IC - 21. kapitola

Překlad: Eowyn

O týždeň neskôr

Nadine

Napokon ma pustili s tej skurvenej nemocničnej izby. Snažila som sa povedať im, že to nepotrebujem, ale nepočúvali ma. Ale naozaj sa starali. Mala by som byť šťastná kvôli tomu, že som to zvládla, že som stále nažive a späť na Americkej pôde. Ale nebola som. Bola som ľahostajná.

Povedala som si, že asi som v šoku. Alebo.. také niečo.

Takmer som nemohla poskladať skladačku z kúskov spomienok z mojej záchrany.

Traja ľudia v uniforme pristáli na veľkej pláži. Vystúpili z vrtuľníka, keď som ku nim bežala, kričiac ako blázon a mávala rukami vo vzduchu. Kto by ma mohol obviňovať? Bola som zúfalá.

Zmätená.

Jedna z nich, žena,  vyzerala nejako podobne, ako ja v mojom predchádzajúcom živote. Jej vlasy boli zopnuté v tuhom drdole. Naškrobená uniforma zakrývala jej dobre stavanú postavu. Pozerala na mňa a pokynula mi rukou, aby som zastala. Spýtala sa, kto som. Dvaja muži stáli pri nej.

„Boli sme vyslaní z United State Air Force na záchranu vedcov sem na juh na Palmyrský atol,” vysvetľovala. „Boli sme informovaní, že sa stratilo lietadlo na tomto území, ktoré zmizlo z radarov pred šiestimi mesiacmi. A keď sme videli dym, získali sme povolenie tu pristáť.” Upokojovala ma, ale vrhala na mňa prenikavý pohľad. „Vy ste prežila?”

Odpovedala som ako na autopilota. „Som Nadine Fontaine. Som americký úradník, ktorý bol vyslaný zatknúť zločinca. Počas nášho návratu do Štátov sme mali haváriu na tomto ostrove.”

Muž, ktorý stál vedľa nej sa na mňa prísne pozrel. Potom si začal prezerať okolie, keď prehovoril. „Ste jediná osoba, ktorá sa zachránila?”

Adrian je mŕtvy. Pomyslela som si pre seba. Bol mŕtvy. A obsah tohto tvrdenia, ktoré som vyslovila, ich presvedčil s istotou, že nie je žiadny dôkaz o tom, že klamem.

„Áno,” povedala som.

Vzali ma za slovo a pomohli mi nastúpiť na palubu helikoptéry. A vtedy sa žena spýtala otázku, ktorá so mnou takmer vydrbala, „či som na ostrove nechala niečo, čo by som potrebovala vziať, predtým, než odídeme?”

Potriasla som hlavou. „Nič.”

A všetko.

Najskôr ma vzali do hotela na Hawai. Postarali sa o moje zranenia z požiaru. Dali mi infúzie a výživové doplnky a poslali k psychiatrovi, aby som sa s ním porozprávala.

Ale ja som s ním nehovorila vôbec.

Adrian nemal infúzie a výživové doplnky a ani žiadneho skrurveného psychiatra.

Započula som len šepkaný rozhovor ženy, ktorá ma zachránila, ako hovorila ostatným, aby mi dali priestor. Zachytila som slová ako trauma a šok.

Nemala ani poňatia…

Odpovedala som na zopár otázok ľuďom, ktorí vyzerali v uniformách tak profesionálne, ale príliš som sa nestarala o to, kto vlastne sú. Vysvetlili mi, kde sa ostrov presne nachádza, kde ma presne našli. Že to bolo miesto, ktoré používali vedci na výskum v Palmyrskom Atole v Tichom oceáne vo vlastníctve USA hlavne za účelom výskumu prírody. Dávalo to zmysel. Prikývnutím som akceptovala to, o čom ma informovali. Mala som na výber?

