IC - 17. kapitola

Překlad: Eowyn

Nadine

Nemohla som uveriť tomu, že som ho nechala, aby ma pretiahol.

Ale dopekla.. nech aj zomriem, bolo to skurvene úžasné.

Priviedol ma k vyvrcholeniu aj predtým, veľa ráz, ale nič.. nič nebolo také isté, ako tento krát. S ním v mojom vnútri. Ako.. ako keby som pre neho niečo znamenala.

Nebola som si istá, či si myslel niečo také.

Ľudia trtkali celé časy s ľuďmi, o ktorých sa vôbec nestarali.

Robil to aj Adrian?

Ležala som pri ňom v tráve, doslova som sa kúpala v slnku. Moje stehná boli ešte vlhké. Potrebovala som sa očistiť, ale nechcelo sa mi pohnúť sa. Zatvorila som oči, ale hneď keď som to urobila, otvorila som ich.

Čo som práve zbadala?

„Adrian?”

 „Hmmm?” Hlava mu spočívala na jeho zložených rukách a mal zatvorené oči.

„Musíš sa na to pozrieť,” povedala som vzrušene. „Pozri!”

Otvoril oči a pozeral, kde som ukazovala.

Pred nami bolo zoskupenie stromov, ktoré som predtým na ostrove nikde nevidela. Nemohla som identifikovať ovocie z miesta, kde som bola, ale predpokladala som, že by sa mi dalo, keby som dostala bližšie.

Zažmúril, zapískal a zaklial popod fúzy.

„To je.. skvelé,” vydýchla som. „Ale po tamtých bobuliach nebudem jesť vec, pokým ju neotestujeme.”

„Dopekla, jasne že nie,” Adrian zahundral.

„Ale prečo si myslíš, že žiadne z týchto stromov nerastú mimo tohto malého územia?” Spýtala som sa mračiac sa.

Pokrčil ramenami. „Neviem, ale možno to môžem zistiť, čo sú zač.” Jeho hlas stvrdol „A Ježiši, Nadine, krucinál, jasné, že už nebudeš nič jesť.”

Bolo však zrejmé, že ide o jedlé ovocie. Po preskúmaní sme našli papáje, mango a niečo iné, čo ma pútalo ako prvé, ale nikdy predtým som to nevidela na vlastné oči. Na nízkom strome so širokými zelenými listami viselo oválne ovocie veľkosti mojej ruky so zelenou tvrdou stopkou na jednej strane.

 „Chlebovník,” Adrian povedal, keď jeden veľký odtrhol. „Môžeme ich variť a myslím, že budú naozaj chutné. Škrobové ako zemiaky. Niekto ich volá pečivo, to je to, prečo sa volajú chlebovníky.

Cítila som, že sa mi oči otvárajú doširoka. „Vážne? Och. Tak sa teším.”

Nazbierali sme toľko ovocia, koľko sme mohli uniesť a zamierili sme späť k malému východu, ktorý nás dostal dnu. Zostúpili sme dole, a keď sme sa dostali na koniec jaskyne, položila som ovocie dole, aby som mohla prejsť cez vodu. Zosunula som sa prudko po chrbte dole. Zahundral, ale nechal ma urobiť svoje. Potom sme sa dostali k našim veciam. Žalúdok sa mi krútil od hladu a v ústach sa mi zbiehali sliny. Bože, čo by som dala sa doma varené jedlo.

Netrvalo nám dlho privliecť všetky veci k príbytku. Kráčali sme v priateľskom tichu, pokým sme sa nedostali k našej malej kuchyni. Adrian si vzal najostrejší nôž. Jeho čepeľ sa leskla na ostrom slnku. Napokon, nebolo to tak dávno, čo som si myslela, že by použil tento nôž, ako zbraň proti mne. Stále som si nebola istá, či to môžem hodiť za hlavu. Ale to všetko, čo sme tu zdieľali na tomto malom kúsku raja som pokladala za zázrak.

Ublížil by mi aj tak? Mohla som stále vidieť jeho čierne oči zúžené na mňa v nenávisti ,a spomienky mi spôsobovali mrazenie. Nebola som si istá, či by mi ublížil teraz, ale spýtala som sa samej seba.. mohol by? Mohla by som prinútiť samú seba ublížiť mu, keby som mala príležitosť na útek?

Urobila som nedobrovoľný krok späť, keď prebrúsil nôž a prešiel ním cez hrubú kožu na chlebovníku. Mračil sa, okrajoval zelenú hrčavú kôru, potom krájal žltkasté ovocie na hrubé kusy.

