Blackburn - 1. kapitola

Překlad: Eowyn
Kor.: Irenka

Vitaj

Lillian Burkette

 „Mohlo to ísť aj lepšie.”

Samozrejme, že si myslel toto. Zdalo sa, že nič, čo som urobila, ho nemohlo urobiť šťastným. Ja som si naopak myslela, že míting bol užitočný a produktívny. Ale tento muž – ktorý náhodou bol šéfom môjho šéfa a zároveň majiteľ firmy – bol vždy len zamračený a večne mrzutý.

Radšej som mu ani neodpovedala.

Cestovala som s ním sama už pár dní. Bola som unavená, spotená a potrebovala som sa už dostať   domov. Ale viac ako čokoľvek, nenávidela som to, že som si sa nechala týmto všetkým znechutiť.

Zvyčajne som bola až chorobná optimistka. Vždy som ocenila polo zatiahnutú oblohu, pretože trocha slnečných lúčov bolo lepšie ako žiadne. Keď som sa šla najesť niekam von a jedlo bolo božské, len obsluha mizerná, aj tak to bola pre mňa skvelá noc vonku.

Aj tie najhoršie časy ma prinútili obzrieť sa späť a prehodnotiť ich, ako najlepšie momenty môjho života. To ma naučila moja starká. Mohla byť čudnou južanskou dámou, ale nikdy sa nehnevala na to zlé, čo sa stalo v minulosti. „Staré krivdy spôsobia len to, že ti bude ovísať pleť, miláčik,” hovorila mi. „Ver svojej babičke. Tvoja pleť bude ovisnutá príliš skoro. V žiadnom prípade si ju netreba zničiť skôr, ako to bude nevyhnutné.”

Babička je najkrajšou osobou, ktorú som poznala a určite som nechcela, aby mi koža ovisla skôr, ako mohla gravitácia vykonať svoju odpornú robotu. Takže som sa už dávno rozhodla, že budem ako ona.

Vybrala som si byť šťastnou.

Vždy som sa usmievala aj na cudzích ľudí. Pretože v tomto škaredom, rozvrátenom svete nebola žiadna univerzálna reč efektívnejšia ako trocha radosti, do ktorej sa mohla odieť ľudská tvár, ktorá sa otočí k ďalšej.

Ale šéf môjho šéfa nezdieľal tento názor na život. – obzvlášť voči mne. Nezáležalo na tom, koľko neoceniteľných darov som venovala jeho smerom, nikdy som nedostala späť nič viac, ako zamračenie na oplátku.

Alebo nahnevane stiahnuté obočie.

Alebo stisnutú čeľusť.

Alebo prižmúrené, zamračené modré oči.

A napriek nevrlému výrazu, jeho oči boli krásne. Boli orámované dlhými tmavými mihalnicami, ktoré pasovali k jeho čiernym vlasom – vlasom len tak dlhým, aby sa mohli mierne stáčať a vytvárať na jeho hlave naj sexi mužské vlny, ktoré kedy moje nudné hnedé oči mali pred sebou. Vedela som to, pretože som mala naštudovanú každú vlnku na jeho hlave, skatalogizovanú v zložke, ktorá bola označená štítkom „Šéf môjho šéfa” a bola uložená vzadu v mojej hlave. Mala som zapamätanú každú kosť jeho hranatej čeľuste, širokosť jeho obrovských ramien, a jeho ruky.

Milujem ruky. Hovoria tak veľa o človeku a šéf môjho šéfa ich mal impozantné. Neboli to ruky muža, ktorý pracuje v kancelárii celý deň a každý deň. Boli drsné, žilnaté a po jednom palci sa mu vinula jazva, ktorá končila až na ľavom zápästí. Chcela som sa ho spýtať, ako ku prišiel ku tej jazve, ale jeho mrzutá povaha ma nikdy nepovzbudila k tomu, aby som mu dala takú osobnú otázku.

„Počula si ma?” Gabriel Blackburn štekol po mne. Keď použil tento tón, už som ho nemohla ignorovať, takže som sa na neho pozrela, zatiaľ čo sme poskočili na jame na vozovke, po ktorej sme cestovali na dlhej ceste späť do mesta.

Zaberal viac miesta ako bolo určené pre jedného pasažiera z dvojitej zadnej sedačky s jeho jednou rukou natiahnutou smerom hore cez operadlo a telom natiahnutým smerom ku dverám na jeho strane. Jeho obrovské telo siahalo až ku mne. Vánok mu čechral neposlušné vlasy cez stiahnuté okno, keď sme uháňali cez dažďový prales v Nikarague v SUV Nissane, ktorý bol približne dvadsať rokov starý. Náš šofér Armando a osobný strážca Sergio sedeli na predných sedačkách a ja som ich počula niečo mrmlať v španielčine o tom „kreténovi” vedľa mňa.

