ASO - 3. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Weston

Čo sú skurvené sprchové dlaždice? A so zubnou kefkou? Chytím svoju šálku a vypijem kávu, ktorá v nej zostala. Neviem ani čo jej mám povedať. Jediné čo viem, je, že je sexi, ale iným spôsobom ako ženy na, ktoré som zvyknutý. Páči sa mi jej nekonvenčná osobnosť. Jej meno - Special - to je kurevsky smiešne. Napodiv jej ale pasuje. Nie, žeby bola konvenčne atraktívna, ale je prekrásna jej vlastným jedinečným spôsobom. Tá tvrdosť, ktorú sa snaží vykresliť, je rozkošná, ale vidím priamo cez ňu. Pod tvrdým povrchom, ktorý sa pokúša vytvoriť, sa nachádza obrovská dávka cukru.

Postaví predo mňa tanier a vonia to fantasticky. Začnem jesť. Jej podrezaný jazyk zastaví moje prežúvanie.

„Odkiaľ pochádzam, je neslušné nepoďakovať šéfkuchárovi, alebo tomu, kto varí ,alebo ako to povedať. Taktiež je neslušné nečakať, kým si všetci sadnú a začať sa hneď napchávať..”

Jej napomenutie ma prinúti položiť vidličku. „Ďakujem. Je to od teba veľmi milé a naozaj si to vážim. Odpusť mi moje hrozné spôsoby.”

„To teda sú,” zamrmle. „Správaš sa, akoby som bola tvoja slúžka.”

Strápnene pripúšťam, že má pravdu. Správal som sa tak. Nie je to so mnou dobré. „Ospravedlňujem sa. To nebolo odo mňa pekné”

Prezerá si ma tými neuveriteľnými dúhovkami z tmavej čokolády ale neprehovorí ani slovo. Žalúdok mi škvŕka až kým sa neozve, „Jedz kým to nevychladne.” Nemusí mi to hovoriť dvakrát. Môj tanier je ukážkovo čistý za krátky čas. Kým som jedol, jediné čo robila bolo, že ma sledovala.

Nakoniec vstane aby zložila oblečenie. Jej byt je malý. Jedna spálňa, jedna kúpeľňa obývačka a kuchyňa s práčovňou hneď vedľa, ale myslím, že ona je s tým spokojná. Keby som tu žil asi by som dostal klaustrofóbiu, napriek tomu dnes sa cítim dosť dobre. V skutočnosti veľmi pohodlne.

„Budeš ešte niečo prať?” Spýtam sa.

So zúžením pohľadom sa spýta, „Prečo sa pýtaš?”

„Dúfal som, že by si mi mohla vyprať košeľu. Zvyčajne nenosím oblečenie dva dni po sebe.”

„To nemyslíš vážne.”

„Myslím. To je taká moja vec. Mám rad, keď si po sprche oblečiem čistú košeľu.”

„Ty si skurvená diva. Nie, nevyperiem ti tvoju košeľu. Teraz sa obleč a vypadni. Očakávala som, že vypadneš hneď, ako sa zobudíš.”

„Nie som žiadna diva. To, že som rád čistý neznamená, že som diva. Máš vždy ráno takúto zlú náladu?”

„Nie! Nemám zlú náladu. Zobrala som ťa včera v noci, zachránila ti život, dala ti bezpečné miesto na spanie a teraz chceš, aby som ti vyprala posraté oblečenie? Nestačilo to všetko a raňajky?” Stojí tam, rukami v bok a zamrmle, „Neuveriteľné.”

„Ja som sa len opýtal. Nežiadal som to. A nezachránila si mi život.”

Neoprávnene sa hnevá za takú maličkosť.

„Áno zachránila a nie je to normálne. Cudzinci sa nepýtajú iných cudzincov, aby im vyprali oblečenie. Nikto ťa neučil o slušnosti a etike?”

„Áno. Chodil som do školy etikety.” Teraz na ňu skoro kričím.

„Musíš si robiť srandu. Chodil si do školy etikety? Ono niečo také existuje?” Oči ma tak otvorené, že sa obávam, že by jej mohli vypadnúť priamo z hlavy.

„Áno existujú. A čo je na tom také zlé? Každý chodí do školy etikety. Naučili ma rôzne veci, ako správne vystupovať a ako tancovať,” hlesnem.