Potom, čo som sa poumývala, niekto mi dal telefón, ale nezapla som ho. Nikomu som nechcela volať. S nikým som nechcela hovoriť. Všetko boli ešte príliš svetlé, príliš hlučné. Zatvorila som oči a spala, pokým mi nepovedali, že je čas ísť domov.

Domov.

Mala som ešte domov?

Bolo to už takmer šesť mesiacov. Ako bolo možné, že šesť mesiacov sa zdá byť ako celý život?

Som to ešte stále ja? Ale nejaká moja časť zomrela pri tej havárii? Alebo na ostrove?

Pricestovala som do Kalifornie za súmraku. Možno som niečo jedla na palube lietadla, ale nepamätala som si. Bola to len maličkosť. Nemohla som spracovať jedlo z lietadla ako kedysi. Moje telo bolo zvyknuté na ryby a čerstvé ovocie. Myslela som si, že už nikdy nebudem chcieť vidieť ani kúsok grilovaného chlebovníka, ale po tom, čo mi dali, bol chlebovník jediné, čo som chcela.

Nebola som pripravená na privítanie domova.

Z lietadla ma viedli ozbrojení strážcovia, členovia armády, ktorí držali reportérov odo mňa ďalej. Žmúrila som do blikajúcich fotoaparátov a do kamier a striasla som sa zakaždým, keď niekto ku mne pristúpil príliš blízko. Nikdy som nebola tak vďačná svojim bratom a sestrám z armády. Obklopili ma, aby ma chránili a udržali od otázok reportérov. Viedli ma do auta, ktoré na mňa čakalo s otvorenými dverami. Vkĺzla som dnu.

Cítila som sa tak čudne v aute po tak dlhom čase. Ale bola som vďačná za ticho, keď sa dvere zatvorili. Oprela som si chrbát do sedačky a zatvorila oči.

Nemohla som myslieť na ostrov.

Celý čas, čo som bola tam, som myslela na to, ako strašne som sa chcela dostať domov. Ako som chcela uniknúť môjmu väzniteľovi.

Povedala som si, že to je len nejaká psycho hra mojej mysle.

Ale bolo to inak.

A nemohla som myslieť ani na to, čo sme urobili.

V druhej nemocnici, keď sme dorazili do Kalifornie, sa ma pýtali na tisícky otázok, ale našťastie ani jedna nezahŕňala Adriana. Opakovala som svoj príbeh tak veľakrát, že sa mi to stalo rutinou.

Mali sme únik paliva.

Pokúsili sme s pristáť.

Havarovali sme.

Bol tam len jeden rozdiel oproti pravda.

Že som bola jediný človek, ktorý prežil.

Nejako som skončila v zopár štúdiách televízií. Sedela som na stoličke a oni mi zatiaľ robili niečo čudné s vlasmi, dávali mi make-up s dlhými mihalnicami pod jasnými svetlami, predtým než sme šli do vysielania.

 „Stop,” povedala som osobe, ktorá mi prechádzala pudrenkou po lícach. „Už toho bolo dosť.”

„Je to len zosvetlovač,” bránila sa tá osoba. Ale bolo to nesprávne. Bolo to všetko hlúpe a nesprávne.

„Povedala som stop. Už dosť,” povedala som jej, ale neprestala, pokým som jej nevyrazila štetku s púdrom a tá zaletela cez celú izbu. Tým, ktorý zo mňa urobil túto bábiku, pozeral na mňa v nemom prekvapení. Vyslovila som príkaz s ešte oveľa menšou trpezlivosťou ako predtým.

„Skruvene sa ma už viac nedotýkajte.”

Nedotkli sa ma už.

Sedela som v trápnom chlpatom kresle so svetlami, ktoré ma oslepovali a odpovedala som na otázky reportéra ako v omámení. Nebola som to ja. Bola som bábkou použitou na pobavenie divákov a používali ma na to, aby na mne zarobili peniaze. Nechcela som byť tu, nenávidela som to byť využívanou, takže keď sa pýtali otázky, napokon som im dala hrubú pravdu.

