ASO - 5. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Weston

Zdá sa, že pondelok trvá týždeň. Saténové čierne vlasy, ktoré skrývajú nezabudnuteľnú tvár, mi zaberajú priestor v hlave, nehovoriac o perách, ktoré sú sladšie ako južanský čaj. Je to pekelné nepríjemné z dvoch dôvodov. Prvý dôvod, nevenovala by mi svoj čas ani, keby som ju prosil, a druhý, pretože by som mal dnes pred otcom obrániť svoju pozíciu. Moje prsty sa nevedomky triu o seba a uvažujem, aké by to bolo, keby sa medzi nimi kĺzali jej vlasy. Dúfajme, že plány, ktoré na mňa pozerajú z mojich duálnych monitorov, upokoja moju skurvenú erekciu. Byť tvrdý v rifliach je jedna vec, ale športové nohaviciach do práce nie sú vhodné, zvlášť keď sa stretávam so svojím kreténskym otcom.

Krútim hlavou a vraciam sa do prítomnosti. Stretnutie s otcom bude obrovskou stratou času. Nie som si ani istý, prečo sa vôbec obťažujem. Diabol na mojom ramene hovorí, vyjeb sa na neho, vyjeb sa na neho, zatiaľ čo moje svedomie mi hovorí, aby som urobil správnu vec. A to je môj problém. Pokiaľ ide o neho, vždy robím to, čo je správne, a jediné, čo za to dostanem, je kopnutie do zadku. Ale on nie je len môj otec. Je Weston Wyndham Štvrtý. a vždy dostane, čo chce. Jeho požiadavky sú, aby som šiel v jeho šľapajach -  a podnikal rovnako, ako on už roky. Ale to nie je nič pre mňa. Už dva roky sa o to snažím a to proste nie je to, čo by som chcel od života. Dostal som sa do podnikania počas strednej a vysokej školy. Dokonca som rýchlo zvládol šesťročný dvojaký program za rýchlych päť rokov a získal bakalársky titul v odbore architektonického inžinierstva a titul Master of Science v architektúre. Aj za to som bol kopnutý do zadku. Všetko, čo otec povedal, bolo: „Teraz konečne môžeš ísť do práce, synak.“ To, čo som robil posledných päť rokov, nebolo nič iné ako zábava a hry.

Keď študujem plány a schémy pre budovu, na ktorej pracujeme, pred začatím štrukturálnych kontrol ešte raz skontrolujem, či je všetko v zhode. Budova je vysoké viacúčelové obchodné rezidenčné centrum, ktoré bude postavené v centre mesta. Ak môžem tieto plány schváliť a dosiahnuť, aby bol zvyšok inžinierskeho tímu v poriadku, môžeme začať s akvizičným procesom.

Nie je to tak, že by ma to nebavilo. Baví ma to. Len čo začnem pracovať, stratím sa v práci. Čo sa mi nepáči, je práca v tomto prostredí. Toto uvedomenie nastalo, keď som sa dobrovoľne prihlásil na univerzitu Habitat for Humanity a učil som sa tesárstvu. Prekvapivo som na to mal talent. Čoskoro sa to zmenilo na koníček a potom na vášeň. Ale najviac milujem pomáhať ľuďom. To sa nestane, kým pracujem pre Wyndhama a synov.

„Quinn, ako si na tom s tým plánom?“ Otec sa ma pýta pod mojou prezývkou.

Zdvihnutím prsta dám vedieť otcovi, že som zaneprázdnený, a tým som naznačil, že o chvíľu sa mu venujem. Keď dokončím záverečnú kontrolu štvrtého poschodia, odpoviem mu. „Zatiaľ dobre, oci.“ Ale som iba na čísle štyri.“

„Môžem dostať prvé štyri?“

„Áno, vydrž.“ Po dokončení práce odovzdám svoju pečiatku schválenia v programe CAD a potom ich vytlačím pre otca. Jeho chytľavé ruky sú prakticky na nich, skôr ako mam šancu mu ich podať.

