Blackburn - 3. kapitola

Překlad: Eowyn
Kor.: Irenka

Peklo

Gabriel Blackburn

PEKLO.

Som v skurvenom pekle.

A nebolo to len preto, že som bol zradený vlastným šoférom a kvôli pasci číhajúcej uprostred Nikaragujského dažďového pralesa. Ale povedzme si pravdu, aj toto ma vysávalo.

Pred štyrmi mesiacmi môj marketingový riaditeľ prišiel za mnou s tým, že má perfektného žiadateľa o prácu, ktorý hovorí plynule španielsky a tiež má skúsenosti v oblasti predaja technológií. Dal som mu zelenú v tom, nech ho najme čo najskôr. Mal som veľké plány s rozrastajúcim sa trhom v cudzine. Takže nájsť niekoho, kto spĺňa obidve požiadavky a v danom časovom horizonte, bolo skurveným zázrakom. Pretože my ostatní sme bojovali s komunikáciou v španielčine, čo bolo jasné po našom poslednom jednaní. Moje peklo začalo, keď som uvidel nášho nového predajcu pre Strednú Ameriku. Bol som v šoku.

To čo nebolo uvedené v jej životopise, boli jej dlhé tmavo blond vlasy, bledá pleť, tie hlboké hnedé oči, alebo tie pery, tak perfektné, že ma nútili premýšľať o mačkách mojej skvelej tety Libby, aby som ju dostal z mysle. Teta Libby mala toľko vypreparovaných mačiek, koľko mala aj živých. A čo bolo vrcholným číslom tejto ohavnej šou, že môj strýko vypchával tieto mačky dole u nich v suteréne amatérskym spôsobom.

Čo ľudia neradi pripúšťajú je, že ich zvierací miláčikovia sa podobajú na nich. Ak sú zvieratá čudné a ohavné, ich majitelia sú tiež skurvene čudní.

Každopádne, teda Libby bola ohavná a jej mačky tiež. Najviac ma desila jej čudná strakatá mačka, ktorá vyzerala, ako keby bola na steroidoch. Desila ma, aj keď som si na ňu spomenul už ako dospelý. A to už o niečom svedčilo. Mohol som byť bývalým členom Americkej armády, zradený vlastným šoférom, zaútočili na mňa štyria banditi v džungli, ale mal som zimomriavky, keď som si spomenul na tie prekliate mačky.

Pred štyrmi mesiacmi som sa musel nútiť myslieť na tieto mačkovité ohavy – mimochodom vypchaté – zakaždým, keď sa perfektné pery Lillian Burkette stočili do úsmevu tak oslnivého, že na všetko, čo som mohol začať myslieť bolo, aký efekt by tieto pery mali obtočené okolo môjho vtáka. Spôsob, akým prežiarila miestnosť len jediným úsmevom, ma hodil rovno do tejto fajkovej utópie, v ktorej som sa vznášal ako héliom naplnený balónik na maškarnej prehliadke v uliciach New Yorku.

Snažil som sa nahovoriť si, že táto fajková utópia neexistuje, ale nikdy nebudem v pozícii, aby som si to overil, keďže ona bola mojim zamestnancom a nemala ani šajnu, kde žijem.

Takže, toto ma mohlo vysávať – obrazne povedané – očakávať fajku všetkých fajok, ale namiesto toho byť sklamaný mizerným saním, bez stimulácie guliek, alebo – ten pocit, ako keby som bol strelený vlastnou zbraňou – ak by ignorovala moju špičku. Takže bolo lepšie priľnúť iba k mojej fantázii, ako byť oklamaný len nejakou úbohou fajkovou napodobeninou.

Takže to bolo mojou mantrou.  To, čo som sa snažil nahovoriť si počas posledných štyroch mesiacov. Popri tom, čo som myslel na mŕtve mačky, ktoré zdobili hosťovskú izbu, v ktorej som bol nútený prenocovať, keď som navštívil moju skvelú tetu Libby.

Myslel som si, že po nejakom čase, ktorý uplynie, by mohlo byť nejakým spôsobom ľahšie v blízkosti Lillian. Ale po štyroch mesiacoch ignorácie jej osoby, potom čo som na nej vyskúšal svoje najnevrlejšie spôsoby, ktoré som pozbieral, bol som si pekelne istý, že vzdala to úsilie získať si ma. Už som od nej nedostával tie vrelé úsmevy, sladké „dobré ránka”, alebo ponuky ochutnať jej domáce koláčiky, ktoré prekliato pekne voňali, keď ich priniesla do kancelárie. Musel som sa prinútiť nezožrať celý košík s koláčmi, tým istým spôsobom z mojich snov, akým som chcel zožrať ju.