„Havarovali sme a každý okrem mňa zahynul. Videla som časti tiel pohodené len tak na pláži, ako keby boli nejakým pozostatkom vojny.” Publikum zahučalo a niekde v diaľke sa rozplakalo dieťa. „Vytiahla som si šrapnel z vlastnej nohy a zachránila som sa tým pred vykrvácaním ručne vyrobeným sťahovacím obväzom a prežila som na rybách a ovocí nájdenom v prírode. Potom čo sme havarovali, videla som krv a prázdny pohľad mŕtvych očí, ktorý ma bude prenasledovať až do smrti.” Reportérom cuklo, ale pozeral sa mi do priamo do očí. „Ešte nejaké otázky?”

Po tomto ma už nikto nezavolal do televízie ani do rádia.

Môj byt bol prenajatý už niekomu inému a moje veci boli odvezené na uskladnenie. Bol to môj šéf Alex, ktorý mi to oznámi a znel veľmi ospravedlňujúco.

„Ježiši Kriste,” vyslovil a rukou si nervózne prechádzal po vlasoch. „Mal by som ti venovať takú prekliatu pozornosť, ako nejakej celebrite a namiesto toho ti oznamujem, že my sme si mysleli, že si mŕtva.”

Potriasla som hlavou a povedala mu, že nevadí. Mala som len málo vecí a byt nebol mojim až tak milovaným miestom. K jeho dobru, pomohol mi nájsť pekné miesto v centre San Diega, ale ja som to tam nenávidela.

Nemohla som sa prechádzať po pobreží bez toho, aby som si nespomenula na pláže tam. Všade, kde som sa pohla, boli ľudia. Tak veľa ľudí. Prechádzali tam a späť a smiali sa. Šla som sa z toho zblázniť. Skončila som vždy s tým, že som sa vrátila do svojho apartmánu a tam som objednávala potraviny, ktoré mi potom boli doručené na adresu a robila som čokoľvek, čo sa dalo robiť on-line.

Pristihla som pri tom, že hľadám informácie o Adamovi. Našla som jeho starý profil na Facebooku, ktorý nebol aktualizovaný, odkedy bol zatvorený do väzenia. Hlboká, trvalá bolesť mi udierala do brucha, keď som sa pozerala na jeho fotku. Triasla som sa tak moc, že som musela zatvoriť notebook.

Čo len mám robiť?

Šokovalo ma, ako ľahko som zabúdala. Mala som tu zopár priateľov, predtým než som odišla. Všetci sa mi ohlásili, keď som sa vrátila, ale som nemohla hovoriť s nikým z nich. Viackrát to už neskúšali. V skutočnosti som nikdy nebola spoločenským tvorom. Vďakabohu, nemala som rodinu, ktorá by sa pokúšala so mnou hovoriť. Moji priatelia to zobrali tak, že potrebujem priestor, alebo nechceli hovoriť s niekým tak nevrlým, kto sa nezapájal do konverzácie, alebo si nechcel zaspomínať na niečo smiešne.

Myslela som, že to bolo peklo tam a ostrove. Ale tu… tu bolo to miesto, kde bolo ozajstné peklo. Ľudia sa prechádzali okolo mňa v toľkých handrách a hovorili tak veľa slov, predstierali, že sa majú radi navzájom. Akože sa starajú. Robili, čo od nich ostatní očakávali, a starali sa o to, čo chceli druhí.

Bolo to skurvene nechutné a ja som to nemohla vydržať.

Tri týždne po mojom návrate mi zavolal môj nadriadený.

„Nadine, radi by sme boli, keby si sa už vrátila do práce,” povedal Alex. Prečistil si hrdlo. „Ale máme nejaké podmienky, predtým, než nastúpiš.”

„Hej?” povedala som.

Chcela som sa vrátiť do práce. Potrebovala som niečo, čo by ma držalo preč od tohto mizerného života po nehode.