„Panebože. Ty si chodil aj na tanečnú školu?” Smeje sa tak silno až zakrochká.

„To som nepovedal. Povedal som, že som chodil do školy etikety, kde nás učili tancovať. Mala by si byť novinárka. Rozhodne vieš veci prekrútiť.”

„Ja som nič neprekrútila, len som zopakovala čo si povedal.”

„Áno s tvojím prekrútením. Kašli na tú košeľu. Zabudni, že som sa pýtal.”

„Už sa stalo.” Keď je naštvaná jej nozdry vzplanú. Je to skurvene sexi, keď nad tým premýšľam.

„Čo je?” spýta sa.

„Čo tým myslíš?”

„Ten úškrn na tvojej tvári, akoby si zjedol hovno.”

„Taký nemám.”

„Ale áno, máš.”

Unavený z jej hašterenia, ju schytím a znova pobozkám, hovorím si, že ju chcem len umlčať. Ale to nie je ten skutočný dôvod. Dôvod je, že s tým hnevom je úchvatná. Jej čierne, chaotické ako peklo vlasy z postele lietajú jej nahnevanými gestami, zatiaľ čo jej takmer čierne oči chrlia strieborné iskry. Je to temperamentná žena a stavím sa, že je výbušná aj v posteli. Chytím ju za zadok, pritiahnem bližšie k sebe a prehlbujem bozk. Keď jej odpor zmierni, počujem jemné stonanie. Som pripravený ísť do toho, ale pochybujem, že aj ona. Táto žena nie je môj obvyklý typ, takže dostať ju do postele na rychlovku neprichádza do úvahy. Môjmu vtákovi sa však tento nápad páči, stavia sa mi stan v džínsach.

Nadvihnem jej blúzku, zasuniem pod ňu ruku s cieľom dostať sa k jej nohaviciam. Ibaže ona sa opäť rozbieha do zlosti.

S dvomi rukami na mojej hrudi ma odstrčí a pýta sa, „Čo si dopekla myslíš, že robíš?”

„Bozkávam ťa.”

„Chcel si mi dať ruku do nohavíc.”

„A?”

„To nie je bozkávanie. To je ohmatkávanie.”

„Ohmatkávanie?” Môj hlas sa zvýši o niekoľko decibelov. „Neohmatkával som dievčatá od strednej školy.”

„Premysli si to znova, pretože práve si mi ohmatkával zadok.”

„Dobre, Spike, vychladni. To bolo pohladenie a je zrejmé, že tieto dva pojmy nedokážeš rozlíšiť.”

Ukáže na mňa prstom. „Ty nemáš ani tušenia čo robíš. Pracujem v bare, pamätáš? Som ohmatávaná celý deň. Určite viem ako to vyzerá.“

Žiarlivosť mi stúpa hlavou. Prečo sa dopekla takto cítim? Myšlienka na ruky iných chlapov, ktorý sa dotýkajú jej zadku ma napĺňa zúrivosťou. „Nemôžem uveriť, že dovolíš tým mužom, aby na teba položili ruky!”

„Čože? Nežiadam ich o to.” Krúti hlavou a pozerá sa na mňa, akoby som zošalel. „Pozri, myslím, že si sa zbláznil. Možno si sa priotrávil alkoholom. Počula som o tom. Ľudia toľko pijú až im odumierajú mozgové bunky. Tvoje určite nepracujú správne.”

Kurva! „Moje fungujú veľmi dobre, neboj sa.”

„Myslím, že by si mal odísť. Okrem toho, niekde musím byť,” odpovie a pozrie sa na nástenné hodinky.

„Kde musíš ísť? Nie je tvoj bar v nedeľu zatvorený?”

Umýva riad a ja pozerám na jej rozkošný zadoček. „To nie je tvoja starosť.”

„Takže nechceš dnešný deň stráviť spoločne?” Jej telo sa otočí tak rýchlo, že všade kvapká voda a mydlo.

„Ako si dostal tento šialený nápad?” Jej pery sú zvlnené najneobvyklejším spôsobom. Myslím, že nemá záujem so mnou tráviť čas.

„Myslel som, že by si možno chcela ísť ku mne.”

Tisíc emócii jej preletí tvárou, až nakoniec sa zastaví na jednej - znechutenie. Jej ústa sa zvierajú v komickom znechutení a ja nemôžem zastaviť smiech, ktorý zo mňa vyjde.