Ten kretén mohol byť len šéf môjho šéfa.

Krucifix, moc jeho vlnivých vlasov bola dnes silná vďaka vlhkosti. Jedna otravná vlna mu padala na čelo. Tak ako vždy, chcela som sa jej dotknúť, ovinúť ju okolo prstov a poriadne potiahnuť, odkedy bol taký podráždený.

Po tomto dlhom týždni, vediac, čo mám v pláne potom, čo sa vrátim do Štátov, som sa snažila držať sa na mojej pozitívnej vlne. Nezáležalo na tom, ako veľmi milujem Strednú Ameriku – krajina je krásna, ako aj ľudia tu. Držala som sa aj tu svojej šťastnej povahy, napriek dentálnym nitiam, tým lacným druhom, ktoré mi tu vždy uviazli medzi zubami a utrhli sa.

Bola som tou osobou nad vecou.

Namiesto toho, aby som strácala svoju dobrú náladu, robila som to, čo vždy – hľadala som svoje šťastie. Vyčarovala som krivý úsmev, urobila som všetko pre to, aby môj hlas bol počuť napriek hučaniu motora a vetru, ktorý fučal do auta cez okno. „Myslím, že to šlo veľmi dobre. Boli spokojní s našim novým vybavením – dokonca by som povedala, že sme prekonali ich očakávania našim softwarovým produktom pre internetovú bezpečnosť, pre ich účtovníctvo a program pre komunikáciu s bankami. Obnovili náš kontrakt aj pre budúci rok, čo je vlastne to, o čo nám išlo. Ako by mohlo ísť ešte lepšie?”

Robila som pre túto firmu zatiaľ len štyri mesiace, ale pracovala som na predaji v technologickom priemysle už dva roky. Uchádzala som sa o túto pozíciu nielen preto, že som bola dobrá s klientmi, ale aj preto, že som hovorila plynulo španielsky. Marketingové frázy boli pre mňa otčenášom v tomto priemysle, ale môj dvojjazyčný životopis a dúfam si myslieť, že aj moja príjemná a optimistická povaha boli tým, čo ma vyčlenilo medzi ostatnými uchádzačmi. Takže to som ja, predajca software pre internetovú bezpečnosť pre celú Strednú Ameriku.

Prijímal ma riaditeľ Marketingového oddelenia. Nestretla som sa s Gabom, pokým som nezačala v tejto firme reálne pracovať. Môj šéf mal za úlohu sprevádzať ma na tejto ceste, ale zložila ho chrípka pár dní pred plánovaným odchodom. Keď som zistila, že Gabe ho zastúpi, myslela som, že to bude asi moja smrť.

Gabriel „Gabe” Blackburn bol strašne oficiálny a seriózny. Ale myslím si, že keďže bol majiteľ a riaditeľ, nemusel si robiť starosti s tým, či si získa každého. Počula som, že bol technický typ skrz na skrz – počítačový inžinier a softwarový programátorský guru, ktorý sa len čírou náhodou usadil v tomto perfektnom mužskom tele.

Vlastne som ho nemohla nechať zvíťaziť nado mnou. Bolo lepšie, že bol večne mrzutý. Ak by bol okúzľujúci a navrch ešte aj dobre vyzerajúci, nebola som si istá, ako by som mohla prežiť s ním celý deň, alebo sa popri tom ešte sústrediť na svoju prácu.

Zachytil môj pohľad, keď sa pohol. Ovíňal si rukávy na ľanovej košeli a vystavoval na obdiv svoje opálené predlaktia, ktoré boli takmer také pekné, ako jeho ruky s tou záhadnou jazvou, ktorá ma dráždila.

Potriasol hlavou a ja som vedela, že sa na mňa pozerá, aj keď som nemohla vidieť jeho modré oči spoza jeho pilotiek. Potom precedil pomedzi zuby, „Nemal som ani poňatia, o čo šlo a ty si mi nič nepreložila.”

Zdvihla som obočie. „Prešli sme si môj plán pred mítingom a aj všetko, čo sme chceli dosiahnuť. Šlo to hladko a nemali žiadne otázky, na ktoré by som mohla odpovedať. Len som ich informovala o produktoch, ktoré zatiaľ nemali v pláne kúpiť. Ani raz si ma nepožiadal, aby som ti tlmočila, a celkom úprimne, mohlo by to byť na tom stretnutí,” odmlčala som sa na moment, pokrčila ramenami a potriasla hlavou, „trápne.”