Otvorila som nádobu s kokosovým mliekom, ktorú som si dala doručiť na adresu v zelenom plastovom obale. Povedala som si, že moje telo bolo ako pestované na kokosovej vode a možno je to to, čo potrebujem, aby som sa opäť cítila dobre. Otvorila som plastový závit, ale po prvom dúšku som vypľula obsah úst rovno do umývadla. Bože. To chutnalo skurvene odporne v porovnaní s tým ozajstným. Vyliala som aj zvyšok a krabicu som hodil do koša na odpadky.

„Si v poriadku?”

„Som,” klamala som. „Aké sú tie podmienky?”

Prečistil si hrdlo. „Pôjdeš na terapiu.”

„Och skurvene,” povedala som a pretočila oči. „A to dopekla načo?”

Najskôr nepovedal nič. „Myslia.. myslia si, že by si mohla mať postraumatický stresový syndróm kvôli havárii lietadla.”

„To je kravina,” povedala som.

 „Nadine…” prosil hlasom. „Len počúvaj.”

Pritlačila som sa o kuchynský pult v mojej kuchyni a ruky som si prekrížila cez hruď. Srať na nejaký postraumatický výmysel.

Nechala som jediného človeka, o ktorého malo byť postarané, na prekliatom ostrove a predstierala som, že je mŕtvy, takže mohol prežiť zvyšok života v kľude. Nechala som ho tam.

Bola som hlúpa. Skurvene hlúpa.

Presviedčal ma stále dookola. Potreboval si byť istý, že som v poriadku, a že spôsobená trauma nezanechala na mojom výkone žiadne stopy a blablabla. Ani som si nepamätala, či som súhlasila, ale keď som dotelefonovala, mala som na poznámkovom lístku adresu. Hodila som telefón cez celú izbu. Pristál na gauči, našťastie nerozbitý. Bolo by to asi dosť ťažké nahradiť telefón, ktorý mi bol pridelený vládou.

Šla som do svojej izby, náhle unavená. Steny boli príliš biele, posteľ príliš veľká a koberec príliš mäkký, keď som si sadla na podlahu. Prišiel studený front. Priniesol dážď a búrku. Náhle mi ostalo chladno, ale potrebovala som si dať tento odev dolu. Vyzliekla som si aj nohavičky aj košeľu. Handry som hodila do koša cez celú izbu. Väčšinu svojich vecí som nechala v sklade a majiteľovi skladu som dala povolenie, aby ich predal. Mienila som dať tieto peniaze na charitu. Príliš som sa o to nestarala. Miesto, ktoré mi prenajali, bolo zariadené, síce skromne ale účelovo moderne. Ale aj toto bolo pre mňa priveľa. Príliš veľa zbytočných vecí zaberalo miesto v tejto izbe.

Vyzliekla som si aj zvyšok oblečenia, vstala a obzerala som si svoje telo vo veľkom zrkadle. Bola som ešte stále opálená. Bolo vidno ešte zopár jaziev z popálením, ale skoro zahojených..

Fyzicky nič.

Keď som sa pozrela na svoje brucho, spomenula som si na jeho ruku, ktorú mal vždy na mne položenú, keď sme spali. Prešla som si prstami po holej koži a sťažka som prehltla. Keď som sa pozrela na svoje nohy, spomenula som si na pocit z toho, keď som mala ruky obtočené okolo jeho bokov, ako ma držal vo vode a bozkával ma, ako keby to bol posledný deň, ktorý sme mali. Keď som sa pozrela na moju tvár, spomenula som si na pocit, ktorý vo mne vyvolával dotyk jeho brady na mojich lícach, krku a bruchu, zatiaľ čo ma bozkával. Pozrela som sa na moje ženské partie. Úzkostlivo som ich udržiavala oholené. Spomenula som si na jeho dotyk. Jeho ústa. Zhlboka som sa nadýchla a pokúsila som sa spomenúť si na spôsob, akým voňal. Ale cítila som len vôňu opratého prádla. Otočila som sa znechutená preč od zrkadla.