„Zapáľ gril,” povedal. „Dáme šancu tomuto.”

Otvorila som propán a škrtla pri horáku. Strach z neho a toho, že by mi mohol ublížiť som zasunula do úzadia. Nebudem v tom teraz zotrvávať. A on mi neublížil. Spôsob, akým sa so mnou miloval na tráve bol takmer.. nežný.

Držal plátky ovocia nad otvoreným ohňom tak, aby sa neopálil a vnútro sa skaramelizovalo rýchlo. Žalúdok mi škvŕkal od hladu a ja som prehltla. Naozaj to voňalo trochu ako chlieb.

„To je čudné,” pozerala som a prehĺtala sliny, ktoré napĺňali moje ústa. „Naozaj to vonia ako chlieb.”

Prikývol, stále venoval pozornosť vareniu. „Myslím, že to tak bude aj chutnať.”

Spomienka na chlieb spôsobila, že som zosmutnela. Bolo to už tak dlho, odkedy som ochutnala chlieb, a dala by som čokoľvek teraz za to, aby som si mohla jeho teplý kúsok potrieť maslom.

„Páči,” povedal, držiac jeden kúsok mimo grilu.

Vzala som jeden malý tanier, ktorý sme našli v zásobárni na potraviny a umývali sme ho takmer zbožne každý večer. Podala som mu ho, ako hladujúce dieťa prosiace o jedlo. Môj žalúdok hlasno zaškvŕkal. Uškrnul sa, vzal si druhý, horúcejší kúsok ovocia a strčil si ho do smelo do úst.

„Nepáli ťa to?” Spýtala som sa.

Pokrčil ramenami. „Nech.”

„Ako to chutí?”

„Skvele,” povedal. „prečo neskúsiš sama?”

Vzala som si malý kúsoček. Nechutilo to ako chlieb. Bolo to škrobové a mäkké, s jemnou zvláštnou chuťou, ktorá sa nedala len tak jednoducho popísať, ale bolo to delikátne.

„Mmm,” povedala som. „Mohla by som si zvyknúť na to. Všetko, čo by som potrebovala, by bolo trocha masla.”

Pretočil oči. „Kravy sú nedostatkový tovar, takže žiadne maslo pre teba.”

Vybuchla som v smiechu. „To si nemal povedať.”

Keď sme obhrýzali papáju a grilovali chlebovníky, zdalo sa, že začal zázrak.

Budem niekedy sedieť v reštaurácii a objednávať si steak? Alebo pôjdem niekedy ešte do drive-inu pre dvojitý cheeseburger? Budem si niekedy môcť ešte kúpiť nové šaty, alebo pár náušníc, alebo nebodaj pár nových topánok?

„Sme tisícky míľ ďaleko, Nadine,” povedal. Mračil sa, ale oči mu žiarili. „Nad čím premýšľaš?”

Pokrčila som ramenami. Naozaj sa mi nechcelo o tom hovoriť. Ale keď ma pribodol svojim prísnym pohľadom, nemohla som si pomôcť a vysypala som to.

„Len.. vieš, moderné vymoženosti. Premýšľam, či sa ešte niečoho z nich dotknem,” povedala som.

 „Chýba ti tvoj iPhone?”

„Mmm. Všetko. Kúpeľ, mobil, wi-fi a obchod s topánkami. Tebe nie?”

Premýšľal o tom asi minútu, utieral tanier a potom pokrčil ramenami.

„Nič.”

Spomenula som si, čo povedal dávnejšie, ako by radšej zomrel tu ako slobodný muž, ako žil kdekoľvek inde. Hrýzla som si spodnú peru. Bez premýšľania som siahla po ďalšom kúsku ovocia, keď zvuk elektronického šumu preťal vzduch. Prichádzalo to z chatrče. Bola som tak šokovaná, že som pustila ovocie a skríkla. Adrian zostal sedieť.

 „Čo to bolo?” zašepkala som, napoly čakávajúc, že tu pristane nejaký mimozemšťan, alebo také niečo.

„Neviem,” Adrian povedal so šialeným pokojom. „Poďme sa pozrieť.”

„Ale znelo to ako UFO, alebo také niečo.”

Otočil sa a kútiky jeho úst sa zdvihli hore. „Ako vieš? Už si niekedy predtým počula mimozemské lode?”

„Vlastne, ja..” líca sa mi sfarbili dočervena. „Vlastne, nie.” Mračila som sa. „A ty?”

Zasmial sa. „Kdeže. Poďme.”