Bez ďalšieho slova je preč. Zameriam sa znova na prácu, keď moja asistentka Leslie položí sendvič na stôl a odchádza. Ostane nedotknutý, ako som sa ponoril do týchto plánov. Mám od otca termín a ak ho nestihnem, bude mi za zadkom. O šesť poschodí neskôr skontrolujem čas, aby som zistil, že je po piatej. Postavím sa, ponaťahujem a potom sa rozhodnem zbaviť kravaty, ktorá mi dusí krk. Ďalšia požiadavka k pracovným pravidlám otca. Vraciam sa do práce a dúfam, že pred koncom dňa preskúmam a schválim ďalšie dve poschodia. V čase, keď skončím, je okolo šesť tridsať, práve včas, keď začujem klopkanie otcových topánok na mramorovej podlahe blížiacej sa k mojej kancelárii. Ako stále bez rešpektovania môjho súkromia, vpochoduje a žiada správu o pokroku.

„Šesť ďalších. Tu.“ Podávam mu ich, keď ich vytlačím.

Neberie ich. Namiesto toho sa mu zúžia oči. „Kde máš kravatu?“ Jeho tón je naštvaný.

„Je po pracovných hodinách.“ Ukazujem na svoje kreslo, kde visí tá prekliata vec.

„Poznáš pravidlá o obliekaní v kancelárii.“

„Áno. Ale ako som už povedal, je po pracovnej dobe.“

„Synu, je mi ukradnuté koľko je hodín. Kým si v tejto kancelárie, budeš mať na sebe kravatu. Nebudem to znova opakovať. Vyjadril som sa jasne?“

„Áno Pane.“ Natiahnem sa ku kravate a znova ju nasadím, moje stoličky škrípu. Nielenže musím nosiť kravatu tu, ale aj keď navštívim pracovisko, ktoré je smiešne nebezpečné. Pokúšal som sa mu dohovoriť, ale je neoblomný.

Potom, čo vidí, že som správne oblečený, odchádza bez ďalšieho slova. Zabalím prácu, vypnem počítač a smerujem do jeho kancelárie. Je obrovská. Na rozdiel od neho musím požiadať, aby som vstúpil zaklopaním. Dvere sú otvorené. Je na telefóne a kýva rukou. Potom ukáže na stoličku pred svojím stolom. Je to jeden z tých efektných kožených krídel. Zvyšok kancelárií je moderný a pohodlný, s elegantnými čistými líniami a množstvom skla. Nie je to otec. On je staromódny. Má rád tmavé drevo a kožu. Je to pekelné ako peklo. Keď sedím, koža z kresla nepríjemne škrípe a ide mi na nervy. Keby to nebolo v otcovej kancelárii, asi by som sa nad tým nerozmýšľal, ale všetko v tejto miestnosti ma štípe na koži, ako keď som si dal urobiť posledné tetovanie. Ibaže táto skúsenosť mi priniesla nesmierne potešenie. Tetovanie je séria troch voľne lietajúcich vtákov. Takto si niekedy predstavujem svoj život, keď sa vymaním zo sakramentských rodinných reťazí, v ktorých som uviazaný.

Otec zavesí telefón a zamračí sa. Raz by som rád videl úsmev na jeho tvári. Vylepšilo by to jeho vzhľad. Nie, že by bol nepríťažlivý človek, ale všadeprítomné zamračené, sklesnuté ústa a šok z bielych vlasov ho robia starším najmenej o tucet alebo viac rokov, vďaka čomu sa javí ako v šesťdesiatke. Má iba päťdesiat. Rodičia mojich priateľov sú všetci starší ako on, napriek tomu vyzerajú, že by mohli byť jeho mladšími súrodencami. Smutné, ak sa ma pýtate. Dúfam, že tak nebudem vyzerať, keď budem mať päťdesiat.

„Čo je to?“ pýta sa.

„Pozrel si sa na to?“

„Áno. Poslal som ich inžinierom.“ To je všetko. Žiadna dobrá práca, milujem tvoju prácu, si tam kde patríš alebo ide ti to. Nič.

