Blackburn - 4. kapitola

Překlad: Eowyn
Kor.: Irenka

Extra neobyčajne dobre

Lillian Burkette

Gabe sa dostával cez džungľu, ako keby to bolo nejaké herné pole a on cezeň už navigoval miliónkrát predtým. Nebola som vydesená kvôli tejto oblasti, ale keď skončíte uprostred ničoho v cudzej krajine, nemáte ani poňatia, kam máte ísť. Bolo jediným šťastím, že som ho mohla nasledovať. Aj keby sa mi do nôh zabárali nožíky, nesťažovala by som sa, alebo by som nežiadala o to, aby sme zastavili.

Ale bolesť mojich nôh ma zabíjala a neklamala som, bola som na pokraji toho, aby som si načúrala do gatiek.

Keď som vchádzala do otvoru tohto malého domčeka, Gabe používal konár plný lístia na to, aby ho vyčistil od pavučín a zametal odpadky a špinu najlepšie, ako sa mu dalo.

Hmm. Gabe Blackburn robil domáce práce a, z tohto uhlu pohľadu, nebol tak zlý v čistení dlážiek.

Prešla som cez malú miestnosť a hrabala som sa v mojej taške, pokým som nenašla balík mojich cestovných obrúskov. Položila som tašku na podlahu, otočila som sa ku môjmu šéfovi a snažila som sa znieť tak absolútne najlepšie profesionálne, čo bolo asi najbližšie k nemožnému. „Potrebovala by som chvíľu súkromie. Keďže som vystrašená z toho, čo sa stalo predtým, nehovoriac o mojom strachu z hadov, ocenila by som, keby si mohol ostať tu, a keby si prišiel sem ku mne iba, ak by si počul, že kričím, ako keby ma niekto vraždil.”

Gabe len zdvihol pohľad od svojej provizórnej metly a potom čo vyvrátil oči, zdvihol obočie. „Daj si pozor na jedovatý brečtan. To by ťa mohlo boľavo olízať.”

Vypustila som všetko vzduch z pľúc. Áno, pri čupnutí by ma mohol jedovatý brečtan oliznúť, ale nebolo to treba povedať tak nahlas. Snažila som sa udržať tón hlasu. „Hneď som späť.”

Prešla som dozadu za malý prístrešok a robila som všetko preto, aby som mohla ignorovať bolesť v mojich topánkach. Snažila som sa pozerať na stavbu, aby som sa presvedčila, že ma nemôže vidieť cez staré dosky. Mysliac si, že som v bezpečí a s úmyslom neisť príliš ďaleko som sa postarala o svoje veci a ponáhľala som sa späť. Netešila som sa na to, že strávim čas sama s veľkým šéfom, ponechaná s ním celú noc v opustenom dome.

Gabe sa poponáhľal so svojou domácou prácou a vyhodil metlu zo dverí, keď som sa vrátila. Prižmúril na mňa oči, keď som prechádzala okolo neho a urobil mi miesto.

Šla som rovno ku svojej taške. Pohrabala som sa v nej a našla som dezinfekčný gél na ruky a fľašu vody. Potom čo som si umyla ruky, dala som si tak potrebné pitie. Urobila som čokoľvek, aby som sa fľaše nemusela dotknúť, zatiaľ čo sme kráčali, pretože som mala pocit, že ju budem potrebovať oveľa viac neskôr.

Ponúkla som aj Gaba. „Si smädný? Mám len toto, ale môžem sa podeliť.”

Pozrel sa najprv na vodu, potom na mňa a vzal si fľašu bez slova. Odpil si a podal mi ju späť. „Mala by si si ju odložiť. Nikdy nevieš.”

Nebola som si istá, či to nebol spôsob ako mi povedať, že si nemyslí, že nájdeme cestu späť tak skoro, ale snažila som sa nemyslieť na to. Znova som siahla do tašky vytiahla som odtiaľ moje uhorkovo mentolové obrúsky na tvár a urobila som maximum pre to, aby som predstierala, že nie sme stratení, že nájdeme cestu odtiaľto a eventuálne sa dostaneme domov.

Keď som si spomenula na domov, zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Mali sme v pláne chytiť prvý let domov a bola to prvá vec, ktorú som zariadila ráno. Aby sme leteli rovno do Wilmingtonu namiesto do Indianapolisu. Dnes ráno som hovorila so správcom domu mojej starej mamy a bolo dôležité – tento krát viac ako kedykoľvek predtým, aby som sa dostala domov.

Započula som zahundranie a moje oči sa otvorili doširoka. Utierala som si pot z krku a hrude. Gabe stál na druhej strane malej miestnosti opretý o stenu s rukami prekríženými na hrudi a pozeral na mňa.

 „Chceš jeden?” Ponúkla som mu.

Vzdychol si, a aj keď sme boli obklopení šerom kvôli zapadajúcemu slnku, mohla som vidieť, že jeho tvár je napnutá a jeho hlas nevrlý. „Nie, netreba.”

Pokúšala som sa nevyvrátiť oči, zatiaľ čo som dávala použitú vreckovku späť do mojej tašky. Keď som sa otočila k nemu, rozhodla som sa urobiť maximum pre danú vec, pretože toto mohla byť moja posledná šanca na to, aby som si ho získala.