Natiahol sa za mojou rukou a viedol ma dovnútra, ale do príbytku vstupoval prvý v obrannom postoji, ako keby bol pripravený odraziť útok mimozemšťanov, keby sa nejaký konal tam, kde sme sa nachádzali. Ale prirodzene, nič na nás nezaútočilo ani sondami ani vypučenými očami. V skutočnosti bol zvuk tak náhly, že som sa mohla domnievať, že som si to len predstavila a zvuk v skutočnosti nič nevydalo.

„Prichádzalo to z počítača?” spýtal sa. Ale počítač zhorel počas búrky a tam sa nič nedialo. Žiadne svetlá, alebo zvuky, alebo čokoľvek, čo mohlo urobiť škŕkavý zvuk, ktorý sme počuli pár minút dozadu.

 „Táto vec je mŕtva,” povedala som a potriasla som hlavou. 

Adrian sa otočil na mňa a pokrčil plecami.

Náhle sa podo mnou zatriasla zem a vydala gargantuovské dunenie, ktoré mi vyrazilo dych. Stratila som rovnováhu a padala smerom na Adriana. Pokúsil sa ma chytiť, ale nepodarilo sa mu to a tak sme padali obaja.

„Zemetrasenie!” zakričal. „Dole!”

Stolička pri malom stole zahrmotala. Adrian ma odtisol nabok a pritlačil ma na dlážku. Rukou odrazil stoličku, ktorá by ma udrela celou silou. Zakričala som a zakryla som si hlavu v schúlenej polohe, pokúšajúc ochrániť samú seba od ďalších letiacich predmetov. Zrazu bol nado mnou. Celé jeho telo zakrylo moje, aby ma ochránil a vtedy prestalo dunenie a aj otrasy.

 „Nehýb sa,” prikázal mi. „Musím sa uistiť, že sa nič nechystá spadnúť a ublížiť nám. A tiež tu môže byť afteršok.”

Zostala som pokojná, ako sa mi len dalo, zatiaľ čo sa odo mňa pomaly odťahoval. Cítila som ako naťahoval krk, ale moju pozíciu na zemi upevnil. Napokon mi dal pokyn, že sa môžem pohnúť.

„Si v poriadku,” povedal. Vstal a mračil sa, zatiaľ čo sa pozeral po interiéri. „Vyzerá to, že sme neutrpeli žiadne vážne škody. Bolo to len také malé zemetrasenie, keď tak nad tým uvažujem.” Ešte stále sa mračiac, vykročil smerom k počítaču a ukázal na obdĺžnikový predmet, ktorý ležal vedľa monitora. „Nebol to počítač, ktorý urobil ten zvuk,” povedal. „Bolo to toto. Nie som žiadny vedec ale myslím, že by to mohol byť seizmograf.”

„Myslel som si, že to býva pripevnené na dosku s guličkami na šnúrkach,” mrmlal si popod nos.

„Ale tento je digitálny.”

 „Ach. Teraz vlastne vieme, prečo tu boli tí vedci,” povedala som.

„Trefa.”

Podišla som ku zariadeniu, ktoré ležalo potichu na malom stole, bez akýchkoľvek zvukov, či odpovedí. Takmer som zabudla, že to tu bolo, ako keby to bolo pre nás úplne bez úžitku. Nie je to nič také ako počítač, ktorý bol u mňa doma na stole, ktorý ma pripojil na internet a priniesol mi komfort, ktorý som potrebovala. Táto vec bola vedecká a ja som takmer nevedela, čo sa s ňou dá robiť.

Spomienka na domov do mňa udrela.

 „Čo myslíš, čo urobili s mojimi vecami?” Vyhŕklo zo mňa.

Adrian sa mračil, keď prezeral každý centimeter nášho príbytku. Pozrel sa ponad plece na mňa. Mal na sebe len šortky, bol opálený ako surfer, s jeho divokými neupravenými vlasmi a bradou vyzeral ako miestny domorodec. Prekrížil si ruky cez prsia, a svaly na pleciach sa mu napli, keď pozeral na mňa.

„Aké veci? A kto, či s nimi čo urobil?”

Prehltla som. Nevedela som, prečo som to vlastne povedala. „Môj majetok. Doma. Môj.. počítač a topánky a šatstvo a auto. Moje.. peniaze v banke? Čo s tým všetkým urobili?”

Jeho pohľad stvrdol. „Kto sa kurva o to stará?” precedil pomedzi zuby.

„Ja sa starám.” Myslela som si, že sa starám. „Myslia si.. že som mŕtva?”

