IC - 14. kapitola

Překlad: Eowyn

Adrian

Celé hodiny som pracoval so sekerou, kálal stromy. Telo som mal pokryté potom a svaly ma boleli ako keby som bol nejaký skurvený drevorubač. Ježiši.

Pretrel som si dlaňou čelo a pokrčil som nos. Bože, smrdel som. Potreboval som sprchu. Vystrel som si plecia a krk za hlasného pukania. Potreboval som niečo na jedenie.

Vtom som spomenul, že som nevidel Nadine vrátiť sa späť. Zamračil som sa a zahľadel smerom k chatke. Možno sa vrátila a ja som si to len nevšimol. Ale dvere boli otvorené a ju nebolo nikdy vidieť.

„Nadine?” Spýtal som sa. Žiadna odpoveď.

Otočil som sa tvárou smerom k lesu. „Nadine!”

Ozvena môjho hlasu sa ku mne vrátila ako facka na tvár.

Nebola tu.

Už by mala byť späť celé skurvené hodiny. Vzal som nejakú vodu a zamieril som k pláži. Ak tam ešte stále bola po toľkom čase, budem jej to musieť pekne objasniť, že s tým nie som spokojný. Povedal som jej, že nemá ísť príliš ďaleko. Nepovedal som jej, kedy presne sa má vrátiť, ale nebyť príliš dlho neznamená byť preč celé skurvené hodiny. Dokedy som bol a pláži, bol som pevne presvedčený, že tej malej sopľande to  pekne a poriadne vysvetlím, po svojom.

Ale keď som došiel na pláž, nenašiel som tam ani živú dušu.

Nebola tam.

Otočil som sa a pozeral smerom k lesu. Dlane som si priložil k ústam a kričal som, „Nadine!” Avšak neprichádzala žiadna odpoveď.

Ježiši.

Bežal som späť do príbytku a snažil som sa ignorovať vo mne narastajúcu paniku.

„Nadine!”

Nič.

Dopekla. Teraz som už bol poriadne rozčúlený. Vyplieskam ju po zadku a znova jej dám putá na ruky, keď bude treba.

Zamieril som späť smerom k väčšej pláži. Bola taká hlúpa, že by bola šla tak ďaleko sama? Ale teraz bolo to najdôležitejšie nájsť ju. Čo sa jej mohlo stať? Kde bola?

Teraz som sa už naozaj poriadne bál.

Razil som si to pomedzi kríky a prerastené konáre stromov volajúc jej meno. Zlosť zatieňovala môj ozajstný zámer, keď mi neodpovedala. Čo ak si ublížila? Čo ak je tu nejaké dravé zviera, ktoré sme ešte nevideli? Čo ak šla hlbšie do vody, ako som jej dovolil a stiahol ju spodný prúd?

Potriasol som hlavou. Nájdem ju. Musel som.

V diaľke predo mnou som zazrel chvejúci sa krík s bobuľami. Skoro som okolo nich prešiel, keď som si všimol nejaké konáre, ktoré boli ohnuté nabok a nejaké aj zlomené. Spomalil som a prišiel bližšie ku kríkom. Nízky ston plný bolesti zrýchlil môj pulz na maximum.

Vtedy som ju zbadal. Ležala na bruchu na zemi, napoly zakrytá konárom a lístím.

 „Nadine!”

Nehýbala sa. Bola zranená. Bola prekliato skurvene zranená.

Klesol som na kolená hneď vedľa nej a pretočil som ju na chrbát. Bola kompletne spálená od slnka, jej ruky, ramená, tvár a nohy mala červené ako rak. Na pleciach mala pľuzgiere, ale aj keď som sa jej dotkol, ani sa nepohla. Pery mala pokryté červenými škvrnami a na moment som si pomyslel, že mala tiež aj pery spálené od slnka, ale potom som si uvedomil, že to sú škvrny od bobuli.

Pozrel som jej na ruky. Aj prsty mala červené.

Kurva.

