ASO - 10. kapitola

Překlad: Lenka

Kor.: Irenka

Weston

Tmavé oči ma chytili a slová, o ktoré som sa podelil iba s niekoľkými ľuďmi, sa postupne vylievali.

„Chcem pracovať pre Habitat for Humanity. Chcem stráviť nejaký čas stavaním domov pre ľudí núdzi a učením ľudí stolárstvu. Vďaka svojim architektonickým a inžinierskym schopnostiam by som bol veľkým prínosom. V súčasnej podobe peniaze nepotrebujem, pretože mám fond.“

„Tak to urob.“ Nakloní sa ku mne a jej svieža vôňa mi pripomína vidiecky domov, ktorý som po sebe zanechal - teplý a útulný, zahalený množstvom lásky.

„To je ten problém. Môj otec to zruší. Alebo skôr nechá zmeniť jeho distribúciu, takže k nemu nebudem mať prístup, kým nebudem starší.“

Pokrčí plecom. „No a čo?“

Special je v tejto téma naivná. „Mal by som nulové prostriedky na život.“

„Áno, to by si mal. Môžeš si zarobiť peniaze ako stolár. A nemáš nič odložené?“

Tu vstupuje jej naivita. „Nie naozaj. Moje úspory sú spojené s fondom. Investuje sa do dosiahnutia maximálnej návratnosti. Special, hovoríme o veľa peniazoch.“

„Potom sa nauč žiť bez nich.”

Hovorí to tak nonšalantne, že sa mi chce smiať. „Mám dlhové záväzky. Ak odídem, veľa by som stratil.“

„Splatil by si to. Čo keby si začal podnikať na čiastočný úväzok a pracoval by si na čiastočný úväzok pre Habitat? A potom predaj všetko, čo nepotrebuješ.“

Opierajúc sa o pult si pretieram oči. „Neviem.“

Vyberie zo skrinky dva poháre. Potom vytiahne dve pivá z chladničky a nalieva nám. Keď mi jeden podá, zavedie ma do svojej obývačky a sadneme si. Celý ten čas premýšľam o tom, čo povedala. Možno by som mohol predať byt a chvíľu žiť v skladisku. Vedel by som žiť bez Ferrari. Bol to impulzívny nákup a veľmi ho nepoužívam.

„Aké vecí vlastníš, ktoré príliš nevyužívaš?“ pýta sa. „Mohol by si sa zbaviť toho luxusného auta. Aj tak je príliš dievčenské.“

Posuniem sa na gauči, zložím váhu zo zadku a otočím sa k nej. „Čítaš mi myšlienky? Na to som práve myslel. A čo myslíš tým, že je príliš dievčenské? To auto je čistý sval.“

„Nie podľa mojej definície. To nákladné auto, ktoré šoféruješ, je pre mňa svalom. Zbav sa tej ženskej veci. Mohol by si ušetriť tonu. Stavím sa, že samotné poistenie pre tú vec je šialené.“

„Nemáš ani potuchy.“ A tiež nemá potuchy o výkone motora na mojom Ferrari. Čo však nevie, je to, že tá dievčenská vec dokáže šprintovať 660 koní z nuly na šesťdesiat za tri sekundy.

Usmejem sa pre seba. Iba Special by si obľúbila moje nákladné auto viac ako Ferrari. Bože, to sa mi na nej páči.

„Každopádne. Chceš si pozrieť film? Mám Netflix.“ Hovorí, akoby to bola najcennejšia vec na svete.

„Samozrejme. Chceš ísť so mnou na večeru?“

„Ako teraz?“ Nespočetné množstvo emócií sa preháňa jej črtami. Prekvapenie je jedným z nich.

„Nie, nie teraz. Ale čoskoro. Ďalší víkend? Je niekto, kto by ťa mohol v práci zastúpiť?“

„Ani nie. Zajtra si možno niekoho najmem, ale nie som si istá, či na to má.“ Nepozrie sa na mňa, skoro akoby sa ma bála.

„Desím ťa?“

„Prečo sa to pýtaš? To ja som strelila teba. To by mala byť odpoveď na tvoju otázku,“ vystrelí. Jej bravúrna fasáda ma neoklame.

Natiahnem ruku k jej, ale ako náhle sa jej dotknem, vytrhne ju.

„Kvôli tomu sa pýtam. Správaš sa pri mne ako plachá laň. Prečo?“

Hravo ma buchne rukou. „To nerobím. Len sa mi nepáči, keď sa ma ľudia dotýkajú.“

„Kravina.”