Pokrčil ramenami s jednou rukou vo dverách. „Možno. Ak som mal aj to šťastie, myslia si, že aj ja som mŕtvy.” Treskol dverami a odišiel. Klesla som do vratkej stoličky pri stole a moja myseľ bola kdekoľvek preč, len nie tu.

JEDNÉHO rána som sa zobudila s túžbou po kurčati. Na raňajky. Bola to čudná vec chcieť to, ako prvú vec ráno, keď sme zvyčajne jedli ovocie, vajíčka, alebo rybu.

Domnievala som sa, že tu je len kopa kokosu a rýb, ktoré sa dajú jesť.

Priestor vedľa mňa v posteli bol prázdny. Adrian chodil ráno rád behať a chytať ryby. Bol ako stroj, tento chlap. Pokúšal sa ma ťahať so sebou, aby som s ním behala. Bolo veľa vecí, ktoré ma mohol presvedčiť robiť, ale behanie na piesku predtým, než slnko vyjde definitívne bola vec, na ktorú ma nenahovorí.

Vonku za oknom som počula škrekot operencov. Sadla som si na posteľ. Adrian mal nejaké to šťastie s chytaním veľkých vtákov, ktoré tu boli na ostrove a ja som sa dostala cez averziu voči nim veľmi rýchlo, keď ich uvaril.

„Chutí ako kurča,” povedala som mu prvú noc, keď vtáka upiekol. A teraz to bolo všetko, o čom som ráno premýšľala.

Už som normálne bláznila. Kto dopekla, hneď po zobudení chce kurča a potom vyhodí z okna svoje šaty a topánky, aby mohol ísť chytiť vtáka, ktorý je niekde za oknom?

Toto dievča, ktorým som bola.

Vtáky vyletovali popri mne a pozerali na mňa, ako na votrelca. Veľký kameň sa zdal byť tým pravým pre mňa. Zdvihla som ho, a bez akéhokoľvek premýšľania o tom, čo robím, som ho hodila po veľkom vtákovi. Samozrejme, nebolo prekvapením, že som ho minula a kameň letel do lesa, odrazil sa od stromu so zvukom strely.

Vták sa otočil a pozeral na mňa. Ďalšiu vec, ktorú som videla bola, že letel na mňa. Skurvene, nemala som ani poňatia, že tento tvor by mohol byť taký agresívny. Zakričala som, zakryla som so oči, pretože všetci vedeli, že si máš zakryť oči, keď sa približuje k tebe vták a chytila som najbližší konár. Možno som nebola ranný bežec, ale bola som v kondícii, takže mi nerobilo problém zavesiť sa na konár a prehupnúť sa a schovať sa pred vtákom.

V tej chvíli som vtáka nikde nevidela.

Ale uviazla som dopekla na strome.

Zakliala som popod nos a pokúšala som sa pozrieť za cestou dole, ale podarilo sa mi naozaj skurvene dobre dostať sa sem, ale dostať sa preč doslova nebolo možné. Povzdychla som si.

Adrian sa na mne nasmeje, alebo potrestá moju hlúposť. Dúfala som, že možnosť A.

Pozrela som sa dookola a hľadala som cestu úniku a premýšľala som, ako by som si poradila. Existuje aj niečo iné, ako jednosmerná metóda. Alebo dopekla nie?

Držala som sa na veľkom konári a nohy mi viseli dole. Ale čoskoro som si uvedomila, že nemôžem nerobiť nič desať stôp nad zemou vo vzduchu a len čakať. S veľkým úsilím som sa dala do stabilnej pozície a opatrne som sa pokúsila skĺznuť ku kmeňu. Ale kmeň tam bol hladký a klzký ako sklo, takže nebol žiadny spôsob, akým by som sa ho mohla držať. Premýšľala som o konári, ktorý bol podo mnou, či by som ho nemohla chytiť, alebo dostať sa naň, keď som započula dupanie a Adrian sa mi dostal do výhľadu dole podo mnou.

Doriti.

„Nadine?” zavolal smerom k prístrešku. Ešte ma nezbadal, čo mi dávalo zmysel, samozrejme, pretože som visela na skurvenom strome nad jeho hlavou. Ale chcelo sa mi cikať a bola som hladná, takže som prirodzene nemohla zostať tu hore navždy. Nechám sa vysmiať, alebo vyplieskať, a v tomto bode možno aj oboje.

 „Som tu hore,” zakričala som, a moje líca sa už sfarbovali dočervena od pocitu trápnosti.

