IC - 22. kapitola

Překlad: Eowyn

Nadine

Alex a ja sme sedeli v krčme hneď pri pobreží. Popíjala som džin s tonikom a on si riadne odpil zo svojho piva. Mali sme na sebe civilné oblečenie a obaja sme boli mimo služby. V džínsach a čiernom motorkárskom tričku klubu Oaklandských jazdcov vyzeral mladšie, ako som si ho pamätala, ale vedela som, že bol dosť starý na to, aby mohol byť mojim otcom. Pozerala som na šedo biely pirátsky emblém na čiernom pozadí na jeho tričku a znova som si poriadne odpila, pokým sa ľad v pohári nedotkol mojich pier.

„Nestratila si svoj grif, Fontaine,” zamrmlal. „Len tak medzi štyrmi očami, že?”

Zdvihla som ruku a kývla na čašníčku a objednala som si ďalší drink. Chýbal mi ostrov a nepáčilo sa mi byť doma, ale objednať si alkohol od niekoho, kto ma obsluhoval, ma trochu potešilo. Utrela som mokrú stopu po drinku na stole bielym obrúskom a rozhodla som sa užiť si tieto výdobytky techniky po návrate do civilizácie.

„Myslím, že nie,” zamrmlala som.

„Som na teba hrdý,“ povedal. Zahľadel sa do diaľky. Plachetnice sa kĺzali tam a späť a malá skupinka ľudí tancovala na živú hudbu napravo od nás.

„Ďakujem, pane.”

Budem navždy hrdá na to, čo som robila. Pracovala som tvrdo v tomto povolaní a asistovala som pri zadržaní mnohých kriminálnikov na Západnom pobreží.

„Si iná, odkedy si sa vrátila späť,” povedal a oprel sa do svojho kresla.

„Som.”

Prikývol pomaly, ako keby zvažoval dopad toho, čo sa ma potreboval opýtať.

„Otázka na teba.”

Čakala som. Potom, čo sa stalo včera, som bola pripravená čeliť už čomukoľvek.

Pozrel sa na mňa a v jeho očiach som videla sympatie. Pochopenie. Prekvapilo ma to, takže som preglgla a pozerala som sa inam.

„Pane?”

Je čeľusť stuhla predtým, než prehovoril. „Prečo na teba niekto zaútočil kvôli informáciám týkajúcim sa väzňa, ktorého si zajala, a ktorý zomrel počas leteckého nešťastia? Nedáva mi to zmysel, Nadine,”

Nedávalo. Nebol žiadny hlupák. Tento muž naháňal hľadaných zločincov už celú dekádu a vedel si dať dokopy dve a dve. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly vydychovala. Rozhodla som sa povedať mu to. Ale predtým, než som začala, prehovoril on.

„On nezomrel počas havárie, že?”

Pozrela som sa na neho zostra a moja reakcia bola jasnou odpoveďou. Prikývol, potvrdil, že vie, kde je Pravda. Čašníčka mi priniesla druhý drink, ktorý som pomaly pila, než som odpovedala.

„Bola som jediná, kto zomrel pri tej havárii, Alex.”

Zdvihol obočie ale neodpovedal.

 „Už nie som viac tým, kým som bývala. A muž, ktorý prežil tú haváriu, nie je zodpovedný za smrť ženy, ktorá bola zavraždená.”

Alex pomaly prikývol. „Vidím.”

Pomysela som si, že už nie je takmer nič, čo by som vyslovila a jeho to mohlo šokovať, ale mala som ešte jeden pokus. Ďalšia vec, ktorú som vyslovila, zdvihla jeho obočie do takej výšky, že to bolo až takmer komické.

„Pošli ma späť, Alex.“

Sklonil hlavu ku mne. „Poslať ťa späť?” Spýtal sa, a prešiel prstom po rose na pohári piva.

Prikývla som. „Ty to môžeš urobiť. Viem, že môžeš. Máš kontakty v programe pre premiestnenie osôb. Jedným ťuknutím do klávesnice Nadine Fontaine zomrie počas vykonávania svojich povinností.” Tón môjho hlasu sa znížil. „A nebude to ani ďaleko od pravdy.”

„Mohol by som,” povedal. „A mohol by som mať taký prípad kvôli tvojmu premiestneniu. Ale povedz mi prečo?”

Mávla som rukou smerom k oceánu pred nami. „Pretože ten, kým som bola, zomrel počas tej nehody,” povedala som mu. „Tu už pre mňa nič nezostalo.” Pozrela som sa na neho, naše pohľady sa stretli. Chystala som sa dať mu holú pravdu. „A pretože ho milujem.”