Pridržiaval som si ju oproti hrudi. Prsty som jej priložil na krk a zacítil som pulz. Počul som jej ston a očakával som ďalší, ale potreboval som zistiť, či sa jej tep spomaľuje, alebo nebezpečne zrýchľuje. Tep mi šteklil prst a moje srdce vyletelo do výšav. Mala zatvorené oči. Pokúsil som sa jej jedno oko otvoriť palcom a ukazovákom. Videl som, že mala rozšírené zreničky a neodpovedala. Dych mala plytký a telo jej malátne viselo oproti môjmu.

Na jeden krátky moment, ktorý bol pre mňa ako najhoršia nočná mora, sa mi zatemnila jasná myseľ a schopnosť vnímať, či dýcha. Musel som si uvedomiť, že držím Nadine a nie Lorine telo bez života.

„Nie,” mumlal som si sám pre seba. „Skurvene nie.”

Nikdy nezabudnem, aký to bol pocit, držať telo ako toto, bez života a studené. Nedýchajúce. Lori nemala žiadny pulz. Ten pocit jej zlomeného tela.

Ale nie, toto nebola Lori. Toto bola Nadine a jej krv stále prúdila v žilách.

S veľkým úsilím sa mi podarilo zatlačiť spomienky späť hlboko do mojej mysle. Musel som sa zamerať na prítomnosť.

Ak jedla bobule, musím ich z nej dostať.

Rýchlo som ju otočil cez kolená dole tvárou a otvoril som jej ústa. Mala v nich tak sucho. Tak skurvene sucho. Nemohol som jej vypumpovať žalúdok, takže som mohol urobiť len to, čo sa mi dalo. Strčil som jej prsty vzadu do krku a dúfal som, že to bude fungovať, a že bude natoľko pri vedomí, aby jej fungoval dáviaci reflex. Moje prsty narazili na zadnú stenu jej krku a telo sa jej kŕčovito skrútilo. Vytiahol som prsty a nechal jej čas na to, aby obsah žalúdka stihol skončiť na zemi predo mnou.

 „Dobré dievčatko,” pochválil som ju, aj keď ma nemohla počuť. „Veľmi dobré dievčatko. Dostaň to všetko zo seba.” Buchol som ju po chrbte dlaňou. Vyvrátila žlč a sliny a naťahovalo ju, pokiaľ nevyšlo všetko. Hlava jej visela do boku, tvár bola chorobne bledá oproti jej hrôzostrašne červenej pokožky. Postavil som sa na nohy a prehodil som si ju cez plece. Moja myseľ pracovala na plné obrátky, keď som sa zaoberal tým, čo budem potrebovať.

Čo sa stalo? Rozhodne otrava jedlom z bobuli a dosť závažná. Dúfal som, že jej žalúdok neabsorboval tak veľa z bobuli, predtým, než som ich dostal z nej. Ale aj spáleniny od slnka? Mala úpal? Bola dehydrovaná a blúznila?

Jej koža mi horela pod prstami, takže ju to bude bolieť. Jej líce som si priblížil oproti môjmu. Srdce sa mi stiahlo pri tej mäkkej jemnosti, zamatovom dotyku jej citlivej pokožky oproti mojej. Mala teplotu. Či už ju mala z úpalu, alebo otravy, nevedel som, ale bude potrebné, aby som ju stiahol dole, aby nemala z nej záchvat. Ak by sa neliečila, mohla by zomrieť.

Bude zázrak, ak toto zvládneme bez možnosti ísť na pohotovosť, ale dopekla so mnou, ak sa aspoň nepokúsim pomôcť jej s tým, čo som mal k dispozícii.

Musel som ju priniesť k vodopádom. Bol to zdroj najchladnejšej vody, ktorý sme mali k dispozícii. Predtým, než som dorazil k vodopádom, spomenul som si na niečo. V lekárničke prvej pomoci bola taká prikrývka, ktorá keď sa aktivuje stlačením niečoho, z chemikálií, ktoré sú v nej, sa vytvorí v nej ľad. Musím to použiť. To mi pomôže zraziť jej teplotu.

Ale najskôr voda.