Vyštverala som sa do postele a zatvorila oči. Bolo mi.. pohodlne. Bolo to povedomé a tak pohodlne byť takto nahá. Ale moja posteľ bola tak veľká a prázdna. Tak skurvene prázdna.

Pretočila som sa na brucho a neznámi pocit mohutnel v mojej hrudi. Hrdlo som mala stiahnuté.

Nemala by som byť tu. Nebolo to správne.

Nepatrila som sem predtým, než som odišla a nepatrím sem ani teraz.

Zomrela som na tom ostrove spolu s ním, a tu som len chodiaci duch minulosti, ktorý nemôže nájsť svoje miesto. Prehodila som si prikrývku cez plecia, ale aj tak som sa neprestala triasť. Myslela som na udierajúce vlny, pieskové pláže, silné ruky, ktoré ma objímajú a držia pevno, keď spím.

A prvý raz v živote som dovolila samej sebe plakať. Slzy mi tiekli dole lícami a vzlykala som, pokým som sa nezadúšala. Takmer som nemohla dýchať, tak som bola zničená slzami. Vzala som vreckovky z nočného stolíka a vysmrkala si nos, ale nepomohlo to. Poťahovala som a pretierala som si oči, smútok ma tak ťažil, že som nemohla pohnúť hruďou.

 „Potrebujem sa vrátiť,” šepkala som nikomu. Vrátiť kam? Do zajatia? Izolácie?

Bolo to, čo malo byť?

A ako sa tam teraz dostanem?

Potriasla som hlavou. Teraz som vedela pravdu.

Na ostrove som našla slobodu. Skurvenú slobodu.

Pretiahla som si prikrývku cez hlavu a uplakala som sa do spánku.

V ordinácii  psychológa boli dve kožené kreslá na sedenie a jedno kreslo na ležanie. Doviedla ma sem recepčná a povedala, že doktor Lynch by mal byť čoskoro späť.

V rohu miestnosti mal umelú kvetinu v porcelánovom kvetináči. Nikdy predtým som sa príliš nestarala o to, či je rastlina ozajstná, alebo iba napodobenina. Nevedela by som to predtým ani vždy uhádnuť. Ale teraz tento podvod spôsoboval, že som sa cítila choro. Poznala som, ako vyzerajú ozajstné kríky, rastliny a stromy, s ich sviežou zeleňou a listami, ktoré sa leskli na slnečnom svetle. Prečo vlastne používame fejkové rastliny? Nie je tu aj tak dosť maškarády dookola? Bolo to tak ťažké zalievať a držať ich nažive? Otočila som sa znechutená a sadla som si do koženého kresla.

Mala som na sebe len obyčajné džínsy a tielko. Cítila som sa čudne a mimo, ako študent strednej školy v kancelárii profesora. Nepatrila som sem.

Nepatrím nikde, povedala som si. Ale vedela som, že to je lož.

Bolo jediné miesto, kam som patrila, aj to len na chvíľu.

Bola som sama v miestnosti. Kde bol terapeut, a prečo mu to trvalo tak dlho dostať sa sem? Zahľadela som sa na obrázky na stene v pozlátených rámoch a diplomy, ktoré mi hovorili, že táto osoba, s ktorou mám hovoriť, si nejako zaslúžila tú česť počúvať moje najhlbšie ukryté tajomstvá.

Ako keby mu univerzitný diplom dával toto právo.

Zamračila som sa. Zvykla som venovať veľkú pozornosť každému jednotlivému detailu v miestnosti, ako bola táto. V každej miestnosti, pre každý prípad. Všímala som si čokoľvek, čo mohlo napovedať o charaktere človeka, s ktorým som sa mala stretnúť. Katalogizovala som každú maličkosť. Vedela som vždy, kde sú východy, vchody, kde každé okno vedie, aké by boli únikové cesty. Čo za dlážku kde dali, a kde stáli bezpečáci.