„Dobre. Bol si s nimi spokojný?“

„Ak by som nebol, vedel by si o tom. Uvidíme sa ráno, „vyhadzuje ma a potom sa otočí späť k hromade papierov pred sebou. Ale ja sa nehýbem. Nakoniec zdvihne hlavu. „Potrebuješ ešte niečo?“ Kurva dobre vie, že ešte niečo potrebujem.

„Vlastne áno. Povedal ste, že dnes prediskutujeme môj návrh.“

Švihne rukou a povie: „Ach, to. To nemôžeš myslieť vážne, Quinn.“ Vždy ma tak volá. Je to jednoduchšie, predpokladám, že som piaty Weston Michael Clayton Wyndham.

„Ale, áno. Myslím to veľmi vážne.”

Oprel sa do svojho obludného kresla, na ktorom som ako dieťa nikdy nesmel sedieť, zložil okuliare a pozrel na mňa. „Nerozumiem ti.“

To ma neprekvapuje. Nikdy sa neobťažoval spoznať ma.

„Som si istý, že nerozumieš.“

Jeho hlava kmitá, s najväčšou pravdepodobnosťou znechutením, ako naznačuje jeho úškrn. „Architektonický svet tu vo Wyndham a synovia máš doslova na dosah ruky. Si vynikajúci architektonický inžinier.“

Wow. Je to prvá pochvala, ktorú mi kedy povedal. Som zaskočený.

„Prečo by si to kurva chcel zahodiť?“ vypľuje slovo kurva. Môj otec nadáva, ale kurva je zriedka súčasťou jeho slovnej zásoby. Je super nasratý, viac ako je obvykle

„Nepozerám sa na to rovnako ako ty,“ hovorím.

„Nepoužívaš mozog, ktorý ti dal Boh.“ vysvetľuje mi. Na čele mu pulzuje žila. Dúfam, že nedostane infarkt pri mne. A nevtipkujem. Jeho červená tvár mi hovorí, že jeho krvný tlak musí byť veľmi vysoký.

„Stále tu môžem pracovať, ale len tri dni v týždni. Ostatné dva dni by som sa chcel venovať práci pre Habitat for Humanity. Stavanie domov. Potrebujú niekoho s mojimi architektonickými a stolárskymi zručnosťami na stavbách.“

Buchnutie jeho dlaní o stôl ma skoro vyhodí zo stoličky. „Zaplatil som za ten dvojaký diplom, aby si mohol čo? Stať sa niekde nejakým dobrovoľníkom?“

„Ak chceš, môžem ti tie tri roky splatiť, pane.“

„To myslíš vážne?“ zavrčí.

„Ak to chceš.“

„Kto si?“ pýta sa.

Tá otázka ma prekvapí. „Nie som si istý, ako to myslíš.“

Širokým gestom hýbe rukou. „Pozri sa na seba. Tie vlasy a tie ... tie tetovania, ktoré máš. Čo sa ti stalo?“ Z jeho slov vyteká pohŕdanie a znechutenie, ale odmietam mu dovoliť, aby som sa aj naďalej cítil nehodný jeho rešpektu.

Chcem mu povedať, že som sa stal starostlivým človekom a nie nejakým podivným kreténskym diktátorom, ale zdržím to v sebe pre zachovania pokoja.

Pozerajúc späť na neho, muž na muža, odpovedám: „V skutočnosti súčasťou môjho vysokoškolského štúdia zahŕňala práca pre Habitat. Po ukončení stáže som skončil ako dobrovoľník. Zapáčilo sa mi to a vtedy som sa naučil stolárstvu. Môj tútor ma naučil všetky triky remesla a povedal, že mám na to skutočný talent. Je to môj prostriedok na odbúranie stresu.“

Zadíva sa na mňa. Možno som mal radšej povedať, že sa k nám prisťahovali mimozemšťania. Pravdepodobne by tomu ľahšie uveril.

„Takže, nech si to objasnime. Prihlásil si sa ako dobrovoľník na Habitat, naučil si sa používať pílu a preto si sa rozhodol, že tu chceš pracovať iba na čiastočný úväzok, aby si  mohol ďalej pokračovať tam  vo svojom dobrovoľníckom úsilí.“

„Nie tak úplne, ale môžeme to tak brať,“ odpovedám.