To bol posledný klient, ktorého sme mali navštíviť na tejto ceste. Doteraz sme boli v Mexiku, Belize a v Hondurase, ale títo klienti zväčša hovorili plynule po anglicky. Tí dnes nie tak dobre.

Napriek jeho mrzutosti, videla som aj jeho druhú stránku pri stretnutí s klientmi, ktorú neukazoval v kancelárii. Gabe Blackburn vedel zmeniť svoju osobnosť na úplne opačnú – na šarmantnú, so silnou dávkou príťažlivej inteligencie a jeho klienti sa roztápali v jeho rukách ako kocka cukru v horúcom čaji. Ale dnes bol nútený sedieť po mojom boku a nerozumel ani slovo. Nebol schopný uplatniť svoje čaro ani keby bol mal šancu.

Utrel si čelo predtým, než si prešiel rukou cez vlasy a zložil si slnečné okuliare. Teplo bolo dusivé. Nemali sme na sebe úplne biznis oblečenie, ale odev vhodnejší do prostredia Strednej Ameriky. Ja som mala modré zavinovacie šaty a sandále. Gabe si obliekol tenké khaki nohavice a k nim ľanovú košeľu s dlhými rukávmi, ktorú mal pod krkom rozopnutú.

Keďže ešte nemienil skončiť so sťažnosťami, pokračoval, „Preferujem interakciu s klientmi. Chcel som im dať vedieť, že som zapojený v procese, nie len sediaci v pozadí v kancelárii neschopný dať im to, čo potrebujú. Čo si myslíš, že prečo som tu, Lillian? Ver mi. Pre mňa to nie je žiadna dovolenka.”

 „Je mi to ľúto,” ponúkla som mu ospravedlnenie, aj keď ma to vôbec nemrzelo. Ani pre mňa to nebola dovolenka. Nevidela som pláž ani raz, pretože som si objednala zakaždým večeru na izbu, aby som sa mu vyhla. Cestovanie a trávenie celého dňa s ním počas celého týždňa bolo viac než dosť. Keď sa tieto dni chýlili ku koncu, sotva zamrmlal „uvidíme sa zajtra” a pobral sa rovno do svojej izby.

Zvykla som si dať ovocný drink v kokosovom orechu a malý dáždniček bol tou najmilšou vecou, ktorá sa mi prihodila počas celého týždňa. Mohla som sa domnievať, že Gabe investoval svoju vášeň do produktov svojej spoločnosti. Mohlo to byť trápne, keby som tam bola len sedela a tlmočila. „Nabudúce sa viac vynasnažím. Preusporiadam si priority a presvedčím sa, že si všetkému rozumel.”

Poškrabal si tvár svojou zjazvenou rukou a mlčky sa pozeral von z okna, počas toho ako sme sa ďalej natriasali na rozbitej ceste.

„Nie je za čo,” pokračovala som a on si ma premeral so zamračením. Jeho súťaživá osobnosť vysúvala drápky na moju „buď štastná” mantru posledných šesť dní a ničila moje hlboko zakorenené lekcie etikety a rozpúšťala ich tak rýchlo, ako mizol môj deodorant v prostredí dažďového pralesu. Ale nemohla som si odpustiť, aby som nepokračovala ďalej. „Nie je za čo, čo uvidíme na bilančnej schôdzi. Podľa mojich výpočtov, sa nielen udržal predaj na vlaňajšej úrovni, ale zvýšila som ho o šesťdesiat sedem percent. Mohol si ponúknuť aj teraz svoje charizma klientom. Ale myslím si, že všetko, čo sa udialo počas posledných štyroch mesiacov, malo prínos pre budovanie dobrých vzťahov s klientmi; a opäť, nemáš za čo.” Posunula som sa dopredu a natiahla tvár ku tej jeho. „A nie je za čo, aj vtedy, keď som ti pomohla objednať obed, hneď druhý deň v tej reštaurácii, kde nemali menu. A ako som už povedala, vynasnažím sa urobiť si svoju prácu lepšie nabudúce s prekladaním, za čo by väčšina ľudí povedala aspoň ĎAKUJEM, čo sa odpovedá, predtým, než ti niekto veľmi SLUŠNE povie NIE JE ZA ČO!”