„Myslím, že toto znamená nie.”

„Prečo by som to mala chcieť?” spýta sa a jej hlas sa zvyšuje.

Pokrčím plecami a poviem, „Ja neviem. Možno by sme sa mohli lepšie spoznať. Stáť sa kamarátmi.“

Hodí utierku do umývadla, utrie si ruky do uteráka a odpovie, „Potrebuješ niečo pochopiť. Nechala som ťa tu stráviť noc, pretože si odkväcol. Nemal si občianku a nemohli sme zavolať ani taxi ani nič, lebo sme nevedeli kde bývaš. Takže sme museli z baru až sem dotiahnuť tvoj zadok a ver mi, nebolo to jednoduché. Čakala som, že keď sa zobudíš, odídeš odtiaľto, pretože väčšina ľudí, ktorých poznám by nebola hrdá na to, že sa tak opili a neboli schopný ani opustiť bar. A teraz chceš stráviť deň spoločne.” Pozerá na mňa, akoby som sa udrel. Možno sa to aj stalo.

„Môžem sa ťa na niečo opýtať?”

Raz prikývne.

„Urobila si niekedy chybu?”

Ruky sa jej usadia na bokov. „To je smiešne. Samozrejme že áno.” Mávne jednou rukou, akoby zahnala muchu. Jej gesto ma núti smiať sa, ale neodvážim sa. Pravdepodobne by ma schladila.

„To sa stalo včera. Skôr v ten deň sa niečo stalo a skončil som v tvojom bare. Bolo to nepríjemné, tak som sa chcel len napiť a nejako mi to prerástlo cez hlavu. Nevedel som čo robím, len som jednoducho chcel zabudnúť na bolesť. Prepáč, že si musela byť svedkom tejto stránky môjho života.”

Zdvihne obočia. „Robíš to často?”

„Nie! Prepáč, že si ma musela vidieť v takom stave. Nerobím to často” pretriem si zadnú čas krku. „Zdá sa, že som zo seba urobil úplne idiota, takže ďakujem, ospravedlňujem sa a vypadnem.” Siahnem do vrecka, vyberiem päťsto dolárov, ktoré pokryjú môj pobyt a problémy so mnou a odchádzam.

„Toto budeš potrebovať.” Ukáže na moje špinavé tričko , ktoré je na stoličke.

„Ďakujem.” Oblečiem si ho.

„Možno budeš potrebovať aj toto.” Vyberie z vrecka moje hodinky a kartu American Express.

„Čo to kurva!”

„Zobrala som ich ako záruku. Vieš, ak by si sa o niečo pokúsil.”

Chytiac veci, krútim hlavou.

„Povedala som ti, že som ti zachránila život. Ak by som ťa nechala vonku, určite by ťa okradli” povie.

Je ťažké sa s ňou hádať. Stroho prikývnem a mierim k dverám. Naozaj nechcem odísť, napriek tomu, že je podráždená, páči sa mi. Keď otvorím dvere, po mojej pravici je schodisko, ktoré vedie na ulicu. „Um, kde to vlastne som?”

„Atlanta. Virginia Highlands konkrétne.”

„Ah. To dáva zmysel.” Bol som s rodičmi na večeri neďaleko, keď sme sa pohádali. Tak som skončil v bare.

Pozriem sa späť na ňu, znova myslím na to, ako je jedinečne prekrásna. „Ako sa volá tvoj bar?”

„Keď budeš odchádzať pôjdeš hneď vedľa neho.”

Nerád sa pýtam na túto otázku, ale musím. „Je tu nejaká šanca, že budeš vedieť, kde mám zaparkované auto?”

Niečo zamrmlala, som si istý, že to nebolo nič milé, keď dodáva „Ako to mám dopekla vedieť? Pracovala som, keď ma Jeb upozornil na tvoj spiaci zadok.”

„Kto je Jeb?” Nie som si istý či sa mi ten Jeb páči.

„Jeb je jeden z mojich zamestnancov, niežeby to bola tvoja starosť.”

„Hmm. Môžem ťa požiadať o ďalšiu láskavosť?”

„Samozrejme, veď prečo nie?” Vyhodí ruky do vzduchu.