Jej hlava sa otáča tak rýchlo, že som prekvapený, že je stále pripevnená k jej krku. „Čo si povedal?“

„Hovoríš kraviny. Bojíš sa ma. Myslíš si, že som sexi. Videl som, ako si mi sledovala zadok. Viem, ako ženy myslia.“

Jej tvár sa mení z vystrašenej lane na sebavedomú sexi ženu, ktorú som stretol prvý deň, keď som sa zobudil v jej byte.

„Takže, to si myslíš, že? Že som ti sledovala zadok?“

„Popieraš to?”

„Samozrejme, že to popieram. Prečo by som si ho chcela prezrieť? Videla som oveľa lepšie zadky ako tvoj. Stačí ísť do práce. V bare sú samé zadky. Bože, neveril by si aké zadky sa tam motajú. Je to zadkový bufet.“ Jej malý žart ma pobavil a je ťažké nemilovať jej samoľúby výraz.

„Môj bar sa stará o vynikajúce zadky, ktoré sú nad rámec špeciálnych.“

„Má tvoje meno s tým niečo spoločné?“

Teraz som narazil na citlivé miesto. Chytí do hrsti moju košeľu a pritiahne si ma k sebe. Cez zaťaté zuby sa vyhráža: „Už nikdy viac si nerob srandu z môjho mena. Celý  život som sa zaoberala týmto svinstvom a nepotrebujem, aby si skočil na tento vlak. Chápeme sa?“

Skláňam sa bližšie a vydýchnem: „Dokonalo,“ tesne predtým, ako jej na pery venujem jemný bozk. Nemal som to robiť, pretože ako náhle sa ich dotknem, v mojom vnútri vzplanie vášeň a túžba. Som závislý na Special. Zabudnite na heroín, túžil som po jej bozkoch viac, ako som kedy mohol túžiť po akejkoľvek droge. Od tohto okamihu pohltí každú moju myšlienku. Škoda, že ma nepustí dnu. Som kvapka oleja v jej vedre s vodou. Áno, láka ma to, ale robí všetko pre to, aby zostala bokom.

Pustím ju a ona odvráti pohľad. Tichým hlasom sa pýta: „Chceš, to čo všetci ostatní, však?“

„Čo je to?“

„Prišiel si sem, aby si sa so mnou vyspal, však?“ Zdvihne hlavu a sakra jej oči vŕtajú do tých mojich. Takmer ma prinútia zvíjať sa.

„Nie, to nie je pravda.“ Ani sám sebe nezniem presvedčivo. Faktor mojej vierohodnosti je nulový.

„Som na to zvyknutá ver mi. To je to, čo všetci chlapci na strednej škole chceli.“ Jej úsmev je prázdny. „Bola som dosť hlúpa, aby som im na to naletela. Ale už nie som naivná, Weston. Možno by si mal radšej odísť.“

„Nie. Nie, kým ma nevypočuješ.“

Hlava sa jej pri čakaní nakláňa. Čo do pekla poviem? Že je neodolateľná a ja som slabý? Že je taká lákavá, že som nedokázal odtrhnúť ústa od jej? Tým si ju úplne získam.

„No? A nehovor, že to bolo tým, že som ťa strelila do zadku a dlžila som ti.“

„To je presne to, čo som chcel povedať. To najmenej, čo by si mohla urobiť, je, že mi to odplatíš bozkom. Nemala by si pobozkať miesto, ktoré je zranené?“ Som šokovaný, že mi nedá facku.

„Robíš si srandu.“

„To nie, takže som radšej pobozkal tvoje pery. Mala by si byť vďačná. A okrem toho, to, že som ťa pobozkal, ešte neznamená, že s tebou chcem spať.“ Nie je možné zadržať úškrn.

„Si neuveriteľný.“

„Nie naozaj. Koľko chlapov si strelila do zadku?“

„Žiadneho,“ vzdychne.

„Potom si myslím, že máš šťastie, ​​nepodávam obvinenie.“

„Podávať obvinenie?“ Vyskočí a nasmeruje na mňa ukazovák. „Vkradol si do domu mojej babičky!“ Potom ma jej ruka udrie do hrude. „To ja by som mala obviniť teba.“

„Čo tak trochu zmilovania?“ Naozaj nevie, ako prijať vtip. Potrebujem do jej života vložiť trochu zábavy. Z koho si robím srandu? Potrebujem zábavu rovnako ako ona. Aspoň má prácu, ktorá sa jej páči, a nemá šéfa Adolfa-kurva-Hitlera.