Pridržal som si jej ústa pri uchu, počúval som jej jemné dýchanie. Vydýchol som si úľavou. Vďaka Bohu, ešte stále dýchala. Kľakol som si na okraj vody a rýchlo som jej vyzliekol bikiny. Ani sa nepohla pri tom, ako sa jej látka trela po jej spálenom tele. Znova som ju zdvihol, otočil k vode a pomaly som ju ponáral tak, aby jej krk stále trčal nad vodou. Malo by jej to pomôcť.

Držal som ju v chladnej vode. Potom som ju zdvihol opäť som jej priložil svoje líce k jej. Zdalo sa, že studená voda pomohla. Dostal som ju z vody. Plavky som nechal tam. Ponáhľal som sa s ňou k chatke. Položil som jej slabé bezvedomé telo na posteľ a šiel som hľadať ochladzovaciu prikrývku.

Pomrvil som ju v rukách. Endotermická reakcia chemikálií za fungovala tak rýchlo, že som hneď pocítil chlad pod mojimi rukami. Priniesol som to do našej izby a kľakol vedľa postele. Obtočil som jej chladivú prikrývku okolo horiacej kože, ale opatrne, aby jej neublížil.

Obtočil som ju okolo celého jej tele, okolo pliec, hrude a brucha aj okolo rubínovo červených stehien. Dúfal som, že to bude chladiť tak dlho, ako bude treba. Nemal som teplomer, ale cítil som, že mala teplotu stále nebezpečne vysokú.

Po studenej vode a chladení prikrývkou sa zdalo, že jej teplota trochu klesla. Potreboval som ju nejako nakŕmiť. Spomenul som si na zásobu kokosových orechov, ktorú sme si vytvorili. Ak ju potrebujem hydratovať, kokosová šťavy by mohla pomôcť. Potom, čo som sa presvedčil, že jej čelo je trocha studenšie, ako bolo predtým, priniesol som pol tucta kokosov. Jeden som otvoril prudkým úderom sekerou. Fungovala na to perfektne. Ale aj tak časť kokosovej vody vytiekla. Musel som prísť na nejaký iný spôsob otvárania, aby som zabránil tomu, aby mi obsah vytekal len tak.

Po ďalšom údere sekery do orechu bolo síce počuť zapraskanie, ale neotvoril sa dostatočne na to, aby som videl tekutinu. Ale vzal som nôž a jemne som ho cez narušenú časť otvoril. Potom som pridržal jeho vodu Nadine oproti ústam. Dúfal som, že bude schopná prehĺtať aj keď bola mimo. Jemne som jej nakláňal škrupinu k perám, aby mohli je mohli kvapky stekať do úst. Ale kokosová šťava je vytekala po brade a krku.

„Doprdele,” nadával som. Znova som sa pokúsil, ale stále len po brade a krku. Zopár kvapiek jej dopadlo na pery, ale nie dosť. Položil som ju dole na posteľ tak, aby jej ústa ostali trochu otvorené. Pomaly som sa pokúsil kvapnúť jej zopár kvapiek priamo do úst.

Zúfalo som ju presviedčal, „Nadine, musíš to vypiť. Teraz. Potrebuješ to. Pi to.”

Nevedel som, či zrovna táto poloha je pre ňu dobrá, alebo či v skutočnosti počuje moje príkazy, ale prehltla a kokosová voda jej vtiekla do hrdla. Začala prskať, tak so ju dal do sedu, pokým znova neustálila dych. Potom som ju znova dal ležať. Takto som pokračoval každú chvíľu, celé hodiny. Jemne som jej nalieval obsah kokosov do úst, prikazoval jej prehĺtať po kvapkách. Držal som ju, aj keď ma už ruky boleli.

Menšie, menej zrelé kokosy mali viac vody. Keď narástli, obsah vody sa zmenšil a bola tam hrubšia dužina. Ale aj v každom bolo aspoň deci tekutiny. Doma sme mohli kúpiť len upravené balenia kokosového mlieka, pasterizované a boli plné bordelu. Ale tu čistá, neupravená šťava bola pre ňu dobrá. Elektrolyty a minerály potrebuje pre výživu.