A nepomáhalo mi ani to, že ju každý miloval, pretože bola ako slnko, ktoré poletovalo po kancelárii, priťahujúc každého na svoj orbit, ku svojmu teplu a ku svojmu košíku plnému sladkého potešenia. Stala sa každému najlepšou priateľkou – ponúkajúca zaliať kvety v čase, keď boli mimo mesta, alebo postrážiť deti počas ich neprítomnosti. Dopekla, ešte aj párty minulý týždeň pri odchode do dôchodku niekoho usporiadala ona.

Nebola to len jej osobnosť, ktorá spôsobovala, že sa zdalo, že bola ako stratené dieťa, ktoré sa vrátilo do náručia našej spoločnosti. Bola šikovná a prekliato dobrá vo svojej práci. Neklamala predtým v aute. Svoje obchodné teritórium sama zväčšila v obrovskom rozsahu počas jej prvého kvartálu. Klienti jej zobali z ruky, čo som videl aj počas tohto týždňa.

Prechádzala z jedného milého výrazu jej krásnej tváre hneď k ďalšiemu. Jej ladne sa pohybujúce telo, o ktoré by bojovalo mnoho mužov, aby ho mohli mať vo svojej posteli. Nenechajte ma začať hovoriť o jej hlase. Tak mäkký, len s náznakom južanského prízvuku, ktorý robil všetko čo vyslovila, ešte sladším.

Čo by sa na nej nedalo milovať? Bola perfektná.

A to bol dôvod, prečo som bol v úplnom, skurvenom pekle.

Od klienta sme odišli okolo štvrtej a od tej skurvenej pasce, už kráčame hodiny. Má obuté tie sexi sandále, na ktoré som sa pokúšal nehľadieť celý deň, pretože robili skvelé veci z jej holých nôh. Tie skvelé nohy v tých šatách, ktoré na oplátku robili skvelé veci môjmu vtákovi, s ktorým som musel bojovať počas stretnutia s klientmi. Ubral som zo svojho tempa kvôli nej, ale aj keď musela manévrovať v tejto pre prales nevhodnej obuvi, zvládala to oveľa lepšie, ako som čakal. Jednako však počúvať jej dychčanie celé hodiny, bolo mučením.

Dopekla s jej tak veľkou spotrebou kyslíka.

Slnko začínalo miznúť. Pozrel som sa dole na kompas na mojom telefóne. Pohybovali sme sa smerom na západ odkedy sme vyrazili a doteraz sme neprišli do kontaktu s nikým. Podľa mojich výpočtov sme potrebovali ďalšiu hodinu a pol, aby sme sa dostali späť do mesta. Čo znamenalo, že by sme mohli eventuálne naraziť na civilizáciu a byť schopní sa dostať späť do hotela. Moja hlavná obava sa týkala toho, na čo narazíme, keď sa dostaneme tam. Dvaja Američania v Strednej Amerike riadne priťahujú pozornosť. To bol dôvod, prečo som najal ostrahu, ktorá ma vždy sprevádzala, keď som bol tu. Ale tento krát to nebolo dostačujúce.

Sekol som širokou mačetou, ktorá bola len ako palička v porovnaní s porastom okolo nás a náhle som zastal. Lillian sa potkla a zdrapla ma vzadu za košeľu, aby udržala rovnováhu. Moje svaly sa napli pod jej dotykom.

 „Prepáč,” Hneď sa odtiahla. „Pozerala som sa na zem a zakopla som.”

Otočil som sa pozrel na ňu. Priložil som si prst na pery a potriasol hlavou, aby som ju umlčal. Stála blízko. Zatajila dych a zamračila sa. Potom sa natiahla, aby videla predo mňa spoza mojich pliec.

Jej tvár sa rozžiarila a zašepkala, „Dom.”

Zamračil som sa posunul nabok. Potiahol som ju poza seba na bok za krík a jeho konáre. Odkedy som jej prechádzal rukami po tele v aute po streľbe, nemyslel som na nič iné ako to, že sa jej opäť dotýkam.

Dobre. Myslel som aj na to, ako nás dostanem odtiaľto, na mŕtve mačky a opäť na to, ako sa jej dotýkam.

„Psst,” šepol som. „Možno je to len nejaký prístrešok a nemáme ani poňatia, či tam je niekto.”

„Vlastne, možno to nie je dom, ale definitívne niečí domov. Je tam stôl vpredu a nejaké nástroje – a možno ohnisko. Možno by nám tam niekto mohol povedať, ako sa dostaneme odtiaľto.”