Vyprskla som v seba ospravedlňujúcom, neradostnom smiechu. Pozrela som sa dookola.

Čo by som si mohla zapamätať?

Stisla som čeľuste k sebe. Správam sa, ako keby som bola celé hodiny a dni k dispozícii.

A bola som?

Pozrela som sa na hodiny a zamračila sa. Teraz už meškal pätnásť minút. Zdalo sa, že je to typické nebyť na čas na takéto schôdzky.

Potrebovala som dať svoje sprostosti do poriadku. Ale najskôr, malý prieskum.

Osoba, u ktorej som, je puntičkárska. Papiere sú vyznačené červenými záložkami a zoradené ako vojaci. Má rád kvalitné veci, ako napríklad veľký, pevný stôl z čerešňového dreva, kožené zariadenia sú toho dôkazom. Plyšový koberec bol čistý, ako aj poháre pripravené na nápoje. Tri obrázky s rámikmi, ktoré pasovali ku sebe, stáli na stole. Boli na nich traja mladí ľudia a ja som predpokladala, že to sú jeho deti. Trocha tu voňala káva a mierne bzučal automat na kávu, ktorý tu bol umiestnený, aby dával pocit nejakého súkromia.

Strhla som sa, keď sa dvere otvorili a v prekvapení som pozerala na dobre oblečeného džentlmena, ktorý vstúpil do miestnosti. Vyzeral oveľa mladší, ako som očakávala. A určite nebol dosť starý na to, aby mal deti v študentskom veku, ale domnievala som sa, že niektorí ľudia vyzerajú mladší, ako sú v skutočnosti. Možno títo ľudia na obrázkoch neboli jeho deti, ale netere, alebo synovci, alebo niečo také. Bol dobre stavaný, so širokými ramenami, ktoré sa črtali aj pod rukávmi košele. Bol hladko oholený, mal ostré lícne kosti a plné pery a stopu po jazve na brade.

 „Slečna Fontaine?” spýtal sa, a natiahol ku mne ruku. Vstala som a potriasla mu ňou. Bola studená a lepkavá a ja som ruku razom odtiahla.

„Volajte ma Nadine,” zamumlala som, potom čo som si sadla späť do koženého kresla.

„Nadine,” vyslovil s úsmevom, ale jeho oči sa neusmiali. Vyzeral roztržito, ako keby tu nechcel byť, alebo také niečo. A ja som mala tomuto chlapovi povedať moje najhlbšie, najtemnejšie tajomstvá? Zdôveriť sa mu?

To bola pekná kravina.

„Nadine, môžete mi povedať niečo málo o sebe?” spýtal sa a nakukol ponad notebook, ale nepozrel sa mi do očí.

Vypustila som vzduch. „Som tu preto, lebo môj šéf ma prinútil prísť,” povedala som mu. „Naozaj nemám ani najmenší záujem byť tu, aby bolo jasné.”

Usmial sa. „Jasné,” zopakoval. „Si tu preto, aby sme sa porozprávali o traume, ktorú si zažila na ostrove potom, čo si zatkla zločinca menom Adrian Barone, správne?”

Tvrdo som prehltla. Neočakávala som, že skočí tak rýchlo na túto tému. A určite som nečakala, že keď budem počuť Adriánove meno, pocítim tak ostrú bolesť medzi rebrami, ako keby mi tam niekto vrazil nôž. Ale keď to tento muž vyslovil bez akéhokoľvek úvodu, zabolelo ma to.

„Áno,” povedala som. Preglgla a pozrela som sa preč.

 „Videl som tvoje interview,” povedal, ako keby sa odvolával na prvé interview, ktoré som poskytla po návrate. Neodpovedala som, pretože som v skutočnosti nevedela, čo chce počuť.

Spýtal sa ma na zopár otázok o mojej minulosti. Či som žila v rodine, či mám priateľov a či sa s nimi normálne stretávam. Či som na sociálnych médiách. Boli to čudné otázky. Odpovedala som automaticky a nedívala som sa mu do očí. Cítila som sa,, ako keby mi bolo zle. Chcela som to už mať za sebou, tak som mu odpovedala. 