Keď už jej pery nevyzerali tak vyprahnuté, položil som ju na posteľ a rukou som sa jej dotkol čela. Bola menej horúca. Zdalo sa, že teplota klesla úplne. Nemal som ani poňatia, ktoré príznaky boli z otravy, ale vedel som dýchala stálejšie, nie tak plytko.

Noc bola dlhá. Pracoval som s baterkou na čele, ale vedel som, že už je čas na oddych. Aj ona potrebovala oddychovať.

Malým nožíkom som odrezal biele vnútro kokosu a jedol. Ja si dám to tukové a ona bude mať to diétnejšie.

Bol som vyčerpaný a hneď ráno budem musieť pokračovať s ňou v tejto kokosovej diéte hneď, ako sa zobudím. Prikryl som ju dekou, pritúlil som si ju k sebe a zatvoril som oči, aby som si mohol trocha zdriemnuť. Pomalý, stály zvuk jej dychu ma ukolísal ku spánku. Niekedy uprostred noci som započul vietor a šuchranie lístia, ale znova som upadol do spánku.

Vstal som skoro ráno a staral som sa o ňu. Lial som pomaly do nej kokosové mlieko. Rozprávala v delíriu, mumlala o mame a o bobuľách a pieskovej pláži. Najskôr som bol plný nádeje, že začala hovoriť, ale jej slová boli rýchle, prechádzali do nezrozumiteľného mrmlania. Nebolo pochýb, že má halucinácie. Znova bola horúca na dotyk a vyzerala dehydrovane.

Keď napokon zaspala, zdriemol som si pri nej. Keď znova brblala nezmyselne, chlácholil som ju.

 „Spi, bejby,” hovoril som jej dokola, keď nariekala zo spánku žalostným hlasom. Nemohol som si pomôcť, súcitil som s ňou. Zamračil som sa, keď som si to uvedomil. Nikdy som nemienil byť ku nej nežný. A teraz.. čo ak by zomrela?

Nikdy sa voči mne nezachovala podlo. Ale necítim ku nej blízkosť ani dôveru, ako voči dievčatám v klube. Nie je mi ničím. Nemôžem takto o nej premýšľať.

Musela žiť.

Zobudil som sa, keď slnko nebolo ešte úplne nad obzorom. Vedel som, že je veľmi skoro. Zrazu zvuk za oknom podobný tomu, aké vydával kohút, ma podvihol do sedu v posteli.

Bolo to kohút?

Predtým, než som sa dostal z postele, som ju skontroloval. Ešte stále spala, alebo bola v bezvedomí a spáleniny od slnka vyzerali hrozne. Ale dych mala vyrovnaný a stály. Vyšiel som von a niesol som ešte zopár kokosových orechov. Ale predtým, než som zašiel dovnútra, započúval som sa. Položil som kokosy opatrne na zem. Vybral som sa za krákavým zvukom. Kúsok odo mňa sedel na hniezde vták. Ak je tu hniezdo.. kolieska sa mi v hlave točili.

Zdvihol som malý kameň a hodil ho po vtákovi. Perie odletelo, a on odletel z hniezda. Zlomil som konár, vyšvihol som sa na strom a štveral som sa, pokým som nebol vo výške hniezda. V ňom som našiel pol tucta veľkých vajec.

Budú perfektné, keď príde k vedomiu a bude už môcť jesť.

Bola ticho, keď som sa ku nej vrátil. Príliš ticho. Podišiel som ku nej. Ešte dýchala? Dýchala. Bola len v hlbokom spánku.

Sadol som si ku nej, natiahol sa a otvoril jej ústa. Kurva, potrebovala infúzie. Znova som jej dal hlavu mierne dozadu a lial som do nej kvapky kokosovej vody.

„Pi,” prikazoval som je.

„Nadine?” Spýtal som sa, ale oči jej zostávali zatvorené. Aspoň pila. Ruky sa mi zovreli do pästí. Cítil som sa taký bezmocný. Musel som sa spoľahnúť len na kokosovú šťavu.

Ja som jedol vajcia a kokosovú dreň potichu pri nej, alebo som pri nej len bdel, alebo som do nej lial šťavu. Nevstával som od nej a neopúšťal som ju, len pokiaľ som musel vykonávať základné ľudské potreby.