Jeho hlava sa ohla hore a pozeral dookola, pokým ma nezbadal. Ústa sa mu otvorili. Čakala som, či sa začne smiať, alebo mi dá tvrdý výchovný pohľad, ale len pozeral zvedavo.

„Čo kurva robíš hore na strome?” spýtal sa.

Zdôraznené „kurva” ma prinútilo domnievať sa, že som bližšie k výchovnému trestu, ako ku smiechu, takže som volila slová opatrne.

„Vieš, bol tu ten.. vták,” začala som. „Pokúšala som sa chytiť ho. Ale minula som a on sa nahneval a zagresívnel, a pokúšal sa na mňa zaútočiť. Takže.. som sa vyštverala na tento strom. Ale nemám ani poňatia, ako sa mi to podarilo, rozhodne neviem, ako sa  dostať dole.”

Zažmurkal. „Vták,” zopakoval.

Prikývla som, ale len mierne, ako keby som nechcela spadnúť.

 „Ty si sa pokúšala.. chytiť.. a ten .. pokúsil sa.. napadnúť ťa,” zopakoval a zdvihol spýtavo na mňa jedno obočie.

„To je to, čo ti hovorím,” precedila som pomedzi zuby.

Pomaly prikývol, obišiel strom a škrabal si bradu.

„Zaujímavá situácia,” mumlal si.

„Chystáš sa mi pomôcť, alebo sa mi posmievať?” Spýtala som sa, a moja trpezlivosť sa zmenšovala. „Som hladná a naozaj potrebujem cikať, naozaj skutočne veľmi.”

Pozrel sa hore a pokrčil plecami. „Mohol by som ti pomôcť, ale čo za to?”

Vypustila som vzduch z pocitu neuveriteľnosti. „Ty sa naozaj chystáš vyťažiť z tejto vážnej situácie?”

Prikývol. „Samozrejme.”

„Adrian!”

„Nadine!” Smial sa s rukami v bok.

Vzdychla som si. „Dobre, fajn,” brblala som. „Pomôž mi dole a ja urobím… čokoľvek, čo budeš chcieť.”

Už keď som vyslovila tento sľub, bradavky mi stvrdli a mušlička sa mi stiahla. Prešli už dni, odkedy sme sa milovali a ja som už bola, naozaj bola pripravená.

„Hmm,” povedal. „To necháme na neskôr. V poriadku teda. Skoč a ja ťa chytím.”

Stál, nohy doširoka a ruky vysunul.

„Čo? Zbláznil si sa?”

Nikdy takýmto spôsobom.

Potriasol hlavou. „Nezbláznil som sa. Skoč na mňa. Chytím ťa.”

„Zabijem ťa!”

„Nebude to prvýkrát,” hundral, a jeho oči stmavli pri spomienkach. Cítila som miernu nevoľnosť. Prvý raz, keď som skočila na neho, bol trestanec na úteku a premohla som ho, aby nemohol ujsť. Musela som mať vtedy adrenalínový šok, alebo také niečo, pretože myšlienka na to, že to urobím teraz, sa mi nezdala ani trochu prijateľná.

Prehltla som. Nebudem sa na to zameriavať teraz. Bola to iná situácia a miesto ako to, kde sme teraz.

„Skoč,” zopakoval, a stále ma prehováral.

„Bože. Nie, nemôžem skočiť,” vyprskla som, ako keby si moja hlava myslela, že mám aj inú možnosť.

„Nadine,” povedal. Použil ten ostrý tón, pri ktorom som si nemohla pomôcť, a len poslúchnuť. „Skurvene skoč. Nemôžem ísť pre teba. Môžem ťa len chytiť, a keď neskočíš, pokým napočítam do tri, potrestám ťa na zadok, keď sa mi dostaneš do rúk. Rozumela si?”

Pozerala som na neho. Ale on len zúžil oči. „Jeden.”

Urobil to len raz a vedela som, že musím poslúchnuť. Tento krát to nebolo iné.

„Len… skočiť? A ty ma chytíš?” Spýtala som sa a cítila som sa, ako keby mi bolo zle.

„Len skoč,” povedal, tento krát miernejším tónom. „A chytím ťa. A to je dva.”

Zatvorila som oči. Musela som to urobiť. Čo iné, keď som sa chcela dostať dole.

„Tri,” zavrčal.

S krikom, že by sa krvi nedorezal, som skočila rovno na neho, zatiaľ čo vietor svišťal okolo mňa. Zatvorila som oči a pripravovala som samú seba na nevyhnutný pád.

Padla som na jeho ruky a obaja sme sa kotúľali po zemi, ale nie tak tvrdo, aby sme boli zranení. Pristáli sme obaja so zvukom „oof”.