 „Ježiši, doprdele,” mrmlal. Pozrel sa preč do diaľky ponad oceán a sedel ticho niekoľko dlhých, agonizujúcich minút. Alex bol ženatý so svojou manželkou Shirley už takmer tridsať rokov a dúfala som, že sa rozhodne pre mňa. Napokon sa otočil ku mne. „Urobili sme toto len pre pár ľudí,” povedal a vzdychol si. „A verím, že každé slovo, ktoré si povedala, je pravdivé.”

V hrudi mi klíčila nádej, aj keď strach spôsobil, že sa mi začali triasť ruky. Žiadala som ho o niečo tak monumentálne. V hrdle sa mi tvorila hrča, keď som myslela na návrat k Adrianovi.

 „Zajtra ráno, o siedmej, sa stretneme v mojej kancelárii,” povedal. „Detaily tohto sú príliš háklivé, aby sme o nich hovorili na verejnosti.”

„Ďakujem Ti, Alex,” povedala som a hlas sa mi triasol od emócií.

Natiahol sa za mojou rukou, prikryl mi päsť dlaňou a stlačil. „Nemáš začo,” povedal. Jeho hlas sa zatriasol na konci vety, „bolo skvelé spoznať ťa.”

Sedela som na sedadle v helikoptére, ktorú zariadil Alex. Nervózne som si žmolila ruky. Nikdy som nebola nervózna počas letu, ale nikdy som neletela preč z takýchto dôvodov. Napriek tomu, že som si povedala, že to nič neznamená, bolo čudné čítať svoj vlastný nekrológ a pozerať, ako moje telo zahrabávajú do zeme s poctami.

„Tak statočná,” správy v novinách hovorili. „Takmer unikla smrti, aby napokon našla svoj koniec tak skoro po svojom návrate.”

Trochu som sa cítila vinná. Ale vždy som svojej krajine slúžila. To čo sa stalo na to ostrove ma zmenilo navždy. A napriek tomu, že stratím určité pohodlie a luxus domova, som dychtivá po tom, vrátiť sa späť na ostrov. Cítiť teplý piesok medzi prstami, slnko na mojej holej pokožke.

Vidieť Adriana.

Trochu som sa triasla, keď som si premýšľala o našom opätovnom stretnutí a istá časť mi robila obavy.. privíta ma späť? Cíti voči mne to isté, čo ja ku nemu?

Prepáči mi to, čo som urobila?

Nie je nič normálne ani bežné na našom vzťahu. Nemohla som mu napísať, alebo čakať list od neho, alebo mail, či ísť s ním na rande. Nie. Spoznali sme sa bez akýchkoľvek príkras. Neboli tu žiadne zvádzacie hry počas rande, alebo pravidlá, ktoré budú nasledovať.

Len my. Sami. Tí, ktorí prežili.

Zbalila som si len malú tašku s osobnými potrebami, ale teraz mi pripadajú takmer nadbytočné. Alex bol viac než štedrý v tom, ako to zohral. Moja smrť bola zahraná, telo pochované. Obstaral mi identifikačnú kartu, ktorú by som mohla použiť na cestovanie a kontaktoval vedcov, ktorí mohli určiť polohu ostrova. Zaobstaral mi malé komunikačné zariadenie na batériu, s ktorým som sa mala s ním spojiť aspoň raz za týždeň, na čom trval. Mohla som kontaktovať aj oddelenie pre ochranu svedkov v prípade, že by vznikol náhle nejaký problém.

Na to budem myslieť neskôr. Ale teraz som sa potrebovala dostať späť na ostrov.

Nemohla som si ani užiť pobyt na Havaji, napriek tomu, že som sa pokúšala. Objednala som si jedlo v reštaurácii a urobila zásobu holítok, ktorá stála mailand. Dala som si najhorúcejšiu sprchu, akú som mohla zniesť a vydrhla som sa parfumovaným mydlom. Ale moje myšlienky už boli inde.

Bola som vyčerpaná z toho celého cestovania a v tejto helikoptére som už sedela celé hodiny.

„Dvadsať minúť do pristátia,“ povedal mi druhý pilot.

Prikývla som.

Piloti, ktorí ma sem viezli boli bohato odmenení. Pilotovali súkromné lietadlo na Hawai a teraz helikoptéru, ktorá bola uspôsobená na pristátie na vode.

Piloti pracovali pre program utajených svedkov, takže sa ma nepýtali na nič. Moje meno bolo Janet Dole, pekná prešmyčka mena Jane Doe, ktoré sa používalo pre ľudí, ktorí boli stratení. Leteli podľa príkazu, ktorý dostali od svojich nadriadených. Alex dostal presné súradnice od záchranárskeho týmu, ktorý ma našiel. Mala som aj identifikačnú kartu pre Adriana, ak by prišiel čas, že by sme museli cestovať z ostrova na Hawai, Fidži, do Austrálie, alebo na Nový Zéland. Môj manžel Johán Dole mal tiež pas.