Jej pleť sa sfarbí do melírovaného odtieňa fialovej. „Si najviac poburujúci muž, akého som kedy stretla. Nemôžem uveriť, aký si rozmaznaný.“

„Teraz počkaj minútu. Možno som veľa vecí, ale nie som rozmaznaný.“ Pravdepodobne som podľa jej štandardov, ale nemusí to vedieť.

„Ach, áno, si. Milosrdnej lásky, zabudni.“

„Čo môj zadok. Už si zabudla?”

Prskne a snaží sa formulovať dobrý argument, ale nepodarí sa jej to. Jej ruky vletia do  vzduchu a hovorí: „Vyhral si. Vzdávam sa.“

„Takže, znamená to, že mi pohladkáš zadok? Možno aj šťastný koniec?“ Smejem sa, aby som ten úder zmiernil. Nechcem, aby ma prizabila. Zo striel, ktoré do mňa strieľa, by som to neskúšal.

„Bože, vážne skúšaš svoje šťastie.“ Pozerá na stenu, kde visia hodiny. „Máš čas do desiatej a potom musíš odísť.“

„Nemyslím si, že je dobrý nápad, keď dnes večer budem sám, keď ma postrelili. Čo ak budem potrebovať pomoc počas noci?“

„Posúvaš to na nezdravú úroveň. Vieš o tom, však?“

Pokrčím plecami a poviem: „Naopak, robím to kvôli svojmu zdraviu.“

S hrdosťou chytí diaľkový ovládač a zapne svoj malý televízor. Jediná vec, ktorá sa objaví je Netflix.

„Žiadny kábel, alebo satelit?“

„Nie. Nemám na ne čas,“ odsekne.

Pri spomienke na hodiny, ktoré odpracuje, si myslím, že tu nie je čas, aby mohla pozerať televíziu. Listuje vo filmoch, ale je ľahké vidieť, ako ma kútikom očí kontroluje. Niet pochýb o tom, že má niečo za lubom a viem, čo to je, keď klikne na rozprávku Príšerky s.r.o.

„Naozaj sa chceš na to pozerať?“

„Je to jedna z mojich obľúbených.“ Nie je príliš presvedčivá, pretože je stále naštvaná ako peklo.

Nepoviem ani slovo. Ani sa nesťažujem na môj zadok, ktorý zrazu začal pulzovať, akoby cez moje srdce.

Počas filmu sa jej nálada zmierňuje, ale moje nepohodlie sťažuje sústredenie sa na Príšerky. Z toho malého, čo venujem pozornosť, musím priznať, že film je komický. Kvôli bolesti je môj výraz prísny, ale podarí sa mi vytvoriť aj krátky úškrn.

Niekoľkokrát ma štuchla lakťom, keď vydávala srdečný smiech. Zvuk jej smiechu - mierne chrapľavý je sexy- šklbe mnou na miestach, ktoré si nedovolím priznať.

Asi po päťdesiatom zmene polohy sa pýta: „Môžeš, prosím, pokojne sedieť?“

V stoji si prejdem rukou cez vlasoch a spýtam sa: „Poradíš mi ako asi?“

To mi dáva jej plnú pozornosť. „Si v poriadku?“

„Vlastne ma zabíja môj zadok.“

Za pár minút mi podáva štyri Advil a pohár vody. „To by malo pomôcť.“

„Štyri? Nie je to veľa?“

„Nie, lekár mi povedal, aby som ich užila toľko, keď som si poranila chrbát,“ vysvetľuje.

Otvorím ústa, hodím tabletky a prehltnem vodu. Dúfam, že fungujú rýchlo, pretože táto bolesť nie je zábavná.

„Máš nízku toleranciu bolesti?“

„Čo je to za otázku?“ Pýtam sa.

„Len by ma to zaujímalo.“

„Kriste.“ Táto ženská. „Možno by si sa mala pokúsiť streliť si  do zadku, a potom si položiť túto otázku.“

Jej výraz klesne. „Máš pravdu. To bolo odo mňa úplne necitlivé. Ospravedlňujem sa.“

„Ospravedlnenie prijaté. Prekážalo by ti, keby som si ľahol na tvoju posteľ, kým Advil nezafunguje?“

„Nie, to je v poriadku.“

Prevedie ma späť do svojej izby a ja prakticky padám tvárou napred na posteľ. Dúfam, že na mňa niečo nelezie, pretože je neobvyklé, že sa necítim dobre. Neviem, prečo som taký unavený, ale okamžite zaspím, ako náhle narazím na vankúš.