„Och, môj Bože, si v poriadku?” Spýtala som sa ho.

 „Samozrejme,” povedal, predtým než ma potiahol za ruku a zdvihol ma hore. Zaplietol mi prsty do vlasov a držal ma pevne za hlavu tak, že keby som sa pohla, zabolelo by ma to. „Už to skurvene nikdy nerob,” prikázal mi. „Vyšľahám ti zadok, ak to znova urobíš.”

Vedela som, čo tým myslel. Môj pulz sa zrýchlil a dopekla, jeho hrozby prikladali polienka, keby moja túžba po ňom bola oheň. Vytrénoval ma k tomu byť vzrušená a zároveň vystrašená, keď používal hrozbu trestu.

Nemohla som prikývnuť, pretože mi držal hlavu. Takže som súhlasila. „Dobre.” Potiahol ma a prinútil dodať. „Dobre, dobre, áno pane.” Pustil mi vlasy, otočil ma a capol ma po zadku.

„Och,” vyslovila som a trela som si polku a pozerala ponad plece na neho.

„To bolo za čo?”

Zamračil sa. „Bolo to varovanie, pretože si urobila niečo hlúpe a nedbanlivé. Ja chytám vtákov. Jasné? A už žiadne lezenie na skurvené stromy.”

„Chystal sa na mňa zaútočiť!” protestovala som, ale zdvihol prst a potočil hlavou.

„Musíš byť viac opatrná,” povedal, ale potom ma otočil priamo oproti sebe. Ruku mi dal dozadu na hlavu a pohladil ma predtým, než sa jeho ústa stretli s mojimi. Srdce mi búchalo v hrudi rýchlo, keď som sa ku nemu pritúlila a nechala ho držať ma. Jeho brada ma škrabala na krku a perách, ale jeho pery boli také mäkké na mojich.

Odtiahol sa príliš rýchlo a priblížil mi ústa k uchu. „Chcem, aby si bola v bezpečí, Nadine,” povedal. Prikývla som trochu viac poddajná a úprimne vďačná, že nie som už tam hore na tom prekliatom strome. „Rozumieš mi?”

Položil mi prst pod bradu a moje oči sa stretli s jeho. Takmer čierna farba jeho dúhoviek spôsobila motýle v mojom bruchu. Mohla som len prikývnuť a tvrdo prehltnúť. Jeho prísny pohľad potom zmäkol a rukou mi zasunul prameň vlasov za ucho. „Dobré dievčatko,” povedal. Chytil ma za ruku. „Poď, ideme niečo zjesť.”

Jedli sme naše zvyčajné raňajky. Rozprávala som mu o raňajkách mojej mamy, ktoré zvykla robievať. Bolo to pohodlné, keď sme spolu zdielali takého spomienky.

„A čo ty?” spýtala som sa. Nikdy mi nič nepovedal o svojom detstve, alebo o živote doma. Z prieskumu, ktorý som si o ňom urobila, som vedela, že žil v chudobe a jeho otec nebol dobrý človek, ale nevedela som viac.

Pokrčil ramenami. „Nemám veľa spomienok na detstvo,” povedal. „Nerád o tom premýšľam.”

Napila som sa trocha vody, predtým než som odpovedala. „Máš to rád tu?” spýtala som sa.

Prikývol. „Mám,” povedal. „Je tu nádherne a mám rád prácu, ktorú musím urobiť, aby som sa mohol najesť. Nie som si istý, či sa počasie zmení, či sú tu nejaké ročné obdobia, ale cítim sa tu dobre, keď pracujem pre obživu a mám kde bývať a žiť, páči sa mi na mieste, ako je toto.” Usmial sa. „Vlastne, príležitostne môžem mať aj varenú polievku.”

Nejedli sme veľa konzervovaných potravín, ktoré tu boli. Šetrili sme si ich na núdzový stav. Pozrel sa na mňa. „A ty?”

Nepozrela som sa na neho, pokým som neodpovedala a na začiatku som si nebola istá, prečo.

„Neviem,” povedal som mu. „Chýbajú mi veci. Už takmer nemám mydlo a zubnú pasu, a keď si vybavím, že by som si mala umývať zuby s.. kokosovou vodou, alebo čímkoľvek kurva.. toto ma vytáča.” Vzdychla som si. „Hej. Chýba mi veľa vecí. Ale nemá zmysel zameriavať sa na tieto veci, keď aj tak nemôžem uniknúť.”

Bol ticho na minútu a potom prehovoril. „A keby si mohla?”