Alex to tak zariadil, aby sme dostávali zásielky dvakrát do mesiaca so základnými potrebami z domu a čokoľvek, čo by sme potrebovali. Bude sa mi dať ho kontaktovať, keby som potrebovala a budem môcť cestovať, kam sa mi bude chcieť.

Ale nebola som si istá, či sa mi vôbec bude chcieť.

Keď mi vošiel do výhľadu ostrov, neprestávala som sa naň pozerať z okna. Hľadala som pohľadom Adriana, ale bolo to hlúpe z tejto výšky. A ak bude dôsledný, bude schovaný, odkedy započul zvuk motora.

Zhodili najskôr moje veci, potom pristávali na vode kvôli mne, ako keby nebolo na ostrove žiadne miesto na dosadnutie.

Helikoptéra trochu buchla o vodnú hladinu. Žalúdok sa mi skrútil od nervov, keď som im zamávala na rozlúčku, skočila som do vody a plávala na breh. Krátko nato som počula zvuk vzďaľujúceho sa vrtuľníka.

S trasúcimi sa nohami som plávala na breh. Napriek tomu, že ohlušujúci zvuk motora slabol, zvonenie v ušiach neprestávalo, aj keď už boli preč.

Slzy mi zahmlili videnie. Som len kopa skurvených nervov.

Urobila som chybu? Kto dopekla opustí civilizáciu, aby sa vrátil na takéto miesto? Veci nevyzerali tak isto, ako predtým. Príbytok stále stál. Strecha bola opravená bledými šindľami vyrobenými z dreva. Potrebujem sa cez toto dostať.

„Adrian?” Zakričala som, ale odpovedala mi len ozvena môjho hlasu. Slnečné lúče presvitali pomedzi palmy nad mojou hlavou. Pozerala som sa naľavo, napravo a všimla som si uložené kokosy, jeho nôž a sekeru hodenú pred chatou. Bol na rybách? No, asi nie. Už bolo príliš veľa hodín.

Zložila som svoje veci na zem a vyzliekla som si šortky a tielko. Usmiala som sa. Bolo to prvýkrát, čo som sa usmiala, odkedy som odtiaľto odišla.

Zakričala som jeho meno, ale opäť nič, len zvuk môjho vlastného hlasu, ktorý sa vrátil späť ku mne. No potom, čo som sa dostala na vzdialenejšiu pláž a nenašla ho, začala som mať obavy. Keď som ho opustila, zotavoval sa z hrozných zranení. Nezotavil sa? Ochorel bez pomoci a ozajstných liekov, o ktoré nemohol požiadať, pretože nemohol telefonovať?

Čo som to urobila?

Ale nie. Potriasla som hlavou. Ešte som nevyčerpala všetky možnosti. A kopa kokosov vonku pred príbytkom bola dôkazom, že je stále nažive.

Ale kde bol?

Vrátila som sa späť do príbytku, aby som sa znova poobzerala, ale stále ho nikde nebolo. Zastavila som sa cestou do kúpeľne. Posteľ bola úhľadne ustlaná. Vedľa nej stál hrubo opracovaný drevený stôl. Na stole stála kytica čerstvých kvetov, ako spomienka na človeka.

Spomienka na mňa

V skutočnosti a naozaj som musela nechať život za sebou.

Opustila som chatku a zamierila k vodopádom. Možno sa šiel kúpať alebo nazbierať ovocie. „Adrian!” Volala som na neho, ale stále bez odpovede.

Spomalila som, keď som dorazila až k vodopádom, keď moje telo náhle urobilo čudnú prekvapujúcu vec. Moje brucho sa stiahlo a hrdlo sa mi zaplnilo emóciami.

Bol tu. Mohla som ho cítiť, predtým, než som ho zbadala. Adrian bol tu.

Ale keď som prišla na čistinu a pozerala na vodu pod vodopádom, nevidela som ho. Nedobrovoľne som zafňukala. Tak veľmi som ho potrebovala vidieť. Vzdala som sa všetkého, precestovala celý svet, aby som ho mohla vidieť. Urobila som hroznú chybu, keď som ho opustila.

Bolo to odpustiteľné?

Vyzliekla som si zvyšok odevu a vkročila do vody. Bola teplá a vítajúca a obklopila ma ako objatie.

Vitaj doma.

Doma. Bola som viac doma tu, ako kdekoľvek v Kalifornii.

