zabiť.“ Už len pri pomyslení na to mi je zle.

„Nie, nemierila si na to dosť vysoko. Ale mohla si ho natrvalo deaktivovať vo výrobe detí.“

„Mimi!“

„No, je to pravda, nie?“

Bože, čo keby som ho strelil do penisu? Aké hrozné by to bolo? Pri tej myšlienke si zakryjem oči.

„Ó, prestaň, Honey B. neurobila si to. Teraz choď flirtovať s tým mužom. Musí byť skutočne niečím, keď ťa lovil až sem.“

Nemusím sa pozerať príliš ďaleko, pretože Jeb a Weston vojdú do kuchyne. Jeb obalí Mimi veľkým objatím, zatiaľ čo Weston jej podáva ruku. Zdvorilý sa nepribližuje k tomu, aký je k nej milý a láskavý. Potom si všimne Codyho a jeho očí, sa rozšíria, keď ho sleduje. Švihnú od Codyho ku mne, tam a späť. Viem presne, čo si myslí. Áno, sme obaja tmavovlasí aj tmavookí, takže predpokladá, že Cody je môj syn, čo je v pohode. Rada si myslím, že je Cody môj. Keby som nepracovala také šialené hodiny a mohla by som si dovoliť opatrovateľku, býval by Cody so mnou. Ale tu s Mimi je bezpečnejšie a získa si jej plnú pozornosť. Nič nie je lepšie ako nechať sa touto ženou milovať. Niečo o tom viem, pretože ma vychovala.

„Cody, toto je pán Weston. Môžeš ho pozdraviť? „ Pýtam sa.

„Ahoj.“

„Ahoj, chlapče.“

„Strelila ťa Honey Bear do zadku?“

„Honey Bear?” Cody ukazovákom namieri na mňa.

„Ja som Honey Bear,” ozvem sa.

„To si, čo?” Weston sa pýta.

„Detská prezývka od Mimi.“ Mimi sa pozrie cez plece a uškrnie sa ako blázon.

„No, urobila to?“ Pýta sa Cody.

„Prepáč čože?“ Pýta sa Weston.

„Strelila ťa do zadku?“ opakuje Cody.

„Och, áno, určite to urobila,“ odpovedá Weston.

Cody kráča k Westonovi a prejde okolo neho. Potom prehovorí: „Pane, máte dieru v nohaviciach.“ Z Codyho vypadne chichot a je to nákazlivé. Je ťažké sa s ním nesmiať.

„No, Cody, to guľka urobí. Takže môj návrh je, aby si sa nezahrával so svojou mamou.“

„Mojom mamou?”

„Áno, Special. Tvoja mama,” hovorí Weston.

Cody spojí obočie. „Honey Bear nie je moja mama. Moja mama bola Sasha. Ona zomrela.“