„Pomôžeš mi pohľadať auto?”

Niečo si zamrmle a myslím, že počujem niečo ako kurva, alebo sakra a niečo o tom, že je môj osobný taxík. Potom si zoberie kľúče a ide ku mne. „Tak poď.” Zamkne dvere a mieri na ulicu. Slnko jasne svieti a z toho mi opäť zvoní v hlave.

„Kurva, to bolí,” zamrmlem.

„Mal si na to myslieť včera, predtým, než si sa takto doriadil.”

„Jasne, keby si si prešla tým čím ja, urobila by si to isté.”

„Ako si môžeš byť taký istý?” spýta sa ako kráča.

„Ver mi.”

Zastaví sa z ničoho nič a ja do nej v podstate narazím. „Pomohlo by, keby som vedela, aké auto vlastne hľadám,” naštve sa.

„Myslím, že áno.”

„Bože, irituješ ma. Kde máš kľúče?”

„Vo vrecku. Prečo?”

„Pretože, hlupák, môžeš stlačiť na to malé tlačidlo, vďaka ktorému tvoje auto pípne.” Teraz musí byť presvedčená, že som magor.

Prečo ma to nenapadlo? Siahnem do vrecka, vyberiem kľúčenku a stlačím tlačidlo. Nič. „Musíme byť priďaleko.”

Poškriabe si spánok. „Musím si vziať bundu.”

„Prečo?” Je trochu chladno, ale nie zima.

„Pretože, nemôžeme večne chodiť po uliciach a hľadať tvoje auto. Poď.”

Ideme späť k jej bytu, kde si prezuje topánky a zoberie kabát. Potom kráčame ulicou k vedľajšej budove, kde stojí červená Vespa. Nasadí si prilbu, siahne do priehradky a vytiahne ďalšiu. „Toto si daj.”

„Chceš aby som s tebou išiel na tomto?”

„Zmĺkni a daj si to aby sme mohli vyraziť. Nemám na to celý deň a keď chceš, aby som ti pomohla, pohni zadkom, daj si to na hlavu, aby sme mohli vyraziť.”

Pozriem sa ešte raz na tú vec a mám pochybnosti, že sa tam obaja zmestíme. Nie je to nič iné ako zasraný skúter. Modlím sa, aby ma nikto nevidel na tejto hlúposti.

„Tak ideš, alebo nie?” spýta sa, a v hlase je počuť netrpezlivosť.

„Hej, hej.” Dám si prilbu na hlavu a posadím sa za ňu.. „Vieš ako narábať s touto vecou?”

„Nie neviem. Nikdy som na tom nejazdila.” Naštartuje a otočí sa na mňa, aby mi povedala, „Nebojuj so mnou na zákrutách.” Potom vyrazíme. Som prekvapený ako rýchlo ide táto malá vec. Vyrazí do premávky a ja chcem kričať ako nejaká malá kundička, ale neurobím to.

„Akej farby máš auto?” otočí sa a kričí.

„Preboha! Sleduj cestu!”

„Buď ticho! Viem čo robím. Okrem toho, nie som tvoj súkromný taxík. Akej farby?”

„Čierne. Športové auto. Len choď a buď preboha opatrná. Nechaj ho mňa hľadať.”

Prilba sa jej krúti zo strany na stranu. Môžem si len predstaviť čo si teraz mrmle. Otáča sa hore-dole v bočných uličkách, až nakoniec nájdeme moje auto asi trištvrte míle ďaleko. „Tam je v pravo.” Otočí sa a zastaví, aby som mohol zísť dole z Vespy.

„Prepychové auto, čo je to zač?”

„Ferrari.” Potom mi to dôjde. Nevšimol som si jej bar. „Hej, ako sa volá tvoj bar? Zabudol som na to.”

Pozerá sa na moje auto. „Máš veľa peňazí, však? Akože veľmi veľa.”

„To je diskutabilné. Moja rodina má peniaze. Tvoj bar? Ako sa volá?”

„Oh. Volá sa A Special Place.”

„Trefné.”

Nedostal som príležitosť jej poďakovať za odvoz, alebo čokoľvek iné, poslala mi rýchly pozdrav a vyrazila, nechala ma pozerať sa za ňou. To ale nevidím ako problém, pretože teraz viem, kde sa Special nachádza a nebude problém ju znova nájsť.