Moje vnútro sa zovrelo. „Čo?” Zašepkala som.

„Čo keby si mohla uniknúť? Byť zachránená?” spýtal sa.

Nechal by ma ísť? Len tak?

„Neviem,” povedala som mu. Spomenula som si, ako olúpene som sa cítila, keď mi povedal, že by ma schoval pred záchrancami, keby prišli.

Cítila by som sa rovnako aj teraz?

A naozaj som nevedela odpovedať na jeho otázku. Čo keby som vedela, či budeme zachránení?

„Neudala by som ťa,” povedala som mu. A cítila som sa takmer zahanbene, keď som to priznala. „Už nie.”

Premýšľala som, či som ho nenahnevala a nepripomenula mu naše roly a minulosť, ale len potichu prikývol a povedal „ďakujem”.

Upratal, čo zostalo po našich raňajkách, vstal a natiahol sa.

„Nezabudni, že mi dlhuješ za to, že som ťa zachránil.”

Vstala som oproti nemu, náhle si vedomá jeho veľkosti a mohutnej muskulatúry, opálených mocných ramien, tmavých chĺpkov, ktoré sa mu vinuli po hrudi smerom dole k pásu a pod šortky. Potrebovala som sa ho dotýkať.

Natiahla som ruku a nežne mu prešla po jemných tmavých chlpoch, ktoré mu pokrývali predlaktia. Moje oči boli na ňom. Chystal sa ma odsotiť? Keď to neurobil, pokračovala som v dotýkaní sa ho, prechádzajúc mu rukami pozdĺž svalov na jeho chrbte, potom som mu dala dlane na zadok. Zastonal, jeho šortky tvrdli. Mušlička sa mi stiahla a klitoris sa mi chvel.

 „Čo keby som ti poďakovala?” zašepkala som. Hladila som ho jednou rukou po brušných svaloch. Potom som ju posunula nižšie na jeho vtáka, ktorého som chytila do dlane. Jemne som stlačila. Mohutnel v mojej ruke pod látkou a moje nohavičky vlhli. Milovala som, keď som ho takto vzrušovala. Masírovala som mu vtáka aj gule cez látku. Sykol a zastonal. Silnou rukou mi chytil vlasy jedným pevným úchopom.

„Poď do postele,” zahrmel. „Milovali sme sa štyrikrát, odkedy sme sa prvý raz v tráve a zakaždým bol opovážlivejší.

Dostala som sa do postele a čakala na jeho ďalší jeho príkaz, ale nepovedal nič tento krát. Zrazu ma zdvihol hore a otočil na brucho. Prvýkrát. Dych sa mi zastavil, keď som si spomenula, že tento muž je dominant.

„Adrian?” Spýtala som a potom viac váhavo. „Pane?”

Zohol sa dole a prechádzal mi perami po krku, ďakujúc mi za to. Prehltla som tvrdo. V mojom predchádzajúcom živote, by som zomrela, než by som nejakého muža nazvala pane, ale kto sa dopekla staral?

Aj tak sme tu boli len my dvaja a nikto sem nepríde.

Nastavil si ma na posteli jemným pritlačením na môj chrbát. Potom mi vzal ruky a natiahol mi ich dopredu predo mňa. „Dobré dievčatko,” povedal. „Čo je to?”

Prehltla som. Chcela som sa ho už neraz spýtať, ale teraz sa zdal na to ten pravý čas. „Aké.. veci.. si robil v klube?”

Bála som sa, či to nebol bolestivý bod. Napokon, bol poslaný do väzenia kvôli tomu, čo sa stalo v klube.

Jemne mi oddelil stehná, tak aby som mala roztiahnuté nohy. Bože, už som tiekla. Hladil ma prstami a povedal, „veľa vecí”. Hry na trest. Mal som rád, keď som trestal všetkými možnými vecami. Bičmi, trstinami, pádlami, opaskami, rukou. Poznáš niektoré, použil som ich.

Zatvorila som oči, keď ma hladil prstami a hovoril mi o veciach, ktoré by mi robil. „Ak by som ťa mal tam, šľahal by som ťa na lavici a potrestal by som ťa poriadne. Možno s niečím miernejším ako capačka.”

Palcom mi mnul klitoris. Vyklenula som sa, ale hneď ma capol po zadku. „Dole hruď,” prikázal mi.

„Čo ešte?” vydýchla som.

 „Mám rád dobré zariadenia pre trestanie,” povedal. „Lavice, kríže, lavicu alebo kladinu.” Mohla som počuť úsmev v jeho hlase. „A samozrejme môj najobľúbenejší – sybian.”