„Mladý muž, nič z toho neberiem. Vôbec nič. Ale radšej príjmy ty toto. Môžeš tu pracovať na čiastočný úväzok. Ale ak tak urobíš, budeš ako úradník, ktorý robí za minimálnu mzdu. A na tvojom mieste by som to prehodnotil. Pretože ten tvoj obrovský fond by sa mohol kedykoľvek zmeniť. To Ferrari, ktoré miluješ a tvoj luxusný byt? Bez tvojho mesačného príspevku veľmi vážne pochybujem, že by si si mohol dovoliť životný štýl, na ktorý si si zvykol. Mal by si si to dať ako cigaretu a vyfajčiť ju. Zabudnúť na to. Alebo to je tvoj problém? Drž sa ďalej od marihuany, Quinn. Zakrýva tvoj úsudok. Teraz, ak je to pre dnešok všetko, musím ešte pracovať.“

Jeho prepustenie ma postavilo na nohy. Pozdravím ho dvoma prstami, ale radšej by som mu venoval ten prostredný. Nepovedali sme už ani slovo. Mám na starosti aj lepšiu prácu, ako sa s ním hádať. Dostane ma to len hlbšie do jeho pekelnej jamy. Je čas, aby som šiel domov. Keď prídem na parkovisko a vkĺznem do Ferrari, začnú sa mi spájať mozgové synapsie. Moji starí rodičia založili fond a môj starý otec zomrel. Ak by som na to stavil, toto je neodvolateľné, čo znamená, že to otec nemôže zrušiť. Pokiaľ však nemôže nejako zmeniť vek, v ktorom sa fond venuje, v takom prípade by som mohol byť v prdeli. Náklady na veci si nevážim, s ohľadom na moju výchovu. Vyzerá to, že som v dohľadnej budúcnosti uväznený v tomto svete.

S revom motora a škrípaním pneumatík opúšťam toto miesto. Môj cieľ? Sklad, o ktorom vie iba pár ľudí. Hovorím tomu môj osobný masážny salón, pretože je to jediné miesto, kde uvoľňujem moje napätie.

Vyrazím z parkoviska, keď zapadá októbrové slnko. Pre niektorých môže stará tmavohnedá tehlová budova pôsobiť pochmúrne a nevábne. Pre mňa je to všetko ostatné. Odomknem dvere, zapnem svetlo a celé miesto ožíva. Vôňa dreva mi vniká do hlavy ako droga. Toto je moja nirvána. Stoly rôznych veľkostí sú zostavené tak, že na nich sedia rôzne druhy píl. Všetky druhy dreva sú naskladané nabok - nové, staré, regenerované. Mohol by som tu stráviť týždne a nikdy sa neunavím týmto miestom.

V zadnej časti budovy je samostatný obytný priestor, ktorý som si nechal nainštalovať na také noci. Obsahuje kuchyňu, kúpeľňu, spálňu. Nič fantastické, iba opraviteľné. Chladničku stále zásobujem niekoľkými podstatnými vecami, tak idem zobrať vodu a prísady a pripravím si sendvič. Potom, čo sa najem, idem sa dať práce. O hodiny neskôr si uvedomujem, že je po desiatej. Je čas prestať. Ovládať pílu nikdy nie je dobrý nápad, keď ste unavení. Chytiac oblečenie, z ktorého som sa prezliekol, keď som sem prišiel, zamknem a vydám sa do svojho bytu, ktorý nie je príliš ďaleko. Keď prídem domov, dievča s tmavými vlasmi a kávovými očami opäť zaplní moje myšlienky.

Ide o to. Žien je tucet. Dozvedel som sa to už dávno, potom čo ma jedna dostala na zadok, nestáli za to. Buď chceli príliš veľa času, alebo sa zaujímali viac o moje peniaze ako o mňa. Možno s nimi budem tráviť veľa času, ale príliš na ne nemyslím. Až na  Special. Keď ležím v posteli, vidím iba jej pery a tvár. Moje prsty sa stále trú a svrbia, od potreby držať jej hodvábne vlasy.