„Adrian?” Zvolala som, ale opäť neprišla žiadna odpoveď. Cítila som ešte horší strach, ale musela som ho vidieť. Plávala som smerom k vodopádom. Dostala som sa do jaskyne. Voda sa ochladzovala, keď som plávala v tieni. Vyštverala som sa na podlahu jaskyne. Ak nebude tu, nebola som si istá, kde inde by mohol byť. Musela by som sa vrátiť späť do príbytku a čakať na neho, ale ak je zranený niekde na ostrove…

Dostala som sa na trávnatú plochu a pozerala som sa dookola. Moje srdce bilo ako o závod. Intuícia mi hovorila viac, ako moja myseľ. Moje srdce mi hovorilo, že bol tu.

Stál pri strome a zbieral ovocie. Mal na sebe len šortky. Bol tak opálený, že jeho koža vyzerala takmer ako tmavý karamel. Svaly sa mu zavlnili, keď sa natiahol za ovocím a tetovanie sa mu tiahlo po chrbte. Pre mňa bol najkrajším umeleckým dielom. Bol väčší, ako som si pamätala, mohutnejší a vyrysovanejší. Vlasy sa mu predĺžili a vyzeral ako nejaký druh Gréckeho Boha.

Otvorila som ústa, aby som na neho zavolala, ale nevyšlo ani slovo. Nemohla som prehovoriť. Ruky sa mi triasli a moje telo sa chvelo potrebou dotknúť sa ho, držať ho, cítiť ho. Potkla som sa, keď som sa pohla smerom ku nemu na trasúcich nohách, keď sa v tej chvíli otočil.

Ovocie mu vypadlo z rúk a zamrzol. „Nadine?” zašepkal. Kráčal ku mne pomaly, ako keby sa bál, že zmiznem ako hmla, keby sa ku mne priblížil príliš rýchlo. Keď ku mne prišiel, natiahol ruku a jemne sa dotkol mojich vlasov. „Sníva sa mi?“

Potriasla som hlavou, vzala jeho ruku do mojej a pritiahla som si ho ku seba. Bez slova som ho pobozkala. Povedala som mu svojimi perami to, čo som nemohla vysloviť nahlas. Ešte nie. Že mi chýbal. Že som ho nikdy nemala opustiť. Že ma prinútil uvedomiť si, kto som a čo chcem, a že to čo chcem, je on.

Že ma to tak mrzí.

Že ho milujem.

Dlaňou mi spočinul na tvári a hlave a držal si ma blízko. Dýchala som a pľúca som si napĺňala ním. Moja hruď sa rozťahovala, keď som cítila ako dýcha. Bola som obklopená vôňou citrónov a kokosu. Vnímala som pocit z dotyku, keď som mu prechádzala prstami po chlpoch na hrudi. Teplo od slnka. Pustil moju tvár a rukou mi prechádzal po tele, ktoré ešte bolo mokré od plávania vo vode. Rukami mi spočinul na zadku. Zdvihol ma hore a ja som ho objala nohami okolo pása. Tisícky slovo bolo vyslovených týmto bozkom, minulosť a budúcnosť sa stretala vo všetkom, čo sme zanechali práve tu, práve teraz. Bez akýchkoľvek zbytočností, takmer nahí, sme sa bozkávali vrúcne a zázračne.

Zvihol ma a pomaly položil na zem. Chrbát mi ležal na zelenej tráve mäkkej ako deka. Sklonil sa ku mne a ja som mu vzdychla do úst. Trochu sa odtiahol a zašepkal vrúcne a zmučene do ucha „ty si sa vrátila“.

„Nikdy som nemala odísť.“ Vyslovila som trasľavým hlasom. „Nepatrím nikde. Patrím len sem.“

Roztiahla som ruky a položila som ich na ramená. „Sem.”

„Po tvojom odchode pršalo celých šesť dní vkuse. Ako keby ostrov plakal za tebou.”

Do očí sa mi tisli slzy.

Som doma.

Sklonil sa, čelo a líca mi posieval bozkami. Zatvorila som oči a užívala som si dotyky a šteklenie jeho drsnej brady a hodvábnu jemnosť jeho úst.  Prsia sa mi nalievali potrebou a podbruško sa mi chvelo od túžby. Po ňom. Len po ňom.

Rýchlo sa vyzliekol a znova sa ku mne zohol. „Bejby,” šepkal. Bolo to prvýkrát, čo ma takto nazval.

Páčilo sa mi to.

Dala som nohy pre neho doširoka, oči sa mi zamerali na neho, keď sa do mňa zasunul. Nevyslovili sme ani slovo, naše telá mlčky hovorili, čo slová nemohli vyjadriť.

Si moja.

Vitaj doma.

Milujem ťa.

Pri prvom výpade jeho bokov som zaplakala. Pri druhom, sa mi rozliali slzy po lícach. Nárokoval si ma, sladko ma miloval, ako keby sme boli jedinými ľuďmi na tejto zemi.

A možno sme boli.