Zhlboka som sa nadýchla, natiahla som k nemu ruku a ponúkla mu úsmev. „Oriešky M&M, semienka alebo obilninovú tyčinku?”

Jeho zamračenie sa ešte zvýraznilo. „Ty si čo, nejaká Mary Poppins, alebo také niečo? Máš ešte aj  nejakú čarovnú lampu?”

Zdvihla som hlavu a spustila ruky, v ktorých som držala jediné jedlo, ktoré som mala so sebou. „Si fanúšik Mary Poppins?”

 „Ťažko.” Spustil ruky a strčil si ich do vreciek na nohaviciach. „Mal som štyri sestry, ktoré boli staršie odo mňa a bol som nútený sledovať všetky druhy debilných babských filmov, ktoré som nechcel vidieť, keď som bol malý.”

Myšlienka na veľkého, tvrdého Gabriela Blackburna so zaujímavou jazvou na jeho ruke sledujúceho klasické muzikály, keď bol mladým chlapcom, ma prinútila usmiať sa, aj keď som bola stratená v Stredoamerickom dažďovom pralese.

„Čo je?” Štekol na mňa.

 „Nič.” Usmiala som sa ešte viac a skúsila som to znova. „Viem, že máš nejaké diétne obmedzenia, ale toto je všetko, čo mám. Nemôžeš ani jedno z toho? Od obeda je už riadne dávno.”

Opäť si prekrížil ruky na hrudi a ja som si uvedomila, že som ho nikdy nevidela zneisteného. Bol asi tak o dvadsať centimetrov vyšší ako ja a mal postavu, ako vytesanú z kameňa. Mala som sto šesťdesiat sedem centimetrov, a aj keď som mala opätky, riadne ma prevyšoval. Bola som zvyknutá na jeho komandujúcu prítomnosť, takže som pokladala za čudné, že vyzeral tak nejako divne, keď bol zneistený. „Prečo si myslíš, že mám nejaké stravovacie obmedzenia?”

To ma zmiatlo. „Pretože zakaždým, keď som sa prišla s tebou podeliť o nejaké dobroty, nikdy si sa ničoho nedotkol. Ani raz. Predpokladala som, že máš alergiu na vajíčka, alebo na gluténovú intoleranciu, alebo si vegán, alebo také niečo. Ktovie, možno máš paleo diétu. Prečo inak by si nechcel ani koláčiky, ani brownies, ani sušienky?”

Potriasol hlavou a vzdychol si. „Nie som ani vegán a nemám ani žiadne alergie.”

„Och.” Vlastne, potom. Napadlo ma, že to znamenalo, že ma naozaj nemá rád. Stres z celého dňa si začal vyberať svoju daň a potreba sadnúť si a vyzuť si topánky ma ohromovala. Hodila som balenie cukríkov jeho smerom. Nezaváhal a rýchlym pohybom ho chytil. „Daj si. Počula som, že už čajová lyžička cukru pomáha zlepšiť náladu. Ale ty už to vieš, či nie?”

Sadla som si na špinavú drevenú podlahu a potom, čo som sa oprela o stenu, vypustila som ston plný úľavy. Natiahla som sa, rozviazala šnúrky na sandáloch, ktoré som mala obtočené okolo členkov a trhlo ma.

 „Skurvené peklo,” zamrmlal a pohol sa smerom k mojim nohám.

Vedela som, že mám pľuzgiere, ale nevedela som, že to je tak zlé. Táto obuv vyzerala pohodlne v obchode, ale turistika v pralese v nich? V žiadnom prípade.

Gabe sa sklonil a potiahol mi nohy za členky, aby sa lepšie pozrel. „Mala si mi povedať, aby sme spomalili. Bol som prekvapený, že si vydržala tak dlho, keď si mala obutú takúto obuv.”

„To je dobré.” Odtisla som sa od neho a potiahla som si okraj mojich šiat, aby som si zakryla stehná, zatiaľ čo mi čupel pri nohách.

„Hneď som späť.” Gabe vstal a šiel ku dverám.

„Počkaj. Kam ideš?”

„Budem preč len pár minút.” Pozrel sa späť. „Neopováž sa vyjsť von, iba ak by si počula, že ma niekto vraždí.”

Zatvárila som sa sklamane. „To nebolo vôbec vtipné.”

„Tiež nie je vtipné uťahovať si zo mňa kvôli pozeraniu Mary Poppinsovej, do čoho ma nútili moje sestry, ktoré sa neštítili použiť kruté a nezvyčajné tresty, dovtedy, pokým som nebol dostatočne veľký, aby som im nakopal zadky.”

Opäť sa otočil na odchod a ja som si nemohla pomôcť a zakričala som za ním, „Ak by si mohol zaspievať čarovnú pieseň „Super extra neobyčajne” od Mary Poppinsovej a klepnúť o seba opätkami, zaželala by som si ovocný koktail s rumom a dáždničkom zapichnutým navrchu pohára.”

Nebola som si istá, kvôli zvukom hmyzu, alebo kvôli iným zvukom lesa vonku, ale mohla by som prisahať, že som počula jeho smiech.

Myslela som si, že je to nemožné počuť jeho zasmiať sa.

Ale nech bol akýkoľvek, dúfala som, že pohne zadkom a vráti sa rýchlo.