Prikývla som. Vstal, prešiel ku zrkadlovej tácke s pohármi. Nalieval do jedného z nich otočený ku mne chrbtom. Podišiel späť s vodou v rukách. Zobrala som si vďačne pohár a položila ho na stolík vedľa mňa. Pozeral sa na mňa, mračil sa, a opäť si sadol na svoje miesto.

„Povedz mi niečo o Adrianovi,” povedal.

Tá otázka ma riadne prekvapila.

„Neviem o ňom nič,” klamala som a nedívala som sa mu do očí. „Zomrel v lietadla. Zatkla som ho, pretože unikol trestu, ale predtým, než som ho priviedla domov, zomrel.”

„Ako si našla jeho telo?”

Čo? Zažmurkla som a zamračila som sa. „Bol na pobreží s ostatnými,” koktala som. Nebola som na to pripravená, takže som sa koktala pri odpovedi, ako keby sa pýtal tínedžera na prvé rande.

Zamračil sa a položil papier na stôl. Niečo tu nebolo správne. Ak ma neklamali moje inštinkty, táto situácia nebola dobrá a potrebovala som sa odtiaľto dostať.

„Sadni si, Nadine,” prikázal. Jeho oči teraz stmavli. Ukázal perom na kreslo. Čo by urobil, keby som nespravila to, čo chcel?

Pomaly, som sa prikrčila k sedadlu kresla.

„Prečo si nedáš trochu vody?” povedal a ukázal na pohár. Zdvihla som pohár a pozrela som sa naň.

Už o pár sekúnd som si nadávala za to, že som nevenovala pozornosť detailom, ktoré som vypúšťala. Teraz som to všetko videla. Všetko bolo hrozbou. Nemohla som veriť nikomu. Hrala sa so mnou moja vlastná myseľ? Budem takáto už po zvyšok svojho života? Ale teraz som si nemohla pomôcť. Namiesto toho, aby som sa napila vody, len som si priložila pohár na pery a čakala, či niečo ucítim. Bolo to otrávené? Položila som vodu späť na stolík a pozerala na neho.

Kto bolo tento muž?

„Tvoje príbehy nesedia,” povedal nonšalantne. Všimla som si jeho nechty, ktoré boli dlhšie, ako sa patrí, neporiadne a špinavé. Žalúdok sa mi skrútil. Toto nie je muž, ktorému patrí tento dobre organizovaný stôl. Náhle som si uvedomila, že jeho košeľa je príliš veľká a nohavice príliš plantavé.

  „V jednom interview si povedala, že telo bolo v kokpite a on sa asi utopil, ale teraz hovoríš, že telo bolo na pobreží. Tak ako to je potom? Kto zomrel?”

Prepichol ma pohľadom. „Kto nie?“

Vstala som. Toto nie je skurvená terapia, toto je vypočúvanie.

„Sadni si,“ prikázal znova. A potom môj pohľad putoval na zatvorené dvere toalety, spopod ktorých vytekala červená škvrna, ktorú takmer nebolo vidno. Realita do mňa udrela ako prívalová vlna, studená oslepujúca a mrazivá.

„Ty nie si doktor,” zašepkala som. „Kto dopekla si?“

„Samozrejme, že som doktor,” povedal a jeho hlas zostával pokojný. „Tak mi teraz povedz o Adrianovi,” opakoval. „Dostal sa niekedy z ostrova? Mala si ho vôbec na palube lietadla?”

Čo?

„Prepáč?” zašepkala som.

Natiahol sa pásom svojich nohavíc, zdvihol sako a vytiahol zbraň. „Sadni si, Nadine,” zopakoval.

 Čo toto dopekla je? Kto to doriti je?

„Kto si?”

„Odpovedz na otázku.”