Takmer sme spolu neprehovorili, odkedy sme začali kráčať. Takže počuť ju hovoriť, obzvlášť s jej slovami, ktoré ma šteklili na pokožke, bolo fascinujúce. Musel som sa prinútiť zamerať sa na jej tmavé hnedé oči viac, ako na jej pery. Odhrnula si vlasy z tváre a stočila ich na vrchu hlavy, ale nie všetky pramene spolupracovali. Niektoré zostali prilepené na jej bledú spotenú pokožku.

Urobil som všetko pre to, aby som sa zameral na náš problém a prestal žiarliť na jej neporiadne vlny. „Zabudla si, že nie každý tu je našim priateľom? Nemôžeme vopred predpokladať o nikom, že sa nás chystá privítať na večeru.”

Jej tvár zrazu vyzerala, ako keby som zabil všetku nádej, ktorú prácne vytvorila vo svojej hlave. Ale to, čo ma takmer dostalo, bolo jej mrvenie sa tam a späť na nohách a trenie sa jej tela od pŕs až dole po kolená o to moje. „Ja som len.. vlastne.. dúfala som, že by sme si mohli urobiť prestávku. Nenávidím sťažnosti, ale bolia ma už nohy a potrebujem ísť do kúpeľne.”

„Prečo si mi to nepovedala? Mohli sme zastať už skôr.”

Pokrčila plecia a znova spôsobila, že sa jej prsia obtreli o mňa. Ak ju nenechám ísť čo najskôr, pripraví ma o rozum, alebo niečo iné a budem nútený ukradnúť mačku tete Libby a vždy a všade ju vláčiť so sebou. To bude môj osobný zmäkčovač penisu, tá vypreparovaná mačička. Pomenujem ju Vtákozmäkčovač. Ale asi ani tento trik už nefunguje, pretože práve teraz vediem vojnu proti svojmu vtákovi, ktorý, čím viac sa ona mrví, tým sa on stáva tvrdším.

Ako keby mohla čítať moje myšlienky, položila mi ruky na hruď a zatlačila. O krok ustúpila odo mňa a ja som bol nútený nechať ju ísť. „Vedela som, že sa potrebujeme dostať niekam, kde treba ísť rýchlo a že máš nejaký zámer. Plus, pohybovať sa určitým tempom znamená, že je lepšia šanca, že neuvidím hada v tejto časti dňa a myslím, že stretnúť hada, to by ma mohlo doraziť. A zdalo sa, že vieš, kam ideme, či?”

Prižmúril som oči. „Približne.”

 „Och.” Pozrela sa na bok a nadvihla si tašku na pleci. Všimol som si, aká bola špinavá. Obaja sme boli. A poriadne. Z toho chodenia po džungli. Jej šaty boli dotrhané na stehne a mala škrabance na rukách a nohách od kríčkov. Capla po chrobákovi, ktorý jej liezol po ruke. „Domnievam sa, že „približne” je lepšie, ako byť úplne stratený, ale slnko zapadá. Máš aspoň nejaký predpoklad, koľko ešte musíme prejsť?”

Vzdychol som si a potriasol hlavou. Nechcel som to priznať nahlas. Ale so žiadnym signálom, to najlepšie, čo som mohol urobiť, bolo držať nás rovným smerom, aby sme neblúdili dookola.

„Dobre.” Jej hlas bolo slabý a nielen, že vyzerala vydesene, ale aj unavene.

„Zostaň tu,” povedal som a ona vyvalila oči. Nie je tu nič dookola, čo by som mohol nazvať aspoň starou cestou. Musel som sa presvedčiť, že bude v bezpečí. „Pôjdem skontrolovať tú chatrč. Možno by sme tam mohli zostať na noc, ak je opustená. Zostaň tu. Odtiaľto na mňa celý čas môžeš vidieť.”

Prikývla a ja som sa pohol smerom k zadnej časti stavby. Neboli tu žiadne okná, ale nepočul som nič a potom, čo som to obišiel dookola, zdalo sa mi to opustené. Burina a konáre obrastali ohnisko dookola a všetko bolo hrdzavé a rozpadajúce sa. Vkročil som opatrne dnu. Dosky zaprašťali pod mojimi nohami, ale zdalo sa, že sa nič nepohlo. Ležali tu dookola nejaké handry, ktoré mohli byť kedysi prikrývkami, keby neboli tak špinavé a od pavučín.

Ustúpil som späť a pozrel sa tým smerom, kde čakala Lillian. „Je to tu prázdne. Môžeme prečkať noc.”

Pozeral som ako sa pohla spoza konára a opatrne vykročila ku mne.

Noc s Lillian Burkette.

Nemal som ani poňatia ako hlboko do pekla môžem spadnúť, ale bol som tam.