IC - 18. kapitola

Překlad: Eowyn

Adrian

Dni sa preliali do týždňov a týždne do mesiacov. Jej krásne telo bolo opálené a svalnaté od dlhých prechádzok po pláži a z plávania. Podotkla hneď na druhý deň, že takmer nepotrebuje moderné produkty kozmetického a chemického priemyslu ako výživové doplnky, pretože živiny v kokosoch, ryby a ovocie ich obsahovali. Jej pleť žiarila a vlasy sa jej leskli. Jednoznačne sme boli zdraví na tomto ostrove, hostení ovocím a rybami, s množstvom slnka a trávením každého momentu zo všetkých dní spolu.

Jej holítko už bolo dávno k ničomu. Musel som jej pomôcť s čepeľou ostrého noža, ktorý som nosil pri sebe. Prvý raz mala strach, ale ukázal som jej, že mi môže veriť. Natrel som ju pred holením poriadne kokosovým mliekom. Bol to pomalý proces, ale zatiaľ, čo som to robil, zvlha a bola pripravená pre mňa.

Ale čepele mi pripomenuli, že náš čas na ostrove sa pretiahol na navždy. Nikto nás neprišiel zachrániť. Alebo ju, mal som povedať. Nenechal by som nikoho, aby zachránil mňa.

Pozeral som na ňu, keď spala. Keď spala, bola taká pokojná. Tak krásna. Bola mladá a mala celý život pred sebou. Keby som ju tu držal, čo by jej zostalo zo života? Jemne som pohladil jej dlhé, zamatové vlasy a ona sa inštinktívne pohla bližšie ku mne s tichým vzdychnutím. Jej čelo bolo rovné bez vrások od starostí, keď spala. Nemal som rád, keď sa často mračila kvôli veciam, ktoré ju trápili, ako dnes.

Keď sa ma spýtala na záchranu a návrat do civilizácie, bol som prekvapený. Chcela tu v skutočnosti byť? Bol som slobodný muž, aspoň doteraz. A radšej skurvene zomriem, ako by som sa znova dal zatvoriť do väzenia.

Ale čo Nadine? Neurobila nič, čím by si zaslúžila byť odstránená zo svojho života a od všetkého vo svojom živote, bez moderných a luxusných vecí. Byť tu na ostrove so mnou.

To by nebolo správne.

Moje oči putovali ku dverám nášho príbytku, kde bol umiestnený nefunkčný počítač. Ak by bol nejaký spôsob poslať signál niekomu, niekam..prídem na to.

Vzal som si baterku a šiel som potichu do druhej izby a zasvietil som. Aj keď bolo pravé poludnie, vnútri nebolo dosť svetla. Počítač bol položený na stole, pozeral na mňa, ako časová kapsula, ako surové pripomenutie toho, že sme neboli naozaj izolovaní v tomto svete, len zabudnutí. Ale aj tak to bola desivá myšlienka. Všetci si mysleli, že sme mŕtvi.

Boli sme? Ak nikto nevedel, že existujeme, záležalo na tom?

Prezeral som si to malé zariadenie. Neznamenalo tu pre mňa príliš veľa, takže som sa v skutočnosti naň nepozrel detailnejšie, ale vedel som, že to nie je štandardné vybavenie. Veď, keď bolo zemetrasenie, ešte než prišlo, ozvali sa z neho zvuky.

A napokon mi svitlo. Ako to, že som to nevidel predtým? Predpoklali sme, že toto zariadenia sleduje seizmické vlny. Možno vedci, ktorí tu boli, boli seizmológovia, študujúci posúvajúce sa tektonické dosky ,alebo vulkanickú aktivitu. Tu boli len ovocné stromy na malom území, pretože popol z vulkánu, alebo plyny mohli v jednej chvíli zabiť to ostatné na ostrove.

Ak tomu, čo verím, je pravda, vedci mohli byť zabití počas zemetrasenia, alebo vulkanickej erupcie, alebo mohli byť sklamaní výsledkami ich štúdie a odišli sami.

Každopádne, pravdou bolo, že komunikovali s ostanými. Musel tu byť spôsob a ten mohol stále existovať.

Pozrel som sa ešte raz na pokojnú ženu ležiacu v mojej posteli.

Ak tu je nejaký spôsob, prídem na naň.