„Už som odpovedala!” Zakričala som.

Muž prudko vstal, pohol sa ku mne a zbraň mi pritlačil na spánok. „Videl som ťa v tej šou,” precedil pomedzi zuby do môjho ucha. „Počul som všetko, čo si povedala. Môžem ti presne povedať, kde si klamala, a kde teraz presne Adrian je. Pochybujem, že bol na palube toho lietadla mieracieho späť domov. Nejako unikol, že? Povieš mi teraz kde je, alebo stlačím spúšť.”

Dopekla on to urobí. Mám informácie, ktoré potrebuje.

 „Fajn,” povedala som. „Poviem ti o Adrianovi, ale len ak dáš preč tú zbraň.“

Dal dole zbraň, pozrel na mňa a prikývol.

„Adrian nebol na palube lietadla,” povedala som mu. „Mysleli sme si, že sme ho zadržali, ale klamala som svojim nadriadeným, pretože som im nechcela povedať, že misia zlyhala. Naše zdroje hovorili, že ušiel na Fidži a teraz sa premiestnil niekam do Austrálie.” Je to približne podobné pravde, tak ak ma pozorne sleduje, mohol by mi uveriť.

Jeho pery sa skrútili do sadistického úškrnu, keď si pomyslel, že som mu dala to, čo chcel. Počkala som, pokým nedal dole zbraň, potom som klesla na dlážku a potiahla ho dole za kolená. Zbraň mu vypadla, pohár padol na zem. Ja som sa stále držala pri zemi, takže som sa hneď mohla vrhnúť na neho. Zápasili sme a jemu sa podarilo ma pritlačiť k zemi.

„Ty kurva,“ nadával. „Len som potreboval odpovede ale za toto mi zaplatíš.”

Zvrtol sa a chytil mi ruky. Svetlá sa zmenil na hviezdy a bolesť mi udrela do čeľusti. Potom, čo cez mňa prešla vlna zlosti, som vedela, že sa bez boja nevzdám.

Mala som ešte niečo na práci, predtým než sa vrátim domov.

Moja mama ma nevolala malá lasička, len tak bez dôvodu. Znova sa zahnal, aby ma udrel, ale ja som sa vykrútila z jeho dosahu. Zvrtla som sa prudko, takže stratil rovnováhu a ja som ho zo seba zhodila. Zakričal od zlosti a jeho silné ruky sa za mnou natiahli, ale schmatla som ho za zápästie, ktoré som si pritiahla k ústam a hrýzla som ho, pokým som nezacítila medenú chuť na jazyku. Zaručal ako zviera. Chopila som sa šance a pretočila som ho na brucho. Skočila som mu na chrbát kolenami čo najväčšou silou. Ruky mu zostali uväznené medzi jeho nohami. Nadával, „skurvene ťa zabijem.”

Ale ja som mu nedala šancu.

Natiahla som sa po jeho zbrani, povedomý chlad a jej tiaž sa objavil v mojej dlani, otočila som ju a stlačila spúšť.

Už som zo zbrane nevystrelila poriadne dlho, ale moja muška bola perfektná. Škvrna sa začala roztekať hneď nad jeho nosom. Padol späť na zem bez života. Zatvorila som oči a fučala. Snažila som sa zbaviť sa kyseliny, ktorá sa mi tlačila do hrdla. Potrebovala som volať na patričné miesta.

Skontrolovala som jeho pulz, aby som sa presvedčila, že je naozaj mŕtvy, napriek tomu, že som vedela, že nie je šanca, aby prežil tento druh zásahu, aj keď zbraň bola malá. Postavila som sa na nohy a šla ku telefónu, ktorý bol na stole. Otvorila som dvere na kúpeľni a telo bež života, ktoré iste patrilo doktorovi Lynchovi, mi dopadlo ku nohám.

Potrebovala som volať Alexovi. Vytočila som číslo na telefóne a čakala na pomoc, pokým príde.

Ale ja som už bola rozhodnutá.