Moje posledné slová vyšli zlostne so zafučaním, pretože auto poskočilo a trhlo s ním. Nikto z nás nemal bezpečnostný pás, pretože tu neboli žiadne a ja som siahla po prvej veci, ktorú som mala v dosahu, aby ma nevyhodilo zo sedadla. A to bolo stehno tvrdé ako skala. Obe naše telá sa v sekunde posunuli doprava. Keď som sa pozrela hore, Gabove oči sa stretli s mojimi. Ale neboli nahnevané, ako som predpokladala, po tom slovnom prívale. Neboli ani ľahostajné, alebo nenávistné.

Boli planúce – tak rozžhavené ako slnko teraz popoludní v Nikarague, ktoré na nás pieklo celý deň. Jeho intenzívny pohľad dopadol na moju dlaň a prsty, ktoré spočívali na jeho stehne – bližšie k jeho mužstvu, ako k jeho kolenu, nanešťastie – a bez premýšľania, prsty sa mi pohli a pod nimi som necítila nič iné, len svaly.

Och, Bože. Myslím, že som práve pocítila môjho šéfa. Vlastne, šéfa môjho šéfa.

Bola som viac nadržaným tínedžerom, chopiacim sa prvej šance cítiť to, ako dvadsaťšesť ročnou biznis ženou.

Pustila som mu nohu. Nebola som si istá, čo mám robiť so svojou rukou v tomto bode. Náhlila som sa ku svojim dverám, tak ďaleko od Gaba, ako sa len dalo dostať a zamrmlala som, „prepáč.”

Gabe pokrútil hlavou. „Naozaj? Nemal by som radšej povedať, že NIE JE ZA ČO?.”

Dopekla, chystal sa ma vyhodiť, za to, že som sa ho dotkla tam a za to, že som bola drzá.

„Ospravedlňujem sa aj za to predtým,” vyslovila som tento krát vážne a ovievala som sa, aby som sa ochladila z tej horúčavy a z myšlienky na mieste na jeho stehne, ktoré bolo bližšie k jeho vtákovi ako k jeho kolenu. „Naozaj ma to mrzí. Asi je to z toho tepla.” Kto si tu vlastne robí srandu. Bolo to kvôli nemu a všetkému, čo sa okolo mňa teraz dialo. „Alebo je to dlhý týždeň, neviem. Bola som na pokraji a stratila som slová. Už sa to znova nestane.”

Počas toho všetkého, Armando a Sergio začali medzi sebou hovoriť rýchlejšie a ich slová upútali moju pozornosť. Gabe zmenil svoju pozornosť z môjho úbohého ospravedlnenia na nášho vodiča a osobného strážcu. „O čom hovoria?”

Sergio mi nedal čas na to, aby som to pretlmočila a pozrel sa na nás dozadu. Použijúc jeho silný prízvuk, povedal „Zatvorte si okná.”

Kľučka na mojej strane bola zahrdzavená a tuhá. Gabe zatvoril svoje okno skôr ako ja a zavrčal, „Čo sa deje?”

Pozrela som sa cez okno, keď sme spomalili kvôli veľkému konáru.

„Choď,” Sergio prikázal vodičovi a buchol na palubnú dosku.

Armando však nešiel. Armando stále spomaľoval a začal sa hádať so Sergiom tak rýchlo, že som takmer nemohla zachytiť frázy, pretože ich dialekt bol príliš silný. Zachytila som len nadávky.

Trhlo so mnou, keď Gabe zopakoval vedľa mňa, „Čo sa deje?”

Pozrela som sa na neho a uvedomila som si, že všetko to, čo som pokladala celé mesiace za podráždenie, alebo zlosť, bolo nesprávne.

TOTO bol nahnevaný Gabriel Blackburn.

„Choď!” Sergio zakričal a strčil tvrdo do Armanda, aby upútal jeho pozornosť.

„Čo to, kurva,” Gabe zaziapal a to čo som vedela, že sa stane, stalo sa. Starý Nissan Pathfinder poskočil, úplne zastal a nás hodilo o sedačky, ktoré boli pred nami. Z tela mi unikol všetok kyslík, keď som sa pozrela cez špinavé okno z auta. Pred nami stála skupina mužov. Štyria desiví muži oblečení v čiernej, zelenej a hnedej – všetci držali veľké zbrane.

Sergio sa sklonil nižšie a natiahol sa za niečím, zatiaľ čo zavrčal po španielsky. „Prejdi cez nich!”

„Svätý..” Zašepkala som a pozrela som sa na Gaba.

Nespustil oči z mužov stojacich ako hliadka pred nami, ale vedela som, že hovorí ku mne, keď zamrmlal, „Skrč sa a rob presne to, čo ti poviem.”

Moje oči sa zväčšili, keď nenápadne siahol rukou k nohe a vytasil zbraň zasunutú v puzdre, ktoré mal okolo členku.

Čo to doparoma je?