„Sybian?”

Zasunul mi prsty do môjho vnútra a moje svaly sa stiahli okolo nich. Vzdychala som a stonala. „Sybian je ako sedlo, ale kvôli orgazmom.”

Vydýchla som. „Čo?”

 „Vibruje to a má to pripojené dildo a ja kontrolujem nastavenia. Môže byť použité pre trestanie aj pre potešenie,” vysvetľoval a stlačil mi klitoris pri slove trestanie. Sykla som, ale keď ma pustil, krv sa mi nahrnula späť. Pritlačila som sa oproti jeho ruke. „Ako si si už dobre vedomá toho, orgazmus môže byť formou trestu, alebo odmeny, tak ako šľahanie.”

Prikývla som. Moja vlastná potreba uvoľnenia narastala spolu s jeho skúsenými pohybmi prstov.

„Mhm..”

„A tiež sa mi páčia štipce na bradavky. Môžu byť jemnejšie, alebo kruté a tiež trestom, alebo potešením. Niekedy sa mi páčil aj horúci vosk a rozhodne si užívam hru s nožom.”

Zadržala som dych, keď mi stlačil znova klitoris. Bola som v šoku z toho, čo mi rozprával.

„Hra s nožom?” Vydýchla som a moja potreba uvoľnenia bola ešte väčšia. „Čo.. ako to vlastne funguje?”

Zohol sa dole a chytil do päste moje vlasy. Jeho dych poskakoval po mojej koži, keď šepkal, „holil som ťa, Nadine. Premýšľaj o tom. Je to všetko o určovaní bolesti. Musíš veriť, že ťa neporežem. A keď uvidíš, že by som si radšej odrezal svoje pravé vajce, ako ublížil tebe, zapadneš do tej scény a zvládneš ju.”

Spracovával ma, ale ja som bola prilepené k jeho slovám. Radšej by si ublížil sám sebe, ako mne? Odkedy?

Odteraz, povedala som sama sebe. Teraz.

A bolo to všetko, na čom záležalo.

Rozprával o horúcom vosku, oslepení a dusení, ale mne sa točila hlava od vzrušenia a sotva som sa sústredila.

 „Môžeme aj tu vyskúšať nejaké veci, vieš,” povedal a silno pritlačil na môj klitoris. „Budeme musieť byť kreatívni, ale čo iné dopekla nám zostáva?”

„Milujem to,” vydýchla som. „Áno, pane.”

„Urob sa,” prikázal mi. Bola som pripravená počúvať jeho slová, ktoré mi prikazovali a letela som. Moje útroby sa chveli s každým úderom orgazmu, a aj keď som sa uvoľnila, potrebovala som ho v sebe.

„Prosím,” šepkala som. Bol príliš ďaleko. Potrebovala som ho mať bližšie.

Jeho vták sa zasunul medzi moje záhyby. „Je to to, čo si chcela?” spýtala sa.

„Áno, kurva áno, prosím,” hovorila som. Bolo nechať ho urobiť ma, pokým som ho necítila vnútri seba. Teraz som to potrebovala dokončiť iným spôsobom. Ešte si ma nebral takto zozadu. Páčilo sa mi takto ležať pred ním na posteli s rukami vystretými s mušličkou pripravenou na neho.

Ukotvil sa k mojim bokom a zasúval sa hlboko dovnútra. Zatvorila som oči a fučala do prikrývky pod sebou. Keď ma šľahol, uvedomila som si, že sa vlastne držal späť, aby mi to uľahčil. Mal to rád tvrdo, ale vedel, že som nebola pripravená.

Bola som teraz?

Jeho vták ma zapĺňal a moje steny sa sťahovali okolo neho. Každým výpadom jeho bokov mi posielal potešenie do žíl a v hrudi mi divoko mlátilo srdce. Dych sa mi zastavil v hrdle, keď sa rozkoš spojená s bolesťou valila cezo mňa a prevalila sa do extázy.

„Ježiši Kriste,” opakoval dokola a prsty zarýval do mojich bokov tak tvrdo, že som mohla vedieť, že mi na koži zostanú jeho značky. Jeho dych sa zastavil a zastonal, keď sa urobil a hneď potom som ho ja nasledovala ešte so sladším orgazmom. Oprela som sa oproti nemu , ale hneď potom, čo sme spadli na posteľ, ma opäť capol po zadku. Vzdychla som. Bol to tak skvelý pocit. Letela som. Moje srdce ešte stále rýchlo bilo a moje telo